Tip na článok
Filip Renč: „Byť ako dieťa slávny, je strašne nebezpečné,“ hovorí český režisér.

Filip Renč: „Rozdiel medzi naším a americkým šoubiznisom je v tom, že u nás nie je šou ani biznis“

„Pád na dno, keď ako tínedžer zistíte, že ste nikto a nikoho nezaujímate a nikoho neočaríte svojou zašlou roztomilosťou, je ťažký,“ hovorí o prchavej detskej sláve režisér Filip Renč.

Galéria k článku (4 fotografie )
Filip Renč: „Rozdiel medzi naším a americkým šoubiznisom je v tom, že u nás nie je šou ani biznis,“ hovorí český režisér.
Filip Renč: „Rozdiel medzi naším a americkým šoubiznisom je v tom, že u nás nie je šou ani biznis,“ hovorí český režisér.
Filip Renč na premiére svojho posledného filmu Zúfalé ženy robia zúfalé veci, na ktorom spolupracoval so spisovateľkou Halinou Pawlovskou.

Preslávil sa filmom Requiem pro panenku, no na konte má ďalšie kinohity, napríklad Román pro ženy či muzikál Rebelové. Má povesť sukničkára a večného búrliváka, jeho slabosťou sú Slovenky. Vie sa o jeho priateľstve s českým prezidentom Milošom Zemanom, už menej - aspoň v našich končinách - o jeho hereckej kariére v detstve.

O drsných rokoch dospievania, ale aj o sexuálnom obťažovaní vo filmovej brandži sa s českým režisérom FILIPOM RENČOM (52) rozprával PAVEL KNAPKO.

Na vašom poslednom filme Zúfalé ženy robia zúfalé veci ste spolupracovali so spisovateľkou Halinou Pawlovskou. Počas nakrúcania prezradila, že niektoré vaše pripomienky ju dosť štvali.

(Smiech.) Halina napísala scenár. Na pľaci bola len raz, keď si zahrala malú roličku Rusky, ale inak sme sa vôbec nekontrolovali. Áno, musím povedať, že literárna a filmová vízia sa od seba vždy trochu líšia, pretože pohľady dvoch rôznych ľudí sa niekedy ťažko prelínajú. Treba nájsť kompromis medzi literárnou predlohou a obrazovým posolstvom, filmovou skratkou a hudobnou či hereckou dramaturgiou.

Nakrúcate filmy vyše tridsať rokov. Čo vás viac uspokojuje - vypredané kinosály alebo pozitívne recenzie?

Nikdy som žiadne pozitívne kritiky nemal! (Smiech.) Aj môj posledný film, ktorý bol veľmi úspešný - napríklad i na americkom streamovacom kanáli Netflix - a hrali v ňom ľudia z oscarových filmov, kritika zavrhla.

Hovoríte o Líde Baarovej?

Áno. Nechcem opakovať všetky tie klišé, ale filmy sa robia pre ľudí. Film je naozaj drahá vec, patrí do masovej kultúry a buď sa robí dobre, alebo zle. Mňa skôr bavia plné kinosály, ako pozitívne kritiky - a na film potom prídu traja ľudia. Všetky filmy, čo mám rád a boli ocenené na Oscaroch či festivaloch, boli aj divácky úspešné. Podľa mňa sa nevylučuje diváckosť a zároveň kvalita filmu.

Ste známy svojou búrlivou povahou. No pred pár mesiacmi ste sa oženili a na Štedrý večer sa vám narodila dcérka Sofia. Takže z búrliváka Renča je zrazu rodinný typ?

Povesť búrliváka by som chcel mať naďalej! (Smiech.) Samozrejme, že teraz je mojou prioritou rodina. Moju ženu (česká herečka Marie Kružíková je od Renča mladšia o 22 rokov - pozn. red.) a dcérku nadovšetko milujem. Chcem, aby vyrastala v pohode a pokoji. Budem rád, že budem mať teraz zázemie na väčší pokoj pri práci, a nie búrku, v ktorej žijem celý život.

Máte za sebou film, ktorý vás s odstupom času štve a najradšej by ste ho celý prerobili?

Pravdupovediac, každý film by som už urobil úplne inak a žiadny sa mi nepáči. S odstupom času vždy nájdem plno chýb, ktoré vznikli či už z časových, alebo finančných dôvodov. Vo filmoch mám scény, ktoré mám rád, a, naopak, aj také, že keď vidím ten film v televízii, radšej ju vypnem. Je to o kompromise. Film je skrátka výrobok, nie sen režiséra, ktorý stále len hovorí o víziách, víziách a víziách. Tie však stoja prachy, prachy a ešte raz prachy. To je realita. Musíte mať techniku, hercov, kostýmy, treba si urobiť natáčací plán a splniť finančné limity. Je to súboj vízie a posolstva s tvrdou ekonomikou, ktorú ako podnikateľ musíte dodržať. Ide o akúsi schizofréniu, pretože robíte biznis a zároveň vyrábate svoje jemné city a emócie, ktoré chcete divákom sprostredkovať.

