Ani akútny obojstranný zápal pľúc, po ktorom musel stráviť päť dní v nemocnici, slovenského športového komentátora a moderátora DUŠANA GABÁNIHO od milovanej roboty neodstavil. Len na dva mesiace pribrzdil. Hoci v televízii TA3, ktorej športové oddelenie pomáhal pred dvadsiatimi rokmi založiť, už má kratší úväzok, stále pracuje. A zostáva verný profesii, ktorú rodák z Gbiel začal vykonávať takmer pred piatimi dekádami. O trištvrte roka to bude presne 50 rokov, čo dnešný člen Siene slávy v ankete OTO dostal vo vtedajšej Československej televízii prvú zmluvu na plný úväzok. Ešte väčšie jubileum však oslávi začiatkom tohto júna: 6. júna dovŕši 75. narodeniny. Aj to bol dôvod, aby sme si s najstarším aktívnym moderátorom na slovenskej televíznej scéne a otcom troch detí sadli na kus reči. Zhováral sa s ním RASTISLAV HRÍBIK.

Ste rekordér v práci na obrazovke. Ešte stále vás tá práca rovnako napĺňa?

Stále. Aj vo voľnom čase sledujem šport. Napríklad tenis na satelitných kanáloch, ku ktorému mám veľmi blízko a ktorý si rád zahrám. Už nie toľko ako kedysi, ale so stálou partiou na kurte mi je stále dobre. V mladosti som hrával najskôr futbal za dorast a juniorov Slovana Bratislava, ale pre zranenie chrbtice som musel skončiť.

Vnímate veľmi rozdiel medzi socialistickými časmi a tými dnešnými?

Dnes sa väčšina prenosov robí zo štúdia. Za mojich čias sa viac cestovalo. Česi ten prechod zvládli lepšie než Slováci. Je rozdiel komentovať zo štúdia a byť priamo na štadióne, kúpiť si predtým miestne noviny a prebrať všetky novinky s ostatnými prítomnými kolegami. Hneď ste v obraze.

V čom boli minulé časy ešte iné?

Vzťahy s Čechmi v spoločnej televízii boli síce najmä pracovné, ale vcelku dobré. Bolo prínosné spolu robiť. Česká komentátorská škola bola už vtedy skvelá a tá priateľská konkurencia nám pomáhala zdokonaľovať sa a rásť. To dnešným komentátorom chýba. Často robia len sami a občas si niektorí myslia, že nad nich nie je.

Narodili ste sa v Gbeloch, ste čestný občan Skalice, žijete v Bratislave, bývali ste v Tornali. Prečo ste v detstve toľko cestovali?

Otec robil na súde a po vojne ho stále prekladali. Inak pochádza z východu. Zo Solivaru ako futbalový tréner Bubenko. Tam sa narodila aj moja o tri roky staršia sestra, ktorá, žiaľ, už nežije. Najviac sme boli v Skalici. Do Bratislavy sme sa presťahovali v roku 1963.

Vyštudovali ste bratislavskú FTVŠ UK, odbor telesná výchova – zemepis, začali ste učiť na gymnáziu. Čo vás dohnalo pred kameru a mikrofón?

Už ako ôsmak na základnej škole som sníval o kariére v športe a v televízii. Keď v Československej televízii hľadali externistov, zavolal som tam a prihlásil som sa. To číslo si ako jediné pamätám dodnes: 335 292. Spomínam si, že mi to zdvihol priamo Karol Polák, s ktorým som neskôr sedel v práci za jedným stolom. Učil som napokon len dva a pol roka. V Bratislave, na Vazovovej. Bol som triedny a chcel som žiakov doviesť až k maturite, ale keď sa v televízii uvoľnilo miesto a ponúkli mi interný pomer, neváhal som. Aj keď som vtedy mal v škole plat 1 700 Kčs. To boli na tie časy slušné peniaze.

Pamätáte si svoju prvú reportáž?

