Prednostu ll. kliniky pediatrickej anestéziológie a intenzívnej medicíny Slovenskej zdravotníckej univerzity v Banskej Bystrici sme žiadali o vyjadrenie k stavu štvorročného Maťka z Hronca. Vtedy bol chlapec už po druhej operácii hlavy. V hlbokom bezvedomí sa ocitol pre krvácanie do mozgu, ktoré podľa polície zapríčinila bitka od jeho otca. Ukázalo sa, že Maťko sa z podobných dôvodov ocitol v nemocnici už aj rok predtým. Prednosta bol Maťkovým prípadom rozhorčený a z pôvodne krátkeho stretnutia na chodbe nemocnice vznikol neskôr nasledujúci rozhovor.

S MUDr. OLIVEROM PETRÍKOM (45) sa rozprávala ĽUDMILA LACKOVÁ.

Prípad Maťka z Hronca stále rezonuje vo verejnosti. Liečili ste už niekedy v minulosti týrané dieťa?

Za rok máme v našej nemocnici päť-šesť detí, pri ktorých máme podozrenie, že na nich bolo páchané násilie. Sú to zväčša menšie deti, tak do päť rokov.

FOTO dobitého Maťka v GALÉRII >>

Prečo máme toľko prípadov týraných detí?

Ľudia sú násilníckej povahy. Mnohí žijú v agresivite. Máme týrané ženy a toto je len obdoba rovnakého správania. Ak muž týra ženu, dokáže týrať aj svoje dieťa. Ak násilníkovi príde do cesty dieťa, zareaguje agresivitou presne tak ako na suseda. Ale zažil som to aj z druhej strany. Dieťa mame nadávalo - ty si pi.., si krava -, kopalo do nej a matka len - buď tíško, buď tíško. Bolo zlé pozerať sa, čo dieťa mohlo urobiť svojej matke. Prípadov takto prestrelenej výchovy, kde sú deti absolútne nezvládnuteľné, je takisto dosť.

Rodič musí mať autoritu, o tom sa nemusíme baviť. Ale spoločnosť by mala dbať na to, aby dospelý človek neriešil problém s dieťaťom fyzickým atakom.

Súhlasím s tým, že autorita sa nebuduje fackou, ale pravidlami, ktoré rešpektuje rodič aj dieťa. S týranými deťmi sa stretávame najmä u rodičov, ktorí viac holdujú alkoholu. V podguráženom stave človek neodhadne svoju silu, reakciu. Tam je problém.

Na to, aby dospelý ublížil dieťaťu, ani nepotrebuje veľkú silu, veľkú agresiu.

Nie. Napríklad Maťko váži sedemnásť kíl, dospelý chlap priemerne sedemdesiat kíl a viac. Ak si niekto tejto telesnej konštrukcie „zatne“ do takého malého chlapca… fyzika nepustí. Môže mu veľmi ublížiť aj pri jednorazovom skratovom správaní.

Rozdiel medzi týranými a neposednými deťmi vidíme hneď. Pri tých s rôznymi čudnými zraneniami je úplne iný vzťah rodičov k deťom.
Prednosta kliniky pediatrickej anestéziológie a intenzívnej medicíny Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou Banská Bystrica Oliver Petrík

Vraveli ste, že s týraním sa stretávate u malých detí. Väčších sa tento problém netýka?

Sedem-osemročné dieťa ujde alebo sa veľkému násiliu dokáže brániť iným spôsobom. Má aj pevnejšiu stavbu tela, preto lepšie akceptuje ataky.

S akými problémami sa také deti dostávajú do nemocnice?

Hlavne s nešpecifikovanými úrazmi, bývajú to zlomeniny, poranenia mozgu a zranenia vnútorných orgánov. Takisto s ťažkou infekciou, často sú to infekcie dýchacích ciest. K tomu sa pridružujú známky zanedbania.

Čo si máme predstaviť pod známkami zanedbania?

Deti sú zavšivavené, špinavé, podvyživené. Starostlivosť o deti v domácom prostredí evidentne nie je taká, aká by mala byť.

Dnes sú deti podvyživené?

