Keď má kultúra problémy, hlas riaditeľky Slovenskej národnej galérie Alexandry Kusej počuť. Táto inštitúcia nemá budovu len v Bratislave. Jej výstavy hľadajte aj na Zvolenskom zámku, v Pezinku či v Ružomberku. Ak cez letnú dovolenku zablúdite schladiť sa do príjemných priestorov SNG, vedzte, že ste sledovaní. Galéria totiž robí štatistiky o tom, čo z výtvarného umenia Slovákov najviac zaujíma. Svoje osobné kultúrne tipy prezradila šéfka našej najstaršej galérie ALEXANDRA KUSÁ (49) v rozhovore s VERONIKOU COSCULLUELA.

O kultúre sa hovorí na Slovensku hlavne vtedy, ak niečo neklape. Za posledné roky bola takým prípadom Berniniho socha. Prečo o ňu SNG nemala záujem?

Napríklad aj preto, že si nemyslíme, že je to pravý Bernini. Dodnes nie je úplne verifikovaný.

Ale už sa ako Bernini vystavuje.

Áno, získalo ju Getty múzeum. My sme ju mali mať vystavenú v rámci Zmetákovej zbierky, ktorej bola súčasťou. Vtedy nám ju rodina, ktorá sochu na Slovensku vlastnila, neposkytla. Potom sa rozhodli, že ju ponúknu do aukcie. Socha bola atribuovaná úplne inak. Prvýkrát ju správne atribuoval Július Barczi, ktorému ani nenapadlo, že to môže byť pravý Bernini. Atribuoval ju správne ako Bernini, ale keď­že nie sme krajina, kde sa nachádzajú diela tohto rangu, tak si netrúfol verifikovať pravosť. My nemáme v galériách žiadne diela v najvyššom leveli, do ktorého Bernini patrí. Pod touto sochou sedávali najznámejšie kunsthistoričky na staré umenie, aj pani profesorka z Viedne. Nikomu nikdy nenapadlo, že by mohla byť pravá. Všetci si mysleli, že ide o kópiu z 19. storočia.

Getty múzeum sochu kúpilo ako Berniniho...

Áno, ale vôbec to nie je uza­vreté. Otázka atribúcie je veľmi zložitá a ani svetové galérie ako Borghese, Lichtenstein museum a údajne ani Louvre o nej neboli presvedčené. Uvidíme, čo sa o tom bude hovoriť o 15 rokov. Druhá vec je, že    sumy, za ktoré sa údajne predala, boli v slovenskom umení astronomické. Neviem si predstaviť, že by SNG povedala, že chce kúpiť zo Sogy za 35 miliónov Berniniho, ktorý možno ani Bernini nie je. Asi tak - čo by všetci novinári povedali?! Bolo by to neadekvátne pri všetkých finančných problémoch a pri tom, ako sa na nákupy od našich umelcov nedostáva.

Takže neľutujete ani trochu?

Nie, nemalo to so Slovenskom žiadny súvis, iba ten, že sa to tu náhodou ocitlo. V pozadí prebiehajú dva súdne spory, takže nepotrebujeme ani to. Poviem to kulantne: Bohvie, odkiaľ je tá socha, z čieho majetku, keď sa objavila po vojne. Bernini nám ako galérii či štátu nikdy nepatril, patril súkromnej osobe. Tak­že naratív spojený s kauzou, že „nám unikol“, nedáva zmysel. Ak by sme sochu ako krajina nedovolili vyviezť, to neznamená, že by zostala v galérii. Znamená to, že štát by bol povinný kúpiť ju. Ak by to neurobil do roka, zas by bola voľná. Rozumiem, že ako mediálna kauza to bolo zaujímavé, ale príbeh je vždy trochu komplikovanejší, ako vyzerá.

Je v depozitároch - ako ste ma upozornili, že u vás nazývate sklady - niečo vzácne, čo ste doteraz nemali čas ukázať svetu?

Áno, napríklad nové akvizície. Akvizície sú v našej reči nové nákupy. Normálne by niečo nové, skvelé išlo do stálej expozície, ale keďže nemáme ešte dokončenú rekonštrukciu... Naposledy sme dostali obrovský dar od súkromníka, diela v hodnote, myslím, 3,5 milióna eur. Je to také vzácne, že z toho plánujeme stálu expozíciu s menom darcu. Dar obsahuje napríklad skvost od Franza Antona Palka. Hneď ako sme ho dostali, putoval do viedenského Belvederu, kde ho vystavili. Je to také veľké dielo, aj čo sa rozmerov týka, že do súčasných priestorov sa nám nezmestí. Na aukcii sme kúpili aj vzácneho barokového maliara Jána Kupeckého, ale takisto ho nemáme kde vystaviť.

