Prípadu videí z poľovníckej chaty, na ktorých sú ich kolegovia, sa už advokátska komora venuje. Rovnako ďalším „čiernym ovciam“ zo svojich radov. „Nefunguje u nás žiadna falošná kolegialita,“ hovorí a dodáva, že advokátov, ktorých činy vyšetruje aj polícia, nemôžu potrestať za rovnaký skutok, ak im štát zatiaľ nedokázal vinu. Ako vysvetľuje, pre mnohých je verejné pokarhanie oveľa horším trestom ako finančná pokuta. O tom, prečo je nebezpečná obsesia kajúcnikmi a nízke tresty pre korupčníkov, ktorí sa priznajú, a čo môže spôsobiť, o vzťahu komory k ministerke Márii Kolíkovej, ale aj o tom, že spory medzi generálnym a špeciálnym prokurátorom nás môžu priviesť k obrovským problémom, sa s predsedom disciplinárnej komisie Slovenskej advokátskej komory PETROM ŠTRPKOM (43) rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková chce okrem súdnictva reformovať advokátsku komoru. Ako to vnímate?

Nebránime sa diskusii o zmysluplnej reforme, ak sú nejaké náznaky nefunkčnosti systému komory. Ja som také náznaky za ostatné obdobie nepostrehol. Komora zastáva názor, že je funkčná a efektívna. Diskusia s pani ministerkou na odbornej úrovni neprebehla. Snažili sme sa však reagovať na návrhy, o ktorých sme sa dozvedeli z verejných zdrojov, napríklad z médií. Takto to trvá asi dva roky, odkedy je ministerka v úrade. Najskôr nám chcela odňať celú disciplinárnu agendu, potom len odvolací stupeň. Nakoniec prišla s možnosťou existencie viacerých advokátskych komôr.

Obrátila sa na Benátsku komisiu, čo je poradný orgán Rady Európy. Aká bola jej odpoveď?

Položila jej dve všeobecné a hypotetické otázky, o ktorých od začiatku hovoríme, že nie sú sporné. V Európe sú štáty, v ktorých o disciplinárnych previneniach advokátov rozhodujú i súdy, aj štáty, kde existuje systém viacerých komôr. A to pani ministerka veľmi dobre vedela. Otázka je, či toto je cesta pre Slovensko, keďže treba zohľadniť aktuálne spoločenské aj historické a geografické súvislosti. Malo sa o tom diskutovať na vnútroštátnej úrovni, nie pred zástupcami Benátskej komisie. Podľa tej nebolo preukázané, že by systém našej komory bol nefunkčný. Zároveň zo stanoviska vyplýva, že komisia nepodporuje zásahy do fungujúcej samosprávy a skôr upozorňuje na negatíva návrhov ministerky. Nerozumiem, prečo bola zo strany ministerstva snaha závery prezentovať tak, že mu komisia dala za pravdu. Ak si celý text stanoviska prečítate s porozumením, zistíte, že to tak rozhodne nie je.

Ministerka pred Benátskou komisiou vyčítala advokátskej komore napríklad aj to, že netrestáte kolegov, ktorí sa niečím previnia. Vy ste predseda disciplinárnej komisie. Naozaj sa snažíte kolegov podržať?

To nie je pravda. Aj v našom stave sú „čierne ovce“ a komora vyvodzuje voči nim zodpovednosť. Ročne prešetrujeme asi 500 sťažností, z toho približne sto skončí v disciplinárnych senátoch. Nefunguje u nás žiadna falošná kolegialita. Kto to tak interpretuje, zamieňa si hrušky s jablkami, keďže sa snaží zodpovednosť štátu preniesť na komoru. Niektoré prípady pochybení advokátov majú totiž trestnoprávnu rovinu a to musia riešiť orgány štátu. Ak advokát spácha trestný čin, napríklad podpláca sudcu, píše rozsudky namiesto neho, vynáša motáky alebo inak marí spravodlivosť, má tieto činy stíhať a trestať štát. Ak je advokát odsúdený za trestný čin, prichádza automaticky o licenciu a je vyškrtnutý zo zoznamu advokátov. Prehrešky advokáta menšej závažnosti stíha komora disciplinárne. Nemôžeme ho však potrestať dvakrát za tú istú vec, aj disciplinárne, aj trestnoprávne, to sa nikde v demokratických štátoch nerobí.

Aké tresty dostávajú advokáti, za aké previnenia?

My máme päť druhov trestov. Písomné napomenutie, verejné napomenutie, peňažná sankcia, pozastavenie výkonu advokácie a vyčiarknutie zo zoznamu advokátov. Najviac je ukladaných peňažných sankcií. Ale máme aj prípady verejných napomenutí, pozastavení a vyčiarknutí. Pre niektorých advokátov môže byť tvrdším trestom než pokuta práve verejné napomenutie. Z reputačných dôvodov.

Také napomenutie dostal Kočnerov advokát Andrej Šabík?

