Hoci národ posiela umelcov k lopatám alebo za pokladnice, mnohí z nich majú okrem svojej kreatívnej činnosti vlastný biznis. DOROTA NVOTOVÁ (38) sa okrem hudby venuje svojej cestovnej kancelárii. Práve počas pandémie koronavírusu vzhľadom na patričné opatrenia môže robiť to, čo miluje, len vo veľmi obmedzenom režime. S hudobníčkou, ktorá si cestu vždy nájde, sa rozprával MAREK MAJZON.

Kde ste boli, keď sa na Slovensku potvrdil prvý prípad koronavírusu?

Bola som v autobuse smerom na letisko Schwechat. (Smiech.) Išla som sprevádzať zájazd na Maldivy, plavbu, ktorú tam robievame. Týždeň sa plavíme, potápame a podobne. Vtedy som si hovorila, že to bude ešte v pohode, uvidíme. Keď som sa vracala, prišla som do lockdownu. Vtedy sa ľudia nevedeli dostať cez hranice a končili v štátnej karanténe. Už bol „prúser“.

Skončili ste v karanténe?

Nie, ja som prišla ešte pred polnocou.

Do akej miery vás potom zasiahla pandémia? Ste hudobníčka, ktorá má cestovnú kanceláriu. Asi ste to „schytali“ dvojnásobne.

Áno, takúto kombináciu človek nevymyslí. Asi som jediná.

Sú tu aj kombinácie umelec/majiteľ podniku.

Lenže tie podniky aspoň v lete zarábali. Vtedy my máme v Ázii monzúny. Ja som v tomto smere zablokovaná od marca. Nevyplakávam. Snažím sa robiť stále niečo nové a kreatívne. Hľadám medzeru v tom, čo sa nesmie a čo sa môže. Nebagatelizujem ochorenie COVID-19 ani opatrenia. Neobchádzam ich, no ak sa dá nájsť kúsok piesočka, na ktorý sa dá stúpiť, urobím to.

V príspevku vydavateľstva Slnko Records ste písali, že inovatívne spôsoby, ktoré prichádzajú s pandémiou, môžu byť niekedy lepšie ako tie zabehnuté.

Myslím, že nebyť korony, asi by som sponzorov na svoj nový album ani nezohnala. Oslovila by som asi desať firiem, ktoré by si nakoniec povedali: „Nie, Nvotovú nebudem sponzorovať, lebo je málo komerčná alebo príliš vyrýva.“ Napadlo mi, že budem na Facebooku ponúkať pesničky na predaj. Každý tak môže byť sponzorom konkrétnej pesničky, uvedený na albume, pri jej nahrávaní v štúdiu s nami a osobnejšie zažiť celý proces. Za pár dní sa celý album predal. Už ho nahrávame, aj keď to ide dosť pomaly. Človek vymýšľa. Prišli sme s priehľadným dvanásťpalcovým vinylom singlu a podobnými „kreatívnosťami“, aby sme mali z čoho žiť. Prečo by sme predtým vymýšľali niečo nové, keď veci fungovali a bavilo nás to.

S mojím bubeníkom Mariánom Slávkom sme tiež vymysleli skúškový festival. Kapely budú skúšať, ale nebude sa to tváriť ako koncert s hľadiskom a pódiom. Človek si môže sadnúť k bicím, ku klavíru alebo kamkoľvek chce. S nápadom sme prišli, keď na jednom mieste mohlo byť dvadsať ľudí. Teraz nemôže byť, celú akciu sme pozastavili. Kódom bola dvadsiatka - 20 ľudí v roku 2020 môže byť od 20. hodiny za 20 eur súčasťou skúšky. Možno sa budeme aj mýliť, možno budeme opakovať danú pesničku, možno vymyslíme niečo nové… alebo zrazu prestaneme a pôjdeme aj s divákmi von na cigaretu…

Čo si z pozície umelkyne myslíte o opatreniach? Môžete si aj zanadávať.

