Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy či problematiku pracovného trhu.

Peter Galan

Vyštudoval teóriu pravdepodobnosti, matematiku a&nbsp;prognostiku, bol riaditeľom Inštitútu zamestnanosti a&nbsp;je vedeckým pracovníkom na&nbsp;Fakulte manažmentu Univerzity Komenského. Vyše pätnásť rokov sa sústreďuje na&nbsp;slovenský pracovný trh a&nbsp;hľadá možnosti, ako ho nastaviť tak, aby fungoval čo najoptimálnejšie. Aby sa pravidlá nedodržiavali z&nbsp;donútenia, ale preto, lebo sú dobré a&nbsp;logické. Obrovskú armádu nezamestnaných v&nbsp;našom postpandemickom svete nečaká, obáva sa však nových chudobných aj medzi pracujúcimi. Mrzí ho, že šafárením Smeru sme nenávratne stratili roky prosperity aj fakt, že o&nbsp;dôležitých krokoch novej vlády sa dozvedáme z&nbsp;facebookových statusov. O&nbsp;Slovensku po&nbsp;korone, lapsusoch minulej i&nbsp;súčasnej vlády, minimálnej mzde či dôchodkovom systéme sa s&nbsp;MICHALOM PÁLENÍKOM (40) porozprával PETER GALAN.

Čo vás ako absolventa matematickej fakulty motivovalo, aby ste sa upriamili na&nbsp;problémy pracujúceho ľudu?

Bolo výzvou zamerať sa na&nbsp;pracovný trh a&nbsp;jeho možnosti ako výskumník. Okrem toho pred pätnástimi rokmi, v&nbsp;období vstupu do&nbsp;Európskej únie, sme boli plní optimizmu. Verili sme, že katastrofálnu nezamestnanosť rýchlo vyriešime a&nbsp;začneme sa zaoberať skvalitňovaním pracovného prostredia, zvyšovaním miezd, hľadaním cesty k&nbsp;tomu, aby práca nebola len spôsob získania obživy. Aby ľuďom dávala zmysel a&nbsp;možno ich aj bavila.

Prvá časť plánu sa podarila až natoľko, že donedávna fabrikám zúfalo chýbali robotníci. Podpísali sa pod to hlavne zahraničné automobilky?         

Určite sme aj vďaka nim zaznamenali vysoký hospodársky rast. Faktorov, ktoré úbytok nezamestnaných spôsobili, však bolo viac. Množstvo ľudí išlo do&nbsp;dôchodku, mladí zase odchádzali za&nbsp;lepšími zárobkami do&nbsp;zahraničia. Dnes ich je „vonku“ približne 400-tisíc. V&nbsp;skutočnosti je mýtom, že automobilový priemysel je pre Slovákov hlavným zdrojom pracovných príležitostí. Celkovo je v&nbsp;ňom zamestnaných zhruba 60-tisíc ľudí. Na&nbsp;druhej strane až 50-tisíc opatrovateliek dochádza do&nbsp;Rakúska a&nbsp;Nemecka, 120-tisíc pracovníkov je v&nbsp;školstve, asi stotisíc v&nbsp;zdravotníctve...

Ono sa to dobre počúvalo - vysoký hospodársky rast, skvelé makroekonomické čísla, minimálna nezamestnanosť, stredoeurópsky tiger. Máme sa naozaj dobre?

Je pravda, že z&nbsp;grafov sa nenajeme. Máme sa síce oveľa lepšie ako pred desiatimi rokmi, ale stále sa môžeme porovnávať len s&nbsp;krajinami V4. Navyše začínajú rásť rozdiely medzi regiónmi aj sociálnymi skupinami. Mnohí sa nevedia prepracovať k&nbsp;lepším možnostiam, životným podmienkam, vyšším príjmom.

Prečo za&nbsp;Západom stále výrazne zaostávame?

Posledných osem rokov vlád Smeru považujem za&nbsp;premrhanú príležitosť. Napriek dobrým časom netvorili rezervy, neustále sme mali deficit verejných financií, odsúvali sa reformy, v&nbsp;zlom stave je zdravotníctvo, školstvo... ten zoznam by bol dlhý. Prirátajte si k&nbsp;tomu masívne rozkrádanie, často absurdne štedrý spôsob dotácií zahraničným investorom a&nbsp;máte súčasný obraz.

Nepredpokladám, že na&nbsp;pracovnom trhu to vyzerá lepšie.

