Tip na článok
Profesor Višňovský: Nemáme priveľa vysokých škôl. Problémom nie je kvantita, ale kvalita a profilácia, zameranie škôl

„Duševná práca sa tu dlho považovala za podozrivú činnosť,“ hovorí profesor, ktorý chystá reformu školstva

Duševná a intelektuálna práca sa tu dlho nepovažovala za prácu, ale za nevážnu, nezáväznú, ba podozrivú činnosť, hovorí spoluautor reformy školstva profesor Emil Višňovský.

Galéria k článku (5 fotografií )
Humanitné vedy sú dôležité: Bez nich sa podľa profesora filozofie Emila Višňovského spoločnosť nekultivuje, ale, naopak, vzdelanostne upadá, morálne hrdzavie, duševne chradne, až hlúpne a stáva sa zvlčilou.
Minister školstva, Peter Plavčan.
Minister školstva, Peter Plavčan.

Spôsob, akým na Slovensku funguje vysoké školstvo, má mnoho problémov. Treba ho zmeniť. Pracuje na tom poradná skupina okolo ministra školstva. Rieši spôsob riadenia, financovania, ale aj hodnotenia škôl. Máme veľa alebo málo vysokých škôl? Dá sa prekonať podozrievavý postoj Slovákov k vzdelaným ľuďom? Prečo sa nedá veda merať tým, či si na seba zarobí? O ďalšom osude univerzít, študentov a dôležitosti humanitných vied sa s profesorom EMILOM VIŠŇOVSKÝM (60), ktorý pomáha pripraviť reformu školstva, rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.

Humanitné vedy sú dôležité: Bez nich sa podľa profesora filozofie Emila Višňovského spoločnosť nekultivuje, ale, naopak, vzdelanostne upadá, morálne hrdzavie, duševne chradne, až hlúpne a stáva sa zvlčilou.
Humanitné vedy sú dôležité: Bez nich sa podľa profesora filozofie Emila Višňovského spoločnosť nekultivuje, ale, naopak, vzdelanostne upadá, morálne hrdzavie, duševne chradne, až hlúpne a stáva sa zvlčilou.
TONY ŠTEFUNKO

V akom stave je podľa vás vysoké školstvo?

Je v stave, ktorý plne zodpovedá tomu, ako sa oň staráme, aké hodnoty v ňom pestujeme, ako ho dokážeme riadiť, akých ľudí v ňom zamestnávame a volíme či menujeme do akademických funkcií, ako a čím motivujeme študentov, ale aj mladých ľudí, ktorí sa rozhodli pre akademickú kariéru, a tak ďalej. Je teda v takom stave, ktorý zodpovedá systému, aký sme si v ňom vytvorili, systému legislatívy, riadenia, financovania, hodnotenia a ďalších politík. A tento systém nefunguje. Nie je to teda len otázka peňazí. Aj v našom vysokom školstve sú kvalitní ľudia i kvalitné pracoviská, ale systém ako celok si žiada zmenu.

Odchádzajú nám mozgy, je to dôsledok platovej politiky v školstve?

Je vôbec možné nalákať a udržať šikovného vedca na slovenskej vysokej škole? Odchod mladých ľudí do zahraničia sa netýka len vysokoškolákov a nemožno zaň viniť len školstvo - vysoké či iné. Svet je dnes otvorený a mladí ľudia si hľadajú svoje „miesto na slnku“. Ak si povedia, že napríklad Česko alebo Británia sú pre nich lepšie miesto na život i štúdium než Slovensko, kto ich tu udrží? A kto má byť za to zodpovedný? Je to nepochybne oveľa širšia spoločenská aj politická otázka. A jej riešenie nespočíva len vo financiách. Pretože ani tá pravá motivácia pre vedeckú prácu nie je finančná, a toho, kto má o ňu naozaj záujem, netreba nikam lákať.

Dá sa porovnať úroveň škôl napríklad v USA a u nás?

V USA z vyše štyritisíc vysokoškolských inštitúcií je asi sto najkvalitnejších, a to v celosvetovom meradle. Ďalšie sú na dobrej medzinárodnej a národnej úrovni a ostatné sú pod úrovňou aj našich vysokých škôl. Medzinárodne sa porovnávajú len tie najlepšie, ale školstvo nie je šport, preto „ligové tabuľky“ univerzít treba brať s rezervou. Merajú všeličo. Takže v každej krajine je kvalita škôl diferencovaná, neexistujú len kvalitné. Kvalita nie je nikde a nikdy v ničom homogénna.

