Navrhuje obydlia pre zvieratá v zoologických záhradách po celom svete, napriek tomu za svoju základňu považuje Bratislavu. Architektka JÚLIA HANULIAKOVÁ (44) ako tínedžerka robila dobrovoľníčku pre Slobodu zvierat a  chodievala na protesty Greenpeace. Takmer dve desaťročia žije v USA, kde sa venuje zoo dizajnu. Dostala sa k nemu paradoxne pre bezpečnostné opatrenia po teroristickom útoku na budovy Dvojičiek po 11. septembri 2001.

Nedávno absolvovala úspešné výberové konanie na post riaditeľky bratislavskej zoologickej záhrady. Čo všetko chystá pre zveľadenie tohto priestoru, prezradila v  rozhovore s MATÚŠOM NÉMETOM.

Vyhrali ste výberové konanie na post riaditeľky ZOO Bratislava. Ako prišla myšlienka po rokoch sa vrátiť na Slovensko?

Ja som na Slovensko chodievala doteraz raz-dvakrát za rok. Aj preto tu mám svoju firmu. Polovicu projektov sme riešili v Európe a polovicu v Amerike. Vždy keď som letela do Európy na projekt, mojou základňou bol byt u rodičov. Tam som trávila víkendy a odtiaľ smerovala do Estónska, do Talianska alebo do Nemecka. Tak som bola neustále v kontakte s domovom. Časom prišlo aj k spolupráci s bratislavskou zoologickou záhradou. Pani riaditeľka ma oslovila na jednej z konferencii európskych zoologických záhrad, približne v roku 2013 alebo 2014, či by som jej nepomohla so štúdiou pre výbeh vlkov. Pre mňa to bola veľmi výnimočná príležitosť, tešila som sa, že môžem zúročiť svoje skúsenosti a dizajnérske triky a vytvoriť kvalitný výbeh pre dobro vlkov a potešenie ľudí v mojom rodnom meste.

Na základe tejto skúsenosti ste kandidovali?

Vždy keď som bola na Slovensku, som rozmýšľala, aké by to bolo, keby som sa vrátila. Žijú tu všetci kamaráti zo strednej školy, z vysokej, býva tu celá moja rodina. V Amerike mám kopu kamarátov, ale sú to viac-menej spolupracovníci. Nie je tam človek, ktorý pozná moju dušu. Takže na to sa pri návrate domov teším. A čo sa týka samotnej myšlienky na riaditeľovanie v zoo? Po tom, čo sme postavili výbeh pre vlky, ktorý získal cenu za najlepší výbeh pre zvieratá postavený v zoo na Slovensku a v Česku, som absolvovala rozhovor s novinárkou. Vravela, že na Slovensku je trend prilákať schopných krajanov zo zahraničia naspäť domov, a pýtala sa, čo by mňa mohlo prilákať, aby som sa vrátila? So smiechom som odpovedala, že keby som sa stala riaditeľkou zoo. Keď rozhovor vyšiel, oslovilo ma mnoho ľudí, ochranárov, ale aj kamarátov. Vraveli mi, že ak to myslím vážne, dajú mi vedieť, keď bude najbližšie výberové konanie vypísané.  A tak sa aj stalo.

Takže to bol splnený sen?

Skôr som to brala tak, že ak sa stanem riaditeľkou, dalo by mi to šancu priniesť na Slovensko všetko, čo som sa naučila vo svete. Nie som len obyčajná zoo dizajnérka. Som zakladateľka a manažérka svojej firmy. Vždy som sa zapájala do celosvetových hnutí a snažila sa zistiť, čo je budúcnosťou zoologických záhrad. Mám dobré vzťahy s riaditeľmi zoologických záhrad po celom svete a rovnako s nadnárodnými organizáciami, ktoré tieto záhrady združujú. Práve skutočnosť, že sa pohybujem vo vyšších strategických úrovniach, mi dalo dôveru, že by som vedela túto prácu robiť.

V ZRUBE Pre návštevníkov zoo v americkom Detroite pripravila firma Hanuliakovej možnosť sledovať vlky pri kozube s možnosťou rodinných osláv.Jennie Miller, Detroit Zoo

Koľko žijete v USA a prečo práve v Seattli?

Som v USA od roku 2001. Priviedla ma sem stáž v rámci UNESCO. Robila som pamiatkarstvo a poslali ma do Seattlu. Podarilo sa mi stretnúť s mnohými ľuďmi, ktorí sa venovali výhradne zoologickým záhradám, a hneď ma to veľmi lákalo. Po teroristickom útoku 11. septembra 2001 na Dvojičky som musela skončiť svoju stáž s National Pact Ser­vice, lebo táto inštitúcia je súčasťou ministerstva vnútra. Po útoku zaviedli nariadenie, že ak nie ste americký občan, nemôžete pracovať pre štát. Hneď som presedlala do jednej z firiem, ktoré pracujú pre zoologické záhrady.

