Život špióna je veľmi podobný životu každého človeka. Všetci klameme, hovorí známy spisovateľ

Narodil sa v Ghane, prežil občiansku vojnu v Nigérii, chodil do školy v Škótsku s britským kráľom Karolom III., päťkrát sa stretol s kráľovnou Alžbetou II., pracoval vo filmovom priemysle, v televízii, napísal romány, ktoré dostali prestížne ocenenia, a vlastnil vinohrad na juhozápade Francúzska.

Škótsky spisovateľ a scenárista WILLIAM BOYD (71) rozhodne nemal nudný život. Nie je to však všetko. Je aj autorom jedného dielu Jame­sa Bonda. Pre PLUS 7 DNÍ vysvetlil, v čom je jeho román Solo iný oproti klasikám z dielne otca najslávnejšieho špióna sveta Iana Fleminga. Rozprával sa s ním VIVIEN COSCULLUELA.

Museli ste sa pri písaní knihy Jamesa Bonda Solo vžiť do kože tajného agenta?

V istom zmysle áno. Je to zaujímavé, pretože rodina tvorcu Jamesa Bonda Iana Fleminga ovláda celé knižné dedičstvo, ale s filmami nemajú nič spoločné. Z ničoho nič sa vám ozvú s tým, že chcú, aby ste napísali ďalší diel ságy. Darujú vám mýtickú postavu Jamesa Bonda, pričom neexistuje žiadna kontrola či konkrétne pravidlá, ktoré musíte dodržať.

Ako to teda funguje?

Treba len rešpektovať žáner. Musíte pochopiť, o čom je písanie románu o Jamesovi Bondovi. Takže áno, musíte sa vžiť do špiónovej kože. Knihu som písal výlučne z jeho pohľadu. Jednou z vecí, ktoré som chcel okrem písania vzrušujúceho špionážneho románu, bolo priniesť portrét Jame­sa Bonda vo veku 45 rokov. V roku 1969, keď sa román odohráva, je to totiž jeho vek. Zo Sola si môžete odniesť to, akým človekom je skutočný James Bond, aká je jeho reálna osobnosť, hoci zostáva, samozrejme, fiktívnou postavou.

Ako ste to dosiahli?

Urobil som hlboký rešerš. O Ianovi Flemingovi som aj predtým veľa vedel, prečítal som štrnásť kníh, ktoré napísal, v chronologickom poradí a robil si pritom poznámky. Takže všetko, čo v Sole nájdete o Bondovi, o jeho živote a zvykoch, má svoj pôvod v diele Iana Fleminga.

Vráťme sa k tomu, že neexistujú žiadne pravidlá. Máte teda úplnú slobodu?

Ako som povedal, musíte len rešpektovať žáner. Treba napríklad zahrnúť dosť áut a sexuálnych scén. Nevyhnutný je aj zloduch, záporák s charizmou. Musíte jednoducho zapracovať všetky známe aspekty z románov o Jamesovi Bondovi. No ako to urobíte, je na vás. Môžete rozprávať ľubovoľný príbeh.

V čom bol váš James Bond unikátny?

Chcel som ho poslať do Afriky, pretože sa tam predtým žiadne bondovky neodohrali. Flemingova rodina s tým bola stotožnená. Román by som nenapísal, keby mi povedali: „Musíte ho zasadiť do Ameriky alebo do určitého roku.“ Potreboval som svoju slobodu, aby to bola zaujímavá práca.

V mojom románe je to prvýkrát, čo má Bond rovnako starú milenku.

Ako ste k nej teda pristupovali?

Dosť ma to bavilo, no písanie som bral veľmi vážne. Spravili mi úžasný darček. Predtým som napísal dva špionážne romány, jeden sa odohrával počas prvej svetovej vojny a druhý počas druhej. Román o Jamesovi Bondovi bol príležitosťou napísať špionážny román z obdobia studenej vojny. Moja trilógia bola kompletná. Túto skúsenosť som si naozaj užíval, veľmi sa mi páčilo vžiť sa do Bondovej kože a napísať knihu vlastným hlasom, nie ako pastiš alebo paródiu na Fleminga. 

Aké sú tam okrem Afriky ďalšie jedinečné veci?

Podrobne opísané skúsenosti James Bonda ako mladého vojaka počas druhej svetovej vojny. Vo Flemingových románoch je o tom približne päť alebo šesť zmienok, ale zakaždým je to iba jeden riadok. Takže časť príbehu o ňom v roku 1944 tesne po dni D je niečo úplne nové. Predtým sa tým nikto nezaoberal. Ďalej som priniesol aj Bondov milostný vzťah so ženou, ktorá je v rovnakom veku ako on.

Je to dosť neobyklé.

Je. Zvyčajne sú ženy, ktoré Bonda priťahujú, oveľa mladšie ako on. Tentoraz má 45 rokov a žena, do ktorej sa zamiluje a s ktorou má románik, tiež. Je to prvýkrát, čo má Bond rovnako starú milenku. Myslím, že režisér Sam Mendez mi vo filme Skyfall tento nápad ukradol. Je veľa ďalších drobných detailov, ktoré podľa mňa čitateľov prekvapili.