Vyučujúci na vysokých školách u nás nielen učia. Ľudia často ani netušia, čo všetko robia, aká je náplň ich práce.

To je do veľkej miery normálne. Ani ľudia z iných profesií nepozerajú „na prsty“ pracovníkom v rôznych firmách. Kto sa zaujíma o to, čo všetko musí urobiť lekár, aby vyliečil pacienta? Alebo pekár, aby upiekol dobrý chlieb? Alebo futbalisti na tréningu, aby vyhrali zápas či ligu? Nedôvera voči pracovníkom v akademickej sfére má u nás hlbšie kultúrne i politické korene. Duševná a intelektuálna práca sa tu dlho nepovažovala za prácu, ale za akúsi nevážnu, nezáväznú a dokonca podozrivú činnosť, ak nie za rozmarnú „zábavu“.

Práca je vraj len to, čoho výsledky sú hmatateľné a merateľné. Vzdelávanie a vedecký výskum prinášajú aj také, aj iné výsledky, ktoré sú spoločensky užitočné iným spôsobom. Navyše, keď žijeme v spoločnosti totálnej krízy dôvery a ideologicky požadujeme návratnosť verejných financií vkladaných do školstva a vedy, tak je jasné, že požadujeme nielen vonkajšiu, ale aj vnútornú kontrolu činnosti akademických pracovníkov na každom kroku. Lenže škola nie je fabrika ani biznis, ani úrad. Potrebuje iný systém riadenia a podmienky na svoj rozvoj.

Vedci a vysokoškolskí pracovníci sú hodnotení aj podľa toho, koľko článkov uverejnia. Máme však informácie, že sa podobne hodnotí článok uverejnený v prestížnom vedeckom časopise a v konferenčnom zborníku, kde stačí nezriedka dodať text na pár strán. Je systém zle nastavený?

Celý systém hodnotenia akademických pracovníkov je pomýlený a spolu s ním aj systém financovania, ktorý je na tom založený. Deformuje samotnú podstatu tvorivej duševnej práce aj morálne vzťahy a charaktery akademických pracovníkov. Ak toto nezmeníme, nikam sa nedostaneme.

Nedávno sa objavili informácie o vypnutých vedeckých databázach vinou „predplatného“ neuhradeného štátnou inštitúciou. Ako je možné, že sa to môže stať?

Ešte stále sme u nás nedocenili zásadný význam informačnej infraštruktúry pre vedecký výskum a to, že táto infraštruktúra nie je zadarmo. Ale pokiaľ viem, náprava je na ceste. Mimochodom, aj vďaka „kriku“ v médiách, pretože keď protestovali len sami vedeckí pracovníci u svojich manažérov, bolo im to pramálo platné.

Nemáme na Slovensku priveľa vysokých škôl?

Z akého hľadiska? Z hľadiska výšky štátnej dotácie možno. Z hľadiska potreby vysokoškolsky vzdelanej populácie sotva. Z hľadiska budúcich potrieb a roly vysokých škôl v spoločnosti ani nie. Problémom nie je kvantita, ale kvalita, profilácia a zameranie škôl.

Ako sa hodnotí ich kvalita?

Doteraz sa hodnotila najmä systémom takzvanej komplexnej akreditácie, ktorá v rokoch 2011 a 2016 vyhodnotila 14 verejných VŠ ako univerzitné a 6 ako neuniverzitné na základe jedného jediného kritéria. Inak sú si všetci rovní. Takáto diferenciácia nikam nevedie a takisto potrebuje zmenu.

Mnohí vysokoškolskí pracovníci sa sťažujú aj na kvalitu študentov. Od ich počtu však závisí, či odbor alebo fakulta budú mať dostatok financií na svoje fungovanie. Nedegradujeme tak vzdelanie?

Nejde ani tak o to, na základe čoho sa kalkuluje štátna dotácia pre vysokú školu, ale či je tá dotácia dostatočná na pokrytie nákladov na kvalitné vzdelávanie a vyučovanie. Študenti sú zdrojom financií pre školu v každom systéme, v súkromnom poplatkami, vo verejnom dotáciami. Je to však len jeden zo zdrojov, ktorého limity nemožno mechanicky dať len do závislosti od počtu študentov. Aj tento systém treba zmeniť.

