Prevrátiť oči a odrapotať bežné odpovede je najčastejšou únikovou cestou, keď sa dieťaťa pýtajú na známeho rodiča. OLIVER FILAN (35) si detstvo v dome slávneho otca Borisa pochvaľuje, a tak nemá problém odpovedať na čokoľvek. I na to, aké bolo zistenie, že má v susednom štáte nevlastného brata. Rozhovoril sa aj vtedy, keď sa MAREK MAJZON spýtal na pozadie príbehov z knihy Nebo, peklo, hraj.

Kniha, ktorú ste s otcom spoločne napísali, sa volá Nebo, peklo, hraj s podtitulom Ako syn dospel a otec nezmúdrel. Aké ste teda mali detstvo?

(Smiech.) Detstvo som mal veľmi dobré. Otec robil v „telke“ pätnásť rokov, ale krátko po tom, čo som sa narodil, odišiel na voľnú nohu. V škôlke alebo škole boli vždy prekvapení, keď sa ma spýtali, čo robí. Povedal som a všetkým sa to páčilo. Aj keď netušili, čo to znamená. Malo to výhodu, že začal produkovať vlastné programy, v podstate podnikať a ja som vyrastal v kreatívnom prostredí. Chodili k nám herci, speváci aj režiséri.

Už vtedy ste vedeli, čo znamená byť na voľnej nohe?

Ale kde. Pre mňa na voľnej nohe znamenalo to, že bol väčšinu dňa zavretý v pracovni, fajčil červené „marlborá“, cucal k tomu cukríky nimm 2 a búšil do písacieho stroja. Tak to má dodnes, iba už nefajčí. Najväčšia časť tejto práce - otcovej a už aj mojej - je sedenie na zadku a ťukanie do klávesnice. Výsledok, kniha alebo program, ktorý sa podarí, je už len čerešničkou na torte.

Odmalička ste sa pohybovali medzi známymi ľuďmi. Chceli ste robiť to, čo oni?

V období, o ktorom sa bavíme, som mal šesť, sedem, možno osem rokov. Začínal som školu. Vôbec som netušil, čo je robota. Vnímal som to skôr ako prirodzené pro­stredie. Začínal som s tým, že v zákulisí pred jedným koncertom Elánu si všetci šupli panáka na guráž a mne nenapadlo nič iné, len ho chytiť a šupnúť tiež. Tak ma mama zadržala. V tejto bohémskej atmosfére som vyrastal a bral som to ako niečo normálne.

Chceli ste byť radšej kozmonaut alebo niečo podobné, po čom iné deti bežne túžia?

Nikdy som nemal konkrétne povolanie, ktoré by sa mi páčilo. Vlastne počkajte... Jedno som mal. Viete, čím som chcel byť? Dobre oblečeným mafiánom. To sa mi páčilo! Mali dobre padnúce obleky, pekné ženy, prachy a boli drsní.

To ste mali z filmov?

Jasné, ani neviem, ako som sa v tom veku k americkým gang­sterkám dostal.

A kedy ste si uvedomili, že ste dospeli?

(Povzdych.) Ja som dospel? Vážne, nemám nejakú hranicu, po ktorej by som si povedal: no a už som dospelý. Keď som mal osemnásť rokov, išiel som do Prahy na Literárnu akadémiu Josefa Škvoreckého. Vyštudoval som interaktívne médiá a dnes viem, aký som bol ešte veľmi nedospelý. V osemnástich ešte človek nemá dosť životných skúseností, aby presne vedel, čo chce robiť, a špeciálne v brandži, ako je písanie či réžia. Istým spôsobom treba dozrieť.

