Spomínate si ešte na neho? Ľudovít Černák má svoj portrét na ministerstve hospodárstva. Bol ním dvakrát, hoci vždy iba rok. Prvýkrát ho vo funkcii zastavilo delenie republiky, druhýkrát kauzy, za ktoré niesol politickú zodpovednosť. Už 20 rokov si v biznise hojí rany, ktoré zostali po desaťročí v SNS a neskôr v SDK. Podniká so svojimi tromi synmi. Prsty majú v realitách, v zdravotníctve, hotelierstve a kedysi aj v zbrojárstve. So šéfom Sitno holdingu ĽUDOVÍTOM ČERNÁKOM (69) sa rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Ste ešte v kontakte s niekým z čias, keď ste boli ministrom?

Ministrom som bol dvakrát, najskôr v roku 1992 a neskôr v Dzurindovej vláde v rokoch 1998 - 1999. Občas sa stretávame. Napríklad Dzurindu stretnem, ako beží po hrádzi. Ale s tými, ktorí v roku 1992 hlasovali za zvrchovanosť Slovenska, si občas brnknem. Premýšľam, či na výročie nezorganizujeme nejaké stretnutie. Možno by bolo prínosné, keby sme si takým brainstormingom povedali, či je Slovensko dnes tam, kde sme mu pred tridsiatimi rokmi veštili, že bude, alebo išlo iným smerom.

Kým také stretnutie bude, povedzte nám, či ide Slovensko tým smerom, ktorý ste mu veštili.

Dlhé roky som žil v tom, že sme mali správnu prognózu. Len som si hovoril, že to ide podstatne pomalšie, ako sme čakali. Transformácia, ázijský tiger východnej Európy... mali sme pocit, že všetko z toho sa naplní v priebehu pár rokov. Pri vstupe do EÚ Slovensko patrilo k špičkovej východoeurópskej krajine. Ale prišiel rok 2020 a 2021 a poviem vám, že sám rozmýšľam, čo ma viac prek­vapilo - či svetová pandémia a jej rozsah, alebo slovenská politika.

V čom bol ten šok?

Myslel som si, že ma nič neprekvapí, ale úroveň, na ktorú sa vie slovenská politika dostať, ma zas dostala. Mám chuť citovať jedného expolitika, postaviť sa na námestia a zvolať: „Toto ste chceli, Slováci?“ Padlo to do tretej cenovej skupiny. Skutočne len niektorí sú takí, ktorí držia dekórum a rozumejú tomu, čo robia.

Ktorí podľa vás držia dekórum?

Niekoľko skúsených politikov SaS napríklad, hoci egá niektorých by mali zostúpiť o poschodie tiež. Myslím, že aj novonastúpený premiér je človek, ktorý sa snaží držať úroveň. Nesympatické sú mi rozpory v najmenšej koaličnej strane, na druhej strane pokladám ich ministerku spravodlivosti za profesionálne zdatnú političku. V zahraničnopolitickej oblasti máme takisto profesionálov, hoci niekedy na moje gusto neprerážajú hrdú samostatnú slovenskú politiku. Proeurópsku, áno, ale spravodlivú.

To znamená?

Niekedy až príliš rýchlo ako správne pečiatkujú všetko, čo sa k nim dostane z Bruselu. Ešte dodám, že mi je sympatický aj nový minister zdravotníctva. Páči sa mi, že veci zobral do rúk s chladnou hlavou. Neobkecáva, má konkrétne činy a krátke termíny. Vzal to vskutku vojensky.

Ako sa vám podniká na Ukrajine?

Na Ukrajine sme pred pár rokmi vybudovali v piatich veľkých mestách hematologické laboratóriá. Videli sme tiež, že je tam trh po zobrazovacích metódach. Používali tam totiž staré CT, ešte sovietske rontgeny, MR-ká. Preto sme išli aj do tejto oblasti a vybudovali sme niekoľko veľkých rádiologických centier. Neskôr sme najlepšie centrá predali ProPartners, slovenskej firme, ktorá to utešene rozvíja ďalej. Nie sme teda v zdravotníctve a na Ukrajine  nováčikom. Nadviazal som tam za tie roky veľa kontaktov. Moja Sitno Pharma dokázala presadiť certifikáciu GMP dvoch moderných ukrajinských farmaceutických firiem, jedna v Charkove a druhá v Kyjeve. Ako zmluvný výrobca teraz začínajú vyrábať pre európsky trh. Je to jedna nová noha spoločnosti Sitno Pharma.