DESAŤ ROKOV VO VEDENÍ Alexandra Kusá je riaditeľkou SNG už desaťročie. Najväčší úspech je, že stúpa krivka počtu návštevníkov, hoci galéria ešte stále nie je zrekonštruovaná.
DESAŤ ROKOV VO VEDENÍ Alexandra Kusá je riaditeľkou SNG už desaťročie. Najväčší úspech je, že stúpa krivka počtu návštevníkov, hoci galéria ešte stále nie je zrekonštruovaná.
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Získavanie nových diel, či už ako výpožička na konkrétne výstavy, alebo aj ich nákup je komplikovaná diplomacia?

(Smiech.) Áno. Keď si napríklad naše dielo požičal viedenský Belveder, išlo o prestíž. Zvyšuje nám to rating. Za požičanie neplatia, iba poistenie, dopravu, správny poplatok. Drahá je hlavne poistka, a to je aj dôvod, prečo my nevystavujeme drahé veci.

To znamená, že na Picassa či Moneta budeme musieť chodiť naďalej do Paríža a do Viedne?

Nuž, toto v Bratislave tak skoro nebude. Mali sme to raz ako ponuku. Jeden nemenovaný veľmi veľký slovenský koncern chcel takúto výstavu sponzorovať. Spomínam si, že to ešte bolo v korunách. Boli sme spokojní, že sme to dohodli za 15 miliónov korún. To však boli aj pre nich veľmi veľké peniaze. Navyše tie poistky sú astronomické. Dá sa to však aj inak - budovať si renomé a dôveru v galerijnom svete je tiež spôsob, ako dostať do našej galérie drahé obrazy, lenže to trvá roky. Kultúrna diplomacia je svet za svetom, ktorý je o pekných veciach. A vôbec to nie je o peniazoch, ale o výtlaku diel.

Diplomacia často funguje štýlom niečo za niečo. Všimli sme si, že SNG spolupracovala pred pár rokmi s prestížnou parížskou galériou Jeu de Paume pri výstave fotografií francúzskeho Slováka Francoisa Kollara. Ak to bolo niečo za niečo, o čo mali oni záujem z vašich zbierok?

To bolo trochu opačne. Oni robili výstavu o Kollarovi pred nami a niektoré jeho veci si od nás vypožičali. Vtedy bol na Slovensku veľmi fajn šéf Francúzskeho inštitútu, ktorý sa vo veci angažoval, a dohodli sme sa, že my im všetko poskytneme a oni nám do Bratislavy pošlú na revanš časť svojej výstavy. Na túto výstavu som bola veľmi hrdá. Normálne som mala doma také tiché uspokojenie, hovorila som si: „Ty jo, hneď Jeu de Paume.“ Paradoxné je, že na vernisáž prišlo veľmi málo ľudí. Vtedy som sa prestala trápiť návštevnosťou, lebo som vedela, že    autor je perfektný a výstava fantastická. Napríklad na ňu prišli aj Viedenčania.

Na čo sa môžu návštevníci vašej galérie tešiť ešte v tomto roku?

Tešíme sa na jeden možno trochu prekvapivý projekt s názvom Ó, šaty. Áno, ide o narážku na pieseň z muzikálu Neberte nám princeznú. SNG má aj zbierku textilu a dostaneme do nej veľký dar: desiatku šiat z galavečera Nadácie Tatrabanky, ktoré mala na sebe oblečená moderátorka, múza večera Adela Vinczeová. Ide o unikátne kúsky, lebo na ich dizajn vždy zamestnajú jedného slovenského návrhára. Okolo týchto šiat urobíme výstavu, kde budeme hovoriť nielen o šatách, ale aj o tom, čo znamená spoločenská móda, pokúsime sa tému historicky ukotviť. Veríme, že to bude poučné aj populárne. Pred pár rokmi sme mali podobnú výstavu, ktorá niesla názov Nech šije, o móde 80. rokov.

Tá dokázala pritiahnuť ľudí?

Záujem bol veľký, pretože takýchto výstav o móde nie je veľa. Okrem toho na jeseň chystáme ešte jeden veľký projekt, niečo, čo my voláme umenovedná výprava. Budeme maľovať kópiu obrovského obrazu s rozmermi 9 x 8 metrov počas niekoľkých mesiacov v átriu naživo pred návštevníkmi. Pôjde o propagandistický obraz z 50. rokov, takže si povieme aj to, čo je to propaganda, ako funguje, čo je to hoax. Na pozadí tohto výkonu chceme uchopiť mnohé témy, ktoré sú aktuálne. To je pre mňa „vzrúšo“.

Kto bude obraz maľovať?