Nemám potrebu nadávať. Ja som trochu mimo tej umeleckej bubliny, kde všetci nadávajú. Myslím si, že keby som bola na rozhodujúcom mieste, kde sa stláčajú gombíky, zapínajú a vypínajú ľudia, oblasti či regióny, rozhoduje sa o tom, kto bude a nebude žiť a koľko bude žiť, asi by som stláčala veľmi podobne. Aj ja si pofrflem na rúška a dokedy ešte, ale tá zodpovednosť je neskutočná. Matovičovi nezávidím, pravdupovediac. Išiel bojovať s korupciou a vychytal koronu. Netrúfam si súdiť. Ani pozitívne, ani negatívne. Nie som epidemiológ a nebudem sa tváriť, že to mám naštudované. Čítam veľa. Pozerám za a proti. Sama niekedy váham, či je to takto správne. Čo sa týka plošného testovania, bola som veľmi hrdá, že sa to u nás deje. Veľa mojich kamarátov zo zahraničia nám závidelo.

Veľmi trpím, že nemôžem hrať koncerty a socializovať sa. Nie som typ človeka, ktorý celý deň presedí na sociálnych sieťach. Som stará škola, chcem ísť von a stretnúť reálnych ľudí, ale nechcem si brať na tričko niečiu smrť. Chápem, že ani niekto, kto má väčšiu zodpovednosť ako ja, si ju nechce brať na tričko.

Počas nášho rozhovoru som si všimol, že máte s Igorom Matovičom spoločnú vlastnosť. Obaja ste bez servítky výreční.

Konečne si to niekto všimol! (Smiech.) Ja som kópia Matoviča. Nie, on je moja.

Nie je desivé dôjsť k takémuto poznaniu?

Je to strašné! Ja si to uvedomujem. Keby sme dostali psychotesty, myslím, že máme rovnaké odpovede.

Takže ste ho volili?

Nie. Ale teraz by som ho asi volila. Vidím veľa dobre spravenej roboty, čo sa týka čistenia štátu od mafie a bola by som rada, keby to dokončil.

Páči sa vám jeho komunikácia a správanie na sociálnych sieťach?

Nie, rozhodne nie som nekritická. Aj si zanadávam, ale ne­vnímam ho čierno-bielo. Nemyslím si, že to, čo robí, je so zlým úmyslom. Niekedy nešťastne zmanažované, inokedy unáhlené a nepremyslené, ale prestaňme ho, prosím, prirovnávať k mafiánom, zloduchom a ku gestapákom.

Keď bol problém s kultúrou, ktorý sa neriešil, bola som v prvých radoch, kým sa nezačal riešiť. Je pre človeka jednoduchšie zaradiť si niekoho buď na čiernu, alebo bielu listinu, ako to robí napríklad Denník N. Matovič je fuj-fuj a teraz už len v zlom. Aj médiá nesú zodpovednosť za to, že nám tu na uliciach vyhukujú náckovia a Fico si mädlí ruky. Máme akúsi krátku pamäť. Čiže ak treba, som k pánovi premiérovi kritická, a ak dá niečo „na pána“, gratulujem mu. Áno, máme veľmi podobné povahy.

Ešte vám to nikto nepovedal?

Dúfala som, že si nikto nevšimne, ako chodí po svete nejaký Matovič v sukni. Dúfam, že mám aspoň kvalitnejší humor.

To určite. Je pre vás sebarefle­xiou, keď kritizujete premiéra?

Úplne. Presne vidím, ako píše status, ktorý nemal napísať, ale uvedomí si to až neskôr, a už tam má asi päťsto komentárov. Zažila som také momenty. Človek sa ide prepadnúť od hanby, ale už je príliš neskoro, a tak hrá, že to tak vlastne chcel. Našťastie, ja nie som premiér.

Matoviča na základe jeho komunikácie viacerí posielajú na terapiu. Vy ste boli?

Od šestnástich rokov chodím k psychiatrovi. Mám úzkostnú poruchu. Nie je to nič strašné, ale ťažko sa s tým žije. Sú to stavy úzkosti a strachu v nepredvídateľných momentoch. Už asi desať rokov som stabilizovaná, nič sa nemení a chodím raz za štvrť roka na kontrolu.

 

Dokážu vás neprávosti voči slabým psychicky vykoľajiť?

Nie v zmysle, že budem trpieť. Len sa naštvem a konám. Na to, aby som sa mohla pozrieť do zrkadla a necítiť pocit viny, z ktorého moje úzkosti pramenia, potrebujem niečo robiť. Ak sa angažujem, som v pohode. Dokážem sa na to utrpenie pozerať s vedomím, že niečo proti tomu robím. Tak to bolo aj v Nepále. Nedokázala som chodiť po uliciach a vidieť žobrajúce deti. Musela som im začať pomáhať. Inak sa to nedalo. Nemohla by som prejsť tou ulicou. Plakala by som. Dostala by som úzkosti. Musela som sa o ne postarať.

