Ako malý minister sa necíti, hoci mu do rúk ako parlamentnému nováčikovi dali vedenie výboru. Kristiána Čekovského poznajú niektorí diváci RTVS ako bývalého televízneho redaktora, ktorý skončil pre nepohodu po príchode riaditeľa Jaroslava Rezníka. Po strate zamestnania chvíľu premýšľal, čo so sebou, a pár mesiacov vozil ľudí na Uberi. Potom si ho našiel Igor Matovič, zobral na kandidátku aj na výlet do Cannes. Patrí k hŕstke liberálov u Obyčajných ľudí a nezávislých osobností a niekto by povedal, že poľuje na chyby svojho bývalého šéfa Rezníka. O tom, či je Natália Milanová správnym človekom v rezorte kultúry, o pozícii vlády ku koncesionárskym poplatkom, ale aj o predstave a realite poslaneckej roboty sa s KRISTIÁNOM ČEKOVSKÝM (30) rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.
Kto má ťažšie povolanie, novinár či poslanec?
Vyskúšal som jedno aj druhé a musím povedať, že som si myslel, že politika je trochu jednoduchšia. Nie je. Jedna aj druhá práca má svoje špecifiká. Aj v jednej, aj v druhej práci je človek niekedy do noci. Nie je to robota od deviatej do sedemnástej. Zvonku to vyzerá občas inak, lebo ľudia vidia, že začíname schôdze v utorok, končíme v piatok poobede, máme lážo-plážo, leháro. Treba však zdôrazniť, že ani novinárčina, ani politika, nie sú náročné fyzicky. Psychicky však dajú zabrať.
Takže poslanecká robota nie je, ako to priznal váš kolega z OĽaNO Andrej Stančík, „dobre platená brigáda“?
Viem, že niekde na internete takto reagoval na konkrétny piatok, keď v parlamente bolo málo poslancov. Išlo o deň, keď v pléne prebiehala búrlivá diskusia k interrupciám. Nemyslím si, že bolo nutné sedieť tam a priživovať ju.
Poslanec nemusí zverejňovať svoj program, ak nie ste v rokovacej sále alebo vo výbore, nik nevie, kde ste a čo robíte. Až vtedy sa to dozvieme, keď je sála prázdna a musíte odpovedať, čo lepšie ste mali na práci.
Najdôležitejšie pri práci poslancov je, aby boli na hlasovaniach, lebo tam sa rozhoduje o legislatíve, tam treba vyjadriť názor. Každý si môže skontrolovať štatistiky poslancov, koľkokrát chýbali na schôdzi alebo pri hlasovaní.
Parlament by mal byť aj debatný orgán a poslanec by azda mohol aj zmeniť názor na základe argumentov, ktoré zaznejú. Nebyť na rozprave, teda nepočúvať, čo hovorí jedna, druhá strana, a len hlasovať, je to zodpovedné?
Takáto otázka by napadla aj mne, ak by som sledoval parlament iba zvonku. Pri hlasovaní je debata predtým dôležitá, ale pri niektorých veciach, napríklad pri hlasovaní o potratoch, je predpoklad, že ak som liberálne zmýšľajúci človek, názor nezmením. Argumenty predkladateľov sú navyše uvedené v dôvodových správach k zákonom.
Ste predsedom parlamentného výboru pre kultúru a médiá. Cítite sa ako taký malý minister?
(Smiech.) Nie, tak sa necítim. Cítim sa ako poslanec. Nemám kompetencie navyše. Výbor má kontrolnú úlohu, ani z pozície jeho predsedu nemám zďaleka moc ministerky kultúry.
Ako vidíte svoju úlohu vo vzťahu k ministerke kultúry?
Úloha národnej rady, rovnako ako jednotlivých výborov, je kontrolovať vládu. Prechádzame jednotlivé zákony, ktoré prichádzajú, a ak máme nejakú legislatívnu iniciatívu, komunikujeme o nej s ministerstvom kultúry.
Povedal by som to tak, že osud RTVS mi leží na srdci viac ako pán Rezník v žalúdku.
Ďakujem za poučenie ako z príručky Ako funguje parlament, ale na to som sa nepýtala. Zaujíma ma, či vidíte predložené, plánované zákony rovnako ako ministerka, ktorá je takisto z vašej strany.
