Venuje sa hlavne súdnictvu a slovenskej mafii.

Ľudmila Lacková

Dhodobo šéfuje Asociácii zamestnávateľských zväzov a&nbsp;združení SR. Ministrom hospodárstva sa stal za&nbsp;druhej Ficovej vlády ako nestraník, na&nbsp;tomto poste vydržal len dva roky. Ešte dlho potom sa o&nbsp;ňom písalo ako o&nbsp;najbohatšom exministrovi. Známy je ako náruživý jachtár, s&nbsp;jachtami spojil aj svoj biznis. Vo firme, ktorá vlastní niekoľko desiatok lodí, sa práve dejú veľké zmeny.  S&nbsp;Tomášom MALATINSKÝM (63) sa rozprávala Ľudmila Lacková.

- čo Malatinského viedlo k zmene vlastníka firmy

- ako zistil, že sa na jeho jachte plavil maďarský premiér Orbán 

- ako v čase svojho ministrovania vychádzal s Ficom

Minister Richard Sulík s&nbsp;partiou kamarátov si vlani prenajal tri jachty od&nbsp;vašej firmy v&nbsp;chorvátskom prístave Kaštela. Je pravda, že ste túto spoločnosť predali? Áno. Ale druhá strana to zatiaľ nechce medializovať.

Pokiaľ viem, tak ju kúpila slovenská firma Heneken. Nie je to tajná informácia. Pýtal som sa Miša Hudobu a&nbsp;on veľmi nechce ísť s&nbsp;tým von. Jednak platinové sitká (firma Heneken ich nakúpila od&nbsp;Správy štátnych hmotných rezerv hlboko pod cenu - pozn. red.) ho sprevádzajú celý život, už je z&nbsp;toho unavený. No a&nbsp;pravda je, že treba pripraviť nejakú kampaň, najlepšie s&nbsp;novými loďami a&nbsp;tie budeme mať až na&nbsp;jar. Budeme… No vidíte, stále hovorím budeme.

Všímam si. Mám jednoducho k&nbsp;tejto spoločnosti vzťah a&nbsp;dokonca tam mám dve lode v&nbsp;prenájme. Aby väčšinu času nestáli v&nbsp;prístave, kde iba žerú peniaze, lebo ako každý zaneprázdnený človek, ani ja nemám čas vybrať sa na&nbsp;loď častejšie ako párkrát do&nbsp;roka. Volá sa to charter manažment. Z&nbsp;výnosu si berie niečo charterovka, niečo dá majiteľovi lode.

Ako vám vôbec napadlo pustiť sa do&nbsp;biznisu takého atypického pre Slovensko? Môj otec bol zakladateľ prvej skupiny, ktorá odkopírovala z&nbsp;časopisu modely plachetníc a&nbsp;podľa nich vyrábala na&nbsp;kolene malé, troj-štvormetrové lode - čajky. Sami si aj šili plachty. Ja som sa jachtingu venoval od&nbsp;detstva. Na&nbsp;seneckých jazerách, lebo za&nbsp;socializmu sme nemohli cestovať. Keď už som dosiahol podnikateľské úspechy a&nbsp;mal som finančné zdroje, inicioval som v&nbsp;roku 2007 vznik spoločnosti First sailing, neskôr premenovanú na&nbsp;Sailing forever.

Bol to dobrý podnikateľský nápad? My sme začínali v&nbsp;čase bankovej krízy vyvolanej krachom Lehman Brothers. Chcel som nákup lodí financovať cez banku, ale žiadna slovenská do&nbsp;toho ísť nechcela. Že je to segment, ktorému nerozumejú. Dnes to už nie je pole neorané.

Z&nbsp;vlastníctva spoločnosti ste odišli, keď ste sa stali ministrom a&nbsp;oficiálne ste sa späť nevrátili. Prečo? Už som sa nechcel aktívne podnikateľsky angažovať.

