Už polstoročie sú zohratá dvojica. Vychovali päť detí, tešia sa z desiatich vnúčat a jedenáste je na ceste. Za posledných tridsať rokov prežili krásne aj ťažšie chvíle, medzi nimi napríklad spoločný odchod v roku 1995 do Prahy, keď opustili domov a priateľov, či pred dvoma rokmi diagnostikovanú rakovinu. Intenzívne však vnímajú aj spoločenské dianie. „Mladší ľudia pripisujú možno väčšiu dôležitosť menej dávnym udalostiam - ale uverte, niet významnejších politických tém za posledných sto rokov než monsterprocesy päťdesiatych rokov a koncentráky,“ pripomína básnik, prozaik a prekladateľ ĽUBOMÍR FELDEK (84), ktorého spolu s manželkou OĽGOU FELDEKOVOU (77) vyspovedala MONIKA MIKULCOVÁ.

Náš časopis oslavuje tridsať rokov. Ste našimi stálymi čitateľmi?   

Ľ. F.: Áno, od prvého čísla.

O. F.: Nestíham čítať všetko, čo vychádza, ale keď sa mi dostane do rúk váš časopis, poteším sa.

Ako by ste teda PLUS 7 DNÍ opísali?

O. F.: Nemám rada surové útoky na kohokoľvek. Som rada, že sa tomu váš časopis vyhýba.

Ľ. F.: Ste časopis s uhorskou noblesou, ktorý väčšinou vždy vycíti hranicu, za ktorou sa začína intímne súkromie, a neprekračuje ju.

Spomínate si na svoju tridsiatku?

O. F.: Mala som už tri deti. Krátko nato sa mi narodili ďalšie dve. Medzitým som stihla čo-to napísať. Tešila som sa z veľkej rodiny aj z toho, že to všetko zvládam a som obklopená skvelými priateľmi, ktorí mi ostali dodnes.

Ľ. F.: Moja tridsiatka? V roku 1966 mala v bábkovom divadle na Dunajskej ulici premiéru moja prvá bábková hra Figliar Botafogo. Spomenul som si na to nedávno, keď som sa z televízie dozvedel, že politička pani Veronika Remišová je vyštudovaná bábkoherečka. Páči sa mi to. V bábkových hrách vždy víťazí dobro nad zlom.

Mali ste vtedy veľa plánov?

O. F.: V tom veku sa veľa plánovať nedalo. Nanajvýš som jeden deň plánovala, čo urobím druhý deň.

Čo si v časopisoch najradšej čítate?

O. F.: Horoskopy a predpovede počasia. Niekedy aj čiernu kroniku, aby som vedela, čoho sa mám vyvarovať.

Ľ. F.: Kedysi to bývala zadná strana pondelníka. Bývali na nej všetky výsledky futbalových zápasov z nedele. Dnes to už nebýva posledná strana a ani na tej predposlednej nebývajú všetky výsledky. No pokrok nik nezastaví. Nijaký novinár dnes nemusí už tráviť noc z nedele na pondelok v redakcii. A fanúšik si to, čo sa potrebuje dozvedieť, nájde na internete.

Menil sa váš záujem o niektoré témy v priebehu rokov?   

O. F.: Vždy ma zaujímali literárne kritiky, porovnávala som ich so svojím vkusom,    väčšinou sa mi páčili. Dnešné literárne kritiky mi pripomínajú chvály, aké sa kedysi písali o budovateľských úspechoch. Keď dnes chcú literárni kritici autora uzemniť, tak o ňom mlčia. Zaujímavé však je, že takto uzemňujú častejšie tých lepších.

Ľ. F.: Asi áno. Spomínal som už, že v roku 1966 som debutoval ako autor bábkovej hry Figliar Botafogo. A dnes je najhranejšou hrou v SND moja hra Nepolepšený svätec. Jej hrdina MUDr. Silvester Krčméry stál 24. júna 1954, po trojročnej vyšetrovacej väzbe, pred Vyšším vojenským súdom v Trenčíne a hoci mu hrozil trest smrti, neohrozene povedal slová, ktoré by mal vedieť naspamäť každý maturant: „My ľudí nerozdeľujeme! Ani podľa tried, ani podľa majetku a kabáta, ani podľa rasy alebo pôvodu, ale každý človek je pre nás druhým Kristom. S radosťou a hrdosťou ideme teda do väzenia, a ak treba, aj na šibenicu... Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu.“ Ako vidno, témy mojich hier sú dnes vážnejšie, než bývali kedysi. Ale žáner je v podstate ten istý. Aj tie monsterprocesy v päťdesiatych rokoch minulého storočia si v ľudovej reči vyslúžili prívlastok „bábkové“.

