Spojené štáty americké si volia prezidenta. Súčasný prezident Donald Trump je považovaný za kontroverznú hlavu štátu, podľa mnohých komentátorov robí USA hanbu. Hurikán v Portoriku porovnal s búrkou Katrinou, pri ktorej zomreli v Louisiane stovky ľudí a sediac pri prezidentovi tejto juhoamerickej krajiny spochybnil, či je ich 17 mŕtvych dosť a či teda ide naozaj o takú katastrofu. Vdove po vojakovi namiesto kondolencie pošepky pripomenul, že jej manžel vedel, čo podpísal. Trumpa aj tak mnoho Američanov obdivuje a túžia ho v prezidentskom kresle vídať naďalej. Prečo? O dianí v USA a o blížiacich sa voľbách prezidenta sa s profesorom JOZEFOM BÁTOROM (43) z Katedry politológie Univerzity Komenského rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.
Kedy ste boli naposledy v USA?
Pred dvoma rokmi na vedeckej konferencii prestížnej Asociácie medzinárodných štúdií v San Franciscu. Na túto istú konferenciu som mal ísť aj tento rok, mal som akceptované dve štúdie. Mal som už aj kúpenú letenku, aj hotel zabezpečený. Žiaľ, pre situáciu s covidom som zostal doma.
Takže ste krajinu navštívili asi v polovici mandátu Donalda Trumpa. Aká tam bola vtedy atmosféra?
To sa mi ťažko hodnotí, pretože v Amerike som sa zakaždým ocitol v kolektíve s elitnými akademikmi. No a tí sú skôr liberálne založení a drvivá väčšina z nich nie sú Trumpovi voliči. Zmenu som teda cítil hlavne v tom, že moji kolegovia boli v akejsi miernej depresii z vládnutia Donalda Trumpa a stále rozčarovaní z toho, že vo voľbách vyhral. (Smiech.) Podľa mňa je táto zmena skôr v štýle politiky ako v obsahu.
Ako to myslíte?
No ak sa zamyslíte nad obsahom, ten sa za posledné štyri roky v mnohých oblastiach radikálne nezmenil. NATO je výborný príklad. Vidieť tam kontinuitu. Američania majú dlhodobo problém s tým, že členovia NATO nevynakladajú na obranu dve percentá zo svojho HDP, ako ich zaväzujú zmluvy. Dokonca ani štáty, ktoré majú každoročne prebytok v rozpočte. Príkladom je Nemecko, ktoré dlhodobo míňa na obranu len okolo jedného percenta. Za to nás kritizovali všetky administratívy - od Bushovej cez Obamovu až po Trumpa. Rozdiel je, že on to povedal nediplomaticky. Komunikoval to v štýle „buď zaplatíte, alebo odídeme“. To sú skoro až neokrôchané spôsoby, ale v podstate je odkaz podobný tomu, čo prekážalo prezidentom pred ním.
Takže svet vlastne rozumie USA, len na Trumpov štýl si musel zvyknúť?
Takto by som to nepovedal. Amerika je veľmi komplexná krajina a spoločnosť. Svet ju však často vníma práve cez osobu prezidenta, ktorý je ostro sledovaný. Prezident Trump je mediálne veľmi viditeľný, je prítomný na Twitteri a je veľmi nepredvídateľný. On sa zobudí a medzi ôsmou a desiatou na základe relácií z večera predtým odkazuje cez sociálnu sieť veci, ktoré nie sú vždy koherentné. Diplomati majú potom problém vysvetľovať. To pre zahraničnú politiku nie je dobré.
Spomeniete si na jeho najväčší twitterovský prešľap?
Počas migračnej krízy napríklad na jednom z mítingov - bolo to, myslím, na Floride - hovoril pred davom voličov, že pozrite, čo strašné sa deje vo Švédsku. Tamojší novinári a vládni úradníci i zahraniční diplomati okamžite začali zisťovať, čo hrozné sa udialo. Jedinou hroznou udalosťou v ten deň bola vážnejšia dopravná nehoda, ale to asi prezident Trump nemyslel. Švédsky expremiér Carl Bildt tuším vtedy reagoval na Trumpa tiež na Twitteri slovami: „Čo ten človek húlil?“
Nie je to skôr Trumpov osobný problém, že je na smiech?
Zmena štýlu v komunikácii prezidenta je problém. Nie je to niečo banálne, nad čím mávnete rukou a poviete si nevadí, hlavne, že obsah je v poriadku. Amerika bola tradične mocnosťou, ktorá je garantom liberálnej demokracie vo svete. Keď takáto mocnosť a jej hlavný predstaviteľ spochybňujú hlavne vedecké autority a fakty, vytvára to neistotu. Svet prestáva byť schopný spoľahnúť sa na USA.
Ako sa podľa vás zmenila Amerika s Trumpom na čele?