Ako hovoríte, sme z jedného politického subjektu, a teda máme aj spoločný cieľ. Ten je koniec koncov napísaný aj v programovom vyhlásení vlády: zlepšovať mediálne a kultúrne prostredie na Slovensku. Z neho vyplývajú úlohy definované v programovom vyhlásení vlády. Či rezort, alebo my, všetci sa snažíme do čo najväčšej miery napĺňať programové vyhlásenie vlády, sľuby a veci, ktoré sme si stanovili po voľbách a ktoré sme dali voličom.
Takže ťaháte za jeden povraz?
Vnímam to tak, že ministerstvo kultúry sa do veľkej miery stará o kultúrnu obec a ja sa snažím zas pripravovať rôzne návrhy zákonov, ktoré sa týkajú mediálnej legislatívy.
A kde je kontrola rezortu, ktorú ste si definovali ako svoju ústavnú povinnosť?
Ministerka Natália Milanová chodí zákony vysvetľovať pravidelne, mimoriadny výbor sme zvolali aj vo veciach, ktoré vyvolávali otázky verejnosti a médií ako napríklad nový štatút Múzea SNP alebo výber riaditeľa divadla Nová scéna. Hnutie OĽaNO už na začiatku deklarovalo, že nebude robiť obštrukcie a brániť opozícii v kontrolnej činnosti.
Čo ste zistili? Bolo nevymenovanie víťazky konkurzu na Novej scéne pani Fašiangovej, ale zámer ministerky vymenovať kandidáta z druhého miesta zlyhaním?
Nie, tak by som to nenazval. Transparentné výberové konania robíme prvý raz, čo je rozdiel oproti minulosti, keď si vlády dosadzovali do vedenia kultúrnych inštitúcií svojich nominantov. Pani ministerka vybrala komisiu, ktorá rozhodovala. Až potom sa zistilo, že jedna zamestnankyňa vo výberovej komisii mohla byť v konflikte záujmov. Ministerky sme sa pýtali, kde konkrétne došlo k problému. Vypočuli sme si to všetci, definovali sa chyby, prišli sme na to, čo zákon nepokryl, ktoré muchy vychytať. Požadovali sme, aby sa chaos vyriešil a divadlo mohlo fungovať v normálnom režime. Ministerka sa stretla so zamestnancami a došla k záveru, že pani Fašiangovú vymenuje za riaditeľku.
Aj v otázke deľby Múzea SNP medzi rezort obrany a kultúry vás vysvetlenia ministerstiev uspokojili? Riaditeľovi Stanislavovi Mičevovi prekážalo delenie inštitúcie aj to, že s ním Natália Milanová nekomunikuje a múzeum riadne ani nevidela, kým sa rozhodla.
Rozumiem, že návrh na zmeny v Múzeu SNP vyvoláva vášeň a diskusie, je to prirodzené. Všetci, aj my v hnutí OĽaNO, sme absolútne hrdí na udalosť, akou bolo SNP. Preto by si nikto nedovolil, aby takú významnú inštitúciu niekto znehodnocoval, chceme len, aby fungovala lepšie. Pán Mičev začal písať petíciu, oslovil odborníkov, je to legitímne. Práve preto, že začali stáť proti sebe dve strany - Múzeum SNP a ľudia okolo neho a na druhej ministerstvo obrany a kultúry -, sme zorganizovali výbor. Tri hodiny sa obe strany rozprávali. Takmer jednohlasne sme to ako výbor pre kultúru vyhodnotili tak, že argumenty za zmenu nás presvedčili.
Ktoré?
Okrem finančných argumentov povedal Jaroslav Naď ako minister, že rezort obrany má záujem zlepšiť starostlivosť o muzeálne predmety. Spôsob hospodárenia múzea má dnes rezervy. To by sa malo dať do poriadku, rovnako treba zlepšiť transparentnosť toku finančných prostriedkov. Nakoniec, návrhy na zmeny tu boli aj v minulosti, dokonca Peter Pellegrini, stranícky šéf pani Ľubice Laššákovej, ktorá vystupovala proti, sa prikláňa k zmene v Múzeu SNP. Čo bolo dôležité pre mňa, že pre návštevníkov sa nič nezmení a múzeum môže novou štruktúrou len získať.
Bola som vo výbore u vás vtedy, keď sa riešilo otváranie obálok členov do Rady pre vysielanie a retransmisiu. Ministerka Milanová mala predniesť správu o hospodárení a len ju odrapkala, dokonca ju vyzvala vaša kolegyňa Monika Kozelová, nech číta pomalšie, že jej nerozumieť. To je bežné - takýto postoj voči poslancom?