V bratislavskej zoo ste spolupracovali pri výbehu vlkov. Z akých parametrov sa vychádza, že takáto stavba je dobrá pre vlkov?

Pretože opakovane pracujeme na výbehoch pre príbuzné zvieratá, budujeme si knižnicu znalostí a trikov, ktoré fungujú pre daný druh. S každou novou expozíciou sa niečo nové naučíme. Dôležitou súčasťou tejto knižnice je diagram schopností zvierat. Ako ďaleko skáču, ako vysoko sa vyšplhajú, ako hlboko hrabú, aké substráty zeminy zviera odpudzuje a, naopak, priťahuje. Keď premýšľame o vlkoch, v prvom rade pozeráme na to, čo je prírodným prostredím vlka, a pre jeho nový výbeh sa snažíme vybrať podobné prostredie. Prechádzali sme sa so zoológmi a riešili, kde by bolo najlepšie územie v zoo. Našli sme zalesnené miesto s hustým podrastom. Boli tam otvorené priestory na lesné čistinky, veľa vŕškov a zákutí. Vlci by boli dobre viditeľní pre návštevníkov, pekne zarámovaní existujúcou zeleňou a zároveň sa mohli v prípade potreby ukryť. Neustále máme na pamäti vytvoriť prostredie, kde sa vlci môžu správať ako vlci. Riadime sa teóriou, že podstata zvieraťa, jeho fyzické aj psychologické charakteristiky sú vytvorené jeho pro­stredím. Keď chceme podporovať divosť zvieraťa, musíme mu vytvoriť podobné podmienky na život ako v divočine.

Čo podľa vás potrebuje bratislavská zoo?

Rozhodne dobré jedlo. V prvom rade sa musíme o hostí dobre postarať. Najväčší potenciál zoologickej záhrady je v zlepšení návštevníckych služieb. Tam radím určite reštaurácie. Vo svete nie je nezvyčajné, že najlepšie a cenovo prístupné reštaurácie v meste sú práve v zoo. Tým, že toto miesto ponúka zážitky exotického pro­stredia, tak sa tam hodia exotické reštaurácie. Ale rovnako tradičné. Napríklad v oblasti karpatského lesa, kde máme vlky, zubry, kde plánujeme stavať výbeh pre medvede, rysy, jazvece a ďalšie karpatské zvieratá, by mohol byť typický salaš s posedením. V africkej savane by sme mohli mať reštauráciu experimentálnych druhov jedál ako napríklad hmyz. Alebo safari typ luxusnej reštaurácie.

Čiže láska k zoo ide aj cez žalúdok?

Určite! A nielen to. Ak ideme k základným službám, aj záchody musia byť na úrovni, takisto potrebujeme viac prístreškov, vyhriatych miest alebo takých, kde sa môžu ľudia cez leto schladiť. Myslieť na každý typ našich hostí a vyjsť im v ústrety. To budú zmeny, ktoré sa udejú čo najrýchlejšie. Nové zvieratá či výbehy sú dlhodobé ciele, zmeny prostredia pre ľudí sa dajú robiť rýchlejšie. Nevyhnutnosťou je zabezpečiť tiež viac parkovania. Verím, že sa nám podarí zriadiť na úvod provizórne parkoviská a druhý vstup do zoo od kopca, aby sa zúžený vstup od diaľnice odľahčil. Zjednodušene by sa dalo povedať, že kapacita zoo je daná kapacitou parkovania. Preto vyriešenie parkovania a prístupu do zoo bude prioritou.

Ste spokojná so životom zvierat v tejto zoologickej záhrade? Môžeme čakať nejaké zmeny či ďalšie výbehy?

Prvé, čo chcem urobiť po 1. októbri, keď nastúpim na pozíciu riaditeľky, je inventúra. Zistím,    v akom stave sú všetky naše zariadenia pre ľudí a pre zvieratá, a podľa toho nastavíme priority - čo sa bude meniť a v akom poradí. S výbehmi pre zvieratá budeme potrebovať finančnú pomoc od našich návštevníkov a sponzorov. Prioritou sú medvede. To sa už chystám riešiť teraz z Ameriky. Čakajú nás rozhovory so zoo­lógmi a s investormi.

A čo nedostatky?

Niektoré expozície identifikovalo Európske združenie zoologických záhrad ako nevyhovujúce. Z tohto dôvodu budeme musieť riešiť napríklad výbeh a chovnú budovu pre žirafy a iné africké zvieratá. Budeme sa takisto pozerať na možnosti vybudovania priestranných voliér pre vtáky, ktoré by umožnili lietavým vtákom v zoo lietať. V súčasnosti sa ich krídla zastrihávajú, čím zabraňujeme ich prirodzenej činnosti - lietaniu. To je proti pravidlám dobrej animal welfare. Rada by som priniesla do zoo zaujímavé dočasné expozície ako napríklad nafukovaciu halu na motýle. Chcem našu zoo priniesť do takého stavu, aby boli na ňu ľudia pyšní, mali ju radi a podporovali ju.

