Živí sa melanchóliou. Každú nedeľu o desiatej ráno si pol druha milióna poslucháčov s očakávaním zapína francúzske rádio France Inter a čaká na začiatok relácie Liek na melanchóliu. Po krátkej zvučke sa ozýva jej hlas. Mladý. Zvedavý a rozvážny. Reč je o pocite, ktorého sa často stránime. „Aký je váš vzťah k melanchólii?“ Úvod je vždy rovnaký. Každý hosť musí odpovedať. Eva Besterová k nej má vrúcny vzťah. Hovorí, že už nevieme byť melancholickí. Tohto pocitu sa bojíme.

Neoprávnene. EVA BESTEROVÁ (33) v rozhovore s VIVIENOM COSCULLUELA o tom, ako s týmto pocitom spolunažívať.

Má zmysel deliť sa o svoje melancholické stavy? Hovoriť o tom pred niekým?

Áno, myslím si, že to zmysel má. Namiesto toho, aby sme si hoveli, pomenúvame ju a navyše sa z toho stavu dostávame v spoločnosti ďalších ľudí. Melanchólia je narcistický stav. Keď sa dvaja ľudia rozprávajú o umeleckých dielach, ktoré nimi citovo pohli alebo ich niekam posunuli, vytvárajú synergiu, ktorá človeka povznáša. Melanchólia človeka, naopak, pokoruje. Ak sa chceme pred ňou uchrániť, musíme ju prevýšiť a urobiť z nej niečo krásne alebo využiť ju spoločne s ďalšími ľuďmi a použiť ako materiál na budovanie niečoho zmysluplného.

Je nevyhnutné mať spoločnosť, byť s niekým, ak sa chceme dostať z narcizmu melanchólie?

V každom prípade ja to tak cítim. Keď sme s niekým, spomíname umelecké diela, ktoré sú plodmi cudzej mysle, a hovoríme: „Toto je úžasné, musíš si to bezodkladne prečítať...“ Rozvirujeme emócie spojené s krásou, entuziazmus. A entuziazmus je opakom melanchólie - posúvame svoj entuziazmus druhým ľuďom, poslucháčom alebo osobe, s ktorou sa rozprávame. Vďaka tejto komunikácii môžu upriamiť svoju pozornosť na niečo, čo je mimo nich, napríklad na takú alebo onakú knihu. Zbavujú sa osamotenej, pasívnej a morbídnej melanchólie. V takomto momente sme naozaj na strane života, transcendentálnosti, povznášania. Takže áno, zdá sa mi, že deliť sa o „svoju“ melanchóliu pomáha.

Úvodná otázka každej relácie - Aký je váš vzťah k melanchólii? - je pre vás spôsob, ako sa zamýšľať nad vlastnou melanchóliou?

Bohužiaľ, mám dojem, že to nemá na môj vzťah k nej veľký vplyv. Ale fascinuje ma to. Fascinuje ma zistenie, že ľudia, ktorí niekedy prežili naozaj hrozné veci, majú kapacitu povzniesť sa nad vlastnú existenciu. Iní by sa psychicky zrútili. Je na tom niečo priam fascinujúce, naozaj. Sociologicky a antropologicky je to veľmi zaujímavý jav. Prečo sa niekto pred niečím zrúti a niekto z toho vyťaží energiu? Táto úvodná otázka vždy vykreslí veľmi intímny obraz môjho hosťa. Vystihne ho.

Môžu si niektorí ľudia neuvedomovať, že prechádzajú melancholickým stavom?

Aj ja o tom uvažujem. Veľa ľudí vynakladá skutočne veľa energie na to, aby utekali pred melanchóliou. Niektorí hostia mi počas relácie hovoria, že oni v podstate nie sú melancholickí. Všetko, čo hovoria, svedčí však o úteku pred sebou samým a svojimi démonmi. Vedia, že keby sa tomu postavili, bolo by to príliš bolestné, dramatické, bolo by to práve príliš melancholické. Takže veľmi neverím podobným odpovediam. Vždy rozmýšľam nad tým, či podvedome neutekajú pred niečím, čo ich desí. Alebo či o tom náhodou nevedia. Či si neprítomnosť melanchólie nenahovárajú. Zdá sa mi čudné, že by niekto nevedel o svojich melancholických pocitoch. Ale ak to niekto dokáže, závidím mu.