Hovoríte, že sa snažíte naštudovať si veci pred tým, ako si utvoríte názor. Volíte podľa toho?

Áno. Môj názor je, že neexistuje ideálny politik ani politická strana. Čiže, keď idem voliť, nevyberám si najlepšiu stranu, ale riešenie na aktuálne najdôležitejší problém v krajine. Absolútna dôvera nie je možná v prípade jedného človeka, tobôž nie pri politickej strane. Vyberiem si, čo ma zaujíma, a po tom idem. Samozrejme, ak daná strana neobsahuje extrémistické „haluze“ alebo nie je známa korupciou.

Práve ste vylúčili ĽSNS a Smer.

Ja vám pokojne poviem, koho som volila. Som človek, ktorý žije sociálnymi vecami a našimi Rómami.

Čiže SaS?

Nie, tam mi prekáža Sulíkova protiimigrantská rétorika. Som za uvoľnenú migračnú politiku, sociálne istoty a hlavne menšiny. V období volieb bolo pre mňa najdôležitejšie, aby boli adresované problémy menšín, hlavne rómskej komunity. Vtedy v strane Za ľudí kandidoval Vlado Ledecký a krúžkovala som jeho, lebo som vedela, že to bude riešiť.

Na druhej strane bolo Progresívne Slovensko, ktoré mohlo mať prvýkrát na popredných miestach slovenskej politiky Rómku Irenu Biháriovú. Prečo ste nevolili progresívcov?

Veľmi som váhala, ale prevážila osobná skúsenosť. Žila som v Spišskom Hrhove a videla som, ako Vlado pracuje. Videla som reálny výsledok. Rómovia majú robotu. Zrazu z chatrčí, ktoré som videla v roku 2007 alebo 2008, sú murované domy. Je to niečo reálne, o čom chodí prednášať po celom svete na TED konferencie.

Angažujete sa aj v rómskej problematike?

Keď vidím, že sú v nedôstojnej situácii, v ktorej by nemali byť, snažím sa niečo robiť. Nie som súčasťou žiadnej organizácie. Mala som pár projektov, lebo som si zmyslela. Teraz mám aktívny zájazd do rómskych osád.

V čom spočíva?

Inšpirovala som sa zahraničnými takzvanými HomeStay pobytmi. Človek príde do rodiny, robí to, čo ona, žije s ňou a tak ďalej. Je to vzájomne obohacujúce. Hosť im s niečím pomôže a zároveň si odnesie skúsenosť z prostredia, do ktorého by sa za bežných okolností nedostal. Robí sa to od Nepálu až po Ameriku. Napadlo mi, prečo by sa to nemohlo robiť u nás v osadách. Je to totálna exotika a myslím si, že je to prínosné. Otázne bolo, či tam niekto pôjde a či Rómovia budú u seba niekoho chcieť. Zistilo sa, že áno. Tento nápad mám v hlave asi desať rokov a paradoxne až teraz cez koronu sa začal realizovať.

Ako?

Pilotný zájazd som zorganizovala v júli, no bol súčasťou Trabant tour, ďalšieho produktu koronakrízy. Nemôžeme robiť nič v Nepále, Indii ani Maroku, tak poďme robiť niečo tu. Mám Trabant, zavolala som kamošov, ktorí majú tiež, a dali sme si celé Slovensko na Trabantoch. Bol to celkom hard­core zájazd - štyri dni nevideli nieže kúpeľňu, ale ani tečúcu vodu. Také ani v Nepále nemám. Veľmi dobrý zájazd to bol. Jeho súčasťou bola vysokohorská turistika, splav, mestá a jednu noc sme prenocovali v osade. Strávili sme s nimi celé popoludnie, večer, noc a ráno. Tam som sa obrátila na terénnych pracovníkov, ktorí mi odporučili rodiny. Urobil sa výber; išla som na služobku a pokávičkovala s každou rodinou. Vybrali sa modelové rodiny, do ktorých sme umiestnili ľudí. Museli, samozrejme, spĺňať nejaké kritériá. Toto bola jedna noc na skúšku. Potom bola ešte jedna v auguste, ale teraz by som chcela spraviť takýto cieľový zájazd. Troj- či štvordňovku alebo predĺžený víkend. Zistila som, že je o to dosť veľký záujem, paradoxne. To som nečakala.

