Plus 7 dní

Presne pred dvadsiatimi rokmi v prvý septembrový deň prijala Slovenská národná rada Ústavu Slovenskej republiky. O tri mesiace vznikla samostatná Slovenská republika. Vládnuca politická reprezentácia na čele s Vladimírom Mečiarom však do poslednej chvíle presadzovala zotrvanie v Česko- Slovensku, ktoré by sa zmenilo na konfederáciu. Prahu s Bratislavou by tak spájala iba spoločná mena a armáda. Vtedajší federálny poslanec a minister zahraničných vecí vysvetľuje, prečo tento model napokon neprešiel a akým problémom musela čeliť mladá republika. JOZEF MORAVČÍK (67) sa vo vláde Vladimíra Mečiara stal ministrom zahraničných vecí a v roku 1994 predsedom vlády. Zhovárala sa s ním EVA MIHOČKOVÁ.

Spomínate si na 1. september 1993? Áno, keďže som bol federálnym poslancom a ministrom zahraničných vecí, prijatie Ústavy SR som sledoval z Prahy. Samotný akt hlasovania bol pre mňa skôr „technická“ záležitosť, pretože sme všetko prežívali už dávno predtým, v priebehu rokovaní o rozdelení federácie.

Ten deň bol zvláštny, keďže sa nielen prijala ústava, ale zároveň aj osudne havaroval Alexander Dubček. Čo bolo pre verejnosť emocionálne silnejšie?Ťažko povedať. Každá z týchto udalostí bola výnimočná iným spôsobom a ľudia ju aj inak vnímali.

Predsa však spolu súviseli, keďže poslanci sa obávali zvratu vo vnútropolitickej situácii a skrátili rokovanie o Ústave SR z pôvodných niekoľkých dní na jeden. Prešla by v inej podobe, ak by sa o nej rokovalo dlhšie? To určite nie. Jednotlivé pozície politikov boli veľmi vyhranené, rokovania prebiehali dostatočne dlhý čas už predtým a bolo jasné, ako hlasovanie dopadne.

Odpor pramenil najmä zo strany KDH, ktoré napokon za Ústavu SR nehlasovalo. Nemohlo dlhšie rokovanie v parlamente priniesť nejaké zmeny, ktoré by ich postoj zmenili? Určite nie. Ich stanovisko bolo natoľko zásadné, že ho už žiadna rozprava v pléne nemohla zmeniť. Rozprava pri „veľkých“ hlasovaniach je cielená najmä na voličov.

Protivníci im tento postoj často vyčítajú s tým, že nechceli samostatný štát. Bolo to tak? Celkom iste nie. Dôverne poznám ich vtedajšie výhrady. Nazdávam sa, že ich podstata tkvela v tom, že Slovensko podľa nich ešte nebolo pripravené. Úlohu zohral aj silný politický moment, konkrétne výhrady proti štýlu politiky Vladimíra Mečiara, pod ktorého taktovkou sa ústava prijímala.

Z akého hľadiska nemalo byť Slovensko pripravené? Išlo najmä o komplikované susedské vzťahy s Maďarskom. Dalo sa očakávať, že Budapešť využije situáciu a začne vyvíjať diplomatický tlak voči samostatnému Slovensku ako mladému štátu, čo sa napokon aj stalo. Museli sme odolávať a v rámci Česko-Slovenska by si maďarskí politici toľko netrúfli. Tento problém však bol konštantný a čas by na ňom nič nezmenil. To je pravda, ale ak by malo Slovensko viac času v rozbúrených porevolučných časoch sa etablovať, vybudovať si štruktúry a hlavne pevné zázemie v Európe a u diplomatických spojencov, ľahšie by sa nám tento problém zvládal.

Vy ste sa v roku 1992 domnievali, že Slovensko bolo pripravené na vlastný štát?Áno, čo napokon potvrdila aj história. Určité váhanie bolo spôsobené negatívnym hodnotením politiky Vladimíra Mečiara. Pre opozíciu jeho osoba nebola zárukou, že situácia v samostatnom štáte sa bude vyvíjať pozitívne. Podobne sme politický vývoj v tom čase už začali pociťovať aj my, teda časť členov HZDS, ktorí sme napokon o pár mesiacov z hnutia odišli, ale boli sme presvedčení, že Slovensko sa s týmto problémom vyrovná.

Celkovo bolo Slovensko pripravené na samostatnosť?

Nebolo to síce ľahké, ale dnešný stav dokazuje, že prijaté riešenie bolo správne.