Keď sme si dohodli termín rozhovoru, navrhli ste, aby sme sa nebavili o politike. Ste z nej už obaja unavení?

O. F.: Politiku sledujem, keď si chcem odložiť žehlenie alebo umývanie okien. Pri žehlení sa tak schuti nezasmejem.

Ľ. F.: Nie som zo sledovania politiky unavený, len nechcem svojimi názormi vyrušovať politikov v ich permanentnej predvolebnej kampani. Na to, aby som povedal, čo si myslím, mi stačia divadelné hry.

Politiku sledujem, keď si chcem odložiť žehlenie alebo umývanie okien. Pri žehlení sa tak schuti nezasmejem.
Oľga Feldeková

 

Ako sa podľa vás zmenilo Slovensko za 30 rokov?

O. F.: Zmenilo sa. Nemusím sa dnes už báť, že keď poviem, čo si myslím, budem popoťahovaná. Ale ktovie?

Ktoré obdobie bolo podľa vás za tých 30 rokov najťažšie?

O. F.: Neboli to pre nás len radostné roky. Zomrela moja mama aj svokra, niektoré deti bojovali a bojujú s chorobami, ktoré už neodídu, môj muž mal embóliu a len-len ušiel hrobárovi z lopaty a ja som sa stala čerešničkou na torte. Je zo mňa onkologický pacient. Za nič z toho zmena režimu nemôže.

Život sa s vami nemaznal. Ale aj v spoločnosti to vrelo. Mali sme tu kadečo - spasiteľa národa Mečiara, Slotu, ktorý brojil proti Maďarom, ale o to radšej si sadol k poháriku, i robotníka Ľuptáka. Postupne sa objavovali sO. F.istikovanejší, ale nie menej nebezpeční politici. Ktorí sú podľa vás horší?

Ľ. F.: Ani jedno obdobie po Nežnej revolúcii nebolo také ťažké ako holokaust a päťdesiate roky. Mladší ľudia pripisujú možno väčšiu dôležitosť menej dávnym udalostiam - ale uverte, niet významnejších politických tém za posledných sto rokov než monsterprocesy päťdesiatych rokov a koncentráky. Česi v tom majú jasno - všimnime si, akú úctu vzdávajú Milade Horákovej popravenej za stalinizmu. Našou    Horákovou bol Viliam Žingor. Spomienka naňho sa však odsúva dostratena.

Nedávno došlo k nezmyselnej vražde dvoch mladých ľudí - Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorá poukazuje aj na politické chyby a prehnitosť systému, v ktorom sme žili.

L. F.: Sú to nepremlčateľné zločiny. A netreba zabudnúť ani na vraždu Róberta Remiáša. Nedávno som videl jeho mamičku hovoriť v parlamente a pomyslel som si v tej chvíli, že by sa mala zrušiť premlčacia lehota na všetky brutálne zločiny - tak ako bola zrušená na zločiny fašizmu. Na čo poslanci čakajú? Má to hádam navrhnúť
ona sama?

Naučili sa niečo politici za tri desaťročia?

O. F.: V Amerike majú demo­kraciu oveľa dlhšie a aj tam sú takí, ktorí sa nič nenaučili.

Ľ. F.: Aby som to, čo povedala moja žena, doplnil: Na jedno však v Amerike nezabúdajú. Že dve volebné obdobia sú pre vrcholného amerického politika maximum. V treťom by už upadal a vo štvrtom by zdegeneroval.

Súhlasíte, že politika zrkadlí spoločnosť a naopak - spoločnosť odráža politikov?

O. F.: Slušní ľudia ostanú slušní. Nech je politika akákoľvek.

Ľ. F.: Keď sa niekto stane politikom, stane sa takzvaným vzorom správania, hovoria politológovia a majú pravdu. Je na to aj taký pekný vtip. Pýta sa jeden volič druhého: „Prečo si volil toho bula?“ A ten druhý odpovedá: „Pretože je to taký istý bulo ako ja.“

Čo by si mali Slováci na živote vo svojej krajine najviac vážiť?

O. F.: Že je na Slovensku dosť ľudí, ktorí dokážu bojovať so zlom.

Ľ. F.: A ešte to, že v rozprávkach a piesňach dedených ústnym podaním je naša reč stále rovnaká, a teda ako jazykový národ sme tu už tisícpäťsto rokov, bez ohľadu na zmeny a prerušenia, ktoré prinášajú a zas odnášajú dejiny.

