Kolorektálny karcinóm, rakovina hrubého čreva a konečníka patria vo svete aj na Slovensku medzi najrozšírenejšie zhubné nádorové ochorenia. Nemocnica Bory v týchto dňoch otvára chirurgické oddelenie na čele s odborníkom, ktorý sa dlhé roky venuje najmodernejším trendom v liečbe pacientov s touto diagnózou.
Je držiteľom viacerých významných ocenení a taktiež spoluautorom vyše stovky časopiseckých a niekoľkých knižných publikácií. Dlhé roky pôsobil na významných postoch vo Fakultnej nemocnici v Hradci Králové, ako hlavný chirurg Armády Českej republiky sa zúčastnil na viacerých misiách v zahraničí.
Mnohí jeho pacienti vďaka moderným metódam, ktoré do onkologickej chirurgie zavádza, skončili po operácii konečníka bez vývodu. Je odborníkom na robotické operácie, ktoré prináša aj do Nemocnice Bory, a venuje sa aj výchove mladej generácie lekárov. S prof. MUDr. ALEXANDROM FERKOM, CSc. (56), ktorému okrem práce robia radosť jeho dve deti a štyri vnúčatá, sa zhovárala MONIKA MIKULCOVÁ.
Máte veľmi bohatý životopis. Ako sa vôbec zrodil váš záujem o medicínu?
Asi vás prekvapím, ale nechcel som sa stať lekárom, chirurgom, docentom a už vôbec nie profesorom.
A čím ste teda chceli byť?
Lesníkom ako môj otec. Ale zakázal mi to.
Takže ste si prvé roky na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Hradci Králové odtrpeli?
To nie. Bolo to veľmi zaujímavé štúdium, medicína ma bavila od začiatku. V rámci štúdií som pôsobil ako vedecká pomocná sila a chcel som sa aj ďalej venovať vedeckej činnosti. Ešte ako študent vysokej školy som sa tesne pred Nežnou revolúciou oženil a tak som sa rozhodol zamerať na niečo, čo by moju rodinu uživilo. Šiel som na stáž na interné oddelenie, ale keď som videl, že lekár sa väčšinu času venuje administratíve a písaniu na stroji, vzdal som to. Spontánne som zašiel na chirurgiu za jedným pánom docentom a ten si ma vzal pod svoje krídla.
Pretože ma rodičia dobre vychovali, bol som veľmi pracovitý. Mal som aj dobrých učiteľov, ktorí ma motivovali a viedli. Dostal som sa na stáže do zahraničia a začal som vnímať medicínu nie stereotypne, ale z väčšej perspektívy. Pochopil som, že môže byť iná v každom štáte, v každom meste a súvisí to aj s nastavením sociálnych váh a s ekonomickými vzťahmi v spoločnosti v danom regióne.
Čo vás v zahraničí najviac zaujalo?
Obdivoval som vzdelávanie chirurgov v Spojených štátoch amerických. V tejto krajine sú aj veci, ktoré nemusíme obdivovať, ale je tu veľmi motivačná výchova lekárov v atestačnej príprave. Vedia, kam kráčajú a že keď skončia na vrchole rebríčka, tak si môžu vyberať najlepšie nemocnice s najlepším príjmom. Toto sa nedá nijako oklamať.
Motivovaní sú aj pedagógovia, pretože ich výkon sa meria počtom študentov na najvyšších priečkach v rebríčku. Takže si vyberajú tých najlepších a takto sa generuje kvalita.
Na prelome milénia ste boli hlavným chirurgom Armády Českej republiky, v rokoch 1998 až 2004 ste pôsobili v oficiálnych misiách českej armády, napríklad ako hlavný chirurg poľnej nemocnice v Kábule. Ako si spomínate na toto obdobie?
Bol som štyridsiatnik, na chirurgiu stále mladý. Pre mňa bolo najväčším medicínskym zážitkom, že som musel bez dohľadu starších kolegov začať liečiť v doslova poľných podmienkach, na piesku. Bolo veľmi vzrušujúce rozbehnúť operatívu, riešiť a zabezpečiť celkom iné veci ako v civilných podmienkach. Výzvou bolo aj fungovanie v oblasti s rizikom ohrozenia vás aj vašich kolegov. Nezodpovedal som len za seba a pacientov, ale aj za životy lekárov a sestier.
