Lenka Dale

Rozvážny džentlmen, slovenský Giovanni Falcone - stál takmer desať rokov na čele slovenských vyšetrovateľov, bojoval proti organizovanému zločinu v&nbsp;krvavých 90. rokoch, keď sa mafia na Slovensku riadila omertou, teda mlčaním pod hrozbou smrti.&nbsp;Po odchode zo štátnej správy pôsobil aj ako dekan Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy v&nbsp;Bratislave, neskôr sa&nbsp;stal spolugarantom trestného práva na Univerzite Mateja Bela v&nbsp;Banskej Bystrici. Generál a&nbsp;profesor JAROSLAV IVOR (70) sa vôbec nemení. Pôsobí rovnako vyrovnane, pokorne a&nbsp;nezlomne. V rozhovore priznal, že ho nebaví sledovať vládu, ktorá podľa neho boj s&nbsp;korupciou nezvláda.

Mojím osobným vzorom bol Giovanni Falcone, taliansky vyšetrujúci sudca, ktorý efektívne začal zvládať boj s&nbsp;mafiou. Dokázal to tým, že získal na svoju stranu niektorých členov organizovanej skupiny, teda talianskej mafie.

Vraj máte doma komplet celú „zelenú knižnicu“ – zbierku starších kriminálnych románov. Mám ju už od základnej školy. Vždy som tvrdil, že detektívky alebo kriminálne romány sú rozprávky pre dospelých, ktorí majú z&nbsp;detstva zapamätané očakávanie, aby dobro zvíťazilo nad zlom. V&nbsp;úspešnej detektívke polícia zistí páchateľa, zadrží ho a&nbsp;je spravodlivo potrestaný. Nemám však rád dnešné kriminálne romány zo severského prostredia. Je tam zbytočne veľa krvi a&nbsp;násilia. Čo hovoríte na slovenské populárne detektívky, ktoré píšu vaši bývalí kolegovia? Nepáčia sa mi. Hovoria, že píšu o&nbsp;svojich skúsenostiach. Prečítal som asi jednu alebo dve a&nbsp;odchyľujú sa od reality. Skôr sa snažia naplniť očakávania čitateľov. Naopak, mám rád Hercula Poirota, toho si vždy rád pozriem aj v televízii. Obdivujem jeho logiku. Zločin je vlastne produktom spoločnosti a&nbsp;on ho rieši s noblesou, rôznymi úvahami a&nbsp;logickými postupmi, ktorými sa k&nbsp;páchateľovi dopracuje. To mám rád. Jedna vec je násilie v&nbsp;knižkách, druhá v&nbsp;realite. Žijeme v&nbsp;čase hospodárskej krízy, vysokej inflácie, pribúda chudobných ľudí a&nbsp;to sa spája s&nbsp;obavami, že zločin narastie. Ako to vidíte? Každý chce byť majetný, chce sa zabezpečiť. Zo všetkých zločinov tvorila vždy najmenej jednu tretinu majetková kriminalita. Tak to bolo, je a&nbsp;bude. V&nbsp;súčasnosti veľmi rastie polarita - zvyšuje sa počet bohatých a&nbsp;oveľa viac, žiaľ, pribúda aj ľudí, ktorí sú na tom buď priemerne, alebo sa prepadajú do chudoby. A&nbsp;poviem to natvrdo: áno, zločinnosť narastá hlavne u&nbsp;ľudí, ktorí si nemôžu zabezpečiť legálny príjem tým, že sa zamestnajú, alebo si nevedia nájsť primeranú prácu. Sú aj takí, ktorí chcú mať príjem rýchlo a&nbsp;uchýlia sa k&nbsp;trestnej činnosti. Neexistuje priama úmera, ale je to citeľné.