Spolupracujeme s výtvarníkom Marcelom Mališom, ktorý pre nás dielo bude vytvárať. Skončíme budúci rok v júni. Návštevník môže pozorovať, ako bude obraz postupne vznikať.

Lanárite nás teda prísť viackrát?

Opakované návštevy odporúčam. Vstup máme zadarmo, takže nenaháňam vstupné.

Okrem módy ktoré výstavy najviac zaujali Slovákov, povedzme za posledné dva roky?

Návštevníka veľmi pozorne sledujeme. (Smiech.) Vieme teda, že najpopulárnejšou bola výstava Sen a skutočnosť venovaná propagande v rokoch 1939 - 1945, čiže obdobiu slovenského štátu. Ďalšou takou bola výstava Fulla/Filla. Teda autor, ktorého každý v detstve videl v rozprávkových knižkách, a k nemu sme pridali obdobu „francúzskeho“ Čecha Filu. Dobrá správa pre našu galériu je, že sme zistili, že Slovákov zaujíma slovenské umenie a z neho umenie 20. storočia. Povedala by som, že ľudí priťahujú veci, o ktorých možno počuli v rádiu, ktoré niekde videli, o ktorých sa možno doma rozprávajú legendy. Vtedy chce návštevník prísť a urobiť si vlastný názor. Tešíme sa z tohto zistenia o to viac, že v našich zbierkach umenie 20. storočia prevláda.

Spozorovali ste za tie roky, ktoré pôsobíte v galérii, nejaký vývoj vo vzťahu Slovákov k výtvarnému umeniu?

Vo východnej Európe od pádu komunizmu ide krivka návštevnosti dole. V západnej nahor, a to rapídne. Asi pred štyrmi rokmi sa na Slovensku zastavil pozvoľný prepad a ľudia začali do SNG zas chodiť. Pretože sme stále v provizóriu kvôli rekonštrukcii, až tak veľa toho návštevníkovi neponúkame, tak nás čísla tešia ešte viac. Snažíme sa tiež na štýl západných galérií poskytnúť návštevníkom celodenný zážitok - niekoľko poschodí expozícií, knižnicu, kávu. „Nepredávame“ len umenie, ale aj kultúrnu skúsenosť.

BIELE RUKAVIČKY Šéfka SNG sa smeje, že galerijné rukavice nosila viac počas korony ako inokedy.
BIELE RUKAVIČKY Šéfka SNG sa smeje, že galerijné rukavice nosila viac počas korony ako inokedy.
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Ako dlho je vstupné u vás zadarmo? Pýtam sa, či práve to nesúvisí s obdobím, keď vám začala stúpať návštevnosť.

V prvých mesiacoch skutočne stúpla návštevnosť rapídne, myslím o 250 percent. Musím však povedať, že to bolo spojené aj s tým, že sme mali silnú výstavu, takže sa to zviezlo spolu. Potom sa to stabilizovalo. Sledovali sme, čo urobilo vstupné zadarmo. Inak to, ako to zafungovalo, je zaujímavé. Mali sme aj zlú reklamu, ľudia nám vyčítali, ako môžeme brať peniaze od sponzora, od ktorého ich berieme. My sme na to reagovali, že komu je vstup zadarmo proti srsti, kto sa nechce dať pozvať, vždy je tu možnosť zaplatiť si vstupné dobrovoľne. Viete, koľkí ľudia to využili v prvom roku? Štyria sa nenechali pozvať.

Je podľa vás dobré naučiť ľudí, že galéria je zadarmo?

Zatiaľ áno, berieme to stále tak, že každá návšteva je aj vzdelávaním. Navyše naše vstupné nebolo nejaké drahé. Myslím, že sa platilo 3,50 eura. Kým nebude ukončená rekonštrukcia a pre ľudí dostupný celý areál, nezdá sa mi správne, aby sme rušili vstup zadarmo.

Keď bola vlani ohrozená existencia galérie súčasného umenia Kunsthalle, tak si mnoho ľudí povedalo, že to nebude veľká škoda. Koľko Slovákov vlastne zaujíma abstraktné umenie, ktoré sa ťažko chápe?

Máme o tom presné štatistiky. Nečakane 60 percent návštevníkov uprednostňuje súčasné a slovenské umenie. Problém majú skôr tí, ktorí ešte návštevníkmi nie sú. Práve preto, že súčasné umenie nie je také zrozumiteľné, začali sme pripravovať aj iné výstupy. Napríklad máme krátke animované videá s profesorom Škrečkom, kde vysvetľujeme len tento typ umenia. Náš záujem nie je, aby človek odišiel z galérie s tým, že si povie, „nerozumel som tomu, asi som hlúpy“. Chceme, aby odišiel s tým, že si povie, „nie je to také komplikované, prečo som sa toho vždy bál“. Takže ak robíme súčasné umenie, dávame si záležať na sprievodných materiáloch, na letákoch, robíme viac lektorských výkladov.