Nemohlo to takto ostať? Čo vás viedlo k&nbsp;zmene vlastníka firmy? Lode, ktoré sme kupovali my pred pätnástimi rokmi, majú životnosť za&nbsp;sebou. Treba kúpiť nové. Na&nbsp;to musíte mať pred sebou perspektívu. Inak pristupujete k&nbsp;biznisu, keď máte štyridsať, päťdesiat a&nbsp;inak, keď máte šesťdesiatku za&nbsp;sebou. Vekovo to pre mňa už nemá zmysel a&nbsp;moje deti sa nehrnuli, žeby pokračovali v&nbsp;tomto biznise.

Bolo to bolestivé rozhodnutie? Nie. Všetci, ktoré majú člny, vám povedia, že sa tešia dvakrát. Prvýkrát, keď čln kupujú, a&nbsp;druhýkrát, keď ho predávajú. Musím spomenúť aj smutnú udalosť. Chorvátskemu kolegovi Máriovi, s&nbsp;ktorým som vo firme začínal, diagnostikovali nádor na&nbsp;mozgu a&nbsp;keď mal štyridsaťtri rokov, sme sa s&nbsp;ním rozlúčili. Budovať si s&nbsp;niekým dôveru odznova, to je dlhý proces. Do&nbsp;toho už nech sa púšťajú mladší.

Ale loď nepredávate. Ako vyzerá tá vaša? Volá sa Antiopa, je to Oceanis 55. Sú v&nbsp;nej štyri dvojlôžkové kajuty, salón s&nbsp;kuchyňou, vonkajší kokpit. Patrí do&nbsp;kategórie väčších lodí. Ak sa ďalší vyspia v&nbsp;salóne, môže odviezť dokopy aj jedenásť ľudí. Kvôli komfortu občas zoberieme aj profesionálneho kapitána, ktorý sa postará o&nbsp;loď, kým sme na&nbsp;výlete v&nbsp;meste.

Je jachting niečo ako golf - že sa bohatí stretávajú a&nbsp;riešia pri tom biznis? Je to podobné. Regaty sa robia aj pre jednoduchšiu, aj pre movitejšiu klientelu. Niektorí sa poskladajú a&nbsp;idú na&nbsp;dovolenku bez nejakej pompéznosti, využívajú lacné maríny, kotvenie za&nbsp;pár šupov. A&nbsp;máme aj takých, ktorí nešetria na&nbsp;ničom.

Ako to vyzerá, keď sa na&nbsp;ničom nešetrí? Napríklad klient chce mať v&nbsp;každej maríne najlepšiu večeru. Sú aj takí, ktorí si objednajú nielen kapitána, ale aj hostesku, ktorá navarí. Príde na&nbsp;loď, nakúpi čerstvé pečivo, nachystá raňajky, čerstvú pomarančovú šťavu, šampanské. Tí, ktorí si to nemôžu dovoliť, si sami natrú chleba paštétou.

Prenajímajú si vaše lode aj na&nbsp;organizovanie veľkolepých párty? Párkrát sme požičali loď na&nbsp;mládežnícke technoakcie. Oni holdujú alkoholu aj kadečomu inému a&nbsp;v&nbsp;eufórii, do&nbsp;ktorej sa dostanú, si už nevážia nič. Loď vracajú dosť vybývanú. Hoci sa nehandrkujú o&nbsp;cenu, zaplatia všetko, ale neteší nás na&nbsp;takéto projekty požičiavať lode. V&nbsp;sobotu vrátia loď v&nbsp;zlom stave a&nbsp;o&nbsp;päť hodín už na&nbsp;ňu čaká ďalší klient s&nbsp;dvomi deťmi. Nestihneme alkohol ani vyvetrať. Rýchlo musíme loď vyčistiť, vymeniť bielizeň, vyvoňať, opraviť všetko, naplniť nádrže. Piatok a&nbsp;sobota v&nbsp;charterovke sú smrteľné dni. V&nbsp;tej hektike padajú vysávače do&nbsp;mora, ako si ich prenášajú z&nbsp;lode na&nbsp;loď. Našťastie, Kaštela je blízko Splitu, pracovnej sily je dostatok. Horšie to majú na&nbsp;ostrovoch.