Ako si môže človek namýšľať, že nikdy netrpí melanchóliou?

Som si istá, že sa to najčastejšie stáva, keď sa schválne umŕtvujeme kadejakými nadbytočnými aktivitami a zábavou. Keď sa v týchto veciach vedome topíme. Keď nechceme byť sami so sebou.

Myslíte si, že toto nahováranie je výsledkom postmoderny?

Je pravda, že dnes sa bojíme byť zraniteľní. Priznať melancholické sklony je ako povedať, že sme jemnocitní, slabí. Ja to však vnímam úplne opačne. Ani náhodou to nie je slabosť. Ale naša doba nám káže, aby sme vždy boli šťastní. Máme na to vraj ideálne podmienky, tak buďme šťastní. Musíme byť vyrovnaní, nesťažovať sa, nemať príliš hlboké pocity, neplakať. Je to nonsens. V 19. storočí bola melanchólia v móde. Niektorí ľudia neboli vôbec melancholickí, napriek tomu sa na to hrali.

Dalo by sa povedať, že melanchólia si vyžaduje čas a priestor?

Dokonca i lenivosť. Čím viac času, tým viac priestoru na ňu. Naši predkovia žili v užšom vzťahu s prírodou, s prírodnými cyklami, a mali teda aj viac času na vnútorný život a transcendentálnosť. Je to niečo, o čo pomaly prichádzame, k čomu už nemáme ani prístup. Svojím stálym útekom sa vyhýbame množstvu otázok. Myslím si, že by sme mali čo získať, keby sme prestali utekať a postavili sa tomu na odpor. Dokonca by nás to obohacovalo.

Existuje aj cyklus melanchólie? Sú v našom živote udalosti, ktoré ju privolávajú?

To si nemyslím. Ako príklad môžem spomenúť seba, keďže som osoba, ktorú najlepšie poznám. Ten pocit môže udrieť hocikedy. Samozrejme, sú aj udalosti, o ktorých možno predpokladať, že spôsobia melancholické stavy. Trúchlenie, nech je akékoľvek - nemusí to byť smrť blízkej osoby, ale trebárs koniec doby, vzťahu - je obdobie, počas ktorého sa melanchólia vyskytuje častejšie. Mohli by sme oponovať, že je to práve trúchlenie, nie melanchólia. Hovorí sa však, že melanchólia je trúchlenie bez objektu. V žiadnom prípade by som nepovedala, že je cyklická.

Súvisí melanchólia so stratou detstva?

Často sa to hovorí. Myslím si však, že veľa ľudí ani nepoznalo tento „čas súladu“ a mali od začiatku nešťastné detstvo. Niekedy rozmýšľam, či neexistuje pred narodením akýsi stratený raj. A či práve narodenie nás neodsúdi na nostalgiu po priestore a čase, ktoré nikdy neexistovali. Bola by to pre nás dosť zlá správa, pretože by to znamenalo, že by sme tak či tak boli odsúdení na melanchóliu.

Kde sa nachádza hranica medzi melanchóliou a nostalgiou? Je melanchólia čiastočne intelektualizovaná nostalgia?

Možno. Hlavný rozdiel vidím v tom, že nostalgia je ľútosť nad istým časopriestorom. Vzťahuje sa na konkrétne miesto alebo čas. Melanchólia je naozaj trúchlenie bez objektu, aj keď ju vždy môžeme odôvodniť tým, že sme niečo stratili alebo nás niekto zarmútil. No čistá melanchólia nemá objekt. Najvýstižnejšia definícia je Diderotova definícia v Encyklopédii. Podľa neho je melanchólia „obyčajný pocit vlastnej nedokonalosti“.

Na čo slúži melanchólia?

Nemôžem povedať, že by bola sama osebe užitočná, ale niektoré spôsoby, ako ju využívať, áno.

Aké?

Existuje melanchólia, ktorá má blízko k manickej depresii. Je to ťaživá, zdrvujúca melanchólia. Existuje však aj druhá melanchólia, jemnejšia, s ktorou človek môže spolunažívať.

Ako ju vnímať?