ARCHITEKTKA Od navrhovania obydlí pre ľudí sa dostala k práci pre zvieratá, jej návrhy odborná verejnosť oceňuje.
ARCHITEKTKA Od navrhovania obydlí pre ľudí sa dostala k práci pre zvieratá, jej návrhy odborná verejnosť oceňuje.
Zdroj: ARCHÍV J. H.

Budete mať na to dostatok financií?

Jednou z prvých úloh pre mňa bude vytvorenie Spoločnosti pre priateľov zoologickej záhrady, čo je veľmi typický spôsob financovania pre západoeurópske krajiny a mnohé zoo v USA. To je vlastne elitná skupina solventných milovníkov prírody, ktorých si zoo vyberie za svojich partnerov. Výmenou za finančnú podporu budú spoluvytvárať a spolurozhodovať o budúcnosti zoo.

Uvažujete aj o zvýšení druhov zvierat?

V súčasnosti v zoologických záhradách žijú iba zvieratá, ktoré sa v nich aj narodili. Teda za posledných tridsať, štyridsať rokov všetci potomkovia zvierat sú zo zoo. V modernej zoologickej záhrade ani neexistuje, žeby zvieratá pochádzali z divočiny. Keby sa išlo takou cestou, podporovali by sme nechtiac odchytávanie zvierat na predaj, a tým aj pytliactvo a decimovanie divých populácií. Takýto stav by bol priamo proti poslaniu zoologických záhrad - čo je zabezpečenie dlhodobo udržateľnej rôznorodosti druhov divých zvierat v divočine. Preto zbierka našich zvierat bude ovplyvnená tým, aké sú potreby na umiestnenie v rámci komunity zoologických záhrad.

Ktorým zvieratám budete dávať prednosť?

Tým, ktoré sa dobre cítia v našom type životného prostredia. Asi nie slony, lebo slony neznášajú veľmi dobre našu zimu. Rozmýšľam nad skvelou expozíciou pre ich bratrancov damany skalné. Ale sú iné druhy afrických zvierat, ktoré žijú vo vyšších polohách a tým by sa u nás darilo. Osobne mám rada africké divé psy, po slovensky pes hyenový. Vo všeobecnosti sa budeme snažiť vytvárať výbehy, ktoré kombinujú niekoľko druhov spôsobom podobným ako v prírodnom výskyte. Prednosť budeme dávať zvieratám, ktoré potrebujú priestor v našej zoo na zveľadenie a prežitie populácie.

Čo hovoríte na ostatné zoo na Slovensku?

Vo všeobecnosti majú slovenské zoologické záhrady zaujímavú zbierku zvierat, pretože v minulosti prebiehala výmena zvierat s krajinami bývalého Sovietskeho zväzu. My sme najvýchodnejším postom minulých časov, takže pre zvyšok Európy máme veľmi exotické druhy východného typu.

Ktoré to sú?

Napríklad kulan turkménsky a rôzne púštne antilopy. Takisto ťavy pochádzajúce z mongolských plání alebo rôzne menšie zvieratá, ktoré v zoo v západných krajinách nenájdete. Určite sa budeme pýtať ľudí, aké zvieratá by oni radi videli. To bude náš prvý krok k tomu, o aké zvieratá sa budeme snažiť.

Váš profesijný život je spojený s navrhovaním obydlí pre zvieratá v zoo. Ako vyštudovaná architektka máte skúsenosti s obydliami pre ľudí. Pre koho je náročnejšie niečo vytvárať?

Jednoznačne pre zvieratá, lebo nevedia povedať, čo chcú. Vždy ma fascinuje, keď sa sci-fi filmy zaoberajú našou komunikáciou s mimozemšťanmi a pritom sa stále nevieme porozprávať so psíkom či so včelou. Tu máme ešte rezervy. Zaujímavé je porovnať navrhovanie pre ľudí a pre zvieratá. Človek žije v meste, ale aktívne používa len veľmi malú časť svojho územia: svoj byt, prácu, svoje obľúbene rekreačné činnosti. Naozaj to nie je viac ako päť-šesť miest. Tieto miesta sú spojené trasami, po ktorých sa pohybujete. Podobne to funguje aj u zvierat v zoo. Nepotrebujú obrovské územie, skôr také, ktoré je pre ne zmysluplne vytvorené, možno viacero menších území pospájaných koridormi, napríklad preliezačkami nad hlavami návštevníkov.