Politici si od&nbsp;vás prenajímajú lode? Myslím okrem už spomínaného Sulíka, ktorého sme vlani nafotili pri nastupovaní na&nbsp;jachtu. Niektorých som zavolal ja. Kamarátov, ktorých som poznal ešte pred tým, ako vstúpili do&nbsp;politiky. Napríklad niekdajší českí ministri Vladimír Tošovský, Milan Urban, Jan Mládek. Zo slovenských chodievali exmnistri Roman Brecely a&nbsp;Ďuro Miškov. Možno boli aj ďalší, o&nbsp;ktorých ani neviem. Mám zážitok starý asi desať rokov. Jeden kamarát spal vonku na&nbsp;palube. Pre klaustrofóbiu či teplo niektorí ľudia neradi spia v&nbsp;kajutách. Ako sa preberal, očami zablúdil na&nbsp;vedľajšiu loď a&nbsp;tam sa takisto zobúdzal chlap, ktorý mu bol povedomý. Vyzeral ako maďarský premiér Orbán. Hneď mi volal a&nbsp;ja som konfrontoval nášho Mária, že mi ani nepovie, koho máme na&nbsp;lodiach. Mário potvrdil, že áno, je to Orbán, ale zakázali mu o&nbsp;tom čo i&nbsp;len muknúť. Viktor Orbán si loď vybavoval cez svojho asistenta. Prišiel na&nbsp;rodinnú dovolenku aj s&nbsp;otcom a&nbsp;všetko sa udialo bez najmenšieho rozruchu.

Dovolenky na&nbsp;jachte síce vyzerajú mimoriadne atraktívne, ale môže to byť asi aj dosť nebezpečná záležitosť. Zaskočilo niečo počas plavieb vás? Jasné. Napríklad na&nbsp;Kanárskych ostrovoch som bol s&nbsp;pomerne neskúsenou posádkou. Tam sa z&nbsp;relatívnej pohody, takmer z&nbsp;bezvetria ako lusknutím prstov zrazu tak rozfúkalo, že už som nedokázal zrefovať plachty. Celú posádku paralyzoval strach, na&nbsp;kymácajúcej sa lodi nechcel nikto nič robiť. Niektorým začalo byť nevoľno, kŕmili rybky a&nbsp;kŕmili ich dlho. Ale aj v&nbsp;Chorvátsku niektoré druhy vetra prídu z&nbsp;kopcov znenazdajky a&nbsp;poriadne udrú na&nbsp;vodnú hladinu. Stalo sa mi tam, že som netušil, kde je breh. Nevidel som nič. Všade hmla a&nbsp;vietor fúkal vždy z&nbsp;inej strany. Ocitol som sa vo víre. Nechcel som zastať, aby more neunášalo loď. V&nbsp;búrke som zvolil jazdu v&nbsp;kruhu, kým sa počasie neustáli. Krúžil som takto asi hodinu.

„Muž cez palubu!“ - také niečo ste zažili? Sám som skoro raz vypadol. Bolo to v&nbsp;noci. Kričal som na&nbsp;kormidelníka, aby ešte nerobil manéver, ale plachty vo vetre hučali a&nbsp;on ma nepočul. Takže ten manéver spravil a&nbsp;mňa prevrátilo. Stihol som sa nohami zachytiť za&nbsp;zábradlie a&nbsp;nado mnou prešvihlo odťažové lano. Ani neviem, ako som ho schmatol. Keby som spadol do&nbsp;vody, v&nbsp;tme by si to nikto nevšimol. V&nbsp;hlave mi preblysla otázka, či doplávam na&nbsp;pevninu. Boli sme štyri kilometre od&nbsp;ostrova Vis. To bolo dosť. Našťastie som nevypadol, cez to lano som sa dostal na&nbsp;palubu.