To viete, že áno. Bola zo šachového turnaja dopravných podnikov z Prahy, Bratislavy, Brna a z Košíc. V Dome lodníkov – už ho medzičasom, myslím, zbúrali. Prišli sme tam, autobusári a električkári sedeli za desiatkami šachovníc. Kameraman sa uprostred toho ticha postavil a ohlásil: „Tak, páni, my sme z televízie a tuto mladý si vymyslel, že urobí reportáž a spraví rozhovory s tými, ktorí hrávajú na turnaji od začiatku.“ Bol to asi dvadsiaty ročník, postavilo sa niekoľko šachistov. Najskôr som chcel od hanby utiecť, ale napokon som tie krátke rozhovory spravil. Šéfom sa to páčilo.

Trvalo dlho, kým ste začali komentovať naživo?

Ani nie, nastúpil som v sedemdesiatom druhom, o rok som už komentoval atletickú Zlatú tretru v Ostrave aj bratislavskú pétéesku. Sám neviem prečo, bol som tam najmladší. Ale zasa prvý komentátor, ktorý mal fakultu. Ďalší bol potom Štěpán Škorpil.

A čo prvá zahraničná cesta?

Prišla v marci 1974. Bol som na halových majstrovstvách Európy vo švédskom Göteborgu, kde bol Jozef Plachý bronzový v behu na 800 metrov a Fibingerová vyhrala vrh guľou. V hale Scandinavium, kde v roku 2002 slovenskí hokejisti získali zlato.

Nebol problém cestovať von za železnú oponu? Nikto vám nebránil?

Cestovali sme toľko, že nám to iní mohli len závidieť. Každé dva roky som musel meniť pas, lebo som ho už mal celý opečiatkovaný. Cestoval som veľa aj preto, lebo v rámci federácie musel ísť s Čechom aj nejaký Slovák. A pribúdali mi športy. Už som nerobil len atletiku, ale aj klasické lyžovanie, basketbal, volejbal, tenis či vzpieranie. Ba na olympiáde 1984 v Sarajeve aj boby a sánky, o ktorých som dovtedy nevedel nič.

Ako ste si s tým poradili?

Vedel som o tom tri mesiace dopredu. Tak som šiel do Tatier za vtedajším štátnym trénerom sánkovania Dušanom Činčárom a ten mi povedal všetko, čo vedel. Aj tak to bolo neuveriteľné. Stojíte na Trebeviči (kopec, na ktorom sa súťažilo - pozn. red.) a bobisti okolo vás prehrmia rýchlosťou 150 kilometrov za hodinu.

A čo futbal?

Pomohlo mi, že som ho aktívne hrával za dorast a juniorov Slovana Bratislava. Komentoval som štvoro majstrovstiev sveta - v Španielsku 1982, v Mexiku 1986, v Taliansku 1990 a v USA 1994. Som ako Maradona, aj ten absolvoval len tieto štyri svetové šampionáty. Nezabudnem hneď na tie prvé v Španielsku. Franta Černoch z Československého sportu napísal o hráčoch Kuvajtu, že sú to outsideri a trpaslíci. Ozvalo sa urazené kuvajtské veľvyslanectvo v Prahe a Frantu vyhodili. Aj ja som sa na tom šampionáte dostal do nepríjemnej situácie.

Čo sa stalo?

Komentoval som jeden zápas zo štúdia v Madride. Museli sme tvrdiť, že sme v dejisku zápasu, no pravda bola, že sme sa na všetky zápasy nedostali. Tak sme to kamuflovali a komentovali sme duely z malých obrazoviek v štúdiu. Až do momentu, keď padol gól, lenže režisér akciu donekonečna opakoval. Následne ukázal hru a až cez polčas sme sa dozvedeli, že rozhodca pre ofsajd gól neuznal. Tak som to oznámil šéfovi Mikyskovi, ktorý hneď volal do Prahy, že sa musíme priznať, prečo sme to nezaregistrovali. Tam to museli schváliť, no napokon nám to dovolili. A po prestávke som sa divákom ospravedlnil a všetko vysvetlil.