JÚLIA HANULIAKOVÁ V USA navrhovala „dôchodcovské vily“ pre šimpanzy, ktoré armáda 
 či priemysel využívali na výskumy.
JÚLIA HANULIAKOVÁ V USA navrhovala „dôchodcovské vily“ pre šimpanzy, ktoré armáda či priemysel využívali na výskumy.
Zdroj: ARCHÍV J. H.

Podľa čoho sa dá spozorovať, či je zviera v zoologickej záhrade spokojné?

Známkou úspechu je to, že sa zviera správa podobne, ako by sa správalo v prírode. A to nielenže robí všetky aktivity, ale venuje sa im rovnakým podielom. Ak napríklad zviera vo voľnej prírode povedzme dvadsať hodín spí, tak aj v zoo je na tom podobne. Alebo ak aktívne loví. Viac viditeľné sú znaky neúspechu, keď sa zviera nudí a má psychické problémy. To môže znamenať, že niečo nie je v poriadku s výbehom alebo so sociálnou skupinou.

Zaujímavý je váš projekt dôchodcovských víl pre šimpanzy. Čo si možno pod tým predstaviť?

V Amerike približne v roku 2012 získali šimpanzy status vyšších tvorov. S týmto statusom prišiel aj zákaz používania ľudo­opov na výskumy. Či už je to NASA, farmaceutika alebo lekársky priemysel. Zároveň je akýkoľvek priemysel či armáda po novom zaviazaná povinnosťou postarať sa o šimpanzy, ktorých kedysi používali na výskum a musia ich umiestňovať v zariadeniach doživotného bývania. Šimpanzy sa dožívajú 50 až 60 rokov a dané inštitúcie sú zaviazané financovať ich dôchodcovské domy. Výmenou za financie nemusia prezradiť, čo s nimi robili. Ide o tisícky šimpanzov, ktoré sú často choré, zranené a traumatizované, keďže vyrástli v laboratóriách. Cieľom nášho projektu bola resocializácia šimpanzov. Naučiť ich žiť v prirodzených sociálnych skupinách a poskytnúť im prostredie, kde môžu príjemne dožiť svoj život. Budovali sme pre ne vily, každá je asi pre päťdesiat šimpanzov a sú spojené s rozsiahlymi výbehmi.

Na ktorý zo svojich projektov ste patrične hrdá?

Ten najobľúbenejší som realizovala pre zoo v Dubline. Išlo o gorily. Tamojší riaditeľ mal odvážnu myšlienku odpozorovať niečo z prírody a zobral na seba riziko, že nikto to takto ešte neurobil. Videl dokumentárny film, ako žijú gorily v deltách riek v Kongu. Je to dosť nekompromisný človek a pri každej expozícii požaduje, aby všetky bariéry boli kompletne neviditeľné. Aj v tomto prípade išlo o bažinu a bolo nutné tam vytvoriť neviditeľnú bariéru. Gorily majú rady vodu, ale nevedia plávať, čiže nikdy do nej nejdú, ak je hlbšia než po ich krk. Takže náš projekt spočíval v experimente, že po obvode bariéry prehĺbime prírodné kanály tým spôsobom, že najskôr bude plytká voda, kde sa môžu gorily hrať, a potom hlboká voda. Ukázalo sa, že to naozaj funguje a gorily sa vyhýbajú hlbokej vode. Ľudia sú na lávke hneď na druhej strane kanála a nie je viditeľné, že by ich okrem vody niečo od goríl oddeľovalo. Ale za zmienku stojí aj jeden z posledných mojich projektov, pri ktorom sme spolupracovali s kanadskou vládou na vytváraní stredísk pre množenie divých sobov.

Pochodili ste veľa zoologických záhrad. Ktoré sa oplatí vidieť?

Úplne úžasné je navštíviť zoologické záhrady v Holandsku, lebo dosť často ich vlastnia súkromníci. Sú veľmi rôznorodé. Vo všeobecnosti vyzerajú všetky zoologické záhrady na svete veľmi podobne, ale v Holandsku nájdete najväčšiu rozmanitosť. Sú tam zoo ako cesta do praveku alebo zoo zamerané na prácu so sociálnymi zvieratami.

A vaša obľúbená zoologická záhrada?

Je ich viacero. Ale napríklad v USA mám rada menej navštevovanú záhradu s názvom North­west Trek Wildlife Park. Nachádza sa medzi Seattlom a Tacomou a ide o safari štýl s miestnymi zvieratami. Z elektrického autobusu môžete vidieť stáda bizónov, jeleňov či divých koní. A takisto losy. Vidieť losa, ako sa vynorí z močariny so svojimi parohmi, to sa ťažko opisuje, to musíte zažiť. Takisto zoo vo Viedni robí úžasnú prácu s ľuďmi alebo v Ostrave či v Zlíne. To sú miesta, kde rada chodím. A z našich rozhodne zoo v Košiciach bude jedného dňa úžasná zoologická záhrada.