Treba povedať, že ministerstvo práce je najväčšie ministerstvo a&nbsp;zmien tam mohlo a&nbsp;malo byť viac než dosť. Od&nbsp;reformy náhradného výživného, ktoré je teraz nastavené zle, cez fungovanie inšpektorátov práce, ktoré neplnia svoju úlohu, ako by mali, absenciu vynucovania minimálnej mzdy inšpektorátmi práce až po&nbsp;dôchodkovú reformu. Máme tu veľké skupiny, ktoré na&nbsp;trhu práce takmer ignorujeme - zdravotne postihnutí, segregovaní Rómovia, dlhodobo nezamestnaní. Samozrejme, v&nbsp;ich prípade je nutný špecifický prístup. Ale keď sa chce, cesta sa vždy dá nájsť.

Koronavírus k&nbsp;nám dorazil azda v&nbsp;najnevhodnejšom čase. Mnohí verili, že po&nbsp;voľbách sa skončí kradnutie, zločinci pôjdu za&nbsp;mreže, zákony prestanú nahrávať podvodníkom. Namiesto toho tu máme rúška, prepúšťanie a&nbsp;víziu neradostnej budúcnosti. Ako vnímate štart novej vlády a&nbsp;zachraňovanie ekonomiky?

Fakt je, že Matovič zdedil prakticky nefunkčný štát. Miliardový projekt informatizácie štátnych inštitúcií, za&nbsp;ktorý bol osobne zodpovedný Peter Pellegrini, je sfušovaný, preto sa aj administrácia pomoci podnikateľskému sektoru neprimerane zdržovala.

Mnohokrát však boli kritizované aj jej kritériá...

To je už, samozrejme, chyba súčasnej vlády. Ale treba pripomenúť, že začínali od&nbsp;nuly. Nemali dostatok prostriedkov, chýbali podkladové dáta a&nbsp;ťažko sa hľadal správny model. Predchádzajúca garnitúra sa tým zaoberala len v&nbsp;rámci tlačových konferencií. Verím, že zásadné pozitívne kroky ešte prídu.

Keď sa zatvorili školy, rodičia museli zostať doma s&nbsp;deťmi a&nbsp;poberali dávku OČR - ošetrovanie člena rodiny. Vy ste ten systém kritizovali. Čo vám prekážalo?

Ťažkopádnosť starej legislatívy. Partneri si totiž museli vybrať, kto sa bude starať o&nbsp;potomka a&nbsp;kto pracovať. Rozumnejšie by bolo, keby mali možnosť striedať sa. Jeden deň by sa staral otec, druhý matka. Tak by ani jeden nevypadol z&nbsp;pracovného procesu, bolo by to prínosom pre dieťa, rodičov aj zamestnávateľov. A&nbsp;štát by to nestálo nič navyše.

Zdá sa, že po&nbsp;mesiacoch výnimočného stavu je pandémia na&nbsp;ústupe a&nbsp;vláda sa konečne začne zaoberať tým, na&nbsp;čo sme ju volili. Aké by mali byť prvé kroky?

Vo všetkých oblastiach je toho dosť. Svoje návrhy som spísal a&nbsp;vysvetlil vo volebnom programe Progresívneho Slovenska. Spomeniem aspoň to, čo sa v&nbsp;rámci pracovného prostredia dá urobiť rýchlo. Je nutné zlepšiť zverejňovanie dát, nahradiť gastrolístky peniazmi, aby sme vypustili zbytočný medzičlánok - gastrofirmy, ktoré sa na&nbsp;tomto procese priživujú -, privítal by som odstavenie hornonitrianskych baní aspoň o&nbsp;rok skôr, keď­že tam zbytočne smerujú obrovské finančné prostriedky. Žiada sa reforma náhradného výživného, zjednodušenie systému pomoci v&nbsp;hmotnej núdzi. V&nbsp;oblasti podnikateľského prostredia treba ubrať z&nbsp;administratívy, uľahčiť platenie odvodov, skvalitniť fungovanie inšpektorátov práce a&nbsp;eliminovať neférové či podvodné praktiky, ktoré u&nbsp;nás pretrvávajú.

Mnohí pracujúci sú stále nútení do&nbsp;živností alebo fingovaných čiastkových úväzkov. V&nbsp;štatistikách nám vyskakujú desaťtisíce ľudí, ktorí majú mesačnú mzdu sto eur. Nie je reálne, aby za&nbsp;túto sumu robilo päť až desať percent populácie a&nbsp;aj z&nbsp;nej vyžilo.