Obavy z Mečiara sa však naozaj ukázali ako relevantné, keďže zanedlho bolo Slovensko označené za čiernu dieru Európy a takmer ňou zostalo. Niečoho podobného sme sa obávali, ale keby sme preto odďaľovali proces osamostatnenia, bolo by to na škodu vývoja celého Česko- -Slovenska. Spor medzi nacionalistickou časťou Slovenska a Česka by sa ďalej prehlboval. Zmietali by sme sa v permanentnom konflikte a hádkach, ktoré by odvádzali pozornosť od podstatných problémov, ktorým sme čelili. Mám na mysli najmä porevolučnú transformáciu spoločnosti z totalitného modelu na demokraciu. V tom čase a mieste sa stretli dve obrovské historické udalosti - zlomový prechod zo socializmu do kapitalizmu a definitívne vyriešenie slovensko-českej otázky, ktorá ležala na ľade dlhé roky. To bol nesmierne náročný a citlivý konflikt.

Je pravda, že Mečiar s HZDS v skutočnosti nepresadzovali samostatný štát, ale iba konfederáciu? To je stopercentná pravda. Ja osobne som najprv spolupracoval s HZDS ako odborník. V tom čase som bol dekanom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a spolupodieľal som sa na legislatívnom usporiadaní vzťahov Čechov a Slovákov v rámci federácie. Naším cieľom nebolo úplne rozdeliť Česko-Slovensko. Chceli sme, aby miera jeho dezintegrácie zodpovedala Maastrichtskej dohode, ktorou sa založila Európska únia.

Maastrichtská dohoda nehovorila nič o štátoprávnom usporiadaní svojich členských štátov. To nie, ale vyčleňovala kompetencie a politiky, ktoré zostali na úrovni členských krajín, a tie, ktoré dobrovoľne presunuli do Bruselu. Tento model sme chceli aplikovať na Česko-Slovensko. Išlo nám o rovnakú mieru integrácie.

Existuje v Európe taká konfederácia na úrovni štátu, ktorá by pre vás bola modelová? Nie, neexistuje. Aj Švajčiarsko pripomína viac federáciu ako konfederáciu, ktorú sme chceli vytvoriť. Princíp, ktorý sme sledovali, sa azda najviac podobal Rakúsko-Uhorsku a vyrovnaniu vzťahov medzi Viedňou a Budapešťou.

Prečo sa to napokon nezrealizovalo? Česká politická reprezentácia to odmietla. Pamätám sa, ako mi niektorí jej ekonomickí experti vysvetľovali, že pri spoločnej mene v konfederácii by pre Česko, ktoré bolo v porovnaní so západnou Európou stále chudobné, bolo Slovensko priveľkou príťažou.

Neboli reči o konfederácii iba prejavom obáv otvorene povedať, že chcete samostatné Slovensko? V rámci HZDS určite nie. Jasne sme od začiatku požadovali konfederáciu, práve ja som mal na starosti odbornú prípravu všetkých dokumentov a stanovísk, ktoré podkladali náš postoj. Česi to jednoducho nechceli. Trvali na spoločnom federálnom štáte alebo úplnom rozdelení.

Prečo vlastne nechcelo HZDS na čele s Mečiarom samostatný štát? Skôr by som povedal, že samostatný štát nebola priorita. Bola to až druhá možnosť, keď Česi odmietli konfederáciu.

Mečiar bol vždy autoritatívny líder s veľkým apetítom po moci. Prečo od začiatku nechcel vlastný štát, kde by už nad sebou nemal žiadnu Prahu?Mal som dojem, že sa obával akéhosi pomyselného historického súdu, ktorý by mohol vyrieknuť, že Slovensko je zodpovedné za „rozbitie“ štátu, čo nezodpovedalo realite. Jeho obavy boli odôvodnené do tej miery, že niektorí predstavitelia českej politiky to aj chceli dosiahnuť. Položiť však otázku takejto zodpovednosti sa mi zdá v kontexte vtedajšieho vývoja úplne scestné. V otázkach budúceho usporiadania Česko-Slovenska boli Mečiarove rozhodnutia pod vplyvom jeho najbližšieho okolia, kam patril najmä Augustín Marián Húska, Rudolf Filkus, Milan Kňažko, Roman Kováč a ďalší, ktorí s ním boli dennodenne. V prvom rade sme riešili perspektívu oboch krajín v Európe, to bola naša priorita.

Nezohrala vo vašom rozhodovaní úlohu aj obava, či by Slovensko ekonomicky zvládlo samostatnosť? Nie, v tom sme si všetci boli úplne istí. To skôr na českej strane vládla skepsa, že po osamostatnení padneme na kolená. Napokon sa ukázalo, že sme mali pravdu my a Slovensko napredovalo.

