Keby nedal v semifinále majstrovstiev sveta v hokeji v roku 2002 v samostatných nájazdoch víťazný gól, Slováci by možno dodnes nepocítili hokejovú národnú hrdosť. Neskôr vystriedal viacero mužstiev a líg, aby zozbieral čo najviac skúseností z prvej ruky. Po manažovaní najvyššej domácej hokejovej súťaže sa RICHARD LINTNER (43) vrhol na moderátorský chlebíček. Zúročil tak svoje znalosti z hokejového zákulisia, vďaka ktorým v rozhovore s MAREKOM MAJZONOM ukázal, ako do tohtoročného chaotického šampionátu vidí. Nielen športovým fanúšikom chce ukázať, že športovci ponúkajú oveľa viac, ako sa na prvý pohľad javí.

Prečo máte prezývku Citrón?

Rád by som mal k tomu príbeh, ale nemám. Je to jednoducho dedičstvo. Prezývku sme ja aj brat zdedili po otcovi. Takže on je originálny Citrón.

Ako ste sa odrazili od spolukomentovania hokeja k moderovaniu talkshow?

Keď boli majstrovstvá sveta v hokeji v roku 2019 na Slovensku, oslovili ma kamaráti, či by sme neurobili televízny projekt k domácemu šampionátu. Riadil som hokejovú ligu a na poslednú chvíľu sme vyhodnotili, že nemáme dosť času, aby sme čokoľvek zodpovedne pripravili.

Keď som v lete skončil na Pro-hokeji, tí istí kamaráti sa ma spýtali, či by som sa nechcel vrátiť k tejto úvahe; že by sme predpripravený projekt oživili. Pracovali sme na tom desať mesiacov, s agentúrou sme vytvorili silný tím a šou Citronáda sme na RTVS odštartovali na začiatku tohtoročných majstrovstiev. Samozrejme, uvažujeme o alternatívach nielen šampionátu, ale aj všeobecne.

 

Dosiaľ ste mali v rámci živého vysielania vždy iba malý priestor na komentovanie aktuálneho hokejového diania počas predošlých majstrovstiev. Zrazu sa odhodlávate na „plnokrvný“ zábavný formát. Nemali ste obavy?

Nebojím sa. Počas svojej kariéry, aktívnej hráčskej alebo manažérskej, som si uvedomil, že novinári, ale aj iní ľudia či kamaráti sa ma pýtajú tie isté otázky. Je veľmi veľa tém, o ktorých by som rád rozprával, ale nikdy sa ma na ne nikto neopýtal. Tento pocit sme preniesli do vývoja mojej šou. Mám v pláne pýtať sa svojich hostí na to, čo mne pripadá zaujímavé, ale nikto sa na to nikdy nepýta. Znamená to, že našou ambíciou nie je len zabaviť, ale aj priniesť témy, ktoré ešte nikdy v médiách nezazneli.

V rámci hokeja?

V rámci čohokoľvek. Hokej je témou Citronády, ktorá je špeciálom k majstrovstvám, ale už aj tu sa ukazuje, že sa nebavíme len s hokejistami a len o hokeji. Každá téma, samozrejme, súvisí so športom všeobecne. Ak niekto čaká, že sa niekoho spýtam, ako sa cítil, keď vyhral Stanley Cup alebo majstrovstvá sveta, bude sklamaný. Veď už aj divák vie odpoveď dopredu.

Tieto otázky si teda škrtám. (Smiech.)

(Smiech.) Nechcem znehodnocovať produkty, ktoré sa vyrábali doteraz. Moja pridaná hodnota je, že to, o čom sa rozprávam, som sám zažil a môžem to konfrontovať s vlastnou skúsenosťou. Ak ma niekto vidí v role moderátora, dobre, je to formálne tak, ale v relácii som skôr partnerom pre hosťa. Nemala by to byť len otázka a odpoveď, ale skôr diskusia.

A nevyzerá to skôr tak, že športovci sa hrnú do moderovania, lebo je pandémia a treba z niečoho žiť?

Ja už asi nemusím dokazovať žiadne ambície, keďže som vždy išiel vlastnou cestou a vymyslel som si niečo, čo málokto iný robí. Povedal by som, že ako hráč som robil originálne rozhodnutia tak, že som zámerne menil kluby a ligy v čo najväčšom množstve, aby som získal čo najviac skúseností a pohľadov z rôznych situácií. Nadobudol som obrovské množstvo kontaktov a mám asi najväčšiu priamu skúsenosť spomedzi kohokoľvek z európskeho profesionálneho hokeja.