To je systém, keď robotník berie najnižší možný plat a&nbsp;zvyšok dostáva „na&nbsp;ruku“?

Pravdepodobne. Je pre mňa záhadou, prečo sa tým inšpektoráty práce dlhodobo nezaoberajú.

Mesiace počúvame katastrofické scenáre o&nbsp;zvyšovaní nezamestnanosti. Čísla však ukazujú, že nárast, na&nbsp;rozdiel napríklad od&nbsp;USA, je zatiaľ mierny.

To je jeden z&nbsp;prípadov, keď nám chýbajú presné štatistiky pre neporiadok vo zverejňovaní dát ústredím práce. Z&nbsp;údajov, ktoré máme k&nbsp;dispozícii, skutočne stúpla približne „len“ o&nbsp;1,2 percentuálneho bodu, to sú však čísla za&nbsp;marec. Teda za&nbsp;obdobie, keď tu ešte extrémne bezpečnostné opatrenia neboli. Prepusteným stále beží výpovedná lehota, treba prirátať čas na&nbsp;spracovanie, takže skutočný stav za&nbsp;apríl a&nbsp;máj sa dozvieme až niekedy v&nbsp;auguste.

Treba dodať, že sa ťažko môžeme porovnávať s&nbsp;USA, kde majú veľmi „vlažný“ zákonník práce a&nbsp;zlý sociálny systém. Podnikatelia majú pri prepúšťaní voľnejšie ruky. To je zásadný rozdiel. Zatiaľ čo Slovensko smeruje pomoc hlavne firmám na&nbsp;udržanie zamestnanosti, v&nbsp;Amerike podporili nezamestnaných. Pri ich systéme by počty ľudí bez práce vyleteli nahor aj nám.

Máte aspoň orientačnú predstavu, koľko nezamestnaných tu o&nbsp;pár mesiacov budeme mať?

Všetko bude závisieť od&nbsp;správneho nastavenia vládnej pomoci a&nbsp;globálneho vývoja. Rozhodne sa však treba pripraviť na&nbsp;to, že aj keby k&nbsp;masovému prepúšťaniu nedošlo, zamestnávatelia budú v&nbsp;prijímaní nových ľudí opatrnejší. Už dnes vidíme, že do&nbsp;útlmu sa dostalo stavebníctvo, sezónne práce, turistický ruch, viaceré stredné a&nbsp;malé firmy skrachovali a&nbsp;stále je možnosť, že sa z&nbsp;tých štyristotisíc Slovákov v&nbsp;cudzine veľká časť vráti domov. To, samozrejme, nemusí automaticky znamenať zaťaženie nášho sociálneho systému. Mnohí budú totiž aj po&nbsp;návrate poberať dávky z&nbsp;krajín, kde pracovali. Osobne ani tak nevidím problém v&nbsp;samotnej miere nezamestnanosti, obávam sa skôr možnosti, že aj veľká časť pracujúcich sa prepadne na&nbsp;hranicu chudoby. Zamestnávatelia totiž pravdepodobne výrazne okrešú rôzne príplatky, benefity, 13. a&nbsp;14. platy. Ak inšpektoráty práce budú naďalej ignorovať obchádzanie zákonov, na&nbsp;rad by mohol prísť akýsi devastačný kolotoč - dramatické zníženie životnej úrovne, neschopnosť splácať pohľadávky, ohrozenie zdravia rodín, nárast alkoholizmu, domáceho násilia, bezdomovstvo.

Svet po&nbsp;korone vraj bude iný. Čo vidíme už dnes, je, že firmy objavili čaro home office. Stane sa štandardom?

Pandémia prinútila mnohé spoločnosti, aby to skúsili, a&nbsp;dúfam, že tento trend pretrvá. Samozrejme, nie tak, že do&nbsp;práce budete chodiť len po&nbsp;výplatu. Rozumný kompromis je, aby ľudia pracovali deň-dva v&nbsp;týždni doma všade tam, kde je to možné. Zamestnávateľ ušetrí na&nbsp;prevádzke kancelárskych priestorov a&nbsp;bude mať spokojnejších zamestnancov, pre ktorých je to istá forma benefitu.