Ako vyzerá bežný deň u dvoch intelektuálov?

O. F.: Ráno môj manžel uvarí kávičku. To jediné sa za svojho života naučil variť. Potom sedí pri počítači, ja píšem niečo rukou, a keď sa počítač uvoľní, ručnú prácu prepisujem. Okrem toho varím, po telefóne kontrolujem deti, čítam, čo manžel napísal. Vždy mi to zdvihne náladu a poteší, že som mala šťastie vydať sa práve za neho.

Kto viac upratuje, varí či nakupuje?   

O. F.: V tejto činnosti v našej rodine emancipácia nefunguje. Verím, že sa blíži chvíľa, keď svojmu mužovi ukážem, ako vyzerá vysávač.

Ste manželmi už viac ako polstoročie. Ako sa vám darilo zvládnuť všetky problémy aj stereotyp?

O. F.: Pri piatich deťoch neexistuje nuda ani stereotyp. Ani keď boli malé, ani teraz, keď sú veľké. Pri mojom manželovi sa nudiť nedá. Keď na sklonku života bývala s nami moja svokra, hovorievala: „Jedno nepochopím, ako je možné, že sa vy dvaja spolu smejete po toľkých rokoch manželstva.“

Ľ. F.: Keď som bol mladší, robil som rozhodnutia aj ja a stávalo sa, že neboli najlepšie.    Dnes už sa obmedzujem len na jedno rozhodnutie: nerobiť nijaké rozhodnutia. Všetky nechávam na manželku. Ona sa nikdy nemýli. Keby som na to bol prišiel skôr, mohol som si ušetriť kopu starostí.

Keby ste mali svoj život vyjadriť jedným slovom, aké by bolo?

O. F.: Krásny, napriek veľkým trápeniam.

Ľ. F.: Bol som hlúpy Jano...

A svojho partnera?

O. F.: Geniálny.

Ľ. F.: ... a preto som mal šťastie v láske.

Máte nejaké spoločné rituály?

O. F.: Môj muž o rituáloch veľa nevie. Ja naopak. Keď k nim prirátam svoju poverčivosť, je ich tak veľa, že nestíham.

Čím vás vie ten druhý poriadne naštvať?

O. F.: Dnes už ničím.

Ľ. F.: Ničím.

A potešiť?

O. F.: Keď je zdravý.

Ľ. F.: Všetkým.

Váš recept na šťastné manželstvo?

O. F.: Taký recept neexistuje. Treba mať šťastie.

Ľ. F.: Občas ho prezrádzam na besedách deťom. Skrýva sa vo dvoch ľudových rozprávkach. V rozprávke o hlúpom Janovi. A v rozprávke o hlúpej žene. Rozprávka, v ktorej by boli obidvaja šťastní manželia rovnako hlúpi, nejestvuje.

Pán Feldek, čo vás inšpirovalo napísať poslednú báseň?

Ľ. F.: Práve teraz, počas tohto rozhovoru, som dostal dobrý nápad. Len čo odpoviem na vašu poslednú otázku, pokúsim sa napísať rozprávku o hlúpom Janovi a hlúpej žene. Uvidíme, čo to spraví.

Napísali ste veľa básní pre svoju manželku?

Ľ. F.: Chcete aspoň jednu?

Áno!

„S tým bradatým, čo ide, to je Feldeková!“

To počúvam na každom rohu zas a znova.

Nevolaj si ju ešte, Bože, do neba,

lebo Ťa anjeli viac menom neoslovia!

Kedysi bola kniha neodmysliteľným vianočným darčekom a pre mnohých je to tak stále. Myslíte si, že ľudia čítajú menej či viac kníh ako v minulosti?

O. F.: Dúfam, že sa stále číta, aj keď asi elektronika vytlačila knihy ľuďom z rúk. Čítať netreba ľudí učiť. Skôr im treba odporučiť správne knihy.

Ľ. F.: Na počte nezáleží. Bol som počatý v Púchove, som príbuzný Jana Amosa Komenského a z púchovského detstva sa pamätám najmä na jednu knihu - na Kralickú Bibliu. Niekedy ľuďom stačila aj jedna kniha a našli v nej všetko, čo potrebovali. Práve znova čítam Švejka. Aj to je taká kniha. Jedna z najsmutnejších, aké boli kedy napísané - a smejem sa pri každej vete.