Zaujímavé boli aj osudy ľudí v prostredí, kde zdravotný systém nefunguje. Váha pomoci tam bola stokrát väčšia ako v európskych alebo štandardných pomeroch. Jedna mladá žena, ktorá ani nevedela, koľko má presne rokov, nám po úspešnej operácii povedala, že išla pešo zo severu Afganistanu šesťsto kilometrov a pred nemocnicou čakala v rade štrnásť dní, kým sa k nám dostala do ambulancie. Mala nádor príušnej žľazy, ktorý jej deformoval tvár a to ju ako ženu v spoločnosti veľmi poznačilo. Pred operáciou sa desať rokov nepozrela na seba do zrkadla a my sme jej dramaticky zmenili život. Bol to náš prvý výkon v inej oblasti, než bolo naše zameranie.
Stále ste boli zamestnaný aj vo Fakultnej nemocnici v Hradci Králové?
Áno, a chodil som na vojenské a civilné misie a stáže. V roku 2004 som dostal ponuku ďalšej zahraničnej misie - do Basry v Iraku, s hodnosťou brigádneho generála. Rozhodol som sa, že stačilo, a už som sa venoval len civilnej chirurgii.
Postupne ste sa zamerali na onkologickú chirurgiu. Čím vás zlákala?
Cieľom každého operatéra je dostať sa k vysokošpecializovaným výkonom. Onkologická chirurgia je atraktívna, pretože je náročná.
V živote som mal šťastie. Na svojej ceste som stretol správnych ľudí, ktorí mi ukázali, ako sa to má robiť a ako sa treba správať k onkologickému pacientovi.
Máte aj v rámci onkologickej chirurgie špecifické zameranie. Aké nové postupy prinášate?
Mojimi oblasťami sú pečeň, pankreas a konečník. Svoj záujem smerujem na zavádzanie minimálne invazívnych operačných postupov. Myslím si, že neexistuje lepší lekár ako ten, ktorý bol edukovaný vlastnou hospitalizáciou, vlastnou bolesťou v rámci hospitalizácie. To je veľmi dôležité. A neexistuje lepší chirurg ako ten, ktorý sám ležal v operačnej sále a čakal na skalpel. S tým všetkým mám osobnú skúsenosť: prežívate bolesť, nepohodlie, odlúčenie od rodiny, stratu sociálnych istôt, potrebu rýchlo sa vrátiť do práce a zarábať peniaze, chcete vidieť svoje vnúčatá a tak ďalej. To je môj hlavný motív, prečo chcem tieto metódy v Nemocnici Bory používať čo najviac.
Ako sú na tom Slováci s nádormi konečníka a hrubého čreva?
Tie čísla sú nemilé. Slovensko zostáva tam, kde bolo pred desiatimi rokmi. Keď sa pozrieme na výskyt kolorektálneho karcinómu, tak Slovensko a Česko boli blízko, v prvej päťke. Po desiatich rokoch Slovensko zostalo na rovnakom mieste a Česko sa dostalo na 24. mieste vo výskyte. Aj v úmrtnosti sme zostali tam, kde sme boli pred desiatimi rokmi.
Čím to je, že okolité krajiny napredujú a my nie?
Súvisí to so systémovými opatreniami v rámci prevencie a skríningu rakoviny. Aj výkonní lekári sa dostávajú k liečbe až vo vyšších štádiách tohto ochorenia a nedopadne vždy tak, ako by to malo dopadnúť. Je potrebná veľká súčinnosť všetkých odborníkov.
Ako vlastne prebieha štandardné liečenie nádoru konečníka?
V prvom rade ho treba včas odhaliť. V prípade hrubého čreva a konečníka drvivú väčšinu zachytí test zo stolice. V Českej republike však mali program, ktorý bol najefektívnejší: robili skríningové endoskopie u všetkých pacientov nad päťdesiat rokov a aktívne ich pozývali na vyšetrenie. Zachytili včasné štádiá tejto choroby alebo ešte polypy, ktoré vedú k rakovine. Toto je alfa a omega úspechu. Kiež by sa to podarilo aj na Slovensku.