Aké?

V Sole je Bond veľmi nervózny, keď treba niekam letieť. Neznáša lietadlá. Keď vidí niečo hrozné, napríklad zohavené mŕtve telo, vracia. S tým sa vo filmoch nestretnete. Veľmi ho zaujíma ženské oblečenie. Má na to oko. Ako návrhár. U Fleminga o tom nájdete narážky, ale ja som z nich urobil niečo viac. V mojej verzii je Bond tým, čomu sa hovorí fungujúci alkoholik. Aj Fleming bol.

Naozaj?

Áno, denne vypil dve fľaše vodky a vyfajčil šesťdesiat cigariet. Tieto návyky odovzdal Bondovi. Pri čítaní Flemingových románov zistíte, že Bond takmer vždy pije alkohol. V jednom z nich je nádherná veta, Fleming píše: J­ame­s Bond si uvedomil, že trinásta veľká whisky bola chyba. Je to jeden a pol fľaše. Vo svojej knihe som zdôraznil skutočnosť, že Bond je pijan a pravdepodobne bol opitý väčšinu času, keď sa venoval špionáži. To všetko má pôvod u Fleminga, ja som to len podčiarkol.

Povedali ste, že to bol dar. Ponuku napísať Jamesa Bonda ste prijali okamžite alebo ste si to museli premyslieť?

Prijal som ju asi za dve sekundy. Bolo to dobre načasované. Dokončil som vtedy iný román, veľmi som sa zaujímal o Fleminga a prišlo to ako blesk z jasného neba. Zavolal mi môj agent a povedal: „Mal by si záujem?“ Povedal som áno, samozrejme. Mal som aj otázky, stretol som sa s rodinou Flemingovcov. Nie je to pohovor, ale je to príležitosť opýtať sa na všetky podmienky, na to, akú máte slobodu a podobne.

A čo finančný aspekt?

Pre rodinu Flemingovcov je to, samozrejme, spôsob, ako ďalej ťažiť z Jamesa Bonda. Dohoda znie, že si peniaze rozdelíte v pomere jedna k jednej. Je to bondovka, predávala sa v 40 krajinách sveta. Takže išlo o dobre platenú prácu, ale bola zároveň fascinujúca, a na knihu som veľmi hrdý. Bez váhania som ju dal na poličku k svojim ostatným dielam, pretože som ju napísal najlepšie, ako som mohol. Od jej vydania uplynulo už desať rokov a medzi fanúšikmi Bonda získala povesť veľmi seriózneho prírastku.

Spomenuli ste, že ste sa stretli s rodinou Iana Fleminga. Povedali vám, prečo si vybrali práve vás?

Nie. Mám podozrenie, že to bolo preto, lebo som veľa písal o Ianovi Flemingovi. Recenzoval som knihy o ňom, písal som o ňom publicistiku, a dokonca sa objavuje ako postava v mojom románe Any Human Heart. Asi si uvedomili, že Fleminga a bondovskú literárnu tradíciu veľmi dobre poznám. Ale celý proces má určitú postupnosť.

Akú?

Dostanete ponuku, stretnete sa s rodinou, porozprávate sa s ňou, potom predložíte náčrt príbehu, ktorý chcete napísať, ona si ho pozrie, a ak má nejaké námietky, dá vám vedieť. Keď knihu dokončíte, prečíta si ju, nie preto, aby niečo zmenila, ale len preto, aby skontrolovala, či sú dodržané tradície bondovského žánru. Mali sme len jednu nezhodu.

Čoho sa týkala?

Myslím, že vtedy som o Jamesovi Bondovi vedel viac ako oni. Takže sa, paradoxne, mýlila Flemingova rodina. To, čo spochybnila, bol vzťah medzi Bondom a M, jeho šéfom. Ja som to vnímal a opisoval ako vzťah podobný tomu, čo je medzi otcom a synom. Nesúhlasila s tým, predložil som svoje argumenty, no nezmenila názor. Citoval som jej kúsky z Flemingových románov, ale nezhodli sme sa na interpretácii.

Museli ste to upraviť?

Veľmi mierne som zmenil spôsob, akým Bond reaguje na M. Bond je zranený, v Afrike takmer zomrel, je v nemocnici v Škótsku a navštevuje ho M, ktorý mu priniesol fľašu whisky. Je to intímny moment. V mojom ponímaní to bola sentimentálnejšia scéna, v miestnosti bolo veľa emócií. Flemingova rodina to však považovala za nevhodné. Vymazal som pár riadkov. Keď si scénu prečítate, aj tak ucítite, že medzi Bondom a M existuje úprimná náklonnosť.

Ako bondovka zapadá do vášho diela a do tém, ktoré sú vám blízke, ako je história a identita?

