Profesor VÁCLAV KLAUS patrí medzi najväčšie a najvýraznejšie osobnosti v susednej Českej republike. Slováci si ho pamätajú hlavne ako ministra financií ešte v spoločnom ponovembrovom štáte, neskôr sa stal českým prezidentom. V súčasnosti sa venuje práci vo svojom Inštitúte Václava Klausa, ktorý organizuje prednášky, workshopy, semináre, konferencie, on sám aktívne prednáša doma i v zahraničí. Komentuje a analyzuje aktuálny vývoj nielen v Česku, ale aj vo svete a vyjadruje sa k zásadným ekonomickým, politickým i spoločenským problémom a otázkam súčasnosti. Na pôde svojho inštitútu poskytol exkluzívny rozhovor pre PLUS 7 DNÍ, ktorý viedol JOZEF HÜBEL.
Pán prezident, nakoľko sa zhodujú vaše predstavy, ktoré ste mali v novembri 1989, s dnešnou realitou?
Myslím si, že by bolo dobré odlíšiť predstavy, čo sa nám podarilo po novembri ’89 v prvej ponovembrovej fáze, od toho, na čo sa tá prvá fáza zvrtla a premenila. To sú dve odlišné veci. Myslím si, že prvá polovica tohto obdobia bola úplne pozitívnym vývojom, ktorý bol v súlade s tým, čo sme očakávali, a s tým, čo sme si mysleli, že nastane, a pre čo sme robili všetko, aby to tak bolo. Že sa to teraz v poslednej dekáde zvrtlo niekam úplne inde, to už je totálny opak než súlad s mojím myslením z novembra 1989.
Čo vás najviac sklamalo?
Nehodnotím to ako sklamanie alebo nesklamanie. Pozerám sa na spoločenský vývoj a ten sa posunul úplne inak a niekam inam. Je to do značnej miery návrat k režimu podobnému tomu, ktorý sme zažívali pred novembrom 1989. Vidím celý rad trendov a tendencií, ktoré prebiehajú, a čo sa deje dnes, je, bohužiaľ, tragicky očakávaným vývojom.
Teraz to myslíte celkovo, čo sa deje globálne vo svete, či iba v našom stredoeurópskom regióne?
My nie sme ostrovček v krajine nikoho, sme viac a viac súčasťou toho, čo sa vo svete odohráva. A nie sme toho iba súčasťou, ale sme nanešťastie zosilňovačom. Je celý rad zlých tendencií, ktoré prebiehajú na Západe, my sa tým v našom inštitúte zaoberáme dosť dlho. Istým zhŕňajúcim pohľadom je náš zborník, ktorý sme nazvali Sebedestrukce Západu. Alebo inak – my vidíme deštrukciu Západu, ale ešte tam máme to slovíčko „seba“. Čiže to neprichádza od akéhosi Východu alebo z Juhu či zo Severu, to je to, čo si Západ robí sám. A, bohužiaľ, v našich krajinách to má svoje špecifické črty, ktoré sú ešte negatívnejšie ako to, čo sa deje niekde inde.
Z vašich vyjadrení sa zdá, že súčasná epocha celkového vývoja v Európe speje k niečomu, čo ju približuje k zániku. Máte pocit, že niečo sa končí a príde niečo iné, ako keď sa končilo obdobie feudalizmu a prešlo do obdobia kapitalizmu?
S kolegami sme viedli vášnivý rozhovor, pretože v blízkom čase pripravujeme ďalšiu knihu na už spomínanú tému sebadeštrukcie Západu. Dali sme sa do debaty, či je to pád alebo úpadok, či ide o kolaps alebo o postupný pád. Všetky tieto slová odzneli, ale ujasnili sme si jednu vec: nie je to kolaps v zmysle, že by došlo k zrúteniu, nejde o jednorazový proces. Ak zánik starovekého Ríma trval dve storočia, možno sa teraz niečo odohráva rýchlejšie, no nemyslím si, že pôjde o skolabovanie tohto systému. Niekto nadhodil slovíčko „bankrot“, no nemyslím si, že je to správny opis. Je to pád.
Máte medzi politikmi v Česku a na Slovensku ľudí, ktorých si vážite a ktorých by ste zaradili medzi svojich priateľov?
V politike musí mať človek predovšetkým korektné vzťahy a nie je cieľom hľadať rôzne „kamarátšafty“. „Bratríčkovanie“ v politike rezolútne odmietam a možno tým niečo strácam, ale asi si tým aj niečo svoje udržiavam. Nedávno som vo svojich výpiskoch objavil citát biografa Margaret Thatcherovej. V angličtine sa netyká, tam ide o používanie krstného mena. A on povedal: „Margaret Thatcherová nikdy nepripustila tykanie alebo používanie krstného mena, ona musela byť lady, musela byť niečo trošku iné.“ Ja som tým známy tiež a takto sa odlišujem od väčšiny našich politikov. Ja som si v Európskej únii s nikým netykal. To je, myslím si, moja výrazná definičná charakteristika a občas dochádzalo k trápnym scénam, pretože oni považujú tykanie za samozrejmé.