Pomohol vám exkolega Ivan Mikloš, kým bol radcom predošlej vlády na Ukrajine?

Sme v priateľskom kontakte. Nedávno som sa ho snažil dostať na konferenciu do Taškentu, aj pozvanie prijal, ale nakoniec bola pozastavená pre pandémiu. To  bolo niekoľko týždňov dozadu. Okrem toho Ivan pozná veľmi dobre ostrov Ugljan pri Zadare, kde máme dva tri veľké projekty, takže aj tie sme mu ich odprezentovali. Povedal by som teda, že sme v priateľskom „stand-by“ móde.

Ivana uznávam ako dobrého ministra financií, lebo na také portfólio je treba silnú povahu. Ak začnú ministri pýtať vo vláde peniaze, každý jeden vie svoje požiadavky zdôvodniť. Ivan odolával, držal líniu a slovenské financie dostal do poriadku.

Na Slovensku je úzus, že ak niekoho niekam zvolia a do funkcie navrhne svojho spolužiaka, či nebodaj, suseda, okamžite je obvinený z rodinkárstva. Politici sa potom boja brať so sebou na úrady tých, ktorým najviac veria.
Ľudovít Černák

Aké sú vaše chorvátske projekty?

Vypracovali sme sa na najsilnejšieho slovenského investora v Chorvátsku. Krútime sa tam už zo desať rokov. Začínalo sa  to rezortom na ostrove Ugljan. Ja mu občas hovorím slovenský ostrov, pretože z 15 víl, ktoré sme v prvom projekte predávali, kúpili Slováci 12. Keďže bol projekt úspešný, odkúpili sme susediace pozemky. Okrem toho sme vyhrali výberové konanie na jeden veľký projekt priamo v Zadare. Ide o vežu bizniscentra, ktorá bude najvyššou budovou v meste.

To znie veľkolepo.

Už nie sme len najväčším slovenským investorom v Chorvátsku, ale podľa toho, že nás už oslovuje aj tamojšie ministerstvo hospodárstva, usudzujem, že sme pravdepodobne v prvej päťke zahraničných investorov v krajine vôbec. Projektom sa venuje môj najstarší syn Ľudovít a jeho tím. S rodinou je tam už pomaly dva roky.

POSLAL DZURINDU BICYKLOVAŤ „Chodiť na mítingy v lete na bavoráku do sál, kde sa potí pár dôchodcov, je kontraproduktívne.“
Zdroj: MICHAL SMRČOK

Ako ste sa z predsedu SNS stali volebným šéfom SDKÚ?

Bol som v SNS v čase, keď vznikalo samostatné Slovensko. Vo vláde, ktorá sa titulovala ako prvá slovenská vláda, som bol jediný nečlen HZDS. Keď ma v SNS zvolili za predsedu, mal som skoro dvojtretinovú podporu. Reprezentoval som však umiernené krídlo, hovorili sme si „rázusovské krídlo“.

Do akej miery umiernené bolo?

Poviem príklad. V stanovách bolo, že členom SNS môže byť len Slovák. Hrozilo, že nám stranu ministerstvo vnútra zruší ako nedemokratickú. Pokladalo sa to za diskriminačné. Presadil som zmenu stanov v zmysle, že členom SNS môže byť každý občan SR. Snažil som sa presadzovať spoluprácu so všetkými, nekričal som na Maďarov, nebrechal som, a tak začali radikáli budovať opozíciu. Keď sa priklonili k Móricovi a k Slotovi, moje rázusovské krídlo odišlo. Založilo Národnodemokratickú stranu.

Tá voličov neoslovila.

Práveže sme veľmi rýchlo vyleteli na zvoliteľnú hranicu. Nechcel som však zastať pred bránami parlamentu a začal som rokovať o koalícii. Mečiar nás chcel pochovať zákonom o jednomandátovom volebnom obvode a hlavne o tom, že každá strana, ktorá ide do volieb v koalícii, musí dosiahnuť päť percent, aby sa dostala do parlamentu. Pod tlakom volebného zákona sme sa spojili nakoniec do SDK.

