Tip na článok
S dieťaťom do práce: Opozičná poslankyňa Simona Petrík sa zviditeľnila aj tým, že prišla na rokovanie NR SR s dcérkou.

Poslankyňa Simona Petrík: Zbúra mýty o frigidných, fúzatých a frustrovaných feministkách?

Je paradoxné, že vláda, ktorá v súkromnom sektore zvyšuje minimálnu mzdu, platí vlastných zamestnancov oveľa horšie, čuduje sa poslankyňa Simona Petrík.

Galéria k článku (14 fotografií )
Simona Petrík: Chcela by som, aby sa už u nás feminizmus nespájal s tými troma povestnými f - frigidná, fúzatá a frustrovaná.
Simona Petrík: Chcela by som, aby sa už u nás feminizmus nespájal s tými troma povestnými f - frigidná, fúzatá a frustrovaná.
S dieťaťom do práce: Opozičná poslankyňa Simona Petrík sa zviditeľnila aj tým, že prišla na rokovanie NR SR s dcérkou.

Z dynamickej podnikateľky so vzdelávaním v cudzích jazykoch sa v roku 2015 stala politička. Počas kampane v prezidentských voľbách pózovala na bilbordoch s veľkým tehotenským bruchom. Rodina a postavenie žien zostali hlavnými témami, ktorým sa Simona Petrík (35) venuje aj ako poslankyňa, pôvodne zvolená za stranu Sieť, teraz nezaradená, členka strany SPOLU. Je pre mladú matku parlamentná práca to pravé? Robí vláda, ktorej je horlivou kritičkou v rodinnej politike, aj dobré veci?

So SIMONOU PETRÍK (35) sa rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Nahnevali by ste sa, keby sme o vás písali ako o nezaradenej poslankyni?

Asi áno. (Smiech.) Ale, samozrejme, hnevať sa na vás za to nebudem. Oficiálne je to tak, že sme nezaradení poslanci. Vlastný klub nemáme.

Všetkým siedmim nezaradeným poslancom, ktorí spolu s vami opustili stranu Sieť, môže volič vyčítať aj to, že meníte strany a nebojujete v tej, ktorá vás na národnú politickú scénu vyniesla.

Každý má právo na to, aby odišiel zo strany, kde nie je spokojný. Pre nás to, paradoxne, neznamenalo veľké zvažovanie, ak hovoríme o Sieti. Doteraz si pamätám rozhovor, aký sme vtedy my štyria mali. Odchod zo Siete po tom, čo vstúpila do koalície so Smerom, bola jasná voľba. Nebolo čo riešiť. Ostávať by pre nás bola hodnotová samovražda.

Ste feministka?

Áno, som. Ale chcela by som byť taká tá šťastná, vysmiata feministka. Najradšej by som bola, keby sme boli všetci feministi. Ženy aj muži. Chcela by som, aby sa už u nás feminizmus nespájal s tými troma povestnými f - frigidná, fúzatá a frustrovaná. Tento stereotyp vychádza aj z toho, že ľudia nevedia celkom presne, čo feminizmus je. Základ je, aby sme si vedeli byť rovní vo svojej rôznosti, nie byť rovnakí.

Mení sa to?

Našťastie je tých feminizmu neznalých ľudí čoraz menej. Teším sa, že moji kamaráti, ktorí to doteraz neriešili a pohoršovali sa nad tým, že sa viem rozčúliť nad takými vecami ako ceduľka s preškrtnutou hovoriacou ženou v saune, začínajú byť citliví.

Čo vám na tej ceduľke prekážalo?

Je to symbol „nerušiť“, ale prečo na ňom má byť zobrazená žena? Azda len my sme tie utárané? Tomu už, dúfam, nikto neverí, ale presne preto treba o týchto veciach hovoriť. Z tohto pohľadu pokladám kampaň #MeToo za dôležitú. Až 47 percent žien v Európskej únii (EÚ) za rok 2012, ktoré zažili sexuálne obťažovanie alebo násilie, o tom nikomu nepovedalo.

Aká je situácia v parlamente? Počujete na svoju adresu zvláštne poznámky?

Nie. Ale tu nie je ani možné veľmi si to dovoliť, lebo sme na jednej úrovni. Ako poslankyne a poslanci sme si pracovným zaradením rovní. Ale občas nejaké nechcené poznámky, ktoré sa snažili byť lichotivé, som aj ja absolvovala. Neprekážalo mi to. Tu hrá rolu to, ako muž vníma signály ženy. Medzi obťažovaním a tým, že je to o. k., je tenká hranica. Závisí to od krajiny, od kontextu.

Nebojíte sa, že si vás ľudia zaškatuľkujú ako tú, ktorú nechceli pustiť do pléna s bábätkom?