Máte aj konkrétny príklad?
Predstavte si nejaké zoskupenie politikov, kde sa hovorí po anglicky, čiže tykanie a vykanie sa nedá odlíšiť, a odídu dvaja hovoriaci po anglicky. Zostanú dvaja-traja hovoriaci po nemecky a niektorý z nich okamžite „tykne“. Vtedy som schopný odpovedať rovnakým spôsobom. Slávne je toto moje tykanie-netykanie so známou osobou minulej dekády, s bývalým predsedom Európskej komisie Jeanom-Claudom Junckerom. On si po iks pohárikoch alkoholu denne s každým okamžite tykal, no ja som toho v žiadnom prípade nebol schopný. Pritom ho poznám dlho, lebo bol ministrom financií Luxemburska a my sme boli s Luxemburskom v rovnakej skupine Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, takže som sa s ním ako minister financií často stretával. On vôbec nebol schopný pochopiť, že si s ním netykám.
A čo Vladimír Mečiar?
S Mečiarom si, samozrejme, vykáme. Ja si s každým vykám a myslím si, že na Slovensku som si so žiadnym politikom netykal, môže ma možno niekto opraviť... Ešte s Ivanom Gašparovičom sme si tykali, sme rovesníci, zrodilo sa to za federálnej vlády hneď na začiatku roku 1990, keď bol vo funkcii federálneho generálneho prokurátora. To však bola skôr výnimka, ja som už potom neskôr „tykací“ človek nebol.
A Marián Čalfa?
S Čalfom to bolo to isté, ale naposledy som ho videl pred vyše tridsiatimi rokmi. Po novembri 1989 bola taká „tykacia“ mánia, určite ma volal Vašku. Myslím si, že hovoril dokonca Vaško...
Keď prejdem do súčasnosti, ako by ste charakterizovali prezidenta Petra Pavla?
Nehnevajte sa na mňa, ale ja nie som politický komentátor. V tomto zmysle nemám dôvod nálepkovať prezidenta Českej republiky, nemám v úmysle písať analytický text o jeho názoroch. Je to človek, ktorý stojí na inej strane barikády ako ja. Bodka.
V súvislosti s ním ste sa však vyjadrili nepriamo aj k slovenskej prezidentke Zuzane Čaputovej. Ako ste vnímali jej účasť vo volebnom štábe Petra Pavla v čase, keď ešte neboli známe výsledky českých prezidentských volieb?
Od momentu rozdelenia Česko-Slovenska som sa k podobným otázkam nevyjadroval. Nie náhodou sme sa rozdelili a to už potom treba brať smrteľne vážne, že sme sa rozdelili. Čiže nepovedal som ani slovo o slovenskej politike celé desaťročia, pretože to sebavedomé „kecanie“ do slovenskej politiky vychádzalo od ľudí, ktorí sa tvárili, ako keby k žiadnemu rozdeleniu nedošlo a že môžeme hovoriť o Slovensku tak, ako sme si nikdy netrúfli hovoriť o Rakúsku alebo Poľsku. Pani prezidentka Čaputová je tiež na druhom brehu rieky, než som ja, a viac to nebudem komentovať.
Počas vašej bohatej politickej kariéry ste vykonávali štyri významné funkcie. Boli ste ministrom financií, premiérom, predsedom Poslaneckej snemovne a dve volebné obdobia prezidentom Českej republiky. Ktorá z týchto funkcií vás najviac napĺňala?
Tá prvá, teda minister financií. Pretože vtedy sa niečo radikálne dialo, vtedy sme obracali náš politický, ekonomický a sociálny systém, jednoducho všetko. V tomto zmysle to bolo revolučné obdobie a to bolo najzaujímavejšie. Ďalšie etapy už boli pohyby vnútri tohto systému.
Prezidentom republiky ste sa stali dvakrát a je o vás známe, že kritizujete priamu voľbu prezidenta. Prečo je vám bližší zastupiteľský systém voľby?
Myslím si, že náš systém vždy bol a vo svojich základných rysoch je ešte stále systémom nepriamej demokracie. Nie je to systém referend a podobných vecí a nemal by to byť ani systém priamej voľby starostov, primátorov, prezidentov. Som zásadne proti, pretože voľby sa potom stávajú nie politickým aktom, ale niečím podobným voľbe kráľovnej krásy alebo víťaza StarDance. Priama voľba je únik od politiky, ktorú chápem ako presadzovanie nejakých záujmov, jasne definovaných, jasne formulovaných, a to súťaž kráľovnej krásy jednoducho neumožňuje.