Praha bola pre mňa veľká škola života a o tom je aj naša kniha. Odišiel som v podstate ako dieťa, mladý chalan, a keď som sa asi ako dvadsaťtriročný vrátil, už som bol ošúchaný Prahou. Vedel som si oprať, navariť, s kamošmi som chodil na pivo… Vtedy som pocítil, že sa viem sám o seba postarať. Na druhej strane, stále som bol pomerne mladý a naivný. Potom som sa usadil s frajerkou, ktorá je dnes mojou ženou. Druhú dospelosť som si uvedomil po tridsiatke, keď som zistil, že treba budovať rodinu a, nechcem povedať kariéru, že treba zarábať peniaze. Myslím, že to je to poznanie, ktoré robí človeka dospelým.

Váš otec v knihe hovorí, že chcel ísť študovať do Prahy, ale nakoniec sa mu to v prenesenom význame podarilo, až keď tam prijali na štúdium vás. Stotožňujete sa s tým?

Takto som to nevnímal, lebo otec sa mi do toho nemiešal. On sa tešil. Dal mi jednu radu. Znela: Partizán je ryba, ktorá pláva v mori obyvateľstva. Cítil, že to tak má byť. Vysadil ma v Prahe, ktorá je predsa trošku iný svet ako Bratislava, a nechal ma, nech sa oťukám.

V čom je pre vás Praha iná oproti vášmu rodisku?

Praha je európske veľkomesto. Stačí, keď sa prejdete ani nie po Václaváku, ale niekde na Žižkove po Koněvovej ulici pod Národným pamätníkom. Tam je živo do štvrtej ráno a od siedmej sa to začína znova. Okrem toho je Praha veľmi medzinárodná. Keď sa dnes pozrieme na Žižkov, najbežnejšia reč je slovenčina, po nej ruština a potom angličtina. Čeština je až štvrtá. Praha je pre nás Slovákov super v tom, že nám veľmi ľahko dáva ochutnať svet. Je to taký náš dostupný New York.

To spomínal aj váš otec v knihe. Chcel vám dopriať jej svetskosť. Učaroval vám aj nočný život v Prahe?

Samozrejme. V Prahe sme kluby vymetali poctivo. Už mám dieťa a ženu, ale v Bratislave nočný život pre našu generáciu v podstate ani neexistuje. Kluby a bary pre trid­siatnikov. Stačil by príjemný bar, kde hrá DJ ambient alebo džemuje decentná džezová kapela. Všeobecne Slováci nie sú navyknutí chodiť von. Keď si pozriete aj reštaurácie. V Prahe vidíte pekne oblečeného muža so ženou a s dvomi mladými dcérami, ako prišli na mušle. U nás je v drahom steakhouse chlap v červených gatiach, ktorý objednáva najdrahšie koňaky a kričí do telefónu: Ďuro, kde si, už máme piatu rundu!

Viac FOTO Olivera Filana nájdete v GALÉRII

Je to tým, že sme v podstate mladý národ. Všetko si žiada svoj čas. V Bratislave, kde žijem, je aj iný problém. Bratislava má oficiálne okolo 500-tisíc obyvateľov, ale reálne ich je medzi 750- až 800-tisíc. Väčšinou pendlerov. Veľa ľudí sa tu sťažuje na východniarov. Ja mám východniarov rád, ale je do istej miery pravda, že keď príde niekto z Prešova do Prahy, už je Pražan, keď príde do Bratislavy, nemá k nej vzťah. Ľudia ju berú trochu ako nutné zlo. Prídu lepšie zarobiť, ale jej súčasťou sa nestanú.

Vo štvrtok večer vystúpia z IC-čka a ako vyzerajú v piatok Košice? Plná Hlavná, pekne nahodení ľudia, kávička, aperol. Tam si vedia užívať! Mne je to sympatické a Košice milujem. Len Bratislava tým trpí.

Celý rozhovor si prečítate v aktuálnom vydaní PLUS 7 DNÍ. Okrem iného sa dozviete:

- ako si k sebe otec so synom znova hľadali cestu

- ako Oliver prežíval obdobie, keď zistil, že má nevlastného súrodenca

- čo zdedil po otcovi a čo po matke herečke