Ovplyvňuje galériu to, čo máte vy osobne rada? Napríklad v tom, aké témy výstav vyberáte alebo sa viac zameriate na maľby, fotografiu?

Dávam si na to pozor, snažím sa súčasné umenie nerobiť, hoci ho mám rada. Venujem sa umeniu 50. rokov, teda socialistickému realizmu. O tom sme robili výstavu Prerušená pieseň. Postupne sa môj záujem presunul na dianie v galérii, jej históriu, ako to bolo, čo bolo. Niekto by možno povedal, že zbieram také klebety z minulosti, ja hovorím, že skôr poučenia.

Vyzerá aj váš byt trochu ako galéria, teda máte množstvo obrazov na stenách?

Nie. Samozrejme, domov si kupujem veci, s ktorými chcem žiť, a nie také, ktoré by som nakúpila do galérie. Naposledy som napríklad kúpila sestre malý akvarel od Jozefa Kostku v online aukcii. Veľmi výhodne, keďže je to papier.

Čo najvzácnejšie u vás doma visí?

Dedičstvo. Diela, ktoré sme zdedili po starom otcovi. Napríklad obraz Cypriána Majerníka.

SNG má aj web umenia, z ktorého sa dajú zakúpiť zarámované kópie mnohých diel. Kupujú si z neho Slováci niečo?

Čo kupujú ľudia, nás často prekvapí. Je to veľmi rôzne, od klasiky cez staré veci. Populárne sú kresby, tie vyzerajú v reprodukciách dobre, ale rovnako obľúbené sú aj fotografie. Tipovala som, že ľudia budú nakupovať kópie Benku a vôbec nie. Skutočne rôzne sú aj motivácie ľudí, prečo to-ktoré dielo kúpia. Niekedy je to preto, že sa im obraz jednoducho páči, inokedy si ho všimli na výstave a chceli ho mať doma. Aj ja si z webu umenia kupujem diela, nemusím mať originál. Ak sa mi niečo páči, stačí mi reprodukcia. Nie som kultúrny snob. Pozrite, aj tu mi visí replika Telegram UmeNie od Júliusa Kollera.

Keď cestujete, ktorá galéria vás inšpiruje?

Kradnem z každej, kde majú dobrý nápad, to sa priznávam. Mám niektoré obľúbené, ale hoci dostávam túto otázku často, vždy ich zabudnem vymenovať a potom si vravím, že veď som mohla povedať tú a tú. Asi u mňa vyhráva londýnska Tate, aj keď je taká známa. Keď vojdete do turbínovej haly, stretnete tam dav, ktorý sa správa prirodzene. Prechádzajú sa, deti sa naháňajú, cítite sa tam dobre.

Takže vám neprekážajú behajúce deti v galérii?

Vôbec.

Čo ste odkukali a priniesli do SNG?

Vždy keď idem do galérií, tak už si ani tak nepozerám umenie, ale fotím si, ako majú urobené štítky. Všímam si, ako komunikujú s návštevníkom. Vždy si beriem odvšadiaľ letáky, potom čítam, ako ich píšu, aký jazyk používajú, akú grafiku. Na nástenku v zasadačke si dáme veci, ktoré sa nám páčia najviac.

Takže ste tak profesionálne deformovaná, že už umenie v galériách nevnímate?

Až tak by som to nepovedala. Práveže ma fascinuje, ako mňa - takú skeptickú cynickú osobu, ktorá už za tie roky videla kadečo - dokáže fakt dobré dielo stále dostať. Stojíte pred tým, hovoríte si fíha, to je geniálne, a prinúti vás to premýšľať. Je úžasné, že človek vôbec neotupie a umenie vás vie vždy dostať. Jasné, že nie všetko, hoci ľudia si často myslia, že všetko umenie na nich musí zapôsobiť, preto sa deje pred Monou Lízou to, čo sa deje. Naozaj dobré veci ma vedia pohltiť tak, že mám zimomriavky.

Čo také vám spôsobilo zimomriavky naposledy?

Práve v Tate som veľmi chcela vidieť inštaláciu, ktorá bola zážitkom. V podlahe celej tej turbínovej haly, ktorú som spomínala, bola trhlina v zemi od Doris Salcedo. Keď ste pri tom stáli, pohol sa vám svet. Bolo to fantastické. Rada chodím aj do českej Národnej galérie do francúzskej zbierky. Je to jedna z mála galérií, kde je svetové umenie a ni­kto tam nie je.