Aký ste plavec? Celkom dobrý. Chodievam plávať, vždy si dám jeden, dva kilometre. Ale na&nbsp;mori, keď idú vlny proti vám a&nbsp;vy ste ešte aj oblečený, to nie je to isté ako v&nbsp;bazéne. Človek je v&nbsp;šatách slabo pohyblivý a&nbsp;vlny s&nbsp;ním zametajú. On nie je pánom situácie. Trénujeme, čo robiť v&nbsp;podobných situáciách. Záchrana „muža cez palubu“ je jeden zo základných výcvikových manévrov. Ťažké je spraviť manéver tak, aby sa on mohol niečoho chytiť. Loď je obyčajne vysoko.

Trénujete záchranné akcie? Dospeli sme postupne k&nbsp;tomu, že potrebujeme takýto kurz, hoci sme celkom skúsení. Človek nevie, čo všeličo sa môže stať. Absolvovali sme kurz prežitia v&nbsp;bazéne s&nbsp;vlnami. Prednášal tam jeden Rakúšan, ktorý sa zúčastnil na&nbsp;transatlantických pretekoch, kde sa každý plaví sám. S&nbsp;nejakým Španielom sa dohodol vysielačkou, že mu poskytne potravinovú pomoc. To znamená zabaliť balík, dať naň baterku, hodiť ho do&nbsp;vody, poskytnúť súradnice. Španiel si to napokon rozmyslel, lebo by to bolo porušenie pravidiel súťaže. Že jednoducho nejako vydrží. Rakúšan sa rozhodol po&nbsp;potraviny vrátiť. Načahoval sa hákom, aby balík zachytil, a&nbsp;ako sa naťahoval a&nbsp;naťahoval, padol do&nbsp;vody. V&nbsp;strede Atlantiku. On teda vo vode a&nbsp;jeho plachetnica s&nbsp;plne napätými plachtami plávala preč. Po&nbsp;čase Španiel volal Rakúšanovi, či balík našiel. Keďže sa neozýval, Španiel pochopil, že čosi nie je v&nbsp;poriadku. Vrátil sa a&nbsp;tým Rakúšanovi zachránil život. Povedal som si, keď toto prežil, tak nás môže učiť.

Čo ste sa na&nbsp;kurze prežitia naučili? Skúšali sme, čo robiť, keď loď stroskotá. Vtedy sa vyhodí záchranný ostrovček, ktorý sa po&nbsp;dopade na&nbsp;hladinu sám nafúkne. Je to mnohouholník s&nbsp;otvorenou jednou stranou, vyzerá ako stan. Dokonca sú v&nbsp;ňom balíky na&nbsp;prežitie s&nbsp;potravinami a&nbsp;pomôckami na&nbsp;ošetrenie. Zistil som, že do&nbsp;záchranného ostrova sa zle lezie. Existujú aj nácviky, čo robiť, keď sú vo vode viacerí. Musia sa pochytať. Sú síce ešte nemotornejší, ale bezpečnejší. Keď sa dohodnú, že budú všetci kopať nohami jedným smerom, tak sa ako jedno teleso pomaly tým smerom pohybujú.

Chytáte počas plavieb ryby? Nie som veľký rybár, ale občas si zalovím. Najväčší zážitok som mal na&nbsp;Kube. Dosť ďaleko od&nbsp;brehu tam má more hĺbku desať metrov a&nbsp;po&nbsp;troch, štyroch míľach zrazu útes hlboký sto metrov. Miestni nám poradili loviť na&nbsp;tomto zlome. Ako návnadu môžeme dať hocičo, hlavne, aby v&nbsp;tom bol háčik. Nahodili sme a&nbsp;hneď záber. Zase sme nahodili a&nbsp;zase záber. Čo nahodenie, to záber. Až nás to už nebavilo. Chytili sme vtedy aj žraloka a&nbsp;dokonca aj modrého merlina, čo je veľký úlovok.