Predsa len sa ešte vrátim k jednému politikovi, ktorý v československých dejinách zohral významnú úlohu, k Alexandrovi Dubčekovi. V čase, keď ste boli vo federálnej vláde, sa Alexander Dubček stal po rehabilitácii predsedom Federálneho zhromaždenia.
Bolo podľa vás správne, že sa vrátil do veľkej politiky?
Mne sa Dubček zdal ako človek beznádejne stratený v istej minulosti, nechápajúci dobre, kde sa práve ocitol a čo táto doba vyžadovala. Keď v januári 1968 Dubčeka zvolili za prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, ja ako človek žijúci politikou, angažovaný v Ekonomickom ústave ČAV, som jeho meno počul prvýkrát. Nebol to niekto, od koho by som mal nejaké očakávania.
My sme boli sklamaní, že nebol zvolený nikto z radikálnejšej skupiny. Dubček nebol ťahúňom ničoho ani do januára 1968, ani medzi januárom a augustom 1968. Správal sa síce sympaticky, na rozdiel od iných sa usmieval, skákal do vody zo skokanského mostíka, čo zachytila jeho slávna fotografia, a bol to azda úprimný človek. Ale bol situáciou vždy skôr vláčený, než by stál nad ňou. Čiže ja som v jeho znovuzrodení v roku 1989 nevidel žiadny krok vpred. Pre mňa nebol partnerom či konkurentom. Pre mňa bol ťahúňom ekonomických zmien niekto celkom iný zo 60. rokov.
Kto?
Nepochybne Ota Šik. Mojím politickým cieľom bolo nedopustiť, aby ideológia šesťdesiatosmičkárov determinovala našu krajinu po novembri 1989. Šikovi som to jasne povedal, naliali sme si čistého vína a on na rozdiel od niektorých iných usúdil, že nemá zmysel, aby sa tu o niečo pokúšal. Potichu sa vrátil do St. Gallenu do Švajčiarska, kde aj v pokoji dožil.
Vráťme sa do regiónu strednej Európy. Vždy ste boli zástancom úzkej spolupráce krajín V4. Dnes význam tohto zoskupenia spochybňujú niektorí politici v Česku i na Slovensku.
V priebehu troch dekád existencie V4 vždy existoval niekto, kto bol v disente a nechcel sa zaťažovať ďalšími tromi krajinami, pretože si myslel, že mu to pôjde lepšie bez tejto „záťaže“. Dlhý čas to bolo Maďarsko. Na začiatku 90. rokov si Maďarsko myslelo, že vďaka prepusteniu množstva východných Nemcov cez svoje územie im to Helmut Kohl nezabudne a že preto budú mať obrovské výhody, čo na začiatku aj mali, takže sa nami nechceli zaťažovať.
Neskôr sa to rôzne posúvalo, „disentovať“ začalo Slovensko, trúfam si povedať kiskovsko-čaputovské. Dnes je disentom V4 Česká republika, pekarovsko-adamovská, to je dnes hlavný ničiteľ akejkoľvek spolupráce Vyšehradskej štvorky.
Mne sa Dubček zdal ako človek beznádejne stratený v istej minulosti, nechápajúci dobre, kde sa práve ocitol a čo táto doba vyžadovala.
Ako by ste charakterizovali Viktora Orbána, ktorý je v Maďarsku pri moci s prestávkami už osemnásty rok a stále má vysokú dôveru maďarských voličov?
Myslím si, že Orbán rastie. On bol zaujímavou osobnosťou už v 90. rokoch, ale vtedy nevyčnieval. Vtedy predsa len išlo viac o ekonomické veci než o veci dneška, ako je zelenosť, gendrovosť, migrácia. Nebol žiadny revolucionár ani priekopník. V ekonomických otázkach bol vždy opatrný, čiže vtedy som ho nepovažoval za človeka úplne na mojej strane. Ale dnes máme iné témy v popredí a práve Orbán rozkvitol, vyrástol nesmierne vysoko a vďaka zaňho, za to, že ho Európa má.
Aký je podľa vás súčasný postoj EÚ voči Rusku vzhľadom na vojnu na Ukrajine aj vzhľadom na sankcie proti Moskve, ktoré sa neukazujú vždy ako celkom účinné?
Mňa dnes až tak netrápi, čo si hovoria vo Francúzsku, v Nemecku alebo v Španielsku o vojne na Ukrajine, mňa trápi to, čo o nej hovoríme my. A to je pre mňa úplne neprijateľné. Myslím si, že sa stávame jednou z bojujúcich strán, a to by sme nemali. Na rozdiel od dominantného hlasu dnešnej českej „verchušky“, že sme vo vojne, ja hovorím, že my nie sme vo vojne a v tej vojne by sme nikdy nemali byť.