Už v&nbsp;januári ostalo Slovensko v&nbsp;šoku, keď mladý muž na smrť dobodal na ulici zdravotnú sestru pre peniaze. Mnohí sa pýtajú, či sa to môže opakovať v&nbsp;dôsledku zvyšovania chudoby. Trestná činnosť môže byť rôzneho druhu: od jednoduchých majetkových trestných činov, ako sú vreckové krádeže, krádeže vlámaním až po lúpežné prepadnutia. Hoci sme posledné roky zaznamenávali štatistický pokles, akoby sa začal tento druh kriminality opäť vzmáhať a&nbsp;rastie.&nbsp; Takže sa ľudia oprávnene boja vyberať väčšie sumy z&nbsp;bankomatov? Hlavne dôchodcovia s&nbsp;tým majú podľa toho, ako nám píšu, problém. Áno, dôchodcovia sú ľahko zraniteľní, páchatelia sa pri nich dostanú k&nbsp;peniazom veľmi ľahko. Môže ísť o&nbsp;lúpežné prepadnutie, môže ísť o&nbsp;hrozbu násilia, ale aj podvody. To sa, žiaľ, stáva. Prečo hovoríte, že neexistuje priama úmera medzi chudobou a&nbsp;zločinom? Nemáme v&nbsp;rukách podklady, na základe ktorých to môžeme tvrdiť. Preto poviem, že všetko tomu nasvedčuje a&nbsp;svedčia o&nbsp;tom aj prípady, ktoré sú mediálne prezentované. Stále nerozumiem, že nie sú podklady na dané tvrdenie. Veď sa predsa analyzuje situácia a&nbsp;robia sa štatistiky. Nestačí to?&nbsp; Nedá mi nespomenúť jeden faktor. Do roku 1992 existoval pri federálnej generálnej prokuratúre Výskumný ústav kriminologický. Po rozdelení krajiny zanikol. Ale v&nbsp;Českej republike začal kontinuálne fungovať Inštitút pre kriminológiu a&nbsp;sociálnu prevenciu. Každoročne robí niekoľko analýz výstupov, kde skúma napríklad spomínaný inštitút chudoby, podvodov, trendy kriminality. Tento inštitút poskytuje na objednávku ministerstva spravodlivosti rôzne analýzy, ktoré potom slúžia pre legislatívu - na čo sa zamerať, ako modifikovať ktorý trestný čin. Na Slovensku nie je žiadny kriminologický ústav. Je to veľká chyba. Ako to teda funguje pri zákonoch v&nbsp;praxi? U&nbsp;nás to funguje asi tak, že jeden až dvaja poslanci sa rozhodnú, že niečo je problém, zovšeobecnia to a&nbsp;spravia z&nbsp;toho problém spoločnosti. Hoci sa problém dá ľahko vyriešiť legislatívou, ktorú máme, vymyslia nový trestný čin, sprísnené sadzby, hoci to nie je potrebné. Zákony sa teda podľa vás prijímajú nekoncepčne? Áno, prijímajú sa nekoncepčne. Patrí do tejto kategórie napríklad odborníkmi toľko kritizovaný trestný čin ohýbania práva? Načo je ohýbanie práva? Máme predsa trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Ale keď sa chce niekto prezentovať, čo urobil pre reformu justície, tak zvolí trebárs tento spôsob. Je to teda nezmysel z&nbsp;dielne exministerky Márie Kolíkovej? Áno. Dalo sa to riešiť úplne inak. Ja viem, že v&nbsp;Nemecku majú takýto trestný čin, ale on je len na papieri, je mŕtvy, vôbec sa nevyužíva. A&nbsp;seriózne podklady na prijímanie zákonov môže dať práve spomínaný inštitút, ktorý na Slovensku nemáme. Malo by byť v&nbsp;záujme štátu, vlády, ministerstva spravodlivosti, aby vznikol.