Čím sa podľa vás najviac líši detstvo terajších detí od raných rokov ich rodičov a starých rodičov?

Ľ. F.: Dnešné deti väčšinou majú o jedno oko viac než ja.

Ako to myslíte?

Ľ. F.: Odpoveď nájdete v mojej básničke pre deti Sliepka a ja:

Sliepka sa na mňa díva bokom,

ja na ňu tiež len jedným okom.

Viete si predstaviť, že by ste niekoľko mesiacov nevideli spolužiakov a učili sa doma cez počítač?

O. F.: Do školy som sa tešila hlavne kvôli kamarátkam. Ale aj tak sa na človeka v škole čo-to nalepí, aj keď nechce. Keby bola v mojom detstve korona a počítače, asi by som si pomyslela, že to tak musí byť.

Ľ. F.: Keď sme ešte my chodili do školy, na vysokej škole sme sa drvili na skúšky až v skúškovom období. Ani na základnej či strednej sme sa neučili s rovnomernou usilovnosťou. Aj sme všeličo zameškávali a potom zase doháňali - a tu sme. Nerobme teda z toho dnešného vyučovania drámu. Deti sú šikovné, čo dnes zameškajú, to zajtra doženú.

Môj 10-ročný syn sa zaujíma o druhú svetovú vojnu a mám sa vás spýtať, či si z nej niečo pamätáte.

O. F.: Vojna sa skončila, keď som mala dva roky. O jej hrôzach som vedela len z počutia. Mama mi rozprávala krásne príhody, ktoré zažívala so svojimi kamarátkami v mladosti. Na otázku, kde sú tie tety teraz, so žiaľom v hlase mi povedala: „Zabili ich v koncentráku.“

To muselo na vás silno zapôsobiť.

O. F.: Mama mi ukázala fotografie, kde sa so svojimi kamarátkami smejú, sú mladé a krásne. Ťažko dieťa uverí, že boli na svete ľudia schopní takých strašných surovostí. 

Blíži sa sviatočný čas, prejdime teda k príjemnejším témam. Aké sú pre vás ideálne Vianoce?

O. F.: Keď pri štedrovečernom stole sedia všetky naše deti, ich partneri a vnúčatá. Býva nás asi okolo dvadsať. Málokedy sa podarí všetkých sústrediť. Sú rozlezení po svete. O tieto Vianoce sa postarala korona. Neviem, ako ďaleko nás pustí.

Je aj niečo, čo na Vianociach nemáte radi?

O. F.: Voľakedy mi liezlo na nervy nakupovanie darčekov. Obyčajne to boli veci, ktoré sa nikomu nehodili a chodili sme ich vymieňať. Dnes dávam rodičom peniaze, nech vnúčatám kúpia, a my dospelí sme sa dohodli, že si darčeky dávať nebudeme. Dokonca som sľub dala písomne všetkým svojim deťom
podpísať.

Máte nejako podelené úlohy?

O. F.: Deti sa podieľajú na upratovaní našej domácnosti, v ktorej štedrovečeriame, nakupujú so mnou jedlo, stromček a všetko, čo k tomu patrí.

Ľ. F.: Mávam dve úlohy. Prvá: idem kúpiť rybu. Druhá: mám sa s ňou vrátiť včas a triezvy.

Ste početná rodina. Pomestíte sa alebo máte návštevný poriadok?

O. F.: Dobrých ľudí sa veľa zmestí.

Budú tieto covidové Vianoce pre vás iné ako predošlé?

O. F.: Určite áno. Dáme sa prekvapiť. Budeme sa modliť, aby boli posledné covidové a nie posledné naše spoločné.

FOTO zo svadby Feldekovcov v GALÉRII

Čo by ste odkázali čitateľom PLUS 7 DNÍ, z ktorých mnohí sú nám verní tri desaťročia?

O. F.: Vernosť je krásna vlastnosť. Nielen v manželstve, ale aj vernosť k časopisu. Vašim čitateľom odkazujem, aby boli zdraví a aby vám ostali verní.

Ľ. F.: To isté, čo moja žena. Aby aj im, tak ako redakcii, prinášalo šťastie číslo sedem. Aj Jaroslav Hašek mal to číslo rád. Keď sa Švejk po návrate z väzenia opýtal manželky hostinského Palivca: „Kdepak máme pana Palivce? Je už taky doma?“ ona mu s plačom odpovedala, že nie, pretože: „Dali mu před tejdnem deset let.“ „No vida,“ povedal Švejk. „Tak už má sedm dní za sebou.“