Bol na Slovensku niekto, kto od začiatku jasne presadzoval samostatnosť?

Samozrejme, Slovenská národná strana. V rámci HZDS to bol Augustín Marián Húska.

Dá sa takto spätne pomenovať niekto, kto bol hlavným iniciátorom slovenskej štátnosti, čo sa dnes mylne pripisuje Mečiarovi? To sa nedá povedať. Samostatnosť Slovenska sa vyvinula z dejinného kontextu, bol to prirodzený dôsledok procesov, ktoré v danej situácii naštartovali a realizovali viacerí ľudia.

Václav Klaus nedávno vyhlásil, že v roku 1992 pochopil, že slovenskí politici nemali mandát držať svoju krajinu v spoločnom štáte, pretože parlamentná strana, ktorá vzišla z volieb, si to nepriala. Je to tak? To nie. Václav Klaus je síce realistický politik, no v tomto prípade triafa vedľa. Správnejšie by bolo povedať, že sme mali mandát od voličov na spravodlivé a dôstojné usporiadanie vzťahov medzi oboma národmi. Tak sme aj viedli volebnú kampaň.

Taktiež sa stupňovali české animozity voči Slovensku. Vraj federálna Pithartova vláda pri zostavovaní rozpočtu nechcela dať na Slovensko ani korunu. Spomínate si na to? Toto nehralo žiadnu rolu. Spomínam si na jedno rokovanie v pražskom sídle ODS, kde nás Václav Klaus dosť zaskočil svojou ponukou ako poslednou šancou na záchranu spoločného štátu. Vraj keby sme súhlasili so zotrvaním vo federácii, tak by bol ochotný poskytnúť Slovensku taký malý Marshallov plán. To by znamenalo veľké investície do slovenskej ekonomiky, aby sa vyrovnala českej. Samozrejme, sme to museli odmietnuť, lebo sme si nechceli ani predstaviť, ako by to rozbúrilo verejnú mienku v Česku.

Nebrali ste to tak, že si vás chcel kúpiť? To zas nie, nebrali sme to tak vážne. Skôr to bol z Klausovej strany chytrácky pokus presvedčiť nás, aby sme súhlasili so zotrvaním v pevnej federácii.

Ako do toho zapadajú vtedajšie české pocity ukrivdenosti, že na Slovákov doplácali?Taký istý pocit krivdy mali aj Slováci! Tí to zasa vnímali tak, že Česi ich vykorisťujú.

Dá sa povedať, kto mal v tom spore pravdu? Nie, to si skutočne netrúfam. Ani nemám chuť sa k tomu vracať. Som rád, že je to historická kapitola, ktorú už máme medzi našimi národmi veľmi dobre uzavretú. Nebolo by dobré vracať sa a otvárať staré spory a krivdy. Rozdelenie Česko-Slovenska je unikátny príklad pokojného a kultivovaného rozchodu dvoch navzájom blízkych národov a tak by to aj malo zostať.

Jedna vec však stále zostáva sporná. Nemali o rozdelení štátu rozhodnúť samotní občania v referende? Referendum by nič nevyriešilo. Predstavte si, čo by sa stalo, keby sa ľudia vyslovili za zachovanie federácie. Zostali by sme spolu, ale latentný nacionalistický konflikt by naďalej pretrvával a je veľmi pravdepodobné, že by sa ešte stupňoval. Tie nálady boli výrazne zastúpené na Slovensku aj v Česku. Už sme žili v režime, ktorý si nemohol dovoliť mocensky ich utlmiť, takže by sme pravdepodobne žili v permanentnej kríze a napätí.

Neboli spory skôr politické ako skutočne národné? Štruktúra politických nálad odzrkadľuje náladu národa. To je logika volieb.

Podľa vtedajších prieskumov vraj bolo na Slovensku za rozdelenie asi štyridsaťšesť percent obyvateľov a štyridsať percent bolo vyslovene proti. Mohlo to asi tak byť?Myslím, že áno. Aj z toho vidieť, že národ bol skutočne veľmi polarizovaný, čo by vyvolávalo do budúcnosti tenzie.

Neskôr Ústavný súd pod vedením Milana Čiča skonštatoval, že referendum malo byť. Nie je to teda z právneho hľadiska sporné? Ústavný súd už nemal kompetenciu o bývalom štáte rozhodovať. Rozpad spoločného štátu schválilo Federálne zhromaždenie ako najvyšší orgán ústavným zákonom. Som presvedčený, že z právneho hľadiska to bolo čisté, a, napokon, vo federálnej vláde mal tieto otázky na starosti práve Čič.