Ako podľa vás zvláda v&nbsp;tejto chvíli dočasne poverená vláda boj proti korupcii? Mali ho na prvom mieste v&nbsp;programovom vyhlásení. Nemôžem namietať, že by bolo zle dať si to ako bod číslo jeden. Každý štát, ktorý chce byť právny, musí bojovať s&nbsp;korupciou. Niekde jej je viacej, niekde menej. Treba ju mať v&nbsp;určitých hraniciach, aby to neprerástlo štát. Ale neodpovedali ste na otázku. Zvláda vláda boj proti korupcii? Môžeme si to rozmeniť na drobné. Napríklad v&nbsp;prvom bode sa píše, že chcú predložiť novú koncepciu zákona o&nbsp;preukazovaní pôvodu majetku. To už hovorili aj predchádzajúce vlády. Zákon o&nbsp;preukazovaní pôvodu majetku dokonca vznikol, lenže je bezzubý a&nbsp;neefektívny. Akoby to všetkým vyhovovalo. V tejto veci vláda neurobila nič. Ďalším cieľom bol nový mechanizmus hmotnej zodpovednosti verejných funkcionárov. No, aj o&nbsp;tom sa veľa hovorilo, ale zodpovedajúca legislatívna úprava nenastala. Zákon o&nbsp;lobingu. Tak tu sa neudialo nič, ale mnohé štáty majú lobing v&nbsp;zákonoch. Medzi lobingom a&nbsp;korupciou je veľmi, veľmi tenká, niekedy až málo zreteľná čiara. Vo vyspelých demokraciách, kde lobing majú a&nbsp;uznáva sa, sú jasne dané hranice a&nbsp;pravidlá, ktoré ho odlišujú od korupcie, lebo je to tomu veľmi blízke. Ďalším cieľom vlády bolo obnoviť dôveru v&nbsp;právny štát a&nbsp;právne inštitúcie - súdnictvo, prokuratúru a&nbsp;políciu. Podarilo sa to? Dovolil by som si o&nbsp;tom pochybovať. Ale bolo by fajn, keby skutočne polícia mala dôveru verejnosti, aj jej by sa asi oveľa lepšie robilo, nie? Aj lepšie, aj efektívnejšie, dovolím si tvrdiť. Žiaľ, pre rôzne excesy, ktoré verejnosť sleduje a&nbsp;vyhodnocuje si ich, polícia, prokuratúra alebo súdnictvo dôveru zrejme nezískali. Skutočne si dovolím pochybovať, že by sa zvýšila dôvera občanov v&nbsp;tieto inštitúcie. Ešte by som poznamenal, že excesy sú najzávažnejšie vtedy, keď sa nimi musí zaoberať Ústavný súd. Je tu asi do dvadsať nálezov Ústavného súdu, kde sa vo všeobecnosti konštatuje, že počas tejto vlády boli v&nbsp;trestnom konaní porušené základné práva a&nbsp;slobody. Dvadsať prípadov! To je strašné číslo, je to veľmi veľa. Je to alarmujúce. Ja si takýto stav nepamätám.