Povinnosť pani ministerky alebo aj zástupcov inštitúcií je odpovedať na všetky otázky, ktoré máme. Môže odrapotať, ale nemôže odísť, kým nám neodpovie na všetko tak, aby sme boli spokojní. Naša povinnosť ako poslancov je zas prísť na výbor pripravení. Musíme mať prečítané správy, ktoré sú predložené, prípadne mať premyslené, či sa chceme niečo opýtať ľudí, ktorí ich prídu predkladať.
Asistenta vám robí Martin Kalužák. Pred rokom sa o ňom hovorilo, že bude hovorcom vtedajšieho premiéra Matoviča. Prečo sa ním nestal?
Komunikačné zlyhanie. Po voľbách sme kreovali mediálne tímy. Martin nejaký čas pomáhal na úrade vlády s komunikáciou. Niekto ho tam videl, tak si to tak spojili, lebo každý vtedy striehol, kto bude premiérovým hovorcom. Veľmi rýchlo tú informáciu dementoval.
Je Natália Milanová dobrá ministerka? Opozícia sa jej vysmieva, že vo vláde ani nevie, čo sa rieši. Kritiku si zlizla z viacerých strán, aj od umelcov či ich organizácií.
Robí, čo môže. Zároveň si myslím, že by v jej tíme mohli popracovať na lepšej prezentácii práce ministerstva. Otvorene poviem, že by mali zamakať na lepšom PR. V politike ide aj o to, že ak niekto niečo robí, mal by to patričným spôsobom povedať ľuďom. Na čo je práca, ak o nej nikomu poriadne nepoviem. Veľa ľudí si povie, že ak sa človek niečím nepochválil, tak asi nič nerobí.
Po hlasovaní za mnou niektorí zo strany Za ľudí prišli, ospravedlnili sa mi, že v tom mali nejaký zmätok.
Možno by to, čo politik robí, jednoducho mali ľudia pocítiť.
Jednoznačne. Myslím si, že ak sa detailnejšie pozrieme na prácu ministerstva kultúry, či počas pandémie, alebo aj mimo pomoci umelcom, obsah tam je. Koniec koncov, medzi ľudí pracujúcich v kultúrno-kreatívnom priemysle rozdelili počas pandémie viac ako 70 miliónov eur, teraz idú ďalšie peniaze na obnovu pamiatok a podobne. Škoda, že si k niektorým témam neurobili tlačovku. Mali dobré správy, ktoré sa mohli viac dostať k ľuďom. Následne z toho vyplýva kritika ministerky zvonku, vyčíta sa jej, že je málo výrazná. Moje odporúčanie pre ňu je, aby ju bolo viac vidieť.
Ešte stále vám leží šéf RTVS Jaroslav Rezník v žalúdku?
Mne nikdy neležal v žalúdku. Rozumiem, že niekomu sa to tak môže zdať, spoja si to, že som pôsobil v RTVS a teraz som vo výbore pre kultúru a médiá. Podrobne by sme sa pozreli na niektoré kroky, nech by bol riaditeľom ktokoľvek. Na RTVS ako na inštitúcii mi záleží, či sa pozeráme na program, na spravodajstvo, na hospodárenie. Povedal by som to tak, že osud RTVS mi leží viac na srdci, ako pán Rezník v žalúdku.
V marci vám neprešiel zákon o ochrane novinárov v RTVS, chceli ste vytvoriť etickú komisiu, ktorej by sa mohli redaktori sťažovať, ak by sa im nejaký zásah vedenia nepáčil. Teraz strana pripravuje nový zákon. Nie je to tak, že vás vyhodili dverami a chcete sa vrátiť oknom?
Nemiešajme dve veci. Môj zákon bol o etickej komisii. Išlo mi o to, aby sa vytvorila nezávislá inštancia, ktorá by bola mediátorom medzi novinármi a vedením. Teraz pripravuje novelu ministerstvo kultúry. Tá bude aj o odpolitizovaní voľby generálneho riaditeľa. Postupná reforma RTVS si vyžaduje zmeny vo financovaní, lebo je rozbité.
Prečo vaša novela vlastne neprešla?
