Akoby Tarantino písal Indiana Jonesa, komentovala najnovší literárny počin úspešného slovenského spisovateľa JURAJA ČERVENÁKA (48) jedna z čitateliek. Dokonca istý internetový obchod ponúka tričko s obrázkom hlavného hrdinu knihy Zakliaty kláštor so sloganom: „V Amerike majú Indiana Jonesa, v Británii Sherlocka Holmesa, v Chorvátsku Winnetoua - ale len my máme hrdinu, ktorého nám môžu závidieť všetci: Adam Šarkan!“
Dej nového Červenákovho románu je nabitý akciou a napätím. Bohato ilustrovaný dobrodružný príbeh s prvkami detektívky, westernu a gotického hororu je prvým románom z nového cyklu Šarkanove poklady. Odohráva sa na Gemeri a na knihe sa významne podieľal aj známy slovenský ilustrátor a výtvarník Michal Ivan. So spisovateľom, redaktorom časopisu Fantázia a držiteľom niekoľkých literárnych ocenení sa zhovárala MONIKA MIKULCOVÁ.
Máte aj vy dobrodružný život?
Záleží na tom, čo kto považuje za dobrodružstvo. Niekto pre takýto pocit vystúpi na Mount Everest, mne stačí aj prechádzka po slovenských kopcoch. Ísť napríklad za ceduľu „Nebezpečenstvo stretu s medveďom hnedým“ môže byť adrenalín. Ale dobrodružstvom môže byť aj založenie rodiny a výchova detí.
Chceli ste písať mysterióznu detektívku s motívmi Dobšinského rozprávok. Ste jeho veľkým fanúšikom?
Prostonárodné povesti zozbierané Dobšinským a mnohými jeho súčasníkmi som vždy považoval za ozveny dávnych mýtov. Najmä keď som písal knihy inšpirované slovanskou mytológiou, ktorú vlastne nepoznáme, zachovala sa len v náznakoch. Jej zvyšky možno nájsť práve v niektorých rozprávkach.
Čo vás na jeho príbehoch fascinuje?
Priznám sa, že mám najradšej tie temnejšie, až hororové povesti, za ktorými neraz cítiť nielen mytológiu, ale azda aj reálne dobové pohromy či zločiny. Pre mňa je to vítaná inšpirácia pre detektívny či dobrodružný príbeh.
Prečo ste sa dej vášho románu Zakliaty kláštor rozhodli situovať práve na Gemer?
Najmä kvôli Dobšinskému, ktorý z Gemera pochádzal a napokon v tejto oblasti, konkrétne na fare v Drienčanoch, prežil posledné obdobie svojho života. Druhým dôvodom bolo, že na Gemeri sa ešte žiaden z mojich románov neodohrával. Rád sa cez štúdium historických súvislostí zoznamujem s jednotlivými regiónmi Slovenska, ale trebárs aj Česka a iných krajín. A trochu zafungovalo aj to, že Gemer je teraz vďaka projektom ako obnova kaštieľa v Jelšave tak akoby „v móde“. Kraj, ktorý dnes zápasí s ťažkými sociálnymi podmienkami, bol za dávnych čias jedným z bohatých priemyselných centier Rakúsko-Uhorska.
Akú literatúru najradšej čítate? Patrí tam aj detektívka, western či gotický román, ktorých prvky nájdeme aj vo vašom poslednom počine?
Určite, som veľkým priaznivcom detektívok a thrillerov. Takisto veľa čítam historické romány alebo historickú faktografiu. No a western je moja veľká žánrová láska, hoci literárny len okrajovo, skôr ma fascinuje ten filmový. Považujem ho za najtradičnejšiu formu dobrodružného príbehu a väčšina mojich kníh sa ním inšpirovala. Zakliaty kláštor obzvlášť, pretože hrdina Adam Šarkan strávil časť života v Amerike, na bojiskách občianskej vojny či priamo na Divokom západe. Keď sa však v úvode knihy vráti domov, rýchlo zistí, že aj tu, v Rakúsko-Uhorsku, môže zažiť „riadnu kovbojku“. S mojou láskou k staromódnym žánrom, aké moja generácia čítala v detstve, súvisí aj vizuál knihy. Výtvarník Michal Ivan do nej vytvoril vyše tridsať ilustrácií a celkovo Kláštor vyzerá ako niečo z legendárnej edície Stopy.