Keď sme pri Ústavnom súde. Najnovšie označil za neudržateľné vpadnutie kukláčov do bytu bývalého šéfa NAKA Zuriana. Podľa môjho názoru je celkovo neprípustné nasadenie kukláčov v&nbsp;prípadoch ekonomickej alebo korupčnej trestnej činnosti. Ide predsa o&nbsp;inštitút predvedenia. Zákon o&nbsp;Policajnom zbore hovorí, že každý služobný zákrok musí re­špektovať zásadu primeranosti a&nbsp;proporcionality. Nasadenie kukláčov by sa asi malo týkať teroristov, vrahov na úteku a&nbsp;nebezpečných ozbrojených páchateľov, nie? Presne tak. No u nás to vídavame pri ekonomickej kriminalite. Ale veď predsa ten človek je podozrivý nejaké obdobie. Nie je problém zistiť jeho návyky, kedy je sám, kedy ide do práce, do parku, športuje. Vtedy je možné ho zadržať a&nbsp;predviesť bez teatrálnych trápnych scén s&nbsp;kukláčmi pôsobiacich nevyhnutne negatívne na celú rodinu, ktorá tým musí trpieť. A&nbsp;platí prezumpcia neviny - ten človek ani nemusí byť obvinený, je len podozrivý. A&nbsp;ak sa aj trestné stíhanie po čase zastaví, biľag už na človeku ostane. A&nbsp;nielen u&nbsp;jeho rodiny, ale aj u&nbsp;príbuzných, susedov, známych, kolegov. Takýto biľag sa ťažko zmýva. Ústavný súd bude riešiť aj odpočúvanie kancelárie vyšetrovateľov NAKA.&nbsp; Ako vnímate zverejnené časti rozhovorov medzi údajnými elitnými policajtmi? Bolo to pre mnohých až ohromujúce. Obsah niektorých nahrávok sa dostal na verejnosť a&nbsp;ohromujúce to rozhodne bolo. Je neuveriteľné, ako sa vraj bavili medzi sebou. Viete si predstaviť, že by ste šéfovali takým vyšetrovateľom? To si absolútne neviem predstaviť. Iné je rozprávať sa na pive, pri víne, môžu si tam ponadávať, uvoľniť napätie a&nbsp;stres z&nbsp;práce, sme ľudia. Ale zasa by to malo mať určité hranice. Existuje vnútorný predpis o&nbsp;správaní policajta, ale to, čo zaznelo na nahrávke, je minimálne v&nbsp;rozpore so všeobecnou morálkou, s&nbsp;etikou policajta. Sú to veľmi nebezpečné slová, ktoré tam odzneli. Keby sa niečo také stalo v&nbsp;minulosti, pokračovali by vyšetrovatelia vo svojej práci? Nie, minimálne do vyšetrenia prípadu by ten policajt mal byť postavený mimo služby. Stále by bol v&nbsp;zbore, ale čakalo by sa na došetrenie prípadu. Ako ovplyvňujú vyšetrovanie vnútorné boje na polícii? Je nepredstaviteľné, aby v&nbsp;jednom Policajnom zbore boli takéto rozpory a&nbsp;pertraktovali sa na verejnosti. Stráca sa dôvera verejnosti. Keby služby vyšetrovateľov a&nbsp;kriminálnej polície boli oddelené, pomohlo by to. Dnes sú zlúčení, pracujú spolu a&nbsp;nie je to dobrý systém. Ten systém sa považoval za príčinu nezákonnosti 50. rokov minulého storočia. Všade v&nbsp;Európe sú buď procesne nezávislí sudcovia, vyšetrovatelia, alebo v&nbsp;Nemecku sa vyšetrovatelia nazývajú pomocníci prokuratúry, ale nie sú spojení s&nbsp;kriminálnou políciou.