Neviem. Koaličná rada ho schválila, len som mal asi smolu, že v tom čase, keď sa zákon preberal v parlamente, prebiehala koaličná kríza. Neschválenie, samozrejme, nepripisujem len jej. Mrzí ma, že návrh neprešiel a že si nenašiel podporu u niektorých koaličných poslancov, hlavne z hnutia Sme rodina, ale aj zo strany Za ľudí. Po hlasovaní však za mnou niektorí zo strany Za ľudí prišli, ospravedlnili sa mi, že v tom mali nejaký zmätok. Neviem si vysvetliť, prečo od novely vo finále niektorí odskočili.
Boli ste radový redaktor, 16 mesiacov ste poslancom. Prečo si myslíte, že viete, čo potrebuje RTVS?
Nemyslím si, že viem všetko, čo potrebuje táto inštitúcia. Snažím sa však riešiť niektoré oblasti, ktoré poznám, napríklad prácu v redakcii. Ako politik som dostal niektoré informácie, venoval som sa hospodáreniu RTVS na základe podnetov. Neriešim to však sám, stretávam sa s odborníkmi a pri viacerých témach, ktoré riešim, s nimi komunikujem.
Treba zvýšiť koncesie?
Dlhé roky som si myslel, že je to jediné riešenie financovania RTVS. Príklady z EÚ ukazujú, že tam, kde verejnoprávna inštitúcia funguje len z koncesií, je apolitická. To si naďalej myslím, ale sme stále v období pandémie a koncesionárske poplatky sú téma, ktorá rozdeľuje ľudí aj politikov. Takže zvyšovanie ani ich rušenie bez garancie stabilného financovania nie je naším cieľom.
Správanie Igora Matoviča za ostatný rok aj k novinárom hodnotíte na jednotku?
Určite nie na jednotku. Boli tam momenty, ktoré boli emotívne, vypäté a dali by sa zvládať lepšie. Na jednej strane som vnímal niektoré jeho slová voči novinárom negatívne, hoci neboli také drsné, ako mal a stále má Robert Fico vo svojich videách. Na druhej strane, Igor Matovič odpovedal na všetky otázky na tlačovkách, ktoré trvali niekedy vyše hodiny. Myslím, že aj v správe Reportérov bez hraníc boli výhrady ku komunikácii Igora Matoviča, ale spomenulo sa v nej, že oveľa agresívnejšie stále útočí opozícia.
Vy ako poslanec vyznievate ako pedant, ktorý sa poctivo na rokovania pripravuje, študuje dokumenty, ako niekto superzodpovedný. Aký ste mali pocit, keď Igor Matovič vyhlásil, že zmluvu o Sputniku, ktorú osobne vybavoval, ani nečítal.
(Smiech.) Určite by som sa superzodpovedným nenazval. To som tak vyznel? Myslím len, že prácu sa snažím robiť čo najlepšie. Nejde teda o niečo navyše. Čo sa týka toho, že zmluvu nečítal, neviem, či bol pod ňou podpísaný. Myslím si, že úlohou ľudí, ktorí ju potom podpísali, bolo, aby ju mali naštudovanú do bodky. Samozrejme, prečítať si ju Igor Matovič mohol a zrejme aj mal.
Na júnovej schôdzi ste schvaľovali aj zákaz držania psa na reťazi a odoberanie benefitov exkomunistom. To boli také urgentné zákony v čase, keď Slováci prežili rok a pol pandémie?
V parlamente sa riešia aj dôležitejšie zákony. Áno, pandémia zabrala veľa času ministerstvám aj poslancom, zavádzali sa opatrenia aj rôzne formy podpory. Musíme však presadzovať aj návrhy zákonov a tém z programového vyhlásenia vlády.
Nemôžu drobnosti počkať, kým sa nevyriešia dôležitejšie veci?
Môžu, ale nemusia. Je prirodzené, že držanie psov na reťaziach ľudí zaujíma, vypýtali si tento zákon a niektorí poslanci sa tomu venujú. Prichádzame však už aj s veľkými vecami, napríklad s reformou národných parkov. Dlhé roky som žil na rozmedzí TANAP-u, Slovenského raja a Pienin, mám k ekológii veľmi blízky vzťah. Pozemky na území národných parkov sa presunú spod lesníkov pod ochranárov. To je obrovská zmena, ktorá tu 30 rokov chýbala. Budem rád, ak zákon do konca roka vstúpi do platnosti.
Ste členom OĽaNO?
Nie, nie som.