Je veľmi blízka mojej práci, čiastočne preto, že sa odohráva v Afrike, kde som sa narodil a vyrastal. Zmenil som názvy, vymyslel som krajinu Zanzarim, ale každý, kto pozná tamojšie dejiny, pochopí, že ide o Nigériu a občiansku vojnu v rokoch 1967 až 1970. V tom čase som tam žil a konflikt ma hlboko ovplyvnil. Svet, ktorý opisujem v Sole, hotel, do ktorého chodia, atmosféra krajiny, všetko je presne o tom, čo som tam zažil.

Aké sú okrem Afriky ďalšie motívy, ktoré nájdeme zároveň v Sole a vo vašich ostatných knihách?

Motív dvojtvárnosti a zrady. Sú to klasické prvky špionážneho románu, ale veľa ich používam aj vo svojich vlastných dielach. Veľa britských spisovateľov, serióznych, literárnych autorov píše špionážne romány, pretože je to žáner, ktorý má najbližšie k ľudským skúsenostiam, viac ako horor, detektívky či sci-fi.

Prečo je to tak?

Život špióna je veľmi podobný životu každého človeka. Všetci klameme, vydávame sa za niekoho iného, dopúšťame sa zrady, pretvarujeme sa, udržiavame tajomstvá a prezrádzame tajomstvá druhých. To sú klasické charakteristiky špehov. Seriózni spisovatelia píšu špionážne romány, pretože si uvedomujú túto blízkosť. Solo mi poskytlo veľmi dobrú príležitosť preskúmať tieto témy a venovať sa vlastne aj aspektu mojej autobiografie.

Keď už hovoríme o histórii a identite, vaša najnovšia kniha The Romantic ponúka silný príklad života plného udalostí. Hrdina Cashel Greville Ross cestuje cez mnohé krajiny a je skúšaný dejinami devätnásteho storočia. Nevytratili sa dobrodružné ľudské osudy?

Myslím si, že stále existujú ľudia, ktorí vedú neobyčajný život, ale svet sa očividne zmenil. Keď kniha vyšla, niektorí kritici tvrdili, že nikto nemohol mať taký osud ako Cashel. Je to neznalosť pomerov.

Život špióna je veľmi podobný životu každého človeka. Všetci klameme, vydávame sa za niekoho iného, dopúšťame sa zrady, pretvarujeme sa, udržiavame tajomstvá a prezrádzame tajomstvá druhých.

Prečo?

V devätnástom storočí bolo veľa životov preplnených udalosťami. Môžeme spomenúť francúzskeho spisovateľa Stendhala. To, čo vo svojom živote dokázal, je výnimočné. Na tom nebolo vtedy nič nezvyčajné. Navyše, ak sa pozriete na to, čo sa udialo za Cashelovho života, čiže v rokoch 1799 až 1882, na vtedajší technologický vývoj v Európe, nájdete veľa podobností s digitálnou revolúciou, ktorú zažívame my. Naše životy sa tiež úplne zmenili, takisto ako v devätnástom storočí.

Máte konkrétne príklady?

Na začiatku románu všetci jazdili na koňoch alebo na kočoch. Na konci sa môžete dostať z Paríža do Berlína za jeden deň. Už zaviedli elektrické svetlo, ústredné kúrenie, splachovacie toalety. Svet sa v priebehu Cashelovho života absolútne zmenil. Chcel som priblížiť aj tento rozmer. Aby som to mohol urobiť a vyrozprávať presvedčivý príbeh, muselo sa stať veľa vecí priamo aj Cashelovi. Súvisí to s typom knihy, ktorú píšem a ktorú nazývam románom celého života od kolísky po hrob. Ak sa chystáte predostrieť takýto príbeh, ste nútení, aby to bol osud plný udalostí. Musí sa toho veľa stať, aby vaše rozprávanie malo spád. Preto som Cashelovi dal veľmi rušný a pestrý život. Po a, lebo to bolo pravdivé a typické, ale po b, lebo to pomohlo mojim úmyslom.

Myslíte si, že takýto život je možný aj v dvadsiatom prvom storočí?

Áno. Myslím, že to závisí od vašej profesie, od toho, čomu sa venujete. Poznám ľudí, ktorí mali výnimočné osudy. Osud dnešného spisovateľa sa možno nepodobá tomu, ako žili autori v devätnástom storočí. Je dosť nudný, ale zoberme môj život. Narodil som sa v Afrike, prežil som občiansku vojnu, chodil som do internátnej školy v Škótsku. Poznám anglického kráľa Karola III., bol to môj spolužiak. Pracoval som vo filmovom priemysle, v televízii, stýkal som sa s veľmi slávnymi spisovateľmi a hercami. Päťkrát som sa stretol s kráľovnou Alžbetou II. Takže, ak sa pozriete aj na môj, takpovediac, nudný život, uznáte, že sa mi toho stalo pomerne veľa. A dúfam, že vzrušujúcich stretnutí bude ešte mnoho.

Myslíte si, že to platí pre každý život?