Dlho vo vás príbeh románu dozrieval?
Túto knihu som nosil v hlave pekných pár rokov. Samotné písanie trvalo asi trištvrte roka. Pôvodne to mala byť len taká bokovka či úlet, ktorý si napíšem čisto pre radosť, bez ohľadu na očakávania čitateľov. Ako to však už u srdcových projektov býva, nakoniec román vznikal celkom zložito. Snažil som sa, aby to jednoducho „bolo ono“. Do toho zasiahla pandémia a vojna na Ukrajine, čo mnohým ľuďom v umeleckej sfére akoby vyplo tvorivosť. Aj ja som si chvíľu nebol istý, či sa mi podarí knihu predstaviť čitateľom už tento rok. Nakoniec to ale vyšlo.
Zrejme ste si nevystačili len s fantáziou a museli ste si naštudovať aj nejaké historické fakty...
Tento príbeh nie je až tak výrazne opretý o dejiny ako trebárs moje historické detektívky o kapitánovi Steinovi a notárovi Barbaričovi. Je v ňom však aj tak veľa dobových osobností a súvislostí. Okrem Dobšinského v ňom vystupuje napríklad Ľudovít Greiner, slávny lesmajster a človek, ktorý ako prvý pomerne presne odmeral tatranské štíty. Takisto ma fascinoval príbeh o Čechoch a Slovákoch, ktorí po meruôsmych rokoch emigrovali za oceán a mali svoju vlastnú jednotku v americkej vojne Severu proti Juhu. Preto je aj hlavný hrdina knihy veteránom tejto vojny a svoje skúsenosti použije na nebezpečnej výprave za strateným manželom svojej sestry.
Ste spisovateľom na voľnej nohe a niekde ste uviedli, že vás to uživí. Ste teda šťastný človek, ktorý si žije svoj sen?
V tomto zmysle určite áno, toto živobytie mi absolútne vyhovuje. Vždy som chcel tvoriť, rozprávať príbehy, a to sa mi splnilo. Samozrejme, život nie je iba o práci, takže s tým šťastím je to zložitejšie (smiech).
Vy sa však občas na sociálnej sieti vyjadrujete aj k politickým a spoločenským otázkam. Dokáže vás dianie na Slovensku „napáliť", alebo ste skôr pozorovateľ, ktorý žije radšej vo vlastnom svete?
V poslednej dobe sa snažím presunúť do pozície občasného pozorovateľa. Stále sa však stane, že sa k niečomu vyjadrím ostrejšie, a mám priaznivcov, ktorých tieto statusy či komentáre zaujímajú viac než moje knihy. Celkom to chápem, tiež mám rád, keď sa ľudia vyjadrujú od srdca, ale zároveň by to malo mať istú úroveň a neskĺznuť k čistej nenávisti. Čoraz viac si však uvedomujem, že hádky na sociálnych sieťach sú iba stratou času a k ničomu nevedú a snažím sa im vyhýbať. Mnohí ľudia, aj mediálne známi, sa od tohto virtuálneho sveta úplne odpojili a ja ich chápem. Ja sám som o tom uvažoval, ale chcem zostať v kontakte s čitateľmi, to mi ešte stále robí radosť.
Vraj rád varíte. Čo je vaša špecialita?
Keďže som už mnoho rokov na home office, naučil som sa variť a u nás doma som odvtedy šéfom kuchyne ja. Kvôli knihám sa veľmi zaujímam aj o dobové stravovanie a niekedy až bizarné recepty typu „lisovaná srnčia hlava“ či „plnený jelení konečník“. Ale neskúšam ich, pripravujem klasiky v drobných variáciách, v lete rád vytiahnem na záhradu kotlík a uvarím guláš. Tak ako skoro každý chlap.
Foto v galérii
Ako by ste charakterizovali sám seba?
Hlučný introvert. Človek, ktorý miluje príbehy, rád ich rozpráva, všelijako kombinuje a nanovo interpretuje. Počúvam symfonickú hudbu alebo heavy metal, veľa čítam, chodím na každodenné prechádzky do prírody v okolí Banskej Štiavnice a rád beriem rodinu na výlety po vrchoch a historických pamiatkach. Vždy som mal veľký problém s rešpektovaním autorít, hlavne takých, ktoré si to nezaslúžili. Takže spisovateľské remeslo mi veľmi vyhovuje.