Aj si ma ľudia na chvíľu asi tak zaškatuľkovali. Som prekvapená, že si to ľudia stále pamätajú a hovoria - „Pamätám si, že to bol vtedy škandál.“ Napokon, prečo nie. Aspoň sa rozprúdila diskusia o pracujúcich matkách, čo bolo vlastne mojím cieľom. Na druhej strane, mojou agendou je mnoho vecí, ktoré s rodinou súvisia, tak­že zas až tak mi to neprekáža a nakoniec je na mne, ako s týmto imidžom naložím a či ľudí dokážem presvedčiť, že nie som len „tá“ poslankyňa, ktorá si priniesla dieťa do parlamentu.

Ako ste prežívali reakcie ľudí vtedy, keď ste prišli s dcérou do parlamentu?

Viete, jedna vec sú anonymní trolovia, ktorí to komentujú na internete, a druhá vec sú listy podpísané skutočnými ľuďmi, ktoré mi posielali. Keď vám napíše pani, ktorá myslí úprimne, že ste krkavčia mať, keď chodíte s malou do práce, vyčíta mi rôzne veci, napríklad že sa potrebujem zviditeľniť, a chce vysvetlenie, tak jej odpoviem. Stovkám ľudí som so svojou asistentkou takto odpovedala a vysvetľovala. Mám v sebe nadšenie veci vysvetľovať. Ešte som v parlamente príliš krátko, aby som ho stratila. Mnohí z tých ľudí zareagovali na moje vysvetľovanie pozitívne v zmysle, že aj keď s mojím počínaním nesúhlasia, pochopili zámer a boli vďační za môj záujem o ich názor.

Ste tvrdá kritička Smeru, a predsa ste sa s ním dokázali dohodnúť na schválení svojho pozmeňujúceho návrhu k jasličkovému zákonu, ktorý dáva viac času majiteľom škôlok na zaregistrovanie a zjednodušuje im množstvo administratívy. Nie je to až taká katastrofa?

Nespolupracovali sme so Smerom, ale s výborom pre sociálne veci, na ktorého čele je Alena Bašistová (exSieť, ale podporujúca vládu - pozn. red.). Sú to situácie, keď je zákon taký zlý, že už vám ako političke nezáleží na tom, že budete pod návrhom na jeho korekciu uvedená. Už sme sa len modlili, aby si ho vzali za svoj a aby prešiel. Na chvíľu to koalíciu s opozíciou spojilo a to je pozitívne, aj dovnútra parlamentu, aj navonok. Ja by som bola za to, aby sa diali častejšie. Vládne návrhy, ktoré sú dobré, podporujeme a hlasujeme za. Čo sa týka jasličkového zákona, pozmeniť ho bolo nutné, lebo už stihol spôsobiť zriaďovateľom jaslí a niektorým skupinám rodičov a ich detí veľké komplikácie. Som rada, že si to ministerstvo, nie Smer, ale ministerstvo práce, uvedomilo.

Dávate teda ministrovi Richterovi zo Smeru dobré body?

Ťažká otázka. Ak sa zamyslím, tak v rámci rodinnej politiky, ktorej sa venujem, hodnotím pozitívne len zvýšenie materskej na 75 percent vymeriavacieho základu. Problém je, že tu chýba koncepcia, a tak aj dobré návrhy vyznievajú len ako náplasť. Občas mám z ľudí na ministerstve pocit, že si niekoľkými takýmito úpravami odfajknú podporu pre rodiny a viac ich nezaujíma. Videli sme to aj pri jasliach. Prečo vôbec jasle pripadli pod ministerstvo sociálnych vecí? Veď to nie je sociálna služba, ale súčasť predškolského vzdelávacieho procesu.

Pomôže rodinám aj nižšia DPH na plienky a dojčenské mlieko, novinka z balíčka, ktorý vláda teraz pripravuje?

Zníženie dane na umelé mlieko považujem za opatrenie poškodzujúce verejné zdravie. Deti a ženy, ktoré umelé mlieko naozaj potrebujú, pretože nemôžu dojčiť, si ho dnes môžu dať predpísať u lekára a mať ho bezplatne. Je celosvetovým trendom podporovať dojčenie, z ktorého zdravotne benefitujú ženy aj ich deti na celý život.

Čo by bolo lepšie?

Zo zdravotného hľadiska je oveľa potrebnejšie podporovať laktačné poradkyne v pôrodniciach a banky materského mlieka než umelé mlieko. Mnoho rodín tiež používa klasické plienky alebo bezplienkovú metódu, prečo potom podporovať len predaj plienok? Cestou by nemalo byť nesystematické znižovanie DPH a propagovanie určitého životného štýlu, ale zlepšenie finančnej situácie rodín, aby za svoje peniaze mohli kúpiť to, čo potrebujú. To sa dá dosiahnuť napríklad predĺžením materskej.