Každý dlhý život je plný príhod, rozprávaní a príbehov. Najmä ak ste umelec, intelektuál. No podobný osud môžete tiež mať, ak ste vojak alebo cestovateľ. Pozrite sa na Jacquesa Cousteaua, slávneho francúzskeho podmorského výskumníka. Napadajú mi aj anglické ekvivalenty, ktoré dokázali tie najneobyčajnejšie veci, napísali knihy, vystupovali v televízii, vyliezli na Mount Everest a tak ďalej. Takže áno, je stále možné žiť vzrušujúci, preplnený život.

Geografický a historický rozmer z románu The Romantic je ústredným bodom všetkých vašich kníh, ako keby ste chceli vedecky definovať ich význam pre človeka. Mýlim sa?

Možno nie ako vedec, ale skôr akýsi vyšetrovateľ. Lekár alebo psychiater by možno bolo ešte lepšie prirovnanie, pretože sa pozerám na ľudské bytosti a sledujem, ako sa správajú a reagujú. Ak ste seriózny spisovateľ, snažíte sa to robiť tak, aby to bolo čo najreálnejšie. To je ďalšie zábavné spojenie medzi spisovateľom a špiónom. Obaja neustále pozorujú svet a ľudí, ktorí ich obklopujú.

Aj v každodennom živote sa tak správate?

Keď idem do supermarketu kúpiť bochník chleba, keď sa prechádzam ulicami, moje oči stále všetko sledujú. Pozerám sa na veci, všímam si ich. Keď vidím, že sa niečo deje, snažím sa domýšľať, aké sú okolnosti, aké sú postavy zapojené do deja. Vaša myseľ neustále preosieva javy každodenného života. Je to veľmi analytická činnosť. Áno, snažíte sa ako vedec alebo filozof pochopiť veci, ich význam, všímať si, čo je komické, čo je absurdné. Spisovateľ to robí neustále, takmer nevedome. Neustále analyzujete, zvažujete, zaznamenávate skúsenosti. Ste akýmsi neustálym pozorovateľom ľudského stavu.

V dobrom románe máte prístup k úplnému vnútornému životu ľudí.

Táto kniha je zároveň odpoveďou na zásadnú ontologickú otázku, čo z nás zostane po smrti. Je umenie jediným spôsobom, ako udržať spomienky pri živote po tom, ako sa vytratili z ostatných nosičov, ako sú rodinné pamiatky, denníky, fotografie a tak ďalej?

Áno, presne. Jednou z veľkých predností románu, jedným z dôvodov, prečo je fikcia taká silná, je to, že nám ponúka niečo, čo v živote inak nedosiahneme.
 
Čo to je?

Nemôžeme vedieť, čo si myslia iní ľudia. Môžu nám to povedať, môžeme si sa domnievať, že im rozumieme. Platí to aj pre najbližších, nech je to vaša žena, vaše deti, vaši rodičia, ktokoľvek. Ľudské bytosti sú záhadné a v skutočnosti nevieme, čo človekom hýbe. No v dobrom románe máte prístup k úplnému vnútornému životu ľudí, hoci ide o fiktívne výtvory. Ak chcete pochopiť zvláštne dobrodružstvo našich osudov, paradoxne najlepšie je obrátiť sa na román, nie na históriu, publicistiku či dokument.

Prečo?

Pri týchto žánroch máte dočinenia s faktami, no vyžadujú si interpretáciu, ktorá je subjektívna a môže byť nesprávna. Román je fikcia a keďže ho vymyslel jeden jediný človek, môže zaručiť, že príbeh opísaného života je pravdivý. Môžem vám sľúbiť, že osud Cashela Grevilla Rossa je presne taký, aký si ho prečítate v The Romantic. O ničom inom mimo fikcie sa to zaručiť nedá.
 
Iba umenie to umožňuje.

Áno, zvláštnym a hlbokým spôsobom umenie zachycuje skúsenosť, akou je život, a zvláštne interakcie, ktoré ho tvoria. Je to záznam. Máme už stovky rokov písanej literatúry. Ale, samozrejme, môžeme to vidieť aj v jaskyniach na maľbách, ktoré vznikli pred desiatkami tisíc rokov. Neandertálsky človek sa ich prostredníctvom snažil pochopiť svoje prostredie a to, čo sa mu zdalo krásne, čo sa mu páčilo, čo bolo nebezpečné a tak ďalej. Umenie je teda pokusom o zachytenie histórie nášho druhu.

Vráťme sa k prepojeniu fikcie s realitou. V The Romantic ste sa snažili ukázať aj to, že román o živote človeka môže byť reálnejší ako skutočný životopis?

Snažil som sa to ukázať v celej svojej tvorbe, no najmä v týchto celoživotných románoch. Teraz si uvedomujem, že keď som ich začal písať, nemal som takýto plán. Chcel som upozorniť, akú silu má fikcia v porovnaní s literatúrou faktu. Je pravdivejšia ako záznam, ktorý by som zanechal o vlastnom živote. Fiktívna verzia ľudského života je oveľa lepším portrétom ako tvarovaná a manipulovaná biografia alebo autobiografia.
 
Prečo?

