Neúnavne sa púšťa do nových projektov, hoci už oslávil 82 rokov. Narodil sa v Minneapolise v USA, dnes s manželkou Ani, so synom Anthonym a s dvomi psami žijú v Charlottesville vo Virgínii. Počas polstoročia v povolaní fotožurnalistu pracoval hlavne pre ikonický časopis National Geographic a agentúru Magnum. Svojím obrazovým cítením dal National Geographic v 60. rokoch novú tvár a predznamenal jeho estetické smerovanie. Svojimi fotografiami ľudí oživil na stránkach časopisu napríklad príbehy príslušníkov kasty nedotknuteľných v Indii alebo chudobných v Peru, o ktorých by sa svet inak nedozvedel. Nafotil aj legendárne série o amerických kovbojoch či každodennom živote príslušníkov uzavretej sekty amišov.

Tvrdí, že celé tie roky fotografoval výnimočné diela, lebo pracoval len na témach, ktoré ho osobne zaujímali. Každá práca musela byť jeho vášeň. Vášnivý vzťah k práci fotografa, kvôli ktorému prestal odlišovať medzi pracovným a súkromným životom, mu zachránil kožu. Dlhodobo fotografoval náboženskú komunitu hutteritov. Stala sa mu druhou rodinou. Keď v roku 2005 jeho najstarší syn zomrel na rakovinu, nasťahoval sa k hutteritom, aby mohol smútiť, pochopiť a nájsť opäť rovnováhu.

Na fotografickom festivale La Gacilly Baden v Badene neďaleko Viedne, kam WILLIAM ALBERT ALLARD (82) prišiel predstaviť svoju výstavu Cesta ku koreňom Ameriky, sa s ním rozprávala JANA ČAVOJSKÁ.

Dokážu vás po toľkých rokoch práce ešte prekvapiť témy a miesta, ktoré fotografujete?

Áno. Fotografovanie si stále veľmi užívam. Presne ako v deň, keď som s ním začínal. Nie je to pre mňa len práca. Keď fotografujem nejakú tému, zároveň ňou naplno žijem a skutočne ma zaujíma. Túto profesiu robím už viac ako päťdesiat rokov. Ak by to bola iba práca, nezvládol by som to tak dlho na úrovni.

Stále nachádzate nové pohľady na situácie?

Nepovedal by som, že nové. Ale práca, ktorú robím, je street photography. Nehľadám nič špecifické. Jednoducho idem von, pozerám sa okolo seba a zachytávam situácie, do ktorých sa dostávam. Vyše 50 rokov svojej profesionálnej kariéry som pracoval pre časopis, ktorý mi umožňoval ísť von a jednoducho byť zvedavý. Čas je pre fotografa najdôležitejšia vec, ak má odovzdať kvalitnú prácu.

Amišský chlapec s morčaťom: Komunitu amišov fotil William pre National Geographic. O tejto fotke sa hovorí, že v tomto známom časopise odštartovala úplne nový obrazový prístup.
Amišský chlapec s morčaťom: Komunitu amišov fotil William pre National Geographic. O tejto fotke sa hovorí, že v tomto známom časopise odštartovala úplne nový obrazový prístup.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

V súčasnej rýchlej dobe internetu je však čas veľmi vzácny.

Mladí fotografi dnes nemajú veľa príležitostí. Keď som pred päťdesiatimi rokmi začínal, existovalo veľa časopisov zameraných na kvalitné fotografie. V National Geographic ani nepoužívali slovo „rozpočet“. Náklady na reportážne cesty neriešili. Jednoducho sa išlo na dané miesto, žil som tam dva-tri mesiace a fotografoval som. Teraz všetky médiá bojujú o prežitie. Doba je veľmi zložitá. Nikto nemá čas. Technológie sa vyvíjajú úžasnou rýchlosťou. Pre mňa má byť fotoaparát len fotoaparátom. Väčšina fotografických prístrojov má viac funkcií, než viem používať. Alebo počítače. Nie som si istý, či by som teraz dokázal ísť do svojej hotelovej izby a správne stiahnuť fotografie z pamäťovej karty. Zrejme by som musel požiadať niektorého z mladých ľudí okolo, aby mi pomohli.

A vaše fotografie? Sú jednoduché na porozumenie?

Keď som začínal, boli jednoduchšie než tie, ktoré fotím teraz. Teraz vidím komplikovanejším spôsobom. Fotograf sa musí snažiť o čitateľnosť fotografií. Veľa mojich priateľov fotografuje v komplikovaných kompozíciách. Musíte poznať kontext, aby ste ich fotkám rozumeli. Práca väčšiny fotografov by sa zlepšila o niekoľko stupňov, ak by sa vzdali prešpekulovaných kompozícií. Moja rada pre každého fotografa znie: zbavte sa tých komplikácií. Diváka ľahšie upútate jednoduchosťou.

