Viaceré africké krajiny v posledných mesiacoch prijali naratív Kremľa, ktorý inváziu v Ukrajine prezentuje ako obranu proti západnému imperializmu. Moskva sa tak čoraz výraznejšie zapája do geopolitického boja o Afriku. Prečo sa nemalá časť kontinentu stáva úrodnou pôdou pre ruskú propagandu, o dvoch tvárach Európskej únie, ale aj dedičstve kolonializmu sa DOMINIK HUTKO rozprával s historikom, afrikanistom SILVESTROM TRNOVCOM (42) z Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied.
Vojenská invázia Ruska ohrozila aj potravinovú bezpečnosť Afriky znižovaním ukrajinskej produkcie poľnohospodárskych plodín. Nie je to dôvod na obavy?
Určite je to dôvod na obavy. Každý takýto konflikt ohrozuje viac alebo menej potravinovú bezpečnosť a práve táto otázka ostáva aspoň zatiaľ kľúčovou vo vzťahu k vojne na Ukrajine pre Africkú úniu - celoafrickú medzinárodnú organizáciu so sídlom v etiópskej Addis Abebe, ktorá združuje 55 afrických štátov.
Prečo potom bola až polovica krajín, ktoré na pôde OSN odmietli odsúdiť vojenskú agresiu Ruska proti Ukrajine, práve z Afriky?
Africká únia na úrovni jednotlivých afrických štátov nemá veľký vplyv a je na politických reprezentáciách každej krajiny, s kým sa rozhodnú spolupracovať v otázkach obrany či vojenskej spolupráce. Ruská diplomacia v Afrike sa v posledných rokoch teší nárastu svojho vplyvu. Veľmi úspešne pritom stavila na historickú kartu, ktorá zdôrazňuje úlohu, ktorú Moskva po roku 1945 zohrala v podpore afrických krajín v boji proti kolonializmu. Ten bol a dodnes je do veľkej miery vnímaný aj ako boj proti kapitalizmu a Západu. Takisto veľmi šikovne využíva skutočnosť, že súčasná generácia mladých ľudí v Afrike vníma veľmi kriticky, že ich kontinent je stále najchudobnejší, a vinia z toho globálny kapitalizmus či status quo vo svete, ktoré tiež spájajú so Západom. A to ruskej diplomacii a propagande výrazným spôsobom uľahčuje získavať sympatie medzi africkým obyvateľstvom, ako aj u tamojších politikov.
Aké interpretácie vo vzťahu k ruskej invázii sa v Afrike presadzujú?
Veľmi ťažko sa to zovšeobecňuje. Afrika nie je jeden štát či krajina, ako sa často u nás o nej píše. Naopak, je kultúrne aj politicky veľmi rôznorodá. Postoj k otázke vojny na Ukrajine sa preto môže líšiť od krajiny ku krajine, od regiónu k regiónu. Niektorí kriticky hovoria o otvorenej agresii Ruska a porovnávajú ju s kolonializmom. Iní sú zas presvedčení, že Moskva sa vojnou na Ukrajine bráni imperializmu Západu, a sympatizujú s ňou. Pomerne bežne je však rozšírený názor, že Afričania a Afričanky nemusia k tejto vojne zastávať nejaký zásadný postoj, lebo ide o vojnu v Európe. A vraj ani v prípade vojen v Afrike sa Európania veľmi nezaujímajú. Rovnako sa celkovo veľmi nezaujímajú o Afriku.
Nárast ruského vplyvu na kontinente súvisí so zlou ekonomickou situáciou. Nie je žiadne tajomstvo, že aj polstoročie po odchode koloniálnych mocností Afrika zápasí s veľkou chudobou...
Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa Rusko z Afriky, s výnimkou energetických záujmov v Egypte či Alžírsku, takmer absolútne stiahlo. Obnovovanie aktivít Moskvy na kontinente sa síce začalo už krátko po roku 2000, no zlom nastal po tom, čo Európa zaviedla na Kremeľ prvé sankcie za anexiu Krymu v roku 2014. Ruskí diplomati sa vtedy netajili tým, že budú hľadať nových partnerov inde, a začali obnovovať svoje vzťahy v Afrike. To, ako ďaleko Moskva v tomto smere zašla a aké sú jej skutočné motívy, sa zatiaľ dá iba odhadovať.