Potom sa stanoví klinické štádium choroby: v tom ranom ho smerujeme na gastroenterológa, ale ak je v štádiu, že nádor prerastá cez sliznicu do hlbších vrstiev steny čreva, tak prichádza chirurg. Jeho jedinou úlohou je odstrániť nádor radikálne, teda v dostatočnej vzdialenosti od nádoru, aby bola najväčšia šanca na vyliečenie.
Ktorá časť sa najťažšie operuje?
Medzi náročné výkony iste patrí operácia konečníka, kde operujeme v malej panve v úzkom priestore. Tam sa pohybujeme s presnosťou jedného milimetra a aj jeden milimeter dramaticky rozhoduje o osude pacienta. Preto je v tejto oblasti dôležitá robotika, ktorá je veľmi jemná a citlivá. Chirurg pracuje v 3D priestore, vo zväčšenom obraze, čo prináša zrejmý benefit pre pacienta, podložený kvalitnými medicínskymi dátami.
S touto chirurgiou som začal pred ôsmimi rokmi, potom som ju prerušil a teraz som sa k nej vrátil. Posledný rok sa školím v Onkologickom centre Nový Jičín, aby som bol v Nemocnici Bory pripravený.
Aké výhody ešte majú tieto robotické zákroky?
Som fanúšik robotiky a laparoskopie, lebo sú veľkým prínosom. Čím viac chirurg pacienta pri klasickej operácii otvorí a naruší jeho integritu, tým je ťažšie pre lekára dať to dohromady a pre telo samotné zahojiť sa. To je tá fyzická dezintegrácia. Potom je tu sociálna dezintegrácia: ste odlúčený od rodiny, od detí a aj to je nepríjemné.
Pri robotických a laparoskopických zákrokoch máme menej komplikácií, pacient sa rýchlejšie zotavuje, zdvíha z lôžka, má menšie bolesti a vyžaduje menej liekov. To všetko výrazne skracuje čas hospitalizácie a skôr ho pošlú domov k rodine. Okrem spomenutých výhod sú tieto výkony rovnako radikálne ako otvorené operácie, ale ten milimetrový okraj nádoru dosiahnete s väčšou presnosťou.
Neexistuje lepší chirurg ako ten, ktorý sám ležal v operačnej sále a čakal na skalpel.
Vysvetlíte nám rozdiel medzi laparoskopickou a robotickou operáciou?
Pri laparoskopii máme také rovné nástroje, podobné japonským paličkám. Operujeme otáčaním tyčiek do strán a maximálne otvorením ich pracovných koncov.
Robotika vracia operujúcemu chirurgovi „ruky“, len ich akoby predĺžila a on na diaľku operuje, šije. Navyše pracuje vo zväčšenom obraze a pri citlivých operáciách konečníka ide naozaj o milimetre. Môžeme operovať päťdesiatročného muža, ktorý je sexuálne aktívny, má deti a my ho síce vyliečime z rakoviny, ale keď sme neadekvátne radikálni a poraníme mu nervy, jeho sexuálny život sa skončí, môže sa mu rozpadnúť rodina so všetkými negatívnymi dôsledkami. Tá presnosť je veľmi dôležitá.
V Nemocnici Bory je najnovšia verzia prístroja DaVinci, pomocou ktorého môžete tieto operácie vykonávať. Ako hodnotíte toto vybavenie?
Máme robotickú sálu s týmto prístrojom. Ale celkovo máme nakombinované technológie tak, aby sa mohli robiť rôzne hybridné výkony súčasne v jednej sále. Budovali sme ich tak, že sú tu v súčasnosti najmodernejšie laparoskopické veže, najmodernejšie optiky, jednou kamerou môžeme operovať v bruchu a druhá kamera je v hrubom čreve. Vedľa robotickej sály je hybridná sála.
Pokiaľ ide o robota, ide o najvyšší rad a je to prvá inštalácia na Slovensku, kde je aj pohyblivý operačný stôl. Na určité výkony potrebujete stabilný stôl a polohu, ale chceme sa pustiť do operácií pankreasu a pečene a tam potrebujeme meniť polohu pacienta v priebehu operácie.
