Ako viete, že práve z tohto človeka bude dobrý politik?

Dokonalý politik neexistuje, ale základné črty by mal mať. Mal by byť cieľavedomý, mať pekný prejav a predovšetkým by mal vedieť, čo chce v politike dosiahnuť. No nie každý to má takto pekne pokope. Odhadnúť, že „tento človek bude super“, sa asi nedá.

A naopak, kedy viete, že z tohto človeka politika nevyrobíte?

Aj to sa stáva, hlavne, ak ten človek nevie, čo vlastne chce. Napríklad vám povie, že chce kandidovať, vy sa ho spýtate prečo a on nevie odpovedať. Nevie, čo by tam mal vlastne robiť. Možno si niekto povie, „budem dobre zarábať“, ale ani to nemusí byť pravda. Ak chce dosiahnuť niečo konkrétne, tak je dobré, ak má svoju vlastnú agendu. Napríklad Matúš Vallo ako architekt má rád svoje mesto a ponúkol ho urobiť príjemnejším pre ľudí.

Sú z vášho pohľadu Zuzana Čaputová a Matúš Vallo nové typy politikov?

Ak beriete starý typ politikov ako politikov z povolania, tak zrejme áno. Zjavne sme už z tohto typu politika unavení. Z toho, ako fungujú, respektíve nefungujú. Inak vnímate človeka, ktorý príde a bojuje za vás ako aktivista, ako keď niekto príde s tým, že môj tatko bol starosta, tak aj ja budem starosta.

Zuzana Čaputová, Hattas sú bývalí aktivisti. Je to dobrý základ na vstup do politiky?

Je to veľmi dobrý základ. Je to niečo medzi bežným občanom a politikom, nie je však priamo involvovaný do politiky. Ak sa im niečo nedarí ako aktivistom presadiť, tak prídu do bodu, že sa rozhodnú vstúpiť do politiky, aby to mohli zmeniť. Erik Baláž uviedol pekný príklad. Vy sa síce môžete priviazať o strom v jednej doline, ale druhú vám zatiaľ vyrúbu. V prípade, že vám ide o systematickú zmenu, nepomôže vám, ak váš aktivistický hlas nie je vypočutý.

Veronika Fajbíková: Riaditeľka Politickej akadémie.
Veronika Fajbíková: Riaditeľka Politickej akadémie.
Zdroj: Miro Miklas

Ktoré sú tie nové témy, ktoré by mali politici prinášať?

Sú to aktuálne environmentálne témy, ktoré rezonujú vo svete a u nás sa jednoznačne zanedbávali. Rovnako je aktuálna téma priemyselného zamerania Slovenska, naťahali sme si k nám automobilky, ktoré raz možno odídu. Tém je veľa, len my sa tu hráme na piesočku a naťahujeme sa o hračky.

Sú to témy, na ktoré pritiahne politik voličov?

Jednoznačne áno, lebo politici často žijú v Bratislave, sú odtrhnutí od bežných problémov ľudí, nerozumejú im. A potom napíše strojár zo Spišskej Novej Vsi, čo mudrujeme, keď nevieme, čo je reálny život. Do určitej miery má pravdu. Takže si myslím, že politici by mali častejšie ísť do regiónov a snažiť sa pochopiť problémy aj zoči-voči konkrétnym ľuďom. Spojiť teóriu s praxou a nie nevyhnutne zaviesť to, čo navrhne ten pán strojár, ale vďaka porozumeniu navrhnúť komplexné riešenia.

Sme svedkami toho, že sa z neznámych ľudí „zrazu“ stanú politici. Naozaj „zrazu“ alebo sú za tým mesiace či roky „výroby“?

Nejde len o krátku kampaň, ale sú to skutočne mesiace a roky roboty. Takže určite to nie je zrazu, môže to tak pôsobiť, lebo bežne človek nevidí prípravu za tým. Ľudia zas až tak nesledujú politiku okrem večerných správ, takže ani nevedia, kto je u nich v obci trebárs starosta. Už len v prípade eurovolieb, ktoré u nás nie sú veľmi sledované, je na to potrebný aspoň rok príprav.

Takže, ako pracujete na budúcom politikovi?

Čo znamená pracovať na politikovi? To, že má za sebou nejaký tím, ktorý ho vypiple? Určite treba na sebe pracovať, právnik si dopĺňa vedomosti o novelách, lekár chodí na konferencie, stretáva sa s kolegami z fachu, to platí u všetkých - treba každý deň „makať“, napríklad absolvovať kurzy mediálnej komunikácie, konfliktový manažment, poučiť sa z chýb iných...

A čo sa na tom konfliktovom manažmente dozviem?

Trebárs, že ak do vás začne redaktor skákať, nemáte sa nechať do toho zatiahnuť, ale elegantne z toho vykľučkovať - a zostať pritom úprimný. Povedia vám, ako si máte dať ruky, aby nebolo vidieť, že sa vám trasú. Učia vás aj neverbálnu komunikáciu. S počtom percent, teda preferencií, vám predsa nestúpa aj IQ. Mnohí politici si myslia, že ak majú osem percent, majú patent na rozum. Nie je to tak. Myslia si, že ak sú vo funkcii mesiace či roky, tak to asi ovládajú a nemusia ísť na nejaké školenie či prednášku.

Boli v minulosti politici lepšie školení na to, ako reagovať na otázky novinárov? Dnes reagujú podráždene a potom sa čudujú, čo to z úst vypustili.

Presne, treba si vedieť povedať, že toto nie je moja parketa, tak nepôjdem do televíznej debaty. Ale nepovedala by som, že je to špecifikom nových politikov. Nové strany sa snažia zaviesť štruktúry, fungovanie aj na mládežníckej úrovni. Politická akadémia nie je nové VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu - pozn. red.), ale myslíme si, že treba politikov dovzdelávať.

Mnohí politici akoby na začiatku boli ústretovejší, sú komunikatívnejší k voličom, roky v politike akoby im uškodili. Je to pre politikov symptomatické?

Myslím si, že politici postupne vyhoria. Aj oni majú rodiny a vlastný život mimo kamier a novín, a keď idú niekam a neustále sú na očiach verejnosti, tak sú z toho určite unavení. Myslím si, že je to viac únava ako arogancia. Ale nechcem zovšeobecňovať, všade sa nájdu aj nepríjemní ľudia.

Ako sa dá v politike relaxovať?

Je to „full-time job“. A majú právo byť unavení. Počula som o starostovi, ktorý po skončení funkcie s veľkou radosťou po niekoľkých rokoch vypol telefón, pretože počas celého funkčného obdobia to nemohol urobiť. Veľká zodpovednosť, ktorá prichádza s funkciami, mnohých zošrotuje, ak sa to nenaučia manažovať.