Táto melanchólia nie je depresívna porucha. Môže byť zdrojom inšpirácie. Môžeme ju transfigurovať, sublimovať. Môže nás podnietiť do umeleckej tvorby alebo do toho, aby sme vniesli do svojho života kus nezvyčajnosti. Aby sme si zaistili pár chvíľ blaženosti.

Aký typ melancholikov pozývate do svojej relácie?

Často sú to ľudia, ktorí svoju melanchóliu skrotili. Spolunažívajú s ňou ako s dobrou kamarátkou. Je to presne to, o čo sa v tejto relácii snažím. Pozývať ľudí, ktorí si sami pre seba vedia utvoriť chvíle blaženosti a zároveň žiť so svojou melanchóliou. Ak nám melanchólia dovoľuje, aby sme boli aktívni, môže byť odrazovým mostíkom, inšpiráciou, hnacou silou, motorom, niečím, čo nás nabáda na čin.

Hovoríte, že niektorí ľudia dokážu so svojou melanchóliou spolunažívať, že ju vedia premeniť na niečo plodné. Prečo ste teda nazvali svoju reláciu Liek?

Okrem toho, že sa mi samotné slovo páčilo, je to jeden z najvýstižnejších názvov. Nemyslím si však, že by na ňu existoval liek. Ako človek veľmi melancholický si nemyslím, že by sa melanchólia dala vyliečiť alebo by sme sa jej mohli zbaviť.

Ako sa s ňou teda zmieriť, respektíve si na ňu navyknúť?

Máme jednu možnosť. Môžeme si zabezpečovať momenty blaženosti. Celý názov relácie by mal znieť Dočasný liek na melanchóliu. Verím totiž na útechu cez rôzne druhy umenia. Je to cieľ tejto relácie. Keď sami netvoríme umelecké diela, môžeme cudzie výtvory aspoň skúmať, obdivovať, rozjímať pri nich, spriateliť sa s nimi, považovať ich za svojich spoločníkov. Toto sú tie momenty blaženosti. Verím na dočasnú útechu.

O akých umeniach hovoríte?

Keď sme skľúčení, chytiť do ruky veľdielo, prečítať si niečo od Balzaca, od Dostojevského, pustiť si film, všetko nás pozdvihuje. Tieto chvíle považujem za liek na melanchóliu, aspoň kým trvajú.

Kto je Eva Besterová.
Kto je Eva Besterová.
Plus 7 dní

Prečo nám umenie pomáha zaistiť si tieto momenty blaženosti?

Melanchólia je vlastne veľmi egocentrická. Pozeráme sa na seba. Ak sa z nej chceme dostať, musíme sa pozerať na to, čo je vonku, na druhého človeka, na svet, nie na seba. Je to veľmi namáhavé, lebo to nie je prirodzené. Musíme sa pritom snažiť. Ak nemáme odvahu konať a nezištne pomáhať, môžeme jednoducho zobrať knihu, pustiť si pesničku, čítať úvahy filozofa alebo si dokonca niečo navariť. Je to prístupnejšie, ako vytvoriť umelecké dielo alebo sa stať významným človekom.

Prečo melanchóliu často vnímame ako stav, pri ktorom človek len tak smutno a bezcieľne premýšľa? Vy ten stav opisujete skôr opačne.

Snažím sa o to, ale neviem, či som toho naozaj schopná. V mojom prípade je to presne tá moja úpenlivo sa vracajúca melanchólia, ktorá mi umožnila urobiť túto reláciu. Spravila som niečo. Nie je to umelecké dielo, je to niečo iné, ale vzchopila som sa, urobila som niečo. Neuspokojila som sa s akousi jalovou melanchóliou. Človeka vždy láka toto uspokojenie s ňou. Byť melancholický je veľmi komplikované. Nič sa nám nechce, sme melanchóliou obarení, ohlušení, uspáva nás, chvíľami je strhujúca, lenivieme.

Myslíte si, že melanchólia takého rusínskeho ľudu, ľudu bez územia a s mnohými územiami, bez jazyka a s mnohými jazykmi, má vďaka tomuto paradoxu blízko k podstate melanchólie?