V súčasnosti už prebieha tréning chirurgov. Máme tu už certifikovaných robotických chirurgov, okrem mňa napríklad kolorektálneho chirurga Mate-ja Škrovinu, Slováka, ktorý pracuje v privátnom Onkologickom centre v Novom Jičíne.
Robotický prístroj však budú okrem nás chirurgov využívať urológovia a gynekológovia.
Máte už naplánovanú prvú robotickú operáciu v Nemocnici Bory?
Áno, tretieho mája.
Koľko trvajú tieto výkony?
Sú dlhšie, priemerne asi o štyridsať minút až hodinu. Jednoduchý zákrok v hornej časti konečníka, ktorý celý meria asi pätnásť centimetrov, urobíme asi za dve hodiny. Pri nádoroch hlboko v panve na konci konečníka výkon trvá aj šesť-sedem hodín. Je nutné zdôrazniť, že operácia je však taká rýchla, ako rýchlo ide pacient domov - to je motív operovania robotom, presne, detailne, šetrne a radikálne.
Čo sa ešte podpisuje pod rýchlejšie zotavenie?
Veľa záleží aj na kvalite zariadenia a ľudí okolo vás. Mal som pacientov, ktorí prišli na trojlôžkovú izbu, kde sú ďalší hospitalizovaní. Niektorí napríklad v noci nespia, potrebujú pomoc alebo oddychujú hlasno. Zrazu zistíte, že po troch dňoch ste viac unavený z toho prostredia než z operácie. Vy však potrebujete regenerovať a jediný čas, keď to telo dokáže, je vtedy, keď človek spí.
Takže aj to je veľký bonus, ktorý ponúka Nemocnica Bory - na jednej strane špičkové vybavenie a lekári a na druhej strane jednolôžkové izby, kde sa môže pacient v pokoji zotaviť.
Áno. A ide aj o ochranu vašej intimity.
Čo najviac rozhodlo o tom, že ste prijali ponuku pôsobiť v tomto súkromnom zdravotníckom zariadení?
Niekoľko vecí a neviem, ktorá má väčšiu váhu. Je to jedinečná možnosť byť pri vzniku novej nemocnice v strednej Európe. To sa vám len tak nestane.
Je to aj naplnenie môjho životného sna. V Spojených štátoch som obdivoval rezidentov v medicíne a videl, ako sa vyvíjajú. V dobrom som im závidel, že si mohli vybrať na svoje pôsobenie privátny priestor, kde mali lepšie podmienky na učenie a robilo sa tam viac operácií ako v štátnej univerzitnej nemocnici. Vtedy som si hovoril, či sa aj mne niekedy podarí dostať sa do novej nemocnice. A som tu.
Sú však aj veci, ktoré laická verejnosť až tak nevníma, ale mimoriadnou možnosťou bolo pre mňa postaviť si vlastný chirurgický tím. Pracujete s novými ľuďmi a s takými, s ktorými chcete robiť.
Sú tu aj technológie, ktoré sme si sami vyberali. Veľmi dôležitým faktom je zmena procesov v tejto nemocnici. Keď sa to všetko podarí, bude to úplná revolúcia nielen v slovenskom, ale aj v českom zdravotníctve.
Poznáte seriál Nemocnica na okraji mesta? Tie chirurgické tímy sú vždy nejako takto stavané. Primár Sova, to je veľká vzácnosť. Blažej je typický chirurg a Cvachov je veľa.
Môžete nám niečo z toho predstaviť?
Hlavný úspech špičkových tímov je v prerozdelení práce a špecializácií. Toto nie je úplne zvykom v našich podmienkach - všetci sa musia o všetko postarať a do toho ešte majú služby. Chceme teda oddeliť špecializovanú činnosť od tej všeobecnej chirurgie. Všeobecná sa bude venovať akútnej a bežnej chirurgii, špecializovaná činnosť sa zameria na náročné operácie a bude rozhodovať v prípade ťažkých diagnóz.