Necítite sa ako politička trochu kliesnená témami rodiny, materstva?

Presne naopak. Túto tému som si vybrala za svoju a vidím v nej veľký zmysel. Podmienky v pôrodniciach, podpora dojčenia, systém rodinných prídavkov, nedostatok miest v škôlkach, to sú vážne témy každodenného života, ktorým sa nikto nevenuje. Nedávno som napríklad upozornila ministerstvo zdravotníctva na to, že poplatok, ktorý u nás nemocnice vyberajú za sprevádzajúcu osobu pri pôrode, v Českej republike vyhlásili za protiústavný, pretože je v rozpore s ľudským právom na rodinný život. Radšej ho zrušili. Slovenským rodinám to ušetrí ročne približne milión eur.

Ktoré návrhy ste vypracovali mimo tejto oblasti?

Mojich zákonov mimo témy ochrany rodín a žien je málo, snažím sa robiť to, čomu rozumiem. Naposledy sme s kolegami predstavili zákon o tom, aby sa museli odkryť verejnosti skutoční vlastníci médií, pretože rôzni boháči kupujú noviny, rádiá a chystajú sa aj na televízie. Ľudia by mali vedieť, kto médiá vlastní, aby vedeli vyhodnotiť, či vlastníci neovplyvňujú správy. V tom vidím celospoločenský prínos.

Je poslanecká práca to, čo ste si predstavovali pred vstupom do parlamentu?

Úprimne, ja som si nepredstavovala nič. Ani mi nenapadlo, keď som prišla do Siete, že raz budem poslankyňou. Keďže som predtým okrem podnikania pôsobila v občianskom združení Platforma žien, vedela som, že zmeny u nás sa dajú ľahšie presadiť zhora ako zdola. Aj preto som vstúpila do strany, hoci spočiatku som mala problém stať sa straníčkou. Myslím si, že dosiahnuť zmenu, ak ste v politike, je jednoduchšie, ako keď ste občiansky aktivista. A teraz, keď som v parlamente, sa mi to potvrdzuje.

Tak ste sa nesklamali?

Nie, keďže som nič neočakávala. Skôr som sa snažila tie takmer dva roky čo najviac využiť, aby som sa naučila, čo všetko môžem urobiť. Aj ako opozičná poslankyňa môžem urobiť veľa, napríklad môžem otvárať témy ako násilie na ženách, humanizácia pôrodov, pracujúci rodičia... Ako poslanci máme mediálnu pozornosť a tá sa dá využiť práve na upozorňovanie na tieto témy a vyvíjanie tlaku na vládu. Práca poslankyne je veľmi zaujímavá a baví ma.

Miroslav Beblavý bol v čase, keď v decembri skúšali odvolať ministra vnútra, na diskusii s dvoma ďalšími mimoparlamentnými politikmi. Je to v poriadku?

K tomu poviem asi toľko, že ani nehrozilo, aby sa podarilo ministra Kaliňáka odvolať počas tej hodinky a pol, čo bol Miro preč. Sledovali sme, koľko ľudí je v rozprave. Ďalšia vec je, že pod to odvolávanie sme sa my ani nepodpisovali. Nie preto, že by sme za odvolanie neboli, ale nevideli sme zmysel zapájať sa do priebehu odvolávania.

Vrátili ste sa po diskusii ešte do parlamentu?

Ja som bola v parlamente počas rozpravy, ale na hlasovaní som nebola, keďže som večer musela byť doma s dcérkou.

Aké blízke sú strany SPOLU a Progresívne Slovensko (PS)?

Mnohí ľudia od nich sú moji osobní priatelia ešte z čias, keď ani ich, ani naša strana neexistovali, takže tie debaty o smerovaní s nimi vedieme dlho. Oni sa politicky profilujú podobne ako my, čo sa týka prekrývania politík. To je pomerne vysoké. Ak by sa nám teda voľby podarili, vieme si s nimi predstaviť spoluprácu.

Načo mať teda dve strany, prečo ste do toho nešli spolu?

PS sa profiluje skôr doľava a výrazne liberálne. My máme záujem aj o umiernených konzervatívnych voličov. Mnohé veci, ktoré chcú presadiť, sú nám blízke, ale štýl a spôsob komunikácie smerom k verejnosti máme každý svoje.

Tieto prúdové veci sú síce fajn pre vás, ale v čom má vidieť skutočný rozdiel volič? Ako jemu vysvetlíte, prečo vy a nie oni?