Chystá sa reforma vysokého školstva. V čom bude spočívať? Mali ste dostatok času na projekt novej reformy?

Zmena by mala spočívať práve v zmene systému financovania, riadenia, hodnotenia, akreditácie a legislatívy. Času na takúto systémovú zmenu máme málo aj preto, že sme ho predtým už veľa stratili.

Neskončí sa nová reforma neúspechom ako tie predošlé? Mali ste pri jej tvorbe voľné ruky?

Nič nemožno mechanicky porovnávať ani preberať odnikiaľ. Dnes sme v inej situácii. Na reforme pracujú aj iní ľudia a čas na zmenu i problémy už dávno dozreli. A skepsa vopred nikomu nepomôže. Všetko je otvorené a výsledok bude závisieť ešte od mnohých faktorov. Ale zatiaľ tvrdo pracujeme a tej práce bude ešte treba vykonať veľa.

Ktoré témy boli predmetom hádok či nejakej prudkej debaty? A na čom ste sa zhodli okamžite?

V oblasti vysokých škôl sú vari najkontroverznejšou témou habilitácie docentov a inaugurácie profesorov, na ktorých zmenu tiež existujú argumenty, a otázky okolo systému financovania.

Ako sa vám spolupracovalo s ministrom Plavčanom? Veríte mu, že to s reformou myslí úprimne?

Nikto nepracuje na reforme kvôli tomu či onomu ministrovi a ona ani nie je závislá len od neho. Je to už dávno dozretá spoločenská potreba. Minister Plavčan k tejto reforme pristúpil ako k jednej z prioritných úloh vlády, ktorej je členom, a podľa toho aj koná.

Uvažuje sa o zrušení niektorých škôl?

Takto zjednodušene otázku nemožno klásť. Vysoké školy treba profilovať a ich sieť diferencovať, optimalizovať a následne konsolidovať. A to je náročný a dlhodobejší proces, na ktorý treba utvoriť systémové podmienky a nástroje. Slovensko potrebuje pluralitnú sieť vysokých škôl, v ktorej každá škola bude mať nielen dostatočnú kvalitu, ale aj svoj špecifický profil a poslanie.

Stále sa opakuje, že veda si na seba musí zarobiť. No je to vôbec možné?

Ten, kto to stále opakuje, má asi veľmi svojský názor na to, čo je veda. Určite to nie je podnikateľská činnosť. Napriek tomu mnohé vedy môžu pomáhať biznisu k ziskom a v spolupráci s ním získavať na tom podiel.

Dokážu si napríklad humanitné vedy na seba zarobiť? A je vôbec nutné, aby na seba zarábali?

Investície do rôznych vied sú návratné v rôznych formách. Tie do humanitných vied sa nedajú merať len v peniazoch, ani to netreba. Kvalita ľudského života, ľudských vzťahov a osobnosti človeka - to je to, na čo potrebujeme humanitné vedy - je niečo viac než len „zárobok“. Pochopiť, v akom svete žijeme, je práca pre humanitné a spoločenské vedy. Keď ich výsledky toto poskytujú, zarábajú si na seba správne a poctivo.

V čom je ich dôležitosť pre spoločnosť?

Práve v tých nemateriálnych, duchovných, intelektuálnych kultúrnych hodnotách, ktoré tvoriť je v ich „náplni práce“. Bez nich sa spoločnosť nekultivuje, ale, naopak, vzdelanostne upadá, morálne hrdzavie, duševne chradne až hlúpne a stáva sa zvlčilou.

Vážia si Slováci vzdelanie a vzdelaných ľudí?

Žiaľ, moja odpoveď bude tristná, teda smutná. Naša národná história aj naša akademická tradícia hovoria, že nie - až na pár výnimiek. A kým toto nezačneme meniť, súčasné a budúce generácie mladých ľudí, ktoré sú stále vzdelanejšie a vzdelanejšie (napriek neuznaniu doma), budú utekať tam, kde ich uznajú. Tak, ako to robili predošlé generácie minimálne od štúrovcov. Vzdelanosť, a nie napchávanie vreciek a bachorov, je pre tento národ historická výzva - i nevyhnutnosť.

VIDEO Plus 7 Dní