Pamäť je veľmi, veľmi úskočná a tvorivá. To je jedna z vecí, ktoré hovorí Cashel. Pamäť je ako sluha, ktorý sa snaží vyhovieť svojmu pánovi. Pamätáte si to, čo si chcete pamätať, a svoje spomienky tvarujete, aby ste zmenili príbeh svojho života. Je to veľmi nedôveryhodný nástroj ľudského mozgu. Fikcia vás pravdepodobne priblíži k realite viac ako dokument, história alebo reportáž.
 
Vidím v tom paralelu s vašou knihou Nat Tate: An American Artist 1928-1960, ktorá bola umeleckým podvodom, falošnou autobiografiou, ktorú tesne po jej vydaní všetci považovali za skutočnú. Je vám táto umelecká tradícia ľsti a klamu blízka?

Áno, je. Snažím sa písať fikcie, ktoré sa zdajú také skutočné, že čitateľ začne pochybovať, či je to pravda, alebo nie. Používam pri tom rôzne triky. Prvou knihou, ktorú som napísal týmto štýlom, bol román s názvom The New Confessions o filmovom režisérovi. Knihu v roku 1987 recenzoval veľmi významný kritik v Anglicku. Bol presvedčený, že ide o autobiografiu, a začal v knihe hľadať fotografie. Pomyslel som si, aha, fotografie. Tak s tým by som sa mohol pohrať.

Pamäť je veľmi, veľmi úskočná a tvorivá. Pamäť je ako sluha, ktorý sa snaží vyhovieť svojmu pánovi.

Tak ste to urobili.

Áno, vymyslel som maliara Nata Tatea a použil som na to fotografie a kresby. Dnes by ste to už nemohli urobiť, ale to bolo pred Googlom. Vytvoril som fiktívnu postavu a vyzerala tak reálne, že ľudia verili, že skutočne existuje. Podvod, ktorého som sa dopustil, bol veľmi presvedčivý. Novinári so mnou robili rozhovory a pýtali sa, ako som objavil tohto maliara. Ľudia to zhltli aj s navijakom.
 
Nedokázali ste to však sám, že?

Pomohol mi David Bowie a americký spisovateľ Gore Vidal. Mali sme malý okruh konšpirátorov. Čiastočne to fungovalo aj preto, že knižka obsahovala všetko, čo má mať umelecká monografia. Odvtedy mám tendenciu robiť fikciu takou skutočnou, že nakoniec stráca svoj status fikcie.
 
V akých knihách napríklad?

V románe Any Human Heart, ktorý je denník s viditeľnou redakčnou úpravou, čiže s poznámkami pod čiarou a indexom na konci. Moja fiktívna postava sa stretáva so skutočnými ľuďmi, ako sú vojvoda a vojvodkyňa z Windsoru, Pablo Picasso či Virginia Wolfová. Hranica medzi fikciou a skutočnosťou sa stáva veľmi nejasnou, neistou. Pokračoval som aj vo svojom románe Sweet Caress, ktorý je o fotografke. Obsahuje 73 snímok a rovnako je to aj s knihou The Romantic. V predslove spomínam, že som dostal kufrík s autobiografiou a ďalšími roztrúsenými osobnými artefaktmi a že bude lepšie napísať o tejto osobe román než životopis.

Čo bol trik v úvode románu.

Bola to súčasť úskoku, áno. Predstieranie, že to, čo čítate, by mohol byť skutočný príbeh. Samozrejme, skutočný príbeh to je, ale tváril som sa, že je o reálnej osobe. Mnohí čitatelia si skutočne mysleli, že Cashel Grevill Ross existuje, a boli dosť šokovaní, keď som povedal, že som si to celé vymyslel. Mojou ambíciou je teda ukázať, akú moc má fikcia, keď ide o výskum ľudského osudu a našej skúsenosti so životom na tejto zemi.
 
The Romantic ste čiastočne napísali v Terste, v meste Itala Sveva, kde žil aj James Joyce. Toto mesto je dnes talianske, ale dlho bolo rakúsko-uhorské so silnou slovanskou komunitou. Je pre vás dôležité miesto, kde sa písanie odohráva?

V Terste som párkrát už bol, ale knihu som nepísal tam. To, že som sa v románe podpísal, ako keby vznikol tam, je súčasťou ľsti. Ale je to fascinujúce mesto a použil som ho v knihe s názvom Love is Blind. Je o hudobníkovi, ladičovi klavírov, ktorý sa ocitne v Terste a stretne Jamesa Joycea. Terst spomínam v The Romantic aj preto, lebo jednou z inšpirácií knihy je Stendhal.
 
Mohli by ste to myšlienku rozviesť?

Bol krátko konzulom v Terste, kým ho Rakúšania nevyhodili. V tomto meste existuje zaujímavé prepojenie spisovateľov. Navštívil som ho a strávil tam nejaký čas. Povedal som si, že je to dobré miesto aj pre Cashela, keď tam skončil aj Stendhal. Tento román mi napadol aj vďaka tomu, že som čítal Stendhalovu autobiografiu – La vie de Henry Brulard. Je to fantastická kniha. Je neobyčajne moderná, napísaná v polovici devätnásteho storočia a je plná malých kresieb. Tie som zakomponoval do The Romantic ako malú poctu Stendhalovi.
 