Niektorí vás označujú za dokumentárneho fotografa, iní za umeleckého. S čím sa viac stotožňujete?

Som dokumentárny fotograf. Nemám rád pomenovanie umelecký fotograf. Robí fotograf umenie každý deň, keď ide von a fotografuje? To si nemyslím. Mojím cieľom bolo vždy urobiť fotku, ktorá bude vypovedať o danej téme a zároveň bude taká dobrá, aby mala hodnotu pre časopis National Geographic a mohla visieť na stene múzea alebo galérie. Odjakživa fotím vo farbe. Myslím si, že urobiť čiernobielu fotku je oveľa jednoduchšie. Čiernobiela je v zásade abstrakt. Taká istá fotografia vo farbe často pôsobí len ako pekný obrázok, ale nič viac. Fotografovanie vo farbe je oveľa náročnejšie. No hoci fotím farebne, rád sa pozerám na čiernobiele fotografie.

Kovboji: Ich život na americkom západe William dlhodobo fotografoval.
Kovboji: Ich život na americkom západe William dlhodobo fotografoval.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Ako na vás reagujú ľudia, keď na nich namierite objektív fotoaparátu?

To závisí od situácie. Niekedy sa len tak túlam hore-dole a keď ma niekto zaujme, vypýtam si od neho dovolenie, či ho môžem fotografovať. Ale sú situácie, v ktorých sa nemôžem človeka pýtať, či súhlasí s fotografovaním. Prišiel by som o spontánnu situáciu. Fotografia by už nebola dobrá. Nepotrebujete doktorát zo psychológie, aby ste odhadli, či niekto s fotografovaním súhlasí alebo sa cíti dotknutý. Keď cítim, že niekoho fotoaparátom iritujem, jednoducho odídem. A niekedy nikomu nehovorím, že fotím. Keď ľudia len tak prechádzajú okolo, nebudem sa ich predsa vypytovať, či môžu byť na mojom zábere.

No predpisy na ochranu súkromia sa neustále sprísňujú a zákon vyžaduje čoraz viac povolení a informovaných súhlasov od tých, ktorí sú na fotografiách.

Nedávno som mal ísť fotografovať do Paríža. Môj priateľ Pascal ma upozornil, že to tam už nie je ako kedysi. Zaujímavé. Francúzsko je matka fotografie. Fotografia sa tam narodila. Paríž je mesto, ktoré miluje fotografiu. Francúzsko má zároveň jedny z najstriktnejších zákonov o fotografovaní ľudí na ulici. Fotografovi za ich nedodržanie hrozia žaloby. Našťastie, nikdy som nemusel riešiť podobný problém.

Vo farbe: William fotografuje od začiatku svojej karéry výhradne farebné fotografie.
Vo farbe: William fotografuje od začiatku svojej karéry výhradne farebné fotografie.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

V Amerike vás nemôžu žalovať?

Aj tam. Závisí to od toho, ako fotografiu použijete. Hlavne agentúrne fotografie ľudí s rozpoznateľnými tvárami, použité na reklamné účely, môžu spôsobiť veľké problémy. Samozrejme, fotograf môže človeka najprv odfotiť a potom mu všetko vysvetliť, vypýtať si súhlas s použitím fotografie a dať mu podpísať takzvaný model re­lease. Ja osobne, keď sa idem túlať von s fotoaparátom, nenosím pri sebe žiadne také formuláre. Väčšina mojich fotografií vznikla v čase, keď model release nikto nevyžadoval, ba ani nepoznal. Takže ho nemajú. Podpísalo mi ho len zopár kovbojov, ktorých som spätne vypátral, keď som sa chystal ich fotky použiť. Ale verte mi, kovbojov v Amerike vypátrate ťažko.

Fotíte každý deň?

Každý deň nie, ale stále mám so sebou fotoaparát.

Ovplyvnila vás éra šikovných telefónov s integrovanými fotoaparátmi?

Nikdy som neurobil fotografiu smartfónom.

Aké pravidlo je pre vás pri fotografii najdôležitejšie?

Keď kráčam ulicami, uvažujem, ako urobiť obrázok, ktorý na to miesto prenesie aj iných. To, že ste niečo odfotili, neznamená, že máte fotku hotovú. Musíte sa na to miesto vracať. Znova a znova. A vždy sa pokúsiť urobiť ešte lepšiu fotku. Moja žena by vám o tom vedela rozprávať...