Až tam vám do cesty prišiel Mikuláš Dzurinda?

Bolo to obdobie, keď sme chodili do terénu, rozprávali sme sa s ľuďmi. Zrazu ma zavolal Dzurinda. Zistilo sa, že vtedajší šéf volebnej kampane platil niektorých novinárov, aby o nás pozitívne písali. Bol to obrovský škandál. Museli sme odvolať šéfa volebnej kampane. Dzurinda mi hovorí: „Ty budeš šéfom.“ Ja hovorím, že s vedením kampane nemám nič spoločné. On nato: „Riadil si fabriku, budeš riadiť aj volebný štáb. Nemáme na výber, nemáme čas.“ Prebral som kampaň v čase, keď po kauze novinárov SDK padlo na 11 percent. Urobil som niekoľko dobrých rozhodnutí. Prvé bolo, že som išiel za Štefanom Wimmerom a povedal mu: „Števo, musíš pomôcť.“

Prečo ste si mysleli, že vám môže pomôcť režisér a producent Wimmer?

Poznal mnoho známych a demokraticky zmýšľajúcich ľudí. Napríklad Michala Dočolomanského. Dohodnúť sa s ním znamenalo, že s ním pôjdu aj herci a podporia nás. Keď sme mali v Prešove, v našej bašte, záverečný míting, prišlo na námestie 30-tisíc ľudí a skolabovala doprava, lebo sme bicyklovali. Aj bicyklovanie je samostatná historka. Premýšľal som, čo s Dzurindom. Chodiť na mítingy v lete na bavoráku do sál, kde sa potí pár dôchodcov, je kontraproduktívne. Peši prejsť krajinu nestihne. Zrodila sa myšlienka na bicykel. Pokusne sme Dzurindu naň posadili v Žilinskom kraji. Polovička ľudí prišla nadávať, polovica tlieskať. Dokopy ich však prišlo osemtisíc! Povedali sme si, fíha, bicykel zaberá.

Ako čítate, že SDKÚ už neexistuje a SNS stále žije?

Nie som politológ, ale mrzí ma, že vplyvom rôznych okolností zmizla zo scény práve pravicová politika. Tá konzervatívna, moderná kresťanskodemokratická politika. De facto je vygumovaná a vygumovala sa sama. Ako v krajine, v ktorej obyvateľstvo sa viac ako z 50 percent hlási ku kresťanským koreňom, zvolia ľudia do parlamentu človeka, ktorý má 11 detí s desiatimi ženami? To je vyslovene v rozpore s kresťanskými hodnotami.

Politikom ste boli desaťročie, ministrom dvakrát po roku. Čo by ste zmenili na svojom pôsobení, keby ste mohli vrátiť čas?

Párkrát som nad touto otázkou už premýšľal. Asi by som urobil skoro všetko tak, ako som urobil. Ak by som mal informácie, ktoré som mal vtedy, moje rozhodnutia by boli aj s odstupom času rovnaké. Jediné, čo ma mrzí, je, že som nevyvinul väčší tlak na to, aby sme mali na Slovensku nie pomerné voľby, ale väčšinové alebo aspoň zmiešaný volebný systém. Partajné voľby, aké máme, vlastne znamenajú, že jeden volebný líder typu Matovič potiahne so sebou 53 ľudí, z ktorých polovička nemá za sebou skúsenosť ani z komunálnej politiky a o ktorých nik nič nevie.

Mariana Kotlebu ste ako župana kritizovali. Aký máte názor na Jána Luntera?

Ján Lunter je môj spolužiak z vysokej školy. Je mi sympatické, ako dokázal vybudovať svoju firmu. Jeho kroky sa mi zdajú správne a som rád, že mu prešlo aj to, že do vysokých funkcií vymenoval svojich synov, rodinu, zástupcov rodiny.

To sa vám páči?

Prešlo mu to asi preto, že to robia dobre. Na Slovensku je totiž úzus, že ak niekoho niekam zvolia a do funkcie navrhne svojho spolužiaka či, nebodaj, suseda, okamžite je obvinený z rodinkárstva. Politici sa potom boja brať so sebou na úrady tých, ktorým najviac veria. Je mi preto sympatické, že Lunter mal odvahu. Mladý Lunter sa ukazuje ako rozumný chlap a môže prebrať žezlo v najbližších voľbách.