Prečo?

Čítal som Henryho Brularda a Stendhal sa považoval za romantika, no bola to preňho choroba, akési prekliatie. Pomyslel som si, že je to zaujímavý koncept, že sa možno hrať s postavou, ktorej romantická povaha istým spôsobom formuje jej život v dobrom aj v katastrofálnom zmysle. Priviedlo ma to k prvotnej myšlienke napísať román. Ako študent v Oxforde som písal doktorát o básnikovi Shelleym, ktorý sa v knihe takisto objavuje. Prvú polovicu devätnásteho storočia a obdobie romantizmu dobre poznám a vždy som chcel využiť tieto neužitočné vedomosti. Nápad napísať román z devätnásteho storočia o romantikovi, pričom som mu dal epigrafy Johna Keatsa a Stendhala, dvoch emblematických postáv romantického obdobia, teda vznikol, a musel som vymyslieť k tomu príbeh, postavu a tak ďalej.

Svoje kotviace body som našiel aj inde vo svojom živote, v manželstve, manželke, rodine a priateľoch. Nepatrím k ľuďom, ktorých pohlcuje umenie.

Kozmopolitizmus je neodmysliteľnou súčasťou vášho života. Narodili ste sa v Ghane, kde ste vyrastali, potom ste sa s rodičmi presťahovali do Nigérie, ale ste Škót a žijete medzi Londýnom a južným Francúzskom. Pomáha vám písanie nájsť kotviace body?

Neviem. Písanie je mojím povolaním. Je to iba súčasťou toho, kým som. Svoje kotviace body som našiel aj inde vo svojom živote, v manželstve, manželke, rodine a priateľoch. Nepatrím k ľuďom, ktorých pohlcuje umenie. Je to, samozrejme, neuveriteľne dôležitá súčasť môjho života, ale moje priority sú oveľa širšie a väčšie. Vždy som hovoril, že šťastie, nech už je akékoľvek, je veľmi, veľmi krehká vec.

Čo to znamená?

Môže byť zničené v jednom okamihu. Vždy som si to uvedomoval a povzbudzovalo ma to, aby som sa sústredil na prítomný moment  a nerobil si plány príliš dopredu alebo mal očakávania. Myslím si, že moje kotviace body vlastne súvisia s tým, čo tvorí moje súčasné šťastie, či už je to vo francúzskom okrese Dordogne alebo v Londýne. Môj spisovateľský život je o niečom inom. Myslím, že mám celkom pevnú osobnú filozofiu a viem, čo je v mojom živote dôležité. Samozrejme, moje písanie je veľmi dôležité, ale nie je to to najdôležitejšie.
 
Afrika je pre vašu tvorbu kľúčová, je prítomná v Sóle, ale aj v Any Human Heart, A Good Man in Africa, Brazzaville Beach a ďalších. Akú úlohu zohráva tento kontinent, čo ním vyjadrujete?

Nerád sa príliš analyzujem. Ako spisovateľ musíte trochu ignorovať samého seba a to, prečo niečo robíte alebo prečo píšete o určitých veciach. No keď sa spätne pozerám, vidím, že prvých 23 rokov svojho života, ktoré som strávil v Afrike, bolo pre mňa nesmierne dôležitých. V západnej Afrike, v bývalých britských kolóniách, sme boli úplne integrovaní. Neexistovala žiadna segregácia. Mal som ghanských a nigérijských priateľov, chodil som k nim domov, oni zase k nám. V kluboch bolo zmiešané publikum. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch som ako biely chlapec v Afrike mohol ísť kamkoľvek bez strachu. Žil som vo výnimočnom svete, kde som bol v menšine, ale nikdy som sa necítil ohrozený.
 
A dnes?

Dnes to už nejde, už to neexistuje. Mal som však úžasnú príležitosť vyrastať a žiť v africkej krajine. Nebol som turista, nepracoval som tam. Bol to môj domov. Bolo to veľmi nezvyčajné a už je to fuč. To, samozrejme, ovplyvnilo moju prácu. Nie som si stopercentne istý ako alebo prečo, ale viem, že áno. Knihy, ktoré som napísal, či už je to Brazzaville Beach, A Good Man in Africa, An Ice-Cream War, a to, ako sa Afrika stále objavuje v mojom živote, je do veľkej miery spôsobené mojou históriou. Ďalšia vec, ktorú mi to dalo, je to, že som vykorenený.
 
Mohli by ste vysvetliť, ako sa to prejavuje?

Ak sa vás niekto opýta, odkiaľ ste, pravdepodobne viete odpovedať jednou vetou. Ak sa niekto opýta mňa, odkiaľ som, je to zložitejšie. Nemôžem povedať, že som Ghančan alebo Nigérijčan. Som Škót, ale nežijem v Škótsku. V Afrike som sa cítil ako cudzinec, zažil som spôsob života, ktorý nebol môj, nemohol som tvrdiť, že som Nigérijčan alebo Ghančan, a to ma v dobrom zmysle slova zbavilo koreňov. Možno mi to ako spisovateľovi pomáha. V krajinách, v ktorých som žil, som sa nikdy necítil úplne doma.