Stáva sa to. Gro našich pacientov sú deti zo sociálne slabšieho prostredia a cítime, že starostlivosť je horšia. Z môjho pohľadu rodičia ubližujú deťom aj tak, že nedávajú na ne pozor, a tým ich ohrozujú na zdraví, na vývine. Deti sa obaria alebo zjedia niečo, čo im zjavne niekto podsunul, lebo za normálnych okolností by sa k takým veciam nemali ako dostať. Poviem príklad. Asi pred šiestimi rokmi sme mali na oddelení dojča intoxikované drogami a nedávno sme v krvi iba osemmesačného dieťaťa našli utlmujúce látky. Zrejme plakalo, otravovalo rodičov a aby mali pokoj, dali mu nejaké lieky. To je pasívne týranie. Neustále počúvam, ako sa rodičia oháňajú svojimi právami. Rodičia majú predovšetkým povinnosť starať sa o svoje dieťa.

Ak sa k vám už dieťa dostane, vidíte teda viac, ako je rodičom milé.

To sa stáva. Ak je dieťa týrané, röntgen objaví aj staré zlomeniny. Pravdaže, niektoré deti sú neposedné, športujú a zlomeniny sa im pritrafia častejšie. Ale o tých nehovorím. Rozdiel medzi týranými a neposednými deťmi vidíme hneď. Pri tých s rôznymi čudnými zraneniami je úplne iný vzťah rodičov k deťom.

Ako sa takí rodičia zvyčajne správajú?

Ich záujem o dieťa je minimálny, aj počas hospitalizácie ho navštevujú len občas.

Nie sú aj takí, ktorí po úraze lásku prejavujú demonštratívne, lebo si uvedomili, čo spôsobili, a trápia ich výčitky svedomia?

Nie.

Pre deti to musí byť náročná situácia.

Mne sa to ťažko hodnotí. Som s deťmi vtedy, keď sú v najhoršom stave. Mnohokrát sú pod vplyvom liekov, utlmené. Medzičasom si vybudujú vzťah s našimi sestričkami a svojím spôsobom sú v nemocničnom prostredí šťastné. Majú okolo seba ľudí, ktorí sa im venujú, láskavo sa im prihovárajú, majú na ne čas, hrajú sa s nimi. Zdravotné sestry im nahrádzajú matku. Tu zažívajú úplne iné podmienky ako doma.

Spomínali ste, že mávajú „čudné“ zranenia.

Existujú typické zlomeniny dlhých kostí, ktoré spôsobilo cielené násilie. Napríklad niekto dieťaťu vykrútil ruku a kosť praskla. Čudné pre mňa tiež je, ak má dieťa viacej drobných jazvičiek kruhovitého charakteru. My si myslíme, že je to z cigarety, rodičia povedia, že to spôsobilo parazitárne ochorenie. A teraz kto má pravdu?

Pýtate sa detí, čo sa im stalo?

Nie. Čo mi môže povedať trojročné dieťa?

Ani to neskúšate?

Nie. Kým sú deti u nás, sú obyčajne pod vplyvom liekov. A keby aj nie, nemyslím si, že ja som ten človek, ktorý má niečo zisťovať. Malého dieťaťa sa treba vedieť správne pýtať na chúlostivé veci tak, aby mu to neublížilo. A hlavne, nie som presvedčený o tom, že by mi dieťa povedalo - urobil mi to oco. Nepovie to. Ja som pre neho človek z ulice. Týmto deťom ublížili ich najbližší, takže nedôverujú takmer nikomu. Ich dôveru si treba získať a my toľko priestoru nemáme. Našou úlohou je liečiť. Ak máme podozrenie na týranie, dávame podnet na sociálne vyšetrovanie.

Prečo nekontaktujete políciu, keď už máte podozrenie?

To je ťažká otázka. My sme a priori nastavení tak, že máme dieťa liečiť. Máme síce podozrenie, ale nevieme, čo sa naozaj stalo. Možno je náš úsudok chybný. Nechceme ľudí obviňovať, že sa zle starajú o dieťa, len preto, že sú z iného prostredia, že majú iné návyky. Sociálna sestra má prvá zistiť, aký je v rodine stav, a ak sa tam niečo deje, nech ona kontaktuje políciu.

Dozviete sa aspoň, či vaše podozrenie o týraní bolo správne?

Nikdy sa to k nám nedostane. Spätnú informáciu nedostávame.

Malo by to pre vás význam?

Minimálne morálny. A určite by sme sa vedeli lepšie zachovať v budúcnosti. Ale ako zisťujem, sociálku zaujíma, či má dieťa navarené, či je v domácnosti upratané. Či nie sú medzi deťmi a rodičmi patologické vzťahy, to nikoho netrápi.

Preto sa vás pýtam, či by nebolo rozumnejšie kontaktovať rovno políciu.