Mám chuť citovať jedného expolitika, postaviť sa na námestia a zvolať: Toto ste chceli, Slováci?
Ľudovít Černák

Vám sa Lunter páči, lebo má rodinný klan ako vy.

Nepopieram, že je to zaujímavé. Ja mám troch synov, s ktorými spolupracujem tiež. Najstarší so mnou robí už 22 rokov, teraz oslávil 40. Stredný je skôr diplomat, vyštudoval moskovskú MGIMO. Je vzťahový. Najväčších investorov k nám dotiahol on. No a najmladší je šikovný právnik na našom právnom oddelení.

Otvárala vám vaša politická minulosť dvere alebo naopak?

Považujem sa za obyčajného podnikateľa. Bol som zvolený za riaditeľa závodu v Hliníku tesne pred Nežnou revolúciou. Hlinikáreň mala vtedy v materskom podniku 8 800 zamestnancov. Celá skupina okolo 12-tisíc. V strednom veku som kandidoval proti veľmi skúsenému riaditeľovi pomaly v dôchodkovom veku. Prvá vec, čo som urobil, bola, že som si zavolal svojich protikandidátov a povedal im: „Vy budete dvojka, vy trojka a spoločne budeme ťahať.“ Podobné personálne praktiky som používal aj neskôr v politike ako minister, aj potom. Aj preto si myslím, že som obyčajný podnikateľ s nosom na ľudí.

To ste povedali poeticky, ale skutočne máme veriť, že vám vaše kontakty z politiky nikdy v ničom nepomohli?

Keby som tvrdil, že som podnikateľ ako hociktorý iný, asi by to nebola pravda. Bol som viditeľný. Doteraz ma staršia generácia spoznáva. Pravdepodobne sa mi dvere občas otvorili ľahšie ako niektorému inému podnikateľovi. Podnikanie je však makačka odspodu. Otvorené dvere nie sú ešte istota úspechu.

Ale sú dobrým štartom.

Prvým projektom, ktorý je väčší a súvisí so štátom, je eurodotácia, ktorú sme nedávno dostali na našu Sitno Pharmu. Je to projekt, ktorý sa presadil svojou kvalitou. Za nikým som nebol, nikomu som netelefonoval. Tím, ktorý som dal dokopy, je taký kvalitný, že som presvedčený o dobrej investícii.

Veríte, že prinesiete liek na covid. Išli by ste do toho aj bez eurodotácie?

V médiách píšete, že vyrábame liek proti covidu, ale ide vlastne o liek, ktorý bude slúžiť na vysokú podporu imunity. Mali sme záujem o jeho vývoj ešte pred covidom. Skúšali sme ho už na vzorkách, zistilo sa, že by zaberal aj proti covidu. Tomu, že liek prinesieme, verím. Bez európskych peňazí by sme však do toho nešli. Som ochotný investovať, ale nie toľko, že by to utiahlo celý výskum.

Podnikáte vyše 20 rokov. Je to hrozné s korupciou v podnikaní?

Úprimne musím povedať, že som sa s korupciou nestretol. Myslím, že odo mňa nemal nikto odvahu nič pýtať. Som prekvapený, keď si čítam, ako to tam behalo. Keď sa pozerám na sumy, aké tam lietali, vravím si - vau. Pri eurodotáciách, agrodotáciach, kauze Mýtnik, Dobytkár gúľam očami.

Áno, poznáme už korupčné cenníky, ale nie je dobré, že veci sa vyplavujú na povrch?

Som rád, že sa to odhaľuje. Forma nás však pomaly vracia do 50. rokov. Kajúcnik niečo povie, na druhý deň tam nabehnú kukláči, spravidla aj s nejakým televíznym štábom. Všetko je to mediálne sledované, človek ide sedieť a potom sa mu snažia dokázať, že je to oprávnené. Ak by však čo i len jeden sedel neoprávnene, mal by niekomu zazvoniť zvonček, že takto sa neradno hrať s ľudskými osudmi.

Slavia Capital bola vaším investorom. Stretli ste sa v nej s Martinom Kvietikom?