Pretože sme overení a skúsenejší. Sme ľudia, ktorí sa nemajú za čo hanbiť, a sme ľudia, ktorí vedia, čo táto krajina potrebuje. Naši priatelia v Progresívnom Slovensku majú veľkú snahu pomery v našej krajine zmeniť a vidia, aké veci na Slovensku nefungujú, ale nevedia presne, ako postaviť riešenia. A to preto, že politiku doteraz aktívne nikdy nerobili. Myslím, že toto je medzi nami najväčší rozdiel. Na nás sa dá spoľahnúť. Ja by som veľmi rada povedala, že sa dá spoľahnúť aj na progresívcov, ale to ešte len uvidíme.

Spoločné máte aj to, že v prieskumoch zatiaľ veľmi nebodujete.

Je to tak, v poslednom prieskume sme mali 2,8 percenta. Ale zatiaľ nemáme prečo trhať rebríčky popularity u ľudí, pretože oficiálne zaregistrovanou stranou sme len dva mesiace. Ľudia ešte netušia, že v strane sú také osobnosti ako Miroslav Beblavý, Jozef Mihál, že máme v tíme dve biele vrany, ochranára lesov Erika Baláža a učiteľa z Košíc Ota Žarnaya, či primátorku Prievidze Katarínu Macháčkovú. Pracujeme na tom, aby sa to dozvedeli a dali nám šancu ukázať sa. Za tie dva mesiace cítime čoraz vyššiu podporu ľudí. Musíme zamakať, ale sme na dobrej ceste.

Jednou z vašich tém je ohodnotenie zamestnancov vo verejnom sektore, teda tých, ktorých platí štát. Vy ste raz mali na svojom profile na sociálnej sieti inzerát, že hľadáte asistentku za 596 eur. S výbornou angličtinou, s vysokou školou, so skúsenosťami. Myslíte, že dať človeku, na ktorého máte takéto požiadavky, 600 eur na živnosť je férové ohodnotenie?

Ja už teraz tú asistentku mám. Keby tu bola, mohli by ste sa jej priamo opýtať, či bola tak strašne zavalená prácou a neadekvátne ohodnotená. Chodila do práce denne na 3-4 hodiny a mala ešte inú prácu na polovičný úväzok. Je pravda, že mám vysoké nároky, ale do inzerátu som chcela vtesnať všetko, s čím by sa ten človek mohol v práci u mňa reálne stretnúť. To neznamená, že by to mal robiť všetko naraz. Uznávam, že to mohlo vyznieť odstrašujúco a nenapísali sme ten inzerát dobre. Dnes už u nás pracuje na plný úväzok a podľa toho som jej zvýšila plat.

Išli by ste pracovať do štátneho či verejného sektora za podmienok, aké majú títo zamestnanci?

S kolegami dlhodobo podávame zákony, aby sa zdvihli tabuľkové platy verejných zamestnancov, teda opatrovateliek v domovoch sociálnych služieb, zdravotných sestier v niektorých nemocniciach, ktoré vlastnia samosprávy, kuchárov v školských jedálňach alebo školníkov. Je paradoxné, že práve vláda, ktorá v súkromnom sektore zvyšuje minimálnu mzdu, platí vlastných zamestnancov oveľa horšie. Nie je to dosť ani na prežitie, nie na dô­stojný život. Práve oni sú obrovskou, 140-tisícovou armádou pracujúcej chudoby. Ak by som teraz končila školu, určite by som sa pozerala po iných ponukách. Lenže my týchto ľudí musíme dôstojne zaplatiť, pretože keď všetky kuchárky pôjdu do dôchodku, kto bude variť našim deťom? My sme vládu dotlačili aspoň k tomu, aby sa príplatky za prácu za noc a víkend vzťahovali aj na zamestnancov pracujúcich vo verejnom záujme.

A po zmenách, ktoré pripravuje vláda?

Tri roky sme s odborármi tlačili na to, aby vláda konečne upravila platy najchudobnejších zamestnancov v štáte. Pred dvoma týždňami sme sa dočkali, ale vláda tieto tabuľky poslala len odborárom a nedala ich verejnosti. Keď sa táto vláda snaží utajiť sociálne opatrenie, tušili sme, že tam niečo nesedí. Vypýtali sme si návrh platov cez infožiadosť a ukázalo sa, že dolná hranica platov by sa síce zdvihla, ale za cenu toho, že by sa zrušila zásluhovosť. Práve rast platu po odpracovaných rokoch bola jediná sociálna istota, ktorú zamestnanci vo verejnom sektore mali. Niektorým by sa teda platy zdvihli, hlavne mladším. Ale doplatili by na to najmä starší zamestnanci, ktorých je vo verejnej službe väčšina. Ekonomike sa darí, prečo vláda nemôže konečne férovo platiť všetkých vlastných ľudí bez skrytých trikov? Nesúhlasíme s ich návrhom, chceme zvýšenie platov, ale aj zachovanie zásluhovosti.

VIDEO Plus 7 Dní