Stalo sa vám aj to, že vás niekam nepustili?

Raz. V kasíne v Monte Carle. Bol som tam so Štěpánom Škorpilom na atletickom mítingu a dostali sme pozvanie, aby sme si kasíno pozreli. Ba aj žetóny na vyskúšanie do automatov. Rusi, novinári z NDR ani Maďari tam neboli, no my áno. A kým Talianov, Angličanov či západných Nemcov hneď po vstupe do kasína pustili ďalej, nám zo socialistického bloku vzali pasy. Netrvalo to dlho a napokon sme sa mohli pridať, no to čakanie bolo nepríjemné.

Aké boli pre vás najhoršie minúty pred mikrofónom?

Keď sa mi začalo štikútať tesne pred začiatkom Gólov - bodov - sekúnd. To vo federálnych správach nemôžete, všetci si budú myslieť, že ste opitý. Kameraman v štúdiu ma však naučil trik, ako si so čkaním poradiť: zobrať si pohár vody a piť ho postupne, no na jeden nádych. Aj to pomohlo. Začalo sa to opäť až desať minút po konci relácie. Ale už to roky nemávam. Na univerziáde v Rumunsku ma to však pochytilo spolu s vredmi na dvanástniku. Skončil som tam na chvíľu v nemocnici. Inak, tie vredy sú v tomto povolaní bežné. To je taká televízna choroba.

Je ťažké spovedať naše a svetové športové hviezdy?

Niekedy áno. Pamätám si, ako raz Jágr na tenisovom turnaji osobností v Petržalke nie a nie dať rozhovor. Už vtedy bol slávny a on tie rozhovory nemá rád. Vedel som, že bol dobrý kamarát s Otom Černým, ktorý z neho spravil televíznu hviezdu a ktorý dlho roky robil Góly - body - sekundy. Tak mu hovorím: „Keby tu bol Ota Černý, s ktorým sa dobre poznám, ten by vás presvedčil.“ Až vtedy sa podvolil. „Když se znáš s Otou, tak ten rozhovor uděláme,“ odvetil. V relácii Bez dresu, z ktorej som absolvoval 230 dielov, som spovedal veľa úspešných športovcov: Hingisovú, Lendla, Martikána, Bugára, Mečířa, Bondru a ďalších.

Boli vzťahy medzi českými a slovenskými novinármi počas minulého režimu napäté?

Ja som dokázal vyjsť s každým. Nie som konfliktný typ. Taký Jano Lacko s Janom Slepičkom mali super vzťah. Aj Karol Polák s Vítom Holubcom boli dlho kamaráti. Potom však prišlo obdobie, keď sa nerozprávali.

Čo vám v dnešnom športe ešte chýba?

Napríklad rauty po podujatiach. Kedysi sa na nich po konci bojov všetci stretli - novinári, organizátori, športovci - a mohli sme všetko prebrať, podiskutovať, všeličo sa dozvedieť. Počas Interšport turné, dnes Turné štyroch mostíkov, v skokoch na lyžiach bolo zasa zvykom stretávať sa na Silvestra v hoteli Post v Garmisch-Partenkirchene. Aj preto som asi 15 rokov neoslavoval Nový rok doma.

Kedy ste boli ako komentátor na našich športovcov najviac hrdý?

Na prvých MS v atletike v Helsinkách. Získali sme tam deväť medailí. Na Kratochvílovú, Fibingerovú, Bugára, Pribilinca a ďalších sa nedá zabudnúť.

Viac FOTO v GALÉRII >>

Čo vás na vašej práci najviac priťahuje a fascinuje?

Neustála zmena a pestrofarebnosť. Nepredvídateľné výsledky. Napätie. Šport je úžasný fenomén.