Odkiaľ beriete na filmy peniaze vy?

No, odkiaľ… Nikdy nejde o jeden zdroj. Raz vám pomôže súkromný producent, inokedy Česká televízia, potom zase rôzne granty a fondy. Existujú ľudia a nadácie, ktoré sa producentstvom a zháňaním peňazí zaoberajú, a buď ich oslovíte vy, alebo oni vás. Potom sú tu súkromní investori, ktorí sú ochotní investovať aj do niečoho iného ako do svojho klasického biznisu. Zháňanie peňazí na film nemá žiadne pravidlá. Ja tie peniaze na účte nikdy nemám, no keď ich dostanem, snažím sa ich neprelajdáčiť.

Máte nejaký filmársky sen?

Sú to sny, tak o nich nechcem hovoriť, aby sa splnili. Ale mám napísaných pár scenárov, ktoré sa buď ujmú, alebo nie. Ako malý chlapec som si povedal, že chcem točiť dobré filmy a niekedy sa mi to podarí lepšie, niekedy menej. A niekedy ide o moju látku a niekedy o cudziu.

Dnes ste známy ako režisér, no začínali ste ako detská hviezda. Aj vaša prvá dcéra Natálka (16) už pokukuje po tejto kariére. Podporíte dcéry, ak sa vydajú touto cestou?

U nás je to dosť tvrdý chlebíček. Rozdiel medzi naším a americkým šoubiznisom je v tom, že u nás nie je šou ani biznis. Nikoho, samozrejme, nebudem nikam vyháňať, ak sa takto rozhodnú. Dcéry určite podporím v tom, kam ich srdce bude ťahať. Len im poviem o niektorých nástrahách, ktorých sa musia vyvarovať.

V mnohých prípadoch detské hviezdy zomlela sláva a stali sa z nich trosky.

Byť ako dieťa slávny je strašne nebezpečné. Ste v novinách, neustále ospevovaný a cítite sa výnimočne. To je cesta do pekiel. Je ťažké sa z toho vyhrabať. Buď sa z tejto fázy života dostanete v puberte sám, alebo vám pomôžu rodičia. Pád na dno, keď ako tínedžer zistíte, že ste nikto a nikoho nezaujímate a nikoho neočaríte svojou zašlou roztomilosťou, je naozaj ťažký. Toto obdobie treba preklenúť, pretože detská hravosť a roztomilosť sa končia asi na hranici dvanástich rokov. Potom vás musí niekto viesť, aby ste sa preorientovali na inú profesiu alebo sa začali ako herec zdokonaľovať. No nie ako roztomilé dieťa, ale ako profesionál.

Film je pre vás výrobok. Je to podľa vás podobné aj s detskými hercami?

Samozrejme, dieťa vo filme je len tovar. Zriedka sa v tom veku môže hovoriť o herectve. Tieto deti hrajú preto, lebo sú fotogenické, prirodzené a nehanbia sa. Potom to však majú šialené v škole. Taký človek pre absencie ledva dorobí základnú školu či gymnázium. Prináša to falošnú popularitu, ktorá je v živote tohto dieťaťa úplne na nič. Ja som sa z toho, našťastie, nejako dostal, pretože som v správnom čase prešiel na druhú stranu kamery. Bol som síce detskou hviezdou, no zároveň ma zaujímala celá tá technológia výroby filmu a literárna príprava, ktorá k tomu patrí.

Ako ste sa so svojou hereckou kariérou vyrovnali vy?

Keď som bol malý chlapec, vnímal som to ako dobrodružstvo. Ako dieťa začnete žiť dospelým životom a ako dieťa musíte dodržiavať veľmi tvrdý režim. Tvrdo pracovať, učiť sa texty, chodiť na kostýmové skúšky a starať sa aj o peniaze, ktoré za to všetko dostanete. Rozmýšľate, či zárobok miniete, alebo ho dáte rodičom, nech sa oň postarajú. Máte úplne iný život ako ostatné deti, ktoré sa chodia hrať na ihriská a vy vstávate o šiestej ráno na nakrúcanie a o šiestej večer sa z neho vraciate. Dnes to už, samozrejme, neplatí. Sú na to zákony a dieťa môže hrať denne len dve či tri hodiny. Preto sa dnes už netočia detské filmy - lebo sa nedajú vyrobiť z ekonomických dôvodov.

Držali vám spolužiaci palce alebo vás šikanovali?

Bola to naozaj tvrdá škola, nikomu to neprajem. Deti vám to dajú celé naozaj poriadne vyžrať. Napríklad závideli, že ste boli v novinách a ony nie. Veru, moju zlobu voči spolužiakom bolo veľmi ťažké predýchať. Na druhej strane vás zase môže niekto veľmi neúmerne zbožňovať a milovať, a to je tiež poriadny extrém. Nie je to pravdivé a správne a ako dieťa sa v tom ťažko orientujete. Veľa detských hercov zhaslo alebo skrachovalo.