Aký bol výsledok výletu do slovenskej exotiky?

Neskutočný. Ľudia, ktorí tam išli s predsudkami, odchádzali so slzami v očiach. Niektorí si na diaľku adoptovali rómske decká a podporujú ich. V septembri im kúpili školské pomôcky.

Ako reagovali Rómovia?

Tie predsudky bývajú aj na druhej strane. Do jednej sme sedeli s našou hosťovskou rodinou a otec, hlava rodiny, nakoniec povedal: „Tak takýchto dobrých gadžov som ešte nestretol.“ Svojim klientom som povedala, nech nefotia, aby sme z nich nerobili opičky, takže sme mali celý čas odložené mobily. Ku koncu si už hostitelia vypýtali spoločnú fotografiu a chceli, aby sme im ju potom poslali. Super bolo, že iniciatíva išla od nich.

Nemali ste obavy, že zájazd dopadne zle?

Vyrastala som s Rómami od svojich piatich rokov v jednej bytovke. Nemala som gadžovských kamarátov. Bála som sa, že mi tam klientka začne jačať: „Ježišmária, myš!“ Alebo že začnú komunikovať Rómom svoje predsudky. Absolútne som sa nebála, že by Rómovia zlyhali. Rodiny sme totiž vyberali starostlivo. Nepijú alkohol, aj keď to nebola podmienka. Ponúkali sme im, no urazili sa, za čo ich máme. Žili čistotne. Hoci boli z osady, vnútri mali všetko vyleštené. Ináč, taká je väčšina chyží. Decká mali dobrú školskú dochádzku. Jednoducho, sú kritériá, ktoré by rodina mala spĺňať, aby mohla byť hosťovská. Má za to zaplatené. Chcem ich takto motivovať.

Robím to aj preto, že keď sa ukazuje rómska osada, nevidíme im domov. Televízie ich ukazujú vždy iba v negatívnom svetle. Percentuálna miera kriminálnikov nie je v rómskej komunite väčšia ako medzi bielymi. Len v rámci nás sa píše aj o tom dobrom. O Rómoch sa píše stále v zlom - keď je niekde „prúser“, jedia psov. Vždy sa budem zastávať menšín. Nech sú to Rómovia, homosexuáli alebo moslimskí imigranti. Mám to v sebe, preto som sa rozhodla študovať sociálnu prácu.

Hudba, cestovná kancelária, dve vysoké školy... Ako to všetko stíhate?

Ešte mám aj dieťa, na ktoré som sama.

Čiže nemáte partnera?

Nechcem to rozpitvávať.

Aký máte vzťah s bývalým priateľom Petrom Konečným?

Dohodli sme sa, že sa k tomu nebudeme v médiách vyjadrovať.

Kde beriete energiu na všetky svoje aktivity?

Ja necítim stres. Som energická, musím byť. Ináč by som padla na hubu. Tu mám skriptá na džezový klavír vo Viedni (ukazuje v taške - pozn. red.), tu na sociálnu prácu (na stole - pozn. red.). Pomaly sa mi začnú skúšky tam aj tam.

 

Išli by ste do politiky, keď už sa takto aktívne zaoberáte menšinami?

Veľmi rada. Nechcem to iniciovať, pretože nie som si istá, či by sa moja obľúbenosť nerovnala Matovičovej. Keď už tu teda máme taký príklad, ktorý nechcem nazývať ani pozitívnym, ani odstrašujúcim. Mohla by som byť Matovičova hovorkyňa. (Smiech.)

Berúc do úvahy, že ste si podobní, nebola by to zbytočná funkcia?

Nie. My by sme sa negovali a vzišlo by z toho niečo rozumné. (Smiech.) V skutočnosti by som sa však rada venovala menšinovej politike, no uvedomujem si, že je tu oveľa viac odborníkov, než som ja. Myslím si, že mi ešte chýbajú konkrétne vedomosti. Nie skúsenosti, tých mám veľa. Rada sa motám so spodinou, takže je otázne, ako dlho by som vydržala v kancelárii. Som skôr terénny človek. Koordinovať rozvojovú pomoc vo svete, to je moje!

Nebude sa na vás verejnosť vzhľadom na štúdium sociálnej práce pozerať cez prsty?