V mnohých afrických krajinách je však aj po rokoch ekonomickej a vojenskej spolupráce so Západom situácia taká zlá, že pre niektorých už nemôže byť horšia. Z pohľadu mnohých Afričanov a Afričaniek je preto každá pomoc či zmena vítaná, a to bez ohľadu na to, či prichádza z Ruska alebo Číny. U nás sa často argumentuje tým, že tieto krajiny sa nestarajú o ľudské práva tak ako Európska únia. No mnohí v Afrike nemajú ten pocit, že by Európskej únii záležalo na nich viac. Nejeden autoritársky africký štát presiaknutý korupciou sa donedávna tešil či dodnes teší dobrým vzťahom s krajinami Únie.
Majú už Rusko s Čínou v Afrike väčší obchodný a diplomatický vplyv ako EÚ?
Rusko určite nie, teda aspoň zatiaľ. No jeho vplyv v niektorých afrických krajinách neustále narastá, a to predovšetkým na úkor vplyvu či popularity Francúzska. Najvplyvnejšie krajiny na kontinente však zostávajú Čína a USA.
Prečo sa zvyšuje záujem veľmocí o Afriku?
Kontinent je opäť v hľadáčiku strategických záujmov svetových veľmocí kvôli zásobám nerastných surovín. Okrem Číny a Ruska sa tu objavujú ďalší hráči ako Turecko, Irán, Izrael, Južná Kórea či štáty Perzského zálivu. Sme svedkami niečoho, čo sa v odborných kruhoch čoraz viac označuje ako „nový“ zápas o Afriku. A jeho súčasťou je aj EÚ, ktorá sa v snahe o energetickú nezávislosť od Moskvy opäť čoraz viac pozerá smerom k tomuto kontinentu.
Súčasťou tohto boja o vplyv sú aj ruskí žoldnieri známi ako vagnerovci. Aký vplyv majú na bezpečnosť kontinentu?
Ich prítomnosť sa v posledných rokoch najvýraznejšie prejavuje v krajinách západnej či strednej Afriky, ktoré boli dovtedy primárne priestorom, kde si svoj dominantný vplyv strážilo veľmi pozorne Francúzsko. Túto oblasť už viac ako desať rokov trápi eskalácia násilia islamistických skupín napojených na ISIS či al-Káidu. Začalo sa to v západoafrickom Mali a napriek prítomnosti francúzskej armády či vojenskej misie EÚ vedenej Francúzskom sa situácia nijako nezlepšila. Naopak, v mnohých ohľadoch sa dá hovoriť o jej zhoršení a násilie sa rozšírilo do okolitých krajín. Francúzska armáda sa z oblasti postupne sťahuje a striedajú ju práve vagnerovci, ktorí oficiálne prichádzajú na pozvanie niektorých afrických vlád a stavajú sa do pozície poradcov v oblasti výcviku a modernizácie armády. O tom, že sú v podstate predĺženou rukou Kremľa, sa dnes už nedá pochybovať.
Ruská diplomacia v Afrike sa teší nárastu svojho vplyvu. Úspešne stavila na historickú kartu, tá zdôrazňuje úlohu, ktorú Moskva po roku 1945 zohrala v podpore afrických krajín v boji proti kolonializmu.
Prečo je teda Afrika pre Európu taká dôležitá?
Vzťahy medzi Afrikou a Európou sú veľmi dlhé a komplikované. V súčasnosti však Afrika predstavuje pre Európu veľkú výzvu najmä v podobe migrácie, ktorá, ako vidíme, bude stále narastať. Napríklad len v oblasti afrického Sahelu na južnom okraji Sahary žije 130 miliónov obyvateľov a do roku 2050 sa očakáva, že sa tento počet zdvojnásobí. Už dnes tam približne 40 miliónov ľudí ohrozuje hlad. Klimatická kríza spôsobuje, že čoraz väčšie oblasti sa stávajú neobývateľnými, sucho v tomto regióne často generuje lokálne konflikty a násilie, ktoré sa do svetových médií dostávajú len málo.