Naozaj?

Vždy som bol akýmsi vonkajším pozorovateľom a to platí aj pre moje detstvo. Dlho predtým, ako som sa stal spisovateľom, som bol cudzinec a iný ako ľudia, s ktorými som žil. Nechcem to nejako prehnane analyzovať, ale uznávam, že to muselo mať obrovský vplyv na mňa ako spisovateľa aj ako človeka. Moje postoje k otázke rás sú napríklad veľmi ovplyvnené tým, že som vyrastal v africkej krajine. Na moje názory na integráciu a prisťahovalectvo zapôsobilo detstvo a mladosť v Afrike.
 
Myslíte si, že Afrika má dostatočné miesto v umení našich západných spoločností, a keď je zobrazovaná, nie je to často prostredníctvom klišé?

Áno, a myslím si, že je takmer nemožné hovoriť o jednej Afrike. Je to ako hovoriť o jednej Európe. Existuje tridsať afrických krajín. Dve z nich poznám celkom dobre, ale o Egypte, Etiópii alebo Senegale neviem nič. Slovo Afrika akoby predstavuje jednotný koncept, ale v skutočnosti je príliš veľká na to, aby sa to dalo takto zjednodušiť. Na Západe máme mylnú predstavu a preto hovoríme o problémoch Afriky, čo však nemá význam. Pozeráme sa na to príliš všeobjímajúcou optikou. Ťažkosti v Južnej Afrike sú iné ako problémy v Nigérii. V Afrike sú štáty, ktorým sa mimoriadne darí, a sú krajiny, kde ľudia živoria. Je to obrovský kontinent a je veľmi rôznorodý. Na Západe robíme veľkú chybu, keď ju považujeme za niečo, čo možno takto pochopiť a využiť. Nedá sa to tak jednoducho analyzovať.

Ste Škót a vyjadrili ste sa o možnej nezávislosti krajiny. Môžete mi zhrnúť svoj postoj?

Začnem Brexitom. Bola to úplná katastrofa. V Spojenom Kráľovstve teraz vidíme, akým aktom sebapoškodenia bolo vystúpenie z Európskej únie. Cítim hnev, že malá väčšina dokázala vnútiť celej krajine aktuálny hrozný stav. Veci sa však otočili. Teraz si 63 percent obyvateľov myslí, že to bola chyba. Som Škót, pretože moji rodičia, moja matka a otec vyrastali a žili deväť míľ od seba, žije tam moja rodina, mám veľa skúseností so Škótskom a milujem túto krajinu. Ale myslím si, že hnutie za nezávislosť je pomýlené, trochu ako pri Brexite.
 
V akom zmysle?

Je to iba akási viera, nie je to skutočné. Je to takmer ako kult. Sme Škóti a môžeme byť slobodní, môžeme byť nezávislí a prežiť sami. Keď bolo referendum, vyzýval som zástancov nezávislosti, aby mi predložili ekonomické argumenty. Potom by som možno hlasoval za odchod z únie. Ale faktom je, že je to úplne nemožné.

Keby sme v roku 2014 hlasovali za nezávislosť Škótska, boli by sme teraz zbankrotovanou krajinou.

Prečo?

Keby sme v roku 2014 hlasovali za nezávislosť, boli by sme teraz zbankrotovanou krajinou, ktorá by potrebovala Anglicko, aby ju zachránilo. Takže sen o škótskej nezávislosti je iba snom. Je dosť nebezpečné veriť len v sny a ignorovať realitu. Môj názor sa nezmenil. Nech mi ukážu ekonomické argumenty za nezávislé Škótsko, ako môžeme skutočne prežiť sami a čo sa v nezávislom Škótsku stane so všetkými inštitúciami, ako je bankovníctvo, zdravotníctvo, vysielanie, médiá. Na tieto otázky mi nikto neodpovedal. Všetko bolo o tom, že sme Škóti a chceme byť slobodní. Ale realita tejto nezávislosti sa nikdy poriadne neriešila.
 
Nakoniec to teda dobre dopadlo.

Škóti hlasovali v pomere 60:40, aby zostali v únii. Sú to celkom rozumní ľudia. Uvedomili si, že to bol sen. Teraz si myslím, že je to ešte menej pravdepodobné kvôli problémom Škótskej národnej strany. Ľudia to vidia. Je nám lepšie spolu, pre Škótsko to má väčší zmysel. Môžete byť decentralizovaní, ale zostať v Spojenom kráľovstve je lepšie ako byť nezávislí. Takisto bolo lepšie zostať v Európskej únii ako z nej vystúpiť. Tieto dva závery spolu súvisia. Písal som publicistické texty, v ktorých som odsudzoval Brexit a snažil som sa poukázať na fantáziu Anglicka alebo Británie fungovať samostatne. A teraz sme svedkami neblahých dôsledkov.
 