Viem, že má také renomé. Ak s tým človek nerobí ani nebude, je to najľahšia škola. Ak tým niekto žije, je veľmi opodstatnené, aby ju vyštudoval. Myslím si, že cestovkový biznis časom, v horizonte desať až pätnásť rokov, už nebude taký, aký je.

Prečo?

Mám pocit, že sprostredkovateľská funkcia cestovnej kancelárie pre ľahkú dostupnosť cestovania odpadne. Už teraz to tam smeruje, no snažím sa nájsť kreatívne spôsoby, aby som mala miesto na trhu. Máme vysokú návratnosť klientov, a teda špecifických. Poznám osem z desiatich ľudí z predošlých zájazdov. Asi to robíme dobre. Aj tieto pandémie - nemyslím si, že budem jediná - komplikujú cestovanie. Dôjde k novému nastaveniu cien a pomerov, čo nevidím úplne ružovo.

Čo budete robiť?

Rozmýšľala som, prečo mi sprevádzanie tak chýba. Uvedomila som si, že ma baví riešiť krízové situácie v rozvojových krajinách. Preto nechodím do Švajčiarska, ale do Nepálu. Baví ma, že príde problém, ja ho vyriešim, všetko je v poriadku a všetci sa tešia. Možno nepotrebujem mať cestovku, ale ísť do UNHCR a koordinovať pomoc v utečeneckých táboroch. Hudba bude vždy, to je nemenné, ale rada by som sa v budúcnosti profesionálne venovala tomuto.

Budete sociálna pracovníčka?

Nie, manažérka krízových situácií v rozvojových krajinách.

Istou sociálnou prácou mohli byť aj vaše zájazdy pre xenofóbov.

Nazvala som to Xenofóbny balíček, lebo sa do mňa obúvali v zmysle - Ty by si tu aj mešitu dovolila. Pokojne. A čo?! Veď tam dám dvoch siskárov, nech monitorujú, či sa tam niečo nekuje, a vybavené. Ja som za diverzitu, aby každý mal, čo potrebuje. Mne sa tie spevy aj páčia, ale museli by vybrať dobrého imáma, lebo vo svete sú aj dosť falošní. Aj reproduktory by museli byť dobré. Nech je to také nebeské.

Na sociálnych sieťach mi tiež priali, aby ma znásilnilo tisíc džihádistov. Keďže cestovanie je najlepší liek na xenofóbiu, prišla som s takýmto nápadom. Ak mi niekto dokáže, že je rasista a xenofób, za náklady, teda bez akéhokoľvek profitu pre mňa, ho zoberiem do moslimskej krajiny a ukážem mu, ako to tam funguje.

Prečo podľa vás ľudia radi míňajú svoj drahocenný čas, aby vám napísali niečo zlé?

Myslím si, že je to prejav frustrácie a hnevu. Všetci máme chvíle, keď nás niečo nahnevá a potrebujeme to dať zo seba von. V takých prípadoch som ich nahnevala ja. Je to v poriadku. Doma nad tým neplačem. Skôr rozmýšľam, ako s tou informáciou pracovať. Nemyslím si, že cesta je všetkým zakázať akýkoľvek prejav. Práve naopak, mali by sme sa s tými ľuďmi rozprávať. Vypočuť si ich a argumentovať.

Nie je to strata času?

Nie, keď sa to bude robiť poriadne. Nikdy neviete, kedy dokážete zasadiť takého chrobáka do hlavy, aby ste zmenili vnímanie človeka. Zrazu bude vnímať aj odtiene sivej namiesto svojho čierno-bieleho sveta. Preto chcem robiť aj zájazdy do rómskych osád. Osobná skúsenosť je najviac. Niekto môže namietať, že má s Rómami negatívnu osobnú skúsenosť, lebo žije blízko osady, ale to je tiež len jedna strana mince. Treba hľadať aj druhú. Ak môžem niekomu poskytnúť aj iný uhol pohľadu, rada to urobím. Ak by som nebola súčasťou toho, že sa svet stáva lepším, a nič som pre to neurobila, považovala by som svoju existenciu za márnu.

Viac FOTO Doroty Nvotovej v GALÉRII

Viete si predstaviť, že by ste mali vzťah s človekom, ktorý nie je taký aktivista ako vy?

Samozrejme. Dokonca neviem, či to nie je podmienka.