A morálne ste necítili potrebu spýtať sa občanov na názor? Od občanov sme získali vo voľbách dostatočne široký mandát a právne to bolo úplne v poriadku.

Do volieb s tézou samostatného Slovenska išla len SNS, ostatní nie.HZDS síce hovorilo o konfederácii, ale keď sa ukázalo, že to nebude možné, tak najbližšie reálne riešenie bolo práve samostatné Slovensko. V tomto smere sme voličov nesklamali.

Na prelome rokov 1992 a 1993 ste boli ministrom zahraničných vecí. Ako nás vtedy zahraničie vnímalo? Slovenský rating v zahraničí bol podstatne horší ako v prípade Česka, ktoré malo Václava Havla. To bola úžasná ikona a rešpektovaná osobnosť všade vo svete a pre českú reputáciu to znamenalo nesmierne veľa. Slovensku chýbala osobnosť podobného formátu. Alexander Dubček v roku 1992 zomrel. Mladej slovenskej republike veľmi škodila maďarská diplomacia, ktorá vytvárala falošný dojem, že nerešpektujeme dostatočne práva národnostných menšín, čo bola veľmi citlivá téma v zahraničí. Maďarsko nám dokonca robilo problémy pri vstupe do Rady Európy, ale, našťastie, ostatné krajiny mu neuverili.

Bol niektorý konkrétny zahraničný politik alebo krajina, ktorí nám v tom čase pomáhali ako spojenci? Dá sa povedať, že nám dosť pomohla holandská diplomacia, ale aj Briti. Ťažko hovoriť o konkrétnych politikoch. Inak, zaujímavý bol postoj Američanov. Keď som bol ešte vo funkcii federálneho ministra, často so mnou riešili slovenské otázky. Trápilo ich najmä to, že Slovensko zaostávalo v privatizácii. Pre nich bol práve privatizačný proces zárukou reformy celej krajiny. Bol som z toho dosť prekvapený.

Neprekážalo Američanom to, že Mečiar chápal privatizáciu ako rozdávanie majetku svojim verným a vylúčil tak zahraničných investorov?Ich informácie neboli presné. Problémom nebol rozsah, ale spôsob privatizácie. Americká diplomacia sa opierala o informačné zdroje na Slovensku, ktoré predstavovali skôr užší okruh intelektuálnej elity, ktorá bola voči Mečiarovi kritická.

Slovensko aj dvadsať rokov po osamostatnení stále zaostáva za Českom, a to v úrovni ekonomiky, platov, zamestnanosti... Bolo rozdelenie pre Slovensko prospešné z ekonomického hľadiska? Určite áno. Slovensko bolo vždy ekonomicky slabšie a odstrániť rozdiely za také krátke obdobie nie je možné. Aj preto som bol prekvapený, že naše zaostávanie za Českom z hľadiska priblíženia k európskemu priemeru HDP je len sedem percent. Za ďalších dvadsať rokov to môže byť naopak. Rozdiely medzi našimi republikami v čase federácie boli väčšie. Teraz by som to hodnotil tak, že sa na Čechov úspešne a rýchlo doťahujeme. Aj Václav Klaus, na rozdiel od mnohých iných, sa pri rokovaniach pred dvadsiatimi rokmi uznanlivo vyslovoval, že slovenská ekonomika je po tej českej v rámci Vyšehradskej štvorky najlepšia, a mal pravdu. A kam sme sa dostali z hľadiska politickej kultúry po dvadsiatich rokoch?Skutočnosť, že slovenskí občania sa dokázali tak rázne vyrovnať so štýlom politiky Vladimíra Mečiara v deväťdesiatych rokoch a rozísť sa s extrémnym nacionalizmom typu Jána Slotu, je pozitívna známka ich vyspelosti. Samozrejme, máme problémy, náš štát a politická reprezentácia nie sú bez chýb, ale pozrite sa, odkiaľ sme prišli a kam sme sa dostali! Z hľadiska toho, čo sa tu ešte pred pár rokmi dialo, ide dnešný vývoj jednoznačne pozitívnym smerom. Už nemáte chuť vrátiť sa do politického života? Nie. Z aktívnej politiky som odišiel, keď sa vytváralo SDK. Nepáčila sa mi koncepcia dávať dohromady konzervatívne a liberálne strany, čo sa napokon presadilo v rámci SDKÚ. Vtedy som zo straníckych štruktúr odišiel a zakladať vlastnú stranu už neprichádza do úvahy.

Expremiér Jozef Moravčík: Klaus nám ponúkal Marshallov plán

Výber pre vás