Sme svedkami, keď sa vo veľkom používajú kajúcnici. Aké sú riziká výpovedí týchto spolupracujúcich svedkov? Na čo si treba pri vyšetrovaní a&nbsp;práci s&nbsp;nimi dávať pozor? Ja mám výhrady už k&nbsp;samotnému používaniu slova kajúcnik. Lebo kajúcnik, ten sa spomína dokonca už v&nbsp;Biblii. Podľa môjho názoru a&nbsp;záveru kajúcnikom je ten, kto sa prizná k&nbsp;spáchaniu trestného činu a&nbsp;oľutuje ho. Ale veď to sme mali v&nbsp;trestnom poriadku vždy, medzi poľahčujúce okolnosti patrilo, ak sa niekto prizná a&nbsp;ľutuje svoj čin. Aj dnes máme páchateľa, ktorý sa prizná, oľutuje, kajá sa. Kajá sa z&nbsp;vlastnej viny. To je kajúcnik. A&nbsp;nie ten, kto sa prizná k&nbsp;svojmu trestnému činu a&nbsp;začne hovoriť o&nbsp;trestných činoch iných - to je niečo iné. Ako to fungovalo pred dnešnými spolupracujúcimi obvinenými „kajúcnikmi“? V&nbsp;90. rokoch, keď sa prijímali právne úpravy mnohých legislatívnych inštitútov, takých nových na boj proti organizovanému zločinu a&nbsp;iných, bol som pri tom. S&nbsp;generálnou prokuratúrou sme úzko spolupracovali, vo vedení bol nebohý doktor Hanzel. Dostali sme do nášho trestného konania také inštitúty ako napríklad chránený svedok, spolupracujúci obvinený alebo agent. To boli inštitúty, ktoré náš právny poriadok dovtedy nepoznal a&nbsp;my sme sa inšpirovali právnou úpravou zo zahraničia. V&nbsp;tom čase tu vznikali mafiánske skupiny, vraždilo sa v&nbsp;uliciach aj za bieleho dňa. Určite ste to brali do úvahy. Mojím osobným vzorom bol Giovanni Falcone, taliansky vyšetrujúci sudca, ktorý efektívne začal zvládať boj s&nbsp;mafiou. Dokázal to tým, že získal na svoju stranu niektorých členov organizovanej skupiny, teda talianskej mafie, a&nbsp;za prísľub určitého benefitu ten rozprával o&nbsp;svojej trestnej činnosti, ale rozprával aj o&nbsp;tom, aká je tá organizovaná skupina, to znamená, kto je na jej čele, aká je štruktúra tej skupiny, akých trestných činov sa dopustila, akých sa chystá dopustiť. Bolo to vždy osožné pre odhaľovanie skupín organizovaného zločinu. To bol prvý moment, aby sa tento inštitút zaviedol u&nbsp;nás. Ľudia z&nbsp;organizovaného zločinu boli vtedy mlčanliví, nerozprávali tak ako dnešní obvinení, je to pravda? Rešpektovali princíp omerty, mlčanlivosti. My sme už vtedy vedeli o&nbsp;mnohých organizovaných skupinách - kto ich vedie a&nbsp;čoho sa dopustili, ale ony boli známe násilím medzi sebou, ale aj k podriadeným, aby sa niekto nedopustil, nebodaj, prezradenia nejakého konania tej zločineckej skupiny. A&nbsp;preto bol veľmi dôležitý aj tento inštitút. Postupom času sa oni stali tými kajúcnikmi, ale tak, že oni sa priznajú a&nbsp;štát im ponúkne za určitú odmenu nejaký benefit. Neskôr vznikol inštitút dohody o&nbsp;vine a&nbsp;treste. Inštitút sa veľmi využíva, ale v&nbsp;právnej teórii ho aj veľmi kritizujú. Dostáva názov vyjednaná alebo dohodnutá spravodlivosť. Že v&nbsp;podstate niet iných dôkazov, ale je možné dohodnúť vinu a&nbsp;trest. Ktorá z&nbsp;vašich aktivít v&nbsp;čase, keď ste šéfovali vyšetrovateľom, vám utkvela v&nbsp;pamäti asi najviac? Využil som inštitút spolupracujúceho obvineného ešte predtým, ako sa zaviedol do právneho systému. Bolo to v&nbsp;90. rokoch, na Slovensku sa rozšírili ozbrojené prepady áut s&nbsp;poštovými a&nbsp;bankovými zásielkami. Boli ozbrojení a&nbsp;lúpili po celom Slovensku. Kriminálna polícia nevedela nič zistiť. A&nbsp;vtedy sa ozval člen tejto organizovanej skupiny, že chce hovoriť osobne so mnou a&nbsp;ak mu zaručím beztrestnosť, prezradí detaily. Dospel som k&nbsp;záveru, že sa to nedá zrealizovať, ale napriek tomu som sa s&nbsp;ním stretol. Pochopil som, že je skutočne zvnútra skupiny. Vymyslel som riešenie. Išiel som za prezidentom republiky, že máme človeka, ktorý môže odhaliť nebezpečnú organizovanú skupinu, ale bude vypovedať, len ak mu prezident udelí milosť. Dohodli sme sa, všetko prebehlo, ako malo, ukázal nám vrecia s&nbsp;finančnými prostriedkami, rozkryl skupinu a&nbsp;pán prezident mu dal milosť. Dopadlo to presne tak, ako to dopadnúť malo.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/general-ivor-narastom-chudoby-narastie-zlocin-uliciach">FOTO generála Ivora v GALÉRII</a>

Generál Ivor: S nárastom chudoby narastie zločin v uliciach

Lenka Dale

Výber pre vás

Generál Ivor: S nárastom chudoby narastie zločin v uliciach

Lenka Dale

Súvisiace články

Sudkyňa Kyselová: Život jej zničila výpoveď jedného človeka

Názorové kotrmelce. Keď stíhali Lipšicových ľudí, paragraf 363 im neprekážal

Súdy sa doťahujú, muž trčí v base: Nech prídu oni sedieť, dám im aj stotisíc eur

Kajúcnik Makó nemá majetok. Vídajú ho v milionárskej oblasti

Výber pre vás