Keď sa ma niekto spýta, aké je to napríklad vo Švédsku, viem odpovedať, lebo som to zažil. To znamená, že informácie odo mňa sú z prvej ruky. Uvedomil som si, že je to skvelá príležitosť priniesť originálny obsah. Som si istý, že sa nám darí a bude dariť, pretože tém, ktoré máme pripravené a o ktorých som roky uvažoval, je nekonečne veľa.

Môže byť športovec zábavný pre široké publikum?

Táto otázka evokuje, že moja šou by mala byť hlavne zábavná. Skôr by mala byť zážitková. Človek, ktorý si pozrie môj rozhovor s Mariánom a Marcelom Hossovcami, keď sa bavíme o veciach, ktoré nikdy nezazneli v médiách, by si mal odniesť nejakú emóciu. Tí chalani sú žijúce bytosti. Jeden má rád čistučké auto a druhý si chcel v sedemnástich kúpiť Trabant. To sú veci, ktoré by z nich nevedel akýkoľvek fundovaný žurnalista dostať, pretože netuší, že existujú. Zábava zas prichádza s tým, že prinášame aj pre nás nové témy. Je to provokujúcejšie najmä preto, že sme jediná šou takéhoto druhu a naživo.

Je veľmi veľa tém, o ktorých by som rád rozprával, ale nikdy sa ma na ne nikto neopýtal.
Richard Lintner

Inšpirovali ste sa Borisom a Bramborom?

S chalanmi o týchto veciach komunikujem často, najmä s Mariánom Gáboríkom. Ich šou sa mi veľmi páči. Niekoľkokrát som bol dokonca hosťom. Raz v televíznej forme a viackrát v podcaste. Mne sa páči, že odvážne išli do projektu, aký tu nie je. Pokiaľ však ide o inšpiráciu, je zrejmé, že my sme moju šou od začiatku vyvíjali a pripravovali ako televízny formát. Chalani vytvorili podcast, ktorý preniesli do televízie. V rámci DNA sa nepodobáme vôbec v ničom. Možno len v tom, že sme bývalí hokejisti. (Úsmev.)

Vy ste boli pre svoje hlášky v živom vysielaní často terčom vtipov. Rozmýšľate spätne nad tým, čo ste povedali?

Jasné. Človek rozmýšľa a stále hodnotí, čo sa podarilo a čo nie. Nechcem byť namyslený, že si myslím, ako všetko vychádza. Hoci sa to zdá ako spontánny proces, za každou Citronádou je obrovská príprava a toľko rôznych scenárov, na ktoré sme pripravení. Pri živom vysielaní však vždy príde aj úplne nový. Snažím sa eliminovať zaváhania v rámci reality, ktorá nás tam čaká.

Z hokeja poznáte, že všetko vyžaduje svoj tréning. Trénovali ste moderovanie?

Som presvedčený o tom, že čím viac v moderovaní nebudem doma, tým budem zaujímavejší. Čím viac si zvyknem na svoju úlohu, tým menej originálnych a mimoriadnych situácií zažijeme. Keď je moderátor zvyknutý a už prešiel všetky situácie, na každú vie prakticky reagovať. Neopakovateľných zážitkov je potom menej. Ak to „nemoderátorovi“ len trochu ide, je pre mňa oveľa zaujímavejší než niekto, kto je stopercentný, lebo na to sme už zvyknutí.

Viete si predstaviť, že by sa z vás po čase stala moderátorská osobnosť?

Áno, pretože desať mesiacov som prakticky nič iné nerobil. Pracujem na sebe, každou šou získavam nové skúsenosti a zlepšujem sa. Zaujímavé je, že sme robili testovacie diely s naozajstnými hosťami. Napríklad prišla Daniela Hantuchová, Ľubo Višňovský, Velitsovci, Robo Vittek, Ivan Jakeš…

Absolvovali so mnou v zasadačke tréningy, ktoré sme nakrúcali, kde som si testoval, aké by to bolo, keby sme to takto robili. Bola to súčasť vývoja formátu. Býva zvykom, že sa zoberie hotový formát, povedzme licencia, a k nej sa priradí moderátor. My sme to urobili opačne. Zobrali sme mňa a okolo toho sme pripravili celý formát, aby mi to sedelo a bavilo ma to. Ak to nebaví mňa, nemôže to baviť ani ľudí, ktorí to sledujú, takže proces bol veľmi zodpovedný.