Na&nbsp;jachtárske preteky ste vraj chodievali s&nbsp;bratom oligarchu Jozefa Brhela. S&nbsp;Ivanom Brhelom. Jozefa Brhela vnímam ako človeka, ktorý pôsobil v&nbsp;politike, bol aj za&nbsp;vznikom strany Smer. To sú verejne známe veci.

Neviem, nakoľko Brhelovcov poznáte, ale predsa len - ako vnímate obvinenia voči nim? Obvinenie Ivanovho brata sa týka zákaziek v&nbsp;IT sektore. Tam sa kadečo dialo. K&nbsp;elektronizácií štátnej správy malo dôjsť už v&nbsp;čase, keď som bol ja na&nbsp;ministerstve - to je desať rokov. Už sa o&nbsp;nej prestáva aj hovoriť. Čo peňazí sa do&nbsp;toho nalialo! Alebo sa pozrime na&nbsp;aktuálne kocúrkovo s&nbsp;občianskymi preukazmi. Čipy nie sú. Čítačka čipových kariet vyzerá ako z&nbsp;päťdesiatych rokov. Nemôžem povedať, že je všetko v&nbsp;poriadku. Zjavne nie. No kto s&nbsp;tým urobí poriadok? Mali sme vo vláde IT manažéra Pellegriniho, teraz má jeho strana Hlas najväčšie preferencie. Asi sa ľuďom páčilo, ako to robili. A&nbsp;teraz má IT pod palcom Remišová. Jeden lepší ako druhý.

Máte po&nbsp;rokoch dobrý pocit z&nbsp;toho, že ste zastávali funkciu ministra? Prijatie ponuky nepovažujem za&nbsp;chybný krok. Z&nbsp;pozície šéfa zamestnávateľských zväzov som často kritizoval kroky ministerstva a&nbsp;stať sa ministrom bola príležitosť ukázať, že to ide aj ináč. Fico vtedy dostal dôveru od&nbsp;voličov takú, že mohol sám zostaviť vládu. Zdalo sa mi, že vďaka silnému mandátu sme získali prvé dva roky na&nbsp;opatrenia, ktoré síce v&nbsp;prvom momente zabolia, ale v&nbsp;konečnom dôsledku prinesú veľké benefity. Narazil som na&nbsp;zotrvačnosť robiť populárne kroky. Lebo volič je taký a&nbsp;onaký, toto volič ocení a&nbsp;toto nie. Strana začala kampaňovať od&nbsp;prvého dňa.

Aká bola komunikácia s&nbsp;Ficom? Ja sa nemôžem sťažovať. Bol som externista (členom Smeru nikdy nebol - pozn. red.), ale občas ma prizvali na&nbsp;poslanecký klub. Niečo sa mi podarilo, niečo nie. Za&nbsp;mojej éry išla matka Slovenského plynárenského priemyslu pod štát. Boli okolo toho reči, prečo to robíme a&nbsp;tak. Nakoniec aj pán Sulík, ktorého poslanci ma kritizovali, je rád, že má SPP v&nbsp;rukách štát. Ani len nenaznačuje, že by chcel SPP privatizovať. Dnes, v&nbsp;čase krízy, môže štátna firma zasiahnuť, keď privátny dodávateľ odmieta ťahať horúce gaštany z&nbsp;ohňa. SPP môže sanovať domácnosti i&nbsp;firmy, dodá aj plyn, aj elektrinu.

Prečo ste po&nbsp;dvoch rokoch ministrovania podali demisiu? Pýtam sa, prečo naozaj. (Smiech.) No viete, bola taká nálada.

Čiže nepoviete. Nie. Boli veci, ktoré sa nepáčili im, o&nbsp;tých nechcem hovoriť.

Komu im? Smeru. Politika má také cykly. Keď sa niečo nezadarí, treba inde upustiť paru. Vtedy sme boli pod neúspechom Fica v&nbsp;prezidentských voľbách a&nbsp;vnútri strany sa to spracovávalo - čo náš volič? Fico má síce hlavné slovo, ale regióny predstavujú hlasy, ktoré v&nbsp;Smere počúvali. Aspoň ja som to tak vnímal.