Povedali ste vtedy, že ste pripravený prijať francúzske občianstvo, aby ste zostali v Európskej únii. Urobili ste tak?

Nie. Skúmal som, aké som mal možnosti. Vo Francúzsku trávim tri alebo štyri mesiace v roku a urobil by som takmer čokoľvek, aby som získal pas EÚ. Mám zatiaľ dlhodobé vízum, ktoré je ťažké získať. Je to takmer ako byť francúzskym občanom. No dane platím v Spojenom kráľovstve. V skutočnosti spisovatelia hradia dane na celom svete. Ja platím v Číne, v Grécku, v Brazílii, ale nemôžem odvádzať daň z príjmu v dvoch krajinách, zbankrotoval by som. Našiel som kompromisné riešenie, ktoré mi umožňuje tráviť vo Francúzsku toľko času, koľko chcem. Stále však zisťujem, ako získať pas EÚ, ak je to možné. V súčasnosti však môžem žiť tak ako pred Brexitom.
 
O mieste spisovateľov a umelcov vo verejnej diskusii sa často debatuje. Niekedy sú kritizovaní za to, že sa nezúčastňujú, inokedy za to, že zaberajú príliš veľký priestor v médiách. Aký je váš názor?

Na jednej strane som spisovateľ, ale som aj jednotlivec a občan. Ako jednotlivec a občan mám silné politické názory, ale nemyslím si, že by sa mali dostať do mojej beletrie. Avšak si môžete prečítať moje romány a získať celkom jasnú predstavu o tom, aký je môj morálny kompas a do akého politického tábora patrím. No verím v to, čo povedal Vladimir Nabokov: „Ak chceš v románe písať o politike, nepíš román, ale manifest“.

Takže sú témy, o ktorých v románoch nenapíšete.

Jasné, nikdy by som napríklad nenapísal román o Brexite. Niektorí spisovatelia to urobili. Ako jednotlivec, ktorý má prístup k médiám, keď ma požiadajú, aby som vyjadril svoj názor, spravím to. No len ako niekto, kto žije v danej krajine, volí a platí v nej dane. Myslím si, že spisovatelia, ktorí sa vyjadrujú, to robia skôr ako občania než ako spisovatelia. Máme lepší prístup k médiám ako bežný človek.

Váš hlas je teda silnejší.

Áno, preto počujete viac názorov od umelcov ako od bankových manažérov. To platí aj pre mňa. Keď došlo k Brexitu, písal som články do európskych novín v Nemecku, Taliansku, Francúzsku, Belgicku, Španielsku a snažil som sa vysvetliť šialenstvo, ktoré sa udialo v Spojenom kráľovstve. Ale robil som to len ako človek, ktorého sa to dotklo, a nie s myšlienkou, že by to mohlo byť niečo, čo sa dostane do mojej tvorby.

Pri mojich románoch vám garantujem, že nedokážete povedať, v ktorom roku sa odohrávajú.

Prečo presne?

Ak to spravíte, vaša fikcia bude veľmi rýchlo zastaraná. Pri mojich románoch vám garantujem, že nedokážete povedať, v ktorom roku sa odohrávajú. Môže to byť rok 2023 alebo rok 2015. Je to veľmi nejasné. Je to moderný súčasný román, ale nie je tam žiadny detail, ktorý by ho „pripútal“ ku konkrétnemu roku. Ak však zapracujete politické názory do svojej beletrie, o päť rokov budú neaktuálne a nikto nebude vedieť, o čom hovoríte.
 
Vo Francúzsku vlastníte vinárstvo. Aké miesto má víno vo vašom živote?

Stále dôležité, ale naša vinica bola vyklčovaná. Bolo to dvadsať rokov radosti a učenia sa, ale z rôznych dôvodov sa to muselo skončiť. Ale stále pijem veľa vína. Je to moja neresť, ak mám nejakú. Jednou z veľkých výhod spisovateľského života je, že nemusíte ráno vstávať a ísť do práce, ak sa vám nechce. Mám rád jedlo, mám rád víno, rád cestujem. Teším sa z rovnakých vecí ako takmer každý.
 
Nepreháňate to však ako James Bond, že?

Určite nie som na úrovni spotreby Jamesa Bonda, to je isté. No Francúzsko je pre mňa ako pre človeka a pre spisovateľa veľmi dôležité. Môj prvý úspech mimo Spojeného kráľovstva bol vo Francúzsku a pokračuje to už viac ako 30 rokov. To je jeden z dôvodov, prečo sme sa so Susan, mojou manželkou, rozhodli kúpiť tam dom. Trávil som vo Francúzsku veľa času a mojim knihám sa tam darilo. Študoval som na univerzite v Nice. Mám diplom a hovorím po francúzsky. Takže to bolo tak trochu prirodzené. Možno to opäť súvisí s myšlienkou, že som vykorenený. Je príjemné žiť v inej krajine, hovoriť iným jazykom a zažívať inú kultúru. Francúzsko je nesmierne dôležitou súčasťou môjho života a som si istý, že bude aj naďalej.