Popri opatreniach na&nbsp;záchranu ekonomiky sa začínajú rysovať aj nie práve populárne plány novej vlády. Minister hospodárstva hovorí o&nbsp;akomsi regionalizovaní, zmrazovaní či dokonca zrušení minimálnej mzdy.

Rast minimálnej mzdy, ktorý závisí od priemernej spred dvoch rokov, už nie je udržateľný. Bude ho treba obmedziť. Nie však zmraziť či regionalizovať. Skôr by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako kompenzovať slabším častiam Slovenska fakt, že sa tam žije ťažko. Že ľudia platia rovnaké odvody ako v Bratislave, ale služby zo strany štátu sú objektívne horšie. Regionálna minimálna mzda by tieto rozdiely ešte prehlbovala. Ďalšou témou je zníženie daňovo-odvodovej zaťaženosti pri najnižších príjmových skupinách. Viete, že za&nbsp;posledných pár rokov stúpla o&nbsp;vyše štyridsať percent? Podľa mňa by ľudia so zárobkami blížiacimi sa k&nbsp;hranici prežitia nemali platiť dane a&nbsp;odvody vôbec.

Zdá sa absurdné, keď sa minister hospodárstva popri všetkých neriešených problémoch zaoberá otázkou, či zverejňovať mzdy v&nbsp;inzerátoch.

To je jedna z&nbsp;dobrých vecí, ktoré minulá vláda prijala, a&nbsp;určite by sa nemala rušiť. Mzdy v&nbsp;inzerátoch sú všeobecne vnímané veľmi pozitívne a&nbsp;aspoň trošku sprehľadňujú informačnú bariéru medzi zamestnancami a&nbsp;zamestnávateľmi. Šetrí im čas i&nbsp;prostriedky. Bolo vypracovaných niekoľko analýz, kde výsledky jednoznačne ukázali, že na&nbsp;inzeráty s&nbsp;uvedenou ponúkanou mzdou reagujú kandidáti ochotnejšie. Skôr nechápem, prečo sa táto povinnosť netýka verejného sektora.

Pretrvávajúcim problémom je systém vyraďovania nezamestnaných z&nbsp;evidencie úradov práce na&nbsp;základe odmietnutia nevýhodnej ponuky.

V&nbsp;tomto prípade nám chýba celospoločenský konsenzus, čo je vlastne dobré a&nbsp;vhodné pracovné miesto. Každý by mal mať právo slobodne sa rozhodnúť, či bude pracovať cez víkendy alebo v&nbsp;noci, či je ochotný dochádzať za&nbsp;nízky plat stovky kilometrov. Žiaľ, v&nbsp;súčasnosti skutočne platí, že aj za&nbsp;odmietnutie zle platenej práce, ďaleko od&nbsp;domova majú úrady práce právo vyradiť uchádzačov z&nbsp;evidencie a&nbsp;odobrať im podporu. A&nbsp;neraz to aj robia.       

Už dlho sa hovorí, že máme príliš jednostrannú, zraniteľnú ekonomiku, závislú od&nbsp;dodávok aj odbytu v&nbsp;zahraničí. Myslíte, že by sme po&nbsp;korone mali urobiť reštart? Zamerať sa na&nbsp;nové formy podnikania, poľnohospodárstvo, možno znovu smerovať k&nbsp;sebestačnosti?

Určite je dôvod na&nbsp;zmenu ekonomiky, nastavenie rozumného, environmentálne priateľského a&nbsp;udržateľného rastu. Treba znižovať produkciu škodlivín do&nbsp;ovzdušia, výrub stromov, obnoviť poľnohospodársku produkciu, aby sme nepestovali len repku olejnú a&nbsp;zamestnali ľudí na&nbsp;vidieku. Dôležitý je rozvoj turizmu, podpora start­upov, kreatívneho priemyslu, spolupráca výrobného sektora s&nbsp;univerzitami. Aby sme nemali naše hospodárstvo postavené len na&nbsp;automobilovom priemysle. Povedzme si úprimne, štátna podpora do&nbsp;Land Roveru bola nielen zbabraná, ale už aj zbytočná. Keby sme tie stovky miliónov investovali do&nbsp;okresov s&nbsp;vyššou nezamestnanosťou, malo by to väčší zmysel. Na&nbsp;porovnanie - od&nbsp;roku 2014 išlo do&nbsp;dvadsiatich okresov 75 miliónov eur štátnej podpory na&nbsp;tvorbu pracovných miest, zatiaľ čo do&nbsp;jedinej fabriky v&nbsp;Nitre zhruba desaťkrát toľko.