Neprekáža vám, že centrála strany je stále zatvorená?
Myslím, že sa prerába. Vnútri som bol naposledy pred rokom, vtedy bol ten priestor rozbitý. Bol som jedným z tých, ktorí povedali, že by asi bolo vhodné, aby sa rekonštrukcia čím skôr dokončila. Zamestnanci strany by kancelárie patrične využili, strana by v priestoroch centrály mohla organizovať svoje porady a tlačovky, mala by svoje zázemie.
Už skoro tri roky OĽaNO hovorí, že tam prebieha rekonštrukcia, nie je vám to čudné? Videli ste tam nejakého robotníka?
Kedy to chcú mať dokončené, je otázka na hnutie.
Sú pre vás prístupné financie strany? Zaujímate sa o to, ako sa míňajú, alebo je to pre vás ako nečlena hnutia španielska dedina?
Koncom roka si vždy môžete detailne pozrieť vo výročných správach strany, kam idú peniaze. Neviem, čo viac by som vám k tomu povedal. Keď som organizoval veľkú diskusiu o znižovaní maximálnych trestov za držanie marihuany a potreboval som nejaké financie na jej zabezpečenie, nebol problém.
Takže vreckové dostávate?
Tak by som to nepovedal, myslím, že ak člen strany či poslaneckého klubu potrebuje peniaze na niečo užitočné, nie je problém. Vždy to treba, samozrejme, poriadne vydokladovať a vysvetliť. Určite sa nešafári s peniazmi.
Je vláda pod vedením Eduarda Hegera lepšou vládou, akou bola za Igora Matoviča?
Edo Heger priniesol do fungovania vládnej koalície väčší pokoj a stabilitu. Tento človek dokáže ľudí spájať, to je jeho devíza. Mne sa páčilo, ako odpovedal na otázku novinárov, či registruje v koalícii nejaké problémy. Odpovedal: problémy sú na to, aby sa riešili. To ho vystihuje. Ak vníma napätie, dokáže si sadnúť, hľadať kompromis.
Ešte jedna zmena sa vo vláde udiala. Marka Krajčího vystriedal Vladimír Lengvarský. Vy ste exministra zdravotníctva obhajovali ako bojovníka proti pandémii. Zanechal po sebe blamáž so Sputnikom, drahé veľké testovanie a rezort v stave, že Lengvarský našiel skoro viac šéfov ako referentov.
Testovanie bola zbraň proti pandémii, ktorú využívali na záchranu životov viaceré krajiny. To, ako hospodárne to celé bolo zrealizované, sa musí hodnotiť v kontexte a ukáže sa to neskôr v analýzach. Stále si stojím za slovami, že Marek Krajčí bol jeden z najzodpovednejších bojovníkov proti pandémii od samého začiatku. Každý vtedy hľadal možnosti, ako pandémiu zvládnuť.
O kompetentnosti Marka Krajčího ste teda nikdy nezapochybovali?
Boli lepšie aj horšie momenty. Iste mal svoje manažérske limity. Marek Krajčí aj Igor Matovič komunikovali zlé správy, to sa im vrátilo. Nehovorím, že neurobili nejaké chyby, ale každý v čase pandémie robí, čo môže a čo vie. Marek Krajčí odchádzal v čase, keď sa krivka začínala zlepšovať. Do toho nastúpil nový minister, ktorý má zas iné kladné stránky. Nebudem ich preto porovnávať.
Čakajú vás dva mesiace prázdnin?
Snažil som sa na leto pripraviť. Som zaočkovaný, a tak plánujem vycestovať do zahraničia, ak to situácia dovolí a nič sa nezmení. Zvyšok leta budem však tráviť na Slovensku. Rád chodím do Tatier, zvažujem aj splav.
Viac FOTO poslanca Čekovského v GALÉRII
Medzi plánmi na leto ste nespomenuli vládnu krízu, tá je štandardným programom horúcich dní už niekoľko rokov po sebe. Rozbušiek je asi viacero, v júli napríklad zákon o kolúznej väzbe, na ktorý tlačí Boris Kollár.
Áno, v júli budeme mať mimoriadnu schôdzu. Ak by sa však aj nejaká kríza konala, tak myslím, že ľudia, ktorí chcú, sa vedia od politiky cez leto vypnúť. Po pandémii a rôznych politických prekáračkách by bolo fajn, keby sme si mohli všetci vydýchnuť.