Áno. No niektoré médiá nesprávne uviedli, že to bolo za motáky. Uznali sme ho za vinného za to, že vyniesol predmet od klienta pri návšteve vo väzbe. Išlo o prázdne kvapky do nosa, chcel ich vyhodiť do koša. Nepokladali sme to za správne konanie, a preto dostal verejné napomenutie a pozastavenie výkonu advokácie na rok s podmienčným odkladom na ročnú skúšobnú lehotu. Čo sa týka motákov, tam je vedené trestné konanie a kolega Šabík je v ňom v pozícii svedka. Tlak na nás, prečo sme ho nepotrestali za motáky, je absolútne neprimeraný. Keď orgány činné v trestnom konaní s tými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii, nevzniesli proti nemu obvinenie, ako ho máme „riešiť“ my s našimi možnosťami? Nejde teda o to, že nekonáme.

Pre spoločnosť je oveľa dôležitejšie kvôli prevencii verejne odsúdiť korupčné správanie, nie sa zamerať iba na to, aký postoj má ku skutku páchateľ.
Peter Štrpka

Za aké skutky ste kolegov vyškrtli zo zoznamu advokátov?

Išlo napríklad o prípad, keď advokát sfalšoval podpis na dokumentoch pri prebratí právneho zastúpenia alebo keď autorizoval zmluvu k nehnuteľnosti napriek tomu, že nebol prítomný pri jej podpise.

Ako vnímate najnovšie videá z poľovníckej chaty, na ktorých sú vaši kolegovia Marek Para a syn policajného exprezidenta Pavol Gašpar? Budete to riešiť?

Pokiaľ viem, bolo tam viac kolegov. Tieto videá už rieši naša revízna komisia, keďže komora dostala viaceré podnety. Nerád by som však vstupoval do živej kauzy, ktorá má viacero rozmerov. Budeme sa musieť zaoberať aj tým, či sú videá použiteľné ako zákonný dôkaz, keďže išlo o súkromné rozhovory. Navyše išlo o rozhovory pri príprave obhajoby a musíme zvážiť, či ich nahrávaním a zverejnením nedošlo k zásahu do práva na obhajobu, keďže komunikácia medzi klientom a advokátom podlieha povinnosti mlčanlivosti. Vzťahuje sa to aj na rodinných príslušníkov klienta, ak je vo väzbe. Samozrejme, tým nechcem zľahčovať akékoľvek konanie, ktoré je nezlučiteľné s výkonom advokácie. Preto to všetko bude predmetom nášho vyšetrovania.

Už nejaký čas sú stredobodom záujmu verejnosti kajúcnici, ktorí usvedčujú iných. Oni sami väčšinou vyviaznu s nízkymi alebo so žiadnymi trestmi. Nevzniká tu riziko, že je výhodnejšie priznať sa a čokoľvek narozprávať, aby sa človek vyhol prísnemu trestu?

Je to celkovo zmena paradigmy fungovania trestného procesu. Môžu sa čiastočne prepísať učebnice trestného práva. Pre kolegov obhajcov je to výzva. Máme tu veľké korupčné kauzy, veľa ľudí vo väzbe. Niektorí vyviazli za korupciu s podmienečným trestmi preto, lebo spáchanie činu nepopierali. Iní, ako bývalý špeciálny prokurátor Kováčik, ktorý spáchanie popieral, dostal exemplárny trest. Aj v minulosti však boli takéto postupy kritizované a dochádzalo k paradoxným situáciám, keď pri ukladaní trestu zohrávalo rolu priznanie. Spomínam si na prípad „malej korupcie“ potravinového inšpektora, ktorý si vypýtal ako úplatok desať kíl ryže a nepriznal sa. Dostal päťročný nepodmienečný trest. Na druhej strane inšpektor práce, ktorý žiadal 500-eurový úplatok, sa priznal a dostal podmienku. To sa opakuje aj teraz pri „veľkej korupcii“. Takéto nastavenie systému môže spôsobiť, že advokáti budú odporúčať klientovi radšej priznanie. Najmä v prípade, ak by mu hrozila väzba, ktorej by sa priznaním vyhol. Ako advokát musím klientovi otvorene povedať o všetkých alternatívach. Potom však hrozí, že sa priznajú aj ľudia, ktorí skutok nespáchali. Pre spoločnosť je pritom oveľa dôležitejšie kvôli prevencii verejne odsúdiť korupčné správanie, nie sa zamerať iba na to, aký postoj má ku skutku páchateľ. Toto môže byť priťažujúca alebo poľahčujúca okolnosť, ale nie zásadná otázka viny a trestu.

O zlých podmienkach vo väzbe, kde ste aj vy nedávno mali dvoch kolegov, sa hovorí už dlhšie. Robí niečo komora pre to, aby sa zmenili?

Máte pravdu, advokát Martin Ribár strávil v kolúznej väzbe skoro dva roky, ďalší - Ľubomír Krivočenko - vo väzbe zomrel na COVID-19. Situáciu priebežne monitorujeme a podnety dostávame aj od iných kolegov. Na ľudí, ktorí ešte nie sú odsúdení, sa musí hľadieť ako na nevinných. Musia mať adekvátne ubytovanie či stravu, podobne, ako sú zvyknutí v bežnom živote. Pri ich väzbe má totiž ísť o zabránenie ovplyvňovania svedkov, úteku či pokračovania v trestnej činnosti. Nie o formu trestu a už vôbec nie o nástroj na priznanie. V súčasnosti sme v tomto smere výrazne za európskym štandardom.