V rámci príprav ste niekoľko týždňov sledovali len slovenské filmy a seriály.

(Úsmev.) Áno, na záver. Zistil som, že keď som bol v strese a musel som rýchlo reagovať, napadali mi skôr anglické výrazy. Pre časť slovenských divákov by to bolo nezrozumiteľné. Posledné tri mesiace som vôbec nesledoval americké a anglické relácie či šou.

Sledovali ste moderátorov iných talkshow?

Komunikoval som s viacerými kamarátmi, ktorí sú dobrými moderátormi. Sledovali sme, čo, kde a ako funguje. Niekedy „talkmajster“ vytvorí emóciu, ktorá nahnevá diváka, ale nemusí to byť pre šou bezprostredne zlé. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby som sa nepozeral na seba ako na človeka, ale na seba ako na projekt. Niekedy sa človek naozaj musí prehrýzť situáciami a ísť do nekomfortných momentov. Prešiel som tým a myslím si, že mi to pomohlo aj ako človeku a nie som už na seba taký zaťažený.

Úprimne, nie som hokejový fanúšik…

To mi je jasné. O tridsať minút sa začína zápas a vy sa „rozkecávate“. (Smiech.)

(Smiech.) Ale ani tak mi nedá. Akou záťažou je na psychiku dvadsiatnika, keď rozhoduje svojím konaním o historickom výsledku reprezentácie?

V momente, keď je človek na ľade, neuvedomuje si, že sa naň pozerá, dajme tomu, milión a pol ľudí na Slovensku. Vníma ľudí na štadióne, ktorí robia atmosféru, a kamery. Nespája si s nimi to, že predstavujú vyše milióna ľudí. Povedal by som, že to prežíva veľmi lokálne. Ak sme boli na majstrovstvách šťastní, nahnevaní, nervózni, uvoľnení, prežívali sme to iba tam. Je to rovnaké aj v štúdiu. Mám tam tridsať divákov. Cez kamery sa vytvára okno pre ďalších stotisíc ľudí, ale neuvedomujem si to, lebo sa mi zdá, akoby som tú šou robil len pre tých tridsiatich, ktorí sú na mieste. Myslím si, že väčšina športovcov to vníma podobne.

Teraz ste mi opísali, ako vníma športovec tlak zvonka, ale mňa zaujíma, aký tlak na seba kladie samotný hráč. Najmä keď je taký mladý, ako ste boli vy v čase rozhodovania o tom, či Slovensko postúpi do finále. Potrebuje mať každý hokejista na šampionáte silnú psychiku?

Na čom stojí psychika? Na tréningu. Keď niečo spravíte tisíckrát, uveríte, že tisíciprvýkrát urobíte to isté. Ak je športovec na takejto vysokej úrovni a má, povedzme, tridsať rokov, stále tomu predchádzalo pätnásť rokov tréningu. Nie je začiatočník. Dostal sa tam, čiže musel podávať zodpovedajúce výkony. Očakáva sa, že psychika je vycibrená natoľko, aby to zvládol. Samozrejme, keby boli všetci natrénovaní a psychicky silní, každý zápas sa skončí remízou, lebo všetci budú ideálni. (Smiech.)

V momente, keď je človek na ľade, si neuvedomuje, že sa naň pozerá, dajme tomu, milión a pol ľudí na Slovensku.
Richard Lintner

Je teda psychika aj jedným z kritérií pri výbere hráčov do reprezentácie?

Áno. Ak ju nemá silnú, nedostane sa do výberu. Predbieha tomu príprava, zápasy, možno juniorské majstrovstvá sveta. Keď to človek nie je schopný zvládnuť, nekvalifikuje sa do momentu, že by ho mohli vybrať do veľkého tímu.

Môžu byť mladí hokejisti demotivovaní tým, že Slovensko dekádu nezaznamenalo väčší úspech na šampionáte?

Nie. Keď sme hrali my (zlatý tím z roku 2002 - pozn. red.) o najvyššie priečky, mali sme reálne piatich súperov - Fínov, Švédov, Rusov, Kanadu a Čechov. S nimi sme stále bojovali o to, kto získa medailu. Dnes? Česi nemali medailu asi deväť rokov, ale nie preto, že by zoslabli. Prišli Švajčiari, Nemci sa pridali, máme tam Dánov, Kazachov. Je oveľa väčší počet adeptov na prvú osmičku. Pravdepodobnosť úspechu je každý rok zákonite menšia, akokoľvek môžeme robiť veci lepšie.