Ako by sa k tomu mala Európa postaviť?
Už dnes je Európska únia z pohľadu Afriky niečo ako pevnosť obohnaná múrom s ostnatými drôtmi. Brusel napríklad posiela stovky miliónov eur Maroku na múr, ktorý zabraňuje africkým migrantom dostať sa do EÚ. Osobne som presvedčený, že to absolútne nie je v súlade s hodnotami, ku ktorým sa hlásime.
V čom?
Je napríklad veľkým problémom, že neudeľujeme azyl aj pre klimatických utečencov. Ľudia neutekajú z oblasti Sahelu len tak z rozmaru, ale preto, že tieto oblasti neumožňujú dôstojný život. Africký kontinent sa na globálnom otepľovaní podieľa iba piatimi percentami, no vplyvy klimatickej krízy majú práve tu najhoršie a najdramatickejšie dôsledky. Existujú ľudnaté regióny, kde už niekoľko rokov poriadne nepršalo. V tejto súvislosti ostávam k našej západnej spoločnosti veľmi kritický.
Prečo?
Lebo to do veľkej miery odhaľuje pretrvávanie rasových a kultúrnych stereotypov z čias kolonializmu. Stačí, ak sa pozrieme, ako sa Západ dokázal zmobilizovať na pomoc vojnou zasiahnutej Ukrajine. Nechápte ma zle, vôbec nechcem spochybňovať správnosť tohto prístupu; naopak, teší ma, že sa západný svet dokázal takto zmobilizovať na podporu Ukrajiny a ľudí utekajúcich pred vojnou. Na druhej strane pre ľudí, ktorí utekajú pred násilím či suchom z Afriky, staviame múry a financujeme záchytné centrá v Líbyi či Maroku. Dejú sa v nich pre nás nepredstaviteľné ľudské tragédie. A to v časoch, keď sa intelektuáli či politici západného sveta predbiehajú vo vyhláseniach o solidarite, mieri a slobode.
Ako vedec sa dlhodobo venujete Afrike. Prečo práve tento kontinent?
Afrika ma fascinuje svojou neuveriteľnou rozmanitosťou a zároveň odlišnosťami od života u nás v Európe. Asi najviac ma fascinujú jej dejiny. Napríklad si málokedy uvedomujeme, že ide o kolísku ľudstva, človek rozumný, Homo sapiens, sa prvýkrát objavil práve v Afrike. Dlhodobý záujem sa však začal až na strednej škole, keď som ako tínedžer navštívil koncom 90. rokov po prvýkrát Paríž. Ako mladého človeka zo Slovenska ma prekvapilo a zároveň fascinovalo množstvo ľudí afrického pôvodu v uliciach mesta. Dodnes si pamätám, že vtedy priťahovali moju pozornosť rovnako ako Eiffelova veža či Katedrála Notre-Dame. Zdalo sa mi, že je ich dokonca viac ako „bielych“ Francúzov, a nechápal som, ako je to možné. Dovtedy som z nášho školstva o dejinách Afriky či kolonializmu vedel veľmi málo. Začal som si klásť prvé otázky o spoločných dejinách Afriky a Európy. A až dodnes som s tým neprestal.
Spočiatku záujem, neskôr práca a výskum vám určite dali príležitosť Afriku aj osobne navštíviť. V ktorých krajinách ste boli?
V posledných rokoch som chodieval najmä do Senegalu, kde robím výskum, hoci v dôsledku pandémie sa to výrazne skomplikovalo. Vo svojej vedeckej práci sa zameriavam predovšetkým na západnú Afriku a práve v senegalskom hlavnom meste Dakar aj v meste Saint-Louis pri hraniciach s Mauritániou sa nachádza viacero archívov, ktoré sú kľúčové pre moju prácu. Veľmi sľubne máme rozpracovaný aj medzinárodný projekt ohľadom islamských kroník a rukopisov v Timbuktu v Mali, no vojna v tejto krajine nám bráni v plnohodnotnej spolupráci. Pracovne som strávil hodne času aj v Tunisku.
Okrem toho som mal možnosť cestovať do Maroka, Egypta, Namíbie, Juhoafrickej republiky, Zimbabwe, ale aj Kene či Tanzánie.