Pri väzbe sa niekedy využívajú alternatívy, ako sú náramky. Dávajú súdy aj alternatívne tresty?

V tomto má Slovensko rezervy a páchateľov často hádžeme do jedného vreca. Očakával by som väčšiu individualizáciu trestov a tam, kde je to na mieste, by sa mali viac využívať alternatívy.

Nie sú sadzby niekedy príliš prísne? Napríklad v oblasti majetkovej trestnej činnosti?

Je tu výrazná neproporcionalita. Po 30 rokoch demokracie nastal čas komplexne prehodnotiť nebezpečnosť jednotlivých skutkov pre spoločnosť a s nimi spojené tresty. Momentálne sme sa zamerali na boj proti korupcii, nemôžeme však zabudnúť na to, že je aktuálne páchaná aj iná trestná činnosť. Nikdy nie je dobré jednostranné zameranie. Korupcia tu vždy bola a bude. Už Aristoteles hovoril, že jej je na svete veľa. Predstava, že sa ju u nás podarí dostať úplne na nulu, je naivná. Obzvlášť, ak je v kolektívnom povedomí nášho národa síce odsúdeniahodná, no malá pozornosť vždy potešujúca. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že je to správne.

O zmenách by sa malo odborne diskutovať. Ale za diskusiu nepovažujem to, že sa vaším názorom budem zaoberať, len keď je rovnaký ako môj.
Peter Štrpka

Verejnosť vníma právo najmä cez rôzne inštitúcie. A v jednej z nich zúri doslova vojna. Čo hovoríte o boji medzi generálnym a špeciálnym prokurátorom? Hovorí sa o zrušení paragrafu 363, ktorý pritom zaviedli v čase, keď bol ministrom práve súčasný šéf špeciálu Daniel Lipšic.

Len zmenou zákona nezmeníme spoločnosť. Môžeme zadefinovať pravidlá správania, ale bude vždy na ľuďoch, ako to dopadne v praxi. Zákony by sa nemali prijímať na jeden konkrétny prípad alebo sa kvôli nemu meniť. K para­grafu 363 urobila komora analýzu, kde uviedla argumenty proti jeho zrušeniu. Čo sa týka vzťahov, je veľmi zlé, ak inštitúcie navzájom bojujú cez médiá. Spôsobuje to pokles ich dôveryhodnosti. Je to podobný problém, ako má advokátska komora s ministerkou spravodlivosti. Ona berie kritický postoj k niektorým jej návrhom, napríklad k súdnej mape, príliš osobne. No ak niekto stojí na čele nejakej inštitúcie, mal by sa, v záujme zachovania dôvery verejnosti v jej fungovanie, cez osobné nastavenia povzniesť. Rôzne žabomyšie vojny, ktorých sme svedkami, nám neprospievajú. Môžu byť živnou pôdou pre chaos a extrém. Obávam sa, že z toho do budúcna nevzíde nič dobré.

FOTO V GALÉRII

Ministerka chcela reformovať súdnictvo, vyzerá to však tak, že v princípe dôjde k minimálnym zmenám, ktoré pôsobia skôr ako kozmetické úpravy. Čo si o nich myslíte?

Opakovane sme vyzývali na diskusie, no veľa z nich nebolo. Návrh novej súdnej mapy sa viackrát menil. Teraz je na stole už tretia, oklieštená verzia. Majú sa zväčšiť obvody okresných a krajských súdov. Krajské budú tri namiesto pôvodných ôsmich, pričom tých zrušených päť ostane zachovaných ako pracoviská. Potom však nerozumiem, prečo má byť krajským súdom Trnava, Žilina a Prešov. Nesedí to ani historicky, ani geograficky. Ja osobne to už ani nevnímam ako reformu. Chápem, že je to priorita v rámci plánu obnovy. Bez širších zmien to však nebude fungovať. Čo s prokuratúrami, úradmi práce sociálnych vecí a rodiny, ktorých činnosť je viazaná na jednotlivé súdne konania? Toto si vyžaduje oveľa širšie zmeny vo verejnej správe než len úpravu obvodov súdov. Negatívne vnímam aj fakt, že to ovplyvní dostupnosť súdov pre ľudí. Na spravodlivý rozsudok totiž nestačí len špecializácia sudcov. Na konci dňa teda reforma nemusí mať efekt zlepšenia dôvery v súdnictvo. V minulosti boli podobné pokusy s kauzálnou príslušnosťou súdov. Napríklad pracovnoprávna agenda bola v roku 2015 presunutá na osem okresných súdov. Doteraz však nie je vyhodnotené, či to bolo vôbec efektívne. A teraz sa to má opäť bez diskusie meniť. O zmenách by sa malo odborne diskutovať. Ale za diskusiu nepovažujem to, že sa vaším názorom budem zaoberať, len keď je rovnaký ako môj.