Je škoda, že to nie je lepšie komunikované. Keď fanúšik očakáva, že sa vrátia časy, keď sme pravidelne zbierali medaily, má na to právo, aj by som si to želal, aby mal takéto očakávania. Hokejový odborník nemôže povedať, že robíme všetko pre to, aby sme sa vrátili do stavu v roku 2002, pretože to nejde. Hokej samotný sa do tých čias už nevráti.

Je to otázka éry? Taký bol hokej?

Áno. Ak niekto hovorí, že to chce vrátiť do toho momentu, znamená to, že chce vrátiť čas a všetko späť. Preto by sa nemalo stať, že mladí hráči nie sú dostatočne motivovaní. Nemyslím si, že to je problém. Skôr by sa malo komunikovať, že napriek nízkej pravdepodobnosti by mali ísť na majstrovstvá s cieľom aj tak vyhrať. Ak si budú miliónkrát opakovať, že každý rok majú menšiu šancu vyhrať, a uveria tomu, v zlomových momentoch, keď rozhodujú podvedomé vnemy, môžu trafiť tyčku a podobne. Vyrušuje ma, keď sa novinár spýta mužstva na cieľ pri vycestovaní na šampionát, tréner alebo manažér povie: „Snažíme sa pripraviť čo najlepšie a uvidíme, na čo to bude stačiť.“ Viem to pochopiť, ale problém je, ak by to hovoril aj hráčom. Skôr by im potom škodil.

Prečo tímy, ktoré boli kedysi silné, boli v úvode tohto roka na šampionáte slabšie a opačne?

Dnes sa tomu hovorí hokej „hore nohami“. Dôvody sú dva. Dalo sa čakať, že bude veľa prek­vapení, ale to, čo sa dialo, bol extrém.

Dá sa to analyticky predpokladať?

Áno. Jedným z dôvodov bolo, že prvýkrát boli majstrovstvá až po dvoch rokoch. Za dva roky istá generácia hráčov odíde z reprezentácie a príde úplne nová. Čiže hoci majú rovnaké dresy, mužstvo je zložené z iných mien. Už tu vzniká predpoklad, aby do­šlo k prekvapeniam. Druhá vec je, že boli veľmi špecifické sezóny. Hráči nehrali vo veľkej miere v kluboch, v ktorých by hrali, keby pandémia nebola. Zavážilo aj to, že veľké krajiny, ktoré majú spravidla silnú divácku podporu a ťažia z toho, zrazu boli na nule rovnako ako menšie tímy. Silné mužstvá však postupne získali čas, aby sa upratali a uvedomili si nový stav a aby s ním dokázali niečo urobiť.

Stávkujete?

Dobrá otázka. (Smiech.) Vôbec nestávkujem. Keď sa ma na to niekto pýta, so smiechom hovorím, že by to bolo nefér k stávkovým kanceláriám, lebo hokeju až príliš rozumiem. Môj otec stávkuje. Baví ho to. Je človek, ktorý každý deň zoberie jedno alebo dve eurá a symbolicky si natipuje zápasy. Má to ako hobby. Vždy, keď som s ním, opýtam sa ho, ako sa mu darí.

Raz, keď mal narodeniny, zobral som dvadsať eur a išiel som do stávkovej spoločnosti. Vybral som päť zahraničných hokejových zápasov a urobil som si domácu úlohu - pozrel som sa, ako sa ktorému tímu darí, koľko majú zranených hráčov, akú majú sériu a náladu, zatelefonoval som jednotlivým hráčom, či sú zdraví. Spravil som absolútne všetko, čo sa dalo, aby som vedel odhadnúť, či to mužstvo má veľkú šancu vyhrať alebo nie. Na základe toho som podal tiket. Pred tým, než sa dané zápasy odohrali, som ho vzal a dal otcovi k narodeninám ako darček so slovami: „Tatko, tu ti dávam tento kúsok papiera. Možno ho zajtra vyhodíš do koša alebo to bude dvesto eur. Ale nejde o tých dvesto eur. Keďže si chcel stávkovať, chcel som ti ukázať, ako sa to robí.“ (Smiech.) Všetkých päť zápasov vyšlo. Tatko potom chcel, aby som ho to naučil.

Viac FOTO Riša Citróna Lintnera v GALÉRII

Aj ste mu dali telefónne čísla na hráčov? (Smiech.)

Nie, odvtedy sme to ešte párkrát skúsili, ale už sme nemali také šťastie. (Smiech.)