Filmovým priemyslom vo svete, ale aj celou spoločnosťou rezonuje fenomén obťažovania a zneužívania žien, na ktorý upozorňuje aj kampaň #metoo. Vás v minulosti obvinili zo znásilnenia...

Išlo o jedno postihnuté bláznivé dievča, ktoré sa ešte za čias môjho prvého filmu Requiem pro panenku prehnane maľovalo, aby vyzeralo ako Aňa Geislerová. Hrala sa na rolu z môjho filmu a vyvolila si ma za obeť svojich predstáv. A jej mama si asi myslela, že to využije a niečo na tom zarobí. Ja som s tým nemal nič spoločné, no minimálne rok som tým trpel.

Vy ste nikdy nesľubovali herečke, že jej dáte rolu za sexuálne služby? Alebo vaši kolegovia?

Nie. Podľa mňa je #metoo absurdná kampaň. Ľudia sa, skrátka, stretávajú, odchádzajú od seba, milujú sa, rozvádzajú sa, majú spolu deti. Toto sa deje všade, nielen vo filme. Začať niekoho po tridsiatich rokoch obviňovať, že vám siahol na zadok či hľadel na prsia, sa mi zdá čudné, tá dáma patrí niekam do blázinca alebo ju niekto zaplatil. Situácia, že niekoho zneužívali, a potom vám hral vo filme, nie je podľa mňa možná. Herečky sa vyberajú na základe tvrdých talentových skúšok a taký film stojí stámilióny dolárov. Skrátka, nefungovalo by to, ak by vám tam hrala milenka či frajerka alebo príbuzná.

Ale herečky, ktoré sa ozvali, neboli treťotriedne. A prečo sa potom otvorilo toľko káuz práve v Hollywoode, najmä okolo producenta Harveyho Weinsteina?

Američania sú, skrátka, hlúpi a my máme prevahu. Ženy u nás sú normálne, nie sú to žiadne sufražetky ako v Amerike. V týchto prípadoch nejde o sexuálne zneužívanie, hrá sa tu o iné veci. Nerozumiem tejto kampani. Myslím si, že ju niekto cielene začal, niekto ju platí a niekto v nej pokračuje.

V Česku bude čoskoro druhé kolo prezidentských volieb. So súčasným prezidentom Zemanom máte k sebe blízko. V roku 2014 vám dokonca udelil cenu za zásluhy. Mnohí vám to vytkli, vraj vás ocenil ako kamaráta. Myslíte, že ste si tú cenu zaslúžili?

Samotná cena je neadekvátna, pretože v kultúre nemôžete dávať raz ročne cenu tomu, kto si ju viac zaslúži. Či už je to huslista, herec, spevák či architekt. To sa nedá ničím merať. Samotné štátne ocenenie za kultúru je veľmi kontroverzné, budí len nenávisť. Vždy je to neobjektívne a ide o osobné hodnotenie prezidenta. A či som si tú cenu zaslúžil? Nemyslím si, že som ju mal dostať. Sú desiatky iných, ktorí si ju zaslúžia, no ja to neovplyvním. Buď ju prijmem, alebo nie. A či sú v tom zainteresované určité sympatie a väzby… Veď to isté robili aj prezidenti Havel a Klaus. Oceňovali ľudí, ktorí im boli ľudsky či pracovne blízki. Je zaujímavé, že nikto nerieši režiséra Roberta Sedláčka či Luciu Bílú, ktorí boli tiež ocenení, ale mňa áno. Pritom som dostal cenu s ďalšími štyridsiatimi ľuďmi.

No a s pánom Zemanom ste teda priatelia?

Je to vzdelaný človek, ktorý sa voči mne správal vždy veľmi slušne, no nemôžem súhlasiť so všetkým, čo ako prezident robí. Poznám ho skôr z ľudskej stránky, z ktorej ho zase nepoznajú ostatní ľudia. Vždy sme si mali čo povedať, párkrát sme sa stretli, no nie som jeho osobný priateľ. Nechodíme spolu na kávu, pivo, slivovicu ani becherovku. Ide o politicky skúseného človeka, no množstvo krokov a názorov sa mi nepáči a nemôžem sa s nimi stotožniť ako občan.

Napríklad s tým, že sa o ňom hovorí ako štátnikovi, ktorý si rád povie svoje, rád si vypije a fajčí jednu za druhou? Hodí sa to, aby hlava štátu takto reprezentovala svoj národ?

O tom ja diskutovať nebudem, no myslím si, že keď ide človek do roboty, tak by alkohol piť nemal. Ani keď ja idem na pľac, sa nenapijem. V takých prípadoch treba mať čistú hlavu.

VIDEO Plus 7 Dní