Nemať žiaden objekt alebo ich mať príliš veľa je to isté. V konečnom dôsledku neexistuje jeden jasne definovaný objekt. Keď je človek melancholický, už nemá pevný a jasný vzťah k svetu. A obývať tento náš svet, nájsť svoje miesto, možno sú to práve tie dva najúčinnejšie lieky na melanchóliu. Keď sme rozháraní medzi mnohými kultúrami - alebo v exile - a územiami, nemáme vlastne nič.

Do akej miery závisí melanchólia od konkrétnej kultúry?

Neviem presne, do akej miery, ale je pravda, že niektoré národy majú melancholickejšiu povahu. Možno to tak vôbec nie je, možno sme všetci rovnako melancholickí, iba to inak vyjadrujeme podľa toho, akú máme kultúru. Sú krajiny, v ktorých ľudia ľahšie vyjadrujú smútok. Stačí sa pozrieť na literatúru. Keď čítate ruského spisovateľa, postavy sú smutné, jasne to cítiť. Talianska literatúra - hovorím to, lebo som istý čas žila v Ríme - nám ukazuje skôr sladkú a kolísavú melanchóliu. Nepodliehajú jej. Nehádžu sa o zem. Nenariekajú, že umierajú. Zovšeobecňujem, samozrejme. Sú výnimky, odchýlky, ale viem, že Taliani, s ktorými som sa stýkala, si mysleli, že Francúzi sa berú príliš vážne.

Ľubomír Martínek povedal o francúzštine, že je to jediný jazyk, ktorým možno naozaj vyjadriť smútok. Nesúvisí to s tým, čo ste o Francúzoch počuli?

Je to zaujímavé. Práve čítam Kafkove Denníky vo francúzskom preklade, nepoznám originál, ale svoj smútok vyjadruje krásnym a presvedčivým spôsobom. Nezdá sa mi, že by s tým mal problém.

Myslíte si, že stredná Európa ako priestor historických nepokojov, ktorý sa stále učí kapitalizmu, má vlastnú melanchóliu?

Takéto priestory majú typický sklon k melanchólii. Jeden z mojich obľúbených filmov je Felliniho Casanova. Film je o konci jedného obdobia, Casanova je zostarnutý, cestuje po Európe a uvedomuje si, že moderný svet je mu na míle vzdialený. Svet, ktorý vidí, je čoraz vulgárnejší a on sám k tomu prispieva. Je to krásne i paradoxné. Neskutočne ho to kvári, ale nemôže si pomôcť. Spoluutvára vulgárnosť doby. Áno, tieto priestory podporujú melanchóliu. Časť mojej rodiny je pôvodom zo strednej Európy a všetci sme veľmi melancholickí. Slovanská duša je podľa mňa v niečom naozaj iná a vystihuje, samozrejme, aj národy zo strednej Európy. Túto dušu tvorí zmes veľmi hlbokých pocitov. Nehovorím, že takéto pocity nezažívajú všetci ľudia, ale v strednej Európe ich dávajú viac najavo. Neboja sa toho.

Slovenčina používa slovo skľúčenosť, ktoré pochádza z indoeurópskeho koreňa -klau - hák, krivé drevo, skľúčiť znamená teda zovrieť hákom. Je melancholický človek akoby uväznený? Zavretý v priestore, z ktorého sa nemôže dostať?

Áno, melanchólia môže mať tento rozmer. Ľudia sa cítia odlúčení, odčlenení. Melanchólia je niekedy naozajstným väzením. Ako som už spomenula, možno melanchóliu využiť, no niekedy treba poriadnu dávku trpezlivosti. Melancholické stavy môžu znemožňovať akúkoľvek činnosť. Sužujú nás, desia nás a v týchto chvíľach sú naším väzením. Nedokážeme vidieť svet taký, aký naozaj je. Melanchólia skresľuje jeho kontúry.

Páči sa vám Dürerova medirytina Melanchólia. Prečo?

Áno, je to alegória melanchólie. Na tejto rytine je znázornená celá ľudská existencia. Sú na nej všetky možné meracie prístroje - presýpacie hodiny, kompas, magický štvorec a tak ďalej. Odnepamäti sa človek snaží všetko merať, kvantifikovať, mať kontrolu nad vecami, ktoré ho prevyšujú. Mohla by to byť dokonca definícia melanchólie. Snažiť sa ovládať veci, ktoré sú väčšie než my.