Ak policajtov kontaktuje lekár, musí s nimi spolupracovať, čo znamená administratívnu záťaž. Aj teraz som vypísal iks správ o Maťkovom zdravotnom stave a vyjadroval som sa k iks žiadostiam. Ale ja mám to dieťa hlavne liečiť! Navyše, Maťko už bol hospitalizovaný v breznianskej nemocnici s úrazom a polícia bola o prípade informovaná. Toto sa nestalo prvýkrát! Vtedy ho odobrali do starostlivosti starej matky a po pol roku ho vrátili rodičom. Tam evidentne zlyhal systém. Ten, kto mal situáciu kontrolovať, nesplnil svoju úlohu.

Systém je asi zle nastavený.

Ja ani neviem, ako je nastavený, ale evidentne nie je funkčný. Maťka zatiaľ nikto nechcel videť na vlastné oči, nikto sa neprišiel pozrieť, ako sa správa k matke, ako sa správa k starej matke. Podľa mňa ho mali vyšetriť špecialisti psychológovia. Ani naša psychologička nemôže byť tým odborníkom, ktorý posúdi Maťkov vzťah k rodinným príslušníkom. Či je jeho reakcia na matku adekvátna, alebo nie, aký je jeho vzťah k starej mame…

Prekvapil vás Maťkov stav pri privezení do nemocnice?

Musím povedať, že Maťo je pre mňa extrém. Nič horšie som za tie roky nevidel.

V čom sa vám zdá extrémny?

V poranení. Také jednoznačné podozrenie, že sa stalo niečo zlé, som ešte nemal.

Maťko bol v bezvedomí z dôvodu krvácania do mozgu. Dá sa predpokladať, čo bolo jeho príčinou?

Musel to byť útok veľkou energiou. Či už ho hodili, či kopli, či buchli, to neviem, to posudzoval znalec. Ale musela to byť veľká sila.

Ako na vás Maťko pôsobí?

Spočiatku bol poriadne vyľakaný. Pri sestričkách sa ešte ako-tak uvoľnil, ale úplne zle znášal mužov. Nielen mňa. Aj iní kolegovia hovorili, že len čo ich zbadal, v momente sa stiahol do seba. Teraz sa už aj vystískame. Po pol druha mesiaci v našej nemocnici je to iné dieťa.

Ako sa končia podobné úrazy hlavy?

Keď poviem, že dobre, nebude to správna odpoveď. Detský mozog má obrovskú schopnosť regenerácie. Čiže aj tie deti, ktoré majú za sebou vážne úrazy, sú nádejné a môžu skončiť dobre. Často od nás odchádzajú do rehabilitačných zariadení s minimálnymi reakciami a keď ich náhodne stretnem o rok, o dva, sú úplne v poriadku. Percentuálne nemáme veľa najhorších koncov, teda že by dieťa umrelo. Niektoré však ostávajú čiastočne poškodené natrvalo.

Pokiaľ viem, tak vyšetrenia u Maťka odhalili, že úrazov hlavy mal viac. Krvácanie do mozgu prekonal aj niekoľko týždňov pred posledným útokom. Bez lekárskej pomoci.

Menšie zakrvácania môžu ostať asymptomatické. Človeku sa môže točiť hlava, je mu na vracanie, ale mozog si s tým poradí. Či s tým mozog nebude mať problém o pár rokov, to už je iná otázka.

A môže mať?

Krvná zrazenina sa môže nejako zorganizovať a začať utláčať mozog po rokoch od úrazu. Môže napríklad spustiť epilepsiu. Ale potom už nevie nikto povedať, čo bolo príčinou zdravotných problémov. To už si s nejakým úderom, kopancom od otca do súvisu nedá nikto. Lekári len nájdu nejaký čudný útvar, ktorého pôvod nikto  nepozná.

Ak sa Maťo zo zranení vylíže, má nádej na šťastný život?

To je otázka na detskú psychologičku. Ale o Maťovi rozmýšľame na našom oddelení nemocnice všetci, rozprávame sa o ňom. Paradoxne, teraz má svoje dobré obdobie. Tu ho všetci majú radi, rozmaznávajú ho, pociťuje len to dobré. Ale čo ho čaká? Troch súrodencov má u jednej starej mamy, on je u druhej. Čo ak mu budú súrodenci vyčítať, že je otec odlúčený od zvyš­ku rodiny a že od nich musel odísť kvôli nemu? Veď k trom ostatným deťom sa asi nesprával zle. Pre Maťa to bude hrozne ťažké. Ja mu prajem, aby mal dobrý život.