Jedným z najdôležitejších momentov pre chirurgov je, že tu budú hospitalisti, čiže lekári nemocničnej medicíny. Odbremenia chirurgov z činností, ktoré musia robiť z povinnosti a často nie dobre, a to je starostlivosť o pacienta na lôžku. Napríklad tu ležia po operácii starší ľudia s viacerými ťažkosťami, či už cukrovka, vysoký krvný tlak, a chirurg sa o to nevie optimálne starať. Na to treba človeka s iným profilom. V Nemocnici Bory teda budú pôsobiť hospitalisti, ktorí budú riešiť tieto problémy.
Ako ste vystavali svoj chirurgický tím?
Chcel som mať kolegov, ktorým verím, a aby bola harmónia medzi tým, čo hovoria na kongresoch a na chodbách, s tým, čo robia v sále. Nie je ich až tak veľa. (Úsmev.)
Zrejme im nechýbajú prezentačné schopnosti, ale to druhé...
Poznáte seriál Nemocnica na okraji mesta? Tie chirurgické tímy sú vždy nejako takto stavané. Primár Sova, to je veľká vzácnosť. Blažej je typický chirurg a Cvachov je veľa.
Takže hľadal som kolegov, ktorým verím ako ľuďom aj ako chirurgom a poznám ich prácu v operačnej sále. Podarilo sa a tí tvoria jadro. Sú to primári, aj Slováci, ktorí pôsobia v Česku.
Potom som chcel strednú generáciu ľudí, ktorí sa chcú zmeniť, lebo cítia, že niečo nie je v našom zdravotníctve v poriadku. No a treba aj mladú generáciu, ktorá má šťavu, biologickú silu a talent, ktorý budeme formovať. Snažil som sa vyberať z rôznych častí Slovenska, lebo všade sú iní ľudia, s rôznou motiváciou aj temperamentom.
Vám sa však podarilo pritiahnuť aj svetové kapacity, ktoré budú mať našim mladým lekárom čo odovzdať.
Áno, spustil som projekt a oslovil významných zahraničných profesorov, ktorí majú vo svete veľkú váhu. Je to profesor Amjad Parvaiz, robotický kolorektálny chirurg, ktorý pôsobí v privátnom centre v Champalimaud v Lisabone. Potom je to profesor Bjørn Edwin z Osla, ktorý je šéfom chirurgie v univerzitnej nemocnici, veľmi významnom pracovisku s veľkým počtom operačných výkonov.
A do tretice je to profesor Joep Knol z Belgicka, ktorý sa venuje aj robotickej chirurgii, ale hlavne chirurgii panvového dna.
Títo ľudia majú veľký edukačný potenciál pre mladých, robia operácie, ktoré sú na Slovensku málo frekventované, a tým prinášame našim pacientom bezpečnosť. Robia metodiky, ktoré vďaka nim budeme rýchlejšie implementovať, akoby sme sa ich učili z kníh a článkov.
FOTO V GALÉRII
Ako bude fungovať spolupráca?
Budú dochádzať v pravidelných intervaloch, strávia tu niekoľko dní, vyberieme im tie náročné prípady, zapojíme ich do výučby a prednáškovej činnosti, budeme zavádzať ich metódy. Radi by sme vybudovali medzinárodné centrum robotickej chirurgie pre strednú Európu, kde by sa chodili učiť kolegovia z Maďarska, zo Slovenska, z Česka, Poľska práve vďaka týmto významným osobnostiam
Na záver sa vráťme ešte k operáciám. Dostane sa na každého, kto sa rozhodne pre Nemocnicu Bory? Nečakajú pacientov dlhé čakacie lehoty na začiatok liečby?
Každá nemocnica má svoje kapacity, ale urobíme všetko pre to, aby to tak nebolo. Za chirurgiu aj za odborníkov okolo onkologickej starostlivosti sa budeme snažiť, aby sa liečba onkologického pacienta začala do mesiaca od ukončenia vyšetrovacieho procesu, ako je biopsia, magnetická rezonancia a podobne.
Prečo to inde tak nefunguje?
Závisí to od dobre nastavených procesov, napríklad aby sa dokumentácia pacienta nikde nezdržala, ale aj od motivovaných ľudí a ich etickej stránky.
Vydavateľom PLUS 7 DNÍ je News and Media Holding, kde je akcionárom skupina Penta. Táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na obsah článku.