Ako aj z tohto pohľadu vidíte budúcnosť Európskej únie? Váš podpis je na vstupnej listine Česka do EÚ. Predstavovali ste si niekedy, že EÚ bude taká, aká je dnes?
Obhajujem to, že v 90. rokoch, keď som podal ako premiér za Českú republiku prihlášku do EÚ – inú cestu sme nemali. Vtedy sme sa museli definovať, že sme súčasťou demokratického Západu, a aj pri mojich tisíckach výhrad voči EÚ som vedel, že v tej chvíli nemáme inú šancu ani možnosť. Vtedy o nevstupe do EÚ explicitne uvažovali len dvaja ľudia – Lukašenko v Bielorusku a Miloševič v Srbsku. Vedel som, že nechcem byť spájaný s týmito ľuďmi a navyše nemám ani mandát od občanov, aby som robil niečo iné, než požiadal o členstvo v EÚ. Čo si o EÚ myslím, to sa dá nájsť v množstve mojich článkov a kníh na túto tému. Som zásadným kritikom európskej integrácie premenenej na európsku unifikáciu.
Vysvetlíte to?
Vždy som bol za integráciu v zmysle spolupráce, racionálneho spolužitia európskych krajín, otvorenosti. Ale vždy som bol proti akejkoľvek unifikácii Európy a v tom sa EÚ definitívne pretvorila. Silnejšiu kritiku vysloviť nemôžem, som zásadným odporcom európskej unifikácie.
Čiže nie ste euroskeptik, za ktorého vás mnohí považujú, ale skôr eurokritik?
Keď používate tieto zjednodušujúce nálepky, tak vždy hovorím, že slovo skeptik nie je adekvátne výrazu ako pesimista alebo niečoho podobného. Určite však nie som eurooptimista, v tomto zmysle ponúkam inú dvojicu slov: eurorealizmus a euronaivizmus. A euronaivista určite nie som.
Ste dlhoročným kritikom Green Dealu. Nemyslíte si, že orientácia výhradne na zelené a ekologické riešenia je logická a udržateľná vrátane elektromobility?
Ja som o zelenej ideológii, o zelenom myslení vydal asi tri knihy a myslím si, že už som na túto tému povedal absolútne všetko. Green Deal je, samozrejme, ekonomický nezmysel, ale je odnožou zeleného myslenia, ktoré sa rozširuje v západnom svete čoraz viac. Považujem to za fatálny omyl a Green Deal je iba jeden z možných krokov, ako niektoré veci z toho realizovať. Je to totálne mylný koncept a ideológia.
Mám ženu Slovenku, bol som na Slovensku nespočetnekrát, myslím si, že ho dosť dobre poznám, ale viac a viac som chápal, že to, že sme sa spojili, bola skôr historická výnimka a náhodilosť ako nejaký autentický zrast.
Ako by ste charakterizovali súčasné česko-slovenské vzťahy?
Rozdelenie Česko-Slovenska bolo nevyhnutnosťou a akokoľvek som si ho neželal, tak som v jednej chvíli pochopil, že to nejde zastaviť. Vymýšľať v médiách, že sme rozdelili Česko-Slovensko kdesi v brnianskej vile Tugendhat s Vladimírom Mečiarom, je smiešny nezmysel. To už bolo Česko-Slovensko dávno rozdelené a my sme de facto iba dohodovali podmienky, ako to urobiť priateľsky a pokojne a čo najviac spravodlivo. Podľa mňa sa čoraz viac ukazuje, že je dobré, že sme sa rozdelili. Nedávno vyslovené sny pána Schwarzenberga, že by bol radšej, keby bol pred nejakými pätnástimi rokmi ministrom zahraničných vecí väčšieho štátu než menšieho, sú jednoducho detinské. On sa mýlil prakticky vždy a s pribúdajúcim vekom sa mýli ešte viac.
Mám ženu Slovenku, bol som na Slovensku nespočetnekrát, myslím si, že ho dosť dobre poznám, ale viac a viac som chápal, že to, že sme sa spojili, bola skôr historická výnimka a náhodilosť než nejaký autentický zrast. Dohromady nevydržal tento zväzok ani 38 rokov. Ukázalo sa, že inak prebiehali 60. roky aj roky 80. a 90. Čiže si myslím, že sa to skončilo tak, ako sa to skončiť malo, a akékoľvek vracanie sa k tejto otázke je pre mňa len a len politikárčenie s minulosťou, nie niečo, čo má reálny význam.