Áno. Spomínal som rázusovské krídlo SNS, jeden z čelných predstaviteľov bol Štefan Kvietik. Poznal som nielen jeho, ale aj jeho syna. So „slávistami“ sme robili spolu niektoré projekty. Vedel som, že sa Martin nejako krúti okolo agrosektora. Keď kupovali Palmu, chceli pestovať repku olejnú na celom Slovensku. Keď som však čítal tie obvinenia…

Neverili ste?

Jednak si myslím, že starý Števo si to nezaslúži, a jednak som prekvapený. Martina som považoval za svojho priateľa, nebudem sa od neho nejako odhadzovať. Posledné roky sme veľmi v kontakte neboli, lebo moje firmy išli trochu iným smerom ako Slavia Capital. Poviem len dzurindovské „padni, komu padni“. Len nech je to spravodlivé a nech popri suchom dreve nezhorí aj mokré. V rukách to majú orgány a v spravodlivé súdy verím.

Z obranného biznisu ste odišli v roku 2017. Bol to správny čas na odchod?

Som skôr strojár ako zbrojár. Oživil som niekoľko fabrík, ktoré pôsobili v strojárstve. Keď sme robili výberové konanie na riaditeľa podniku Detva, ktorý bol perlou našej skupiny, prišiel jeden Američan, ktorý odprezentoval všetko, čo by chcel dosiahnuť. Na poslednom slajde mal napísané - „Nezabudnite, že zvárať sa naučia aj Ukrajinci.“ To mi zarezonovalo v hlave. Firmy sme mali vyšpičkované. Nielen Detve sa darilo, aj Vývoj Martin robil unikátny kontrakt pre švédsku armádu. Ja som sa považoval za stredného hráča a napriek tomu, že sme rástli, prerastalo nás to, preto som rozpredal celú strojársku skupinu.

Už pred piatimi rokmi ste hlásili, že sa postupne stiahnete a firmy necháte synom. Tento zámer ste si nakoniec rozmysleli?

Synovia sa na tom smejú. Vraj ide o takzvanú walk away power. Teda ak sa už nemám čím vyhrážať, vyhrážam sa tým, že odídem do dôchodku. Posúval som hranicu. V rokoch, keď som dával toto vyjadrenie, som uvažoval, že budem mať dôchodkový vek. Ale viete ako, mám hlavu plnú plánov, v 62 rokoch som sa cítil dobre. Potom som si vravel, že potiahnem do 70. Na krku ju mám tento rok, ale som taký rozbehnutý, že to zas posúvam. Pokiaľ zdravie slúži a kým ma mladí ešte rešpektujú, potiahnem.

Vyhlasujete rád, že do politiky by ste sa nevrátili, ani keby vás zlatom vyvážili. Ani keby vám to vyvážili platinou?

Kúpa platinových sitiek v dražbe Štátnych hmotných rezerv bol biznisprípad ako všetky iné. Keď som si bol predlžovať previerku Národným bezpečnostným úradom, minimálne 80 percent ich otázok smerovalo k tejto veci. Zodpovedal som všetky ich otázky a previerku mi udelili. To je kritérium, že sme neurobili nič protiprávne.

Ako ste vysvetlili, že firma vášho synovca napojená na vás výhodne odkúpila od štátu vzácne sitká?

Vysvetlil som to tak, že som previerku dostal. Myslím si, že kauza bola vytvorená pod tlakom médií. Bolo to šité na istého človeka, ktorý mal neskôr problémy s DPH. V aukcii súťažili dve firmy. Jedna sa správala úplne nelogicky. Dala jednu ponuku, štyrikrát ju zvyšovala. Naši vyčkávali, sekli v poslednej sekunde. Kebyže to nevyjde, ako to nevyšlo päťkrát predtým, a kúpil by to dotyčný za ešte nižšiu cenu, ani pes neštekne. Keď to vyšlo, dal žaloby, pohuckal médiá a všetci sa do toho pustili.

Viac FOTO Ľudovíta Černáka v GALÉRII

Čo ste s platinovými sitkami mienili urobiť?

Tieto sitká sa používajú aj pri výrobe pušného prachu. Myslel som si, že to zapasuje do jedného projektu. Neskôr sa to vyvinulo inak. Ale v skratke odpoveď na vašu otázku - nie, nevrátil by som sa do politiky, ani keby ma vyvážili platinou. To by som vnukom a vnučkám neurobil.