Máme vôbec odborný poten­ciál na&nbsp;to, aby sme takúto zmenu dosiahli?

Aj v&nbsp;tomto smere sme mnohé zanedbali. Sme na&nbsp;úplnom chvoste v&nbsp;celoživotnom vzdelávaní, prakticky sme znefunkčnili titul bakalára, chýba nám odborné školstvo prepojené na&nbsp;výrobný sektor. Namiesto toho investujeme do&nbsp;súkromných špeciálnych škôl, kde je množstvo detí, ktoré tam nepatria, alebo do&nbsp;„detašovaných pracovísk“ súkromných inštitúcií, ktoré v&nbsp;rómskych osadách vzdelávajú takzvanú praktickú ženu. Je neuveriteľné, že štátna dotácia na&nbsp;jednu žiačku takéhoto odboru je dvakrát vyššia než na&nbsp;študenta Lekárskej fakulty na&nbsp;Univerzite Komenského. Chýba mi seriózny výskum, akých odborníkov potrebujeme, aj uznávanie neformálnych zručností tak, ako je to bežné vo svete. Teda aby človek, ktorý robí odbornú profesiu aspoň desať rokov, na&nbsp;ňu dostal po&nbsp;splnení kritérií uznávaný certifikát či diplom.

Počas pandémie vyčerpali vlády na&nbsp;celom svete finančné rezervy, mnohé, vrátane Slovenska, sa zadlžili. Je v&nbsp;rámci šetrenia regulárnou témou rušenie dôchodkového stropu?

Žiaľ, áno. A&nbsp;nielen v&nbsp;súvislosti s&nbsp;pandémiou. Tento zákon bol prijatý počas vlády Smeru napriek všetkým varovaniam a&nbsp;bez diskusie. Dovtedy sme tu mali vzorec, ktorý zohľadňoval počet rokov platenia odvodov v&nbsp;kontexte s&nbsp;predpokladaným vekom dožitia. Tak, aby platilo, že človek s&nbsp;priemerným príjmom a&nbsp;priemernou dĺžkou života dostane v&nbsp;dôchodkových dávkach zhruba to, čo do&nbsp;Sociálnej poisťovne odviedol. Dalo by sa baviť o&nbsp;tom, či by nebolo vhodnejšie formuláciu zmeniť na&nbsp;„vek dožitia v&nbsp;zdraví“. Ale určovať fixný strop bol nezmysel, ktorý určite treba napraviť. Rovnako ako trinásty či minimálny dôchodok. Inak o&nbsp;pár desaťročí dôchodkový systém skolabuje.

Čo je zlé na&nbsp;minimálnom dôchodku?

To je ďalšia populistická    a&nbsp;úmyselne „odfláknutá“ vec, ktorú rýchlo schvaľovali pred voľbami a&nbsp;umožňuje profitovať špekulantom. Dokonca som začul, že mnoho Poliakov si u&nbsp;nás platí odvody z&nbsp;desatinového pracovného úväzku, čím zrejme na&nbsp;minimálny dôchodok tiež získajú nárok. To už je úplne postavené na&nbsp;hlavu.

Ako to teda nastaviť správne a&nbsp;férovo?

Pomohla by väčšia flexibilita a&nbsp;motivácia ľudí, aby chceli pracovať dlhšie. Nerozumiem, prečo Sociálna poisťovňa nepropaguje fakt, že ak z&nbsp;pracovného procesu odídete o&nbsp;rok neskôr, získate päťdesiat eur mesačne navyše. Ak o&nbsp;dva, tak sto. A&nbsp;tak ďalej. Chýba mi aj možnosť odchodu na&nbsp;polovičný dôchodok a&nbsp;zároveň ešte nejaký čas naďalej pracovať na&nbsp;polovičný úväzok. No a&nbsp;zvlášť dnes, keď mnoho ľudí trpí syndrómom vyhorenia, by prospel sabatikal - teda čerpanie dôchodku na&nbsp;jeden rok už v&nbsp;štyridsiatke či päťdesiatke. Takáto pauza by ľuďom prospela, do&nbsp;práce by sa vrátili s&nbsp;novými silami a&nbsp;elánom. Samozrejme, odchod do&nbsp;starobného dôchodku by sa im potom o&nbsp;rok posunul, tak­že nikto by na&nbsp;nich nedoplatil.