Nuž, nebudem to hovoriť ako profesor, lebo nebudem vo svojej odpovedi vychádzať z dát. Ale ako pozorovateľ americkej politiky zo Slovenska by som povedal, že najmarkantnejšia zmena je tá, že sa v krajine vyhrotili protirečenia v spoločnosti. Najmä rasové napätie je jedným z aspektov, ktorý rastie. Žiaľ, prezident k tomu aktívne prispieva.
Ako konkrétne?
Relativizuje. Pred pár rokmi napríklad neodsúdil potýčku v meste Charllotesville, kde demonštrovali pravicoví extrémisti. Do ulíc vyšli aj ľudia proti neonacistom a jeden z nich zomrel po tom, čo ho úmyselne zrazil jeden z neonacistov autom. Prezident Trump povedal, že odsudzuje násilie na oboch stranách. Kritizovali ho za to aj ľudia z jeho vlastnej republikánskej strany. Biely dom následne vydal stanovisko, kde jednoznačne vymenoval, že akcie neonacistických skupín vrátane bielych supremacistov prezident odsudzuje. Takýto postoj však netrval dlho a na tlačovej konferencii Trump opäť povedal, že boli na oboch stranách aj slušní ľudia, aj zlí ľudia. Relativizoval celú hodnotovú základňu americkej liberálnej demokracie.
Ako by ste zhodnotili štyri roky prezidenta Trumpa na domácej scéne? Podarilo sa mu urobiť Ameriku zas úžasnou, ako mal vo volebnom slogane „Make America great again“?
Treba podčiarknuť, že ekonomika je dobre rozbehnutá. Nielenže je stabilná, ale v posledných rokoch rastie, rastú platy a znižuje sa nezamestnanosť. Samozrejme, počas koronakrízy došlo k výraznému pádu. Inak dobre prosperovala.
Keď sa krajine ekonomicky darí, je to zásluha prezidenta?
V istom aspekte áno, pretože Trump zvolil obchodnícky prístup k medzinárodným dohodám. Tvrdo rokoval a išiel aj do konfrontácie s niektorými mocnosťami. Napríklad okolo taríf pri dovoze áut, čím pomohol americkému automobilovému priemyslu.
Čím vás Trump prekvapil?
Neviem, či ma to, čo poviem, prekvapilo, ale v každom prípade je zaujímavé, aká veľká je fluktuácia ľudí okolo neho. Odišiel od neho napríklad Jim Mattis, jeho minister obrany. Spoľahlivý, rozhladený armádny generál, presvedčený stúpenec amerických demokratických hodnôt a intelektuálne zdatný človek. Post ministra prijal nie preto, že mu ho ponúkol Donald Trump. Bral ako česť, že mu ho ponúkol prezident USA. V nejakom momente už však nedokázal fungovať v administratíve, na ktorej čele stojí taký nepredvídateľný človek ako prezident Trump. Okrem Mattisa poodchádzalo mnoho šikovných ľudí preto, že zistili, že sa s ním asi pracovať nedá.
To znamená, že je ťažká osobnosť...
Áno, v tom zmysle, že je nepredvídateľný. Ráno povie jednu vec, večer to neplatí. Na druhej strane to nie je nič nové a prekvapivé. Vedeli sme to dávno. Na druhej strane, kým odborníci odchádzajú a prichádzajú, Trumpova rodina zostáva. To, že sa obklopuje dcérou Ivankou a jej manželom Jaredom Kushnerom, je až taký stredoveký, feudálny štýl vládnutia. Jeho rodinní príslušníci majú významné posty a kľúčové úlohy napríklad aj pri diplomatických rokovaniach, čím sa tvorí neformálna paralelná štruktúra k formálnym diplomatickým štruktúram.
Dokázali niečo na tých význam ných postoch?
Jared Kushner je splnomocnencom americkej vlády pre rokovania na Blízkom východe. Podarila sa mu jedna veľmi pozitívna vec, a keď chcete odo mňa prekvapenia, tak možno ma to aj prekvapilo. Vyrokoval bilaterálne dohody o normalizácii vzťahov medzi Izraelom a Spojenými arabskými emirátmi a medzi Izraelom a Bahrajnom. Ide o dokument, ktorý normalizuje vzťahy a znamená aj zavedenie leteckých liniek medzi dlhodobo znepriatelenými krajinami, rozvoj vzájomných ekonomických vzťahov, turizmu.
Neprekvapilo vás, že nie je taký bohatý, ako o sebe tvrdil? Noviny New York Times zverejnili jeho daňové priznania a veru multimiliardárom nie je.
Podnikateľskú stránku aktivít prezidenta Trumpa do podrobností nepoznám, takže k tomu by som sa nerád vyjadroval.
Pred štyrmi rokmi hovoril, že treba vymeniť elity, hral to na nacionalizmus. Aký je jeho argument dnes?
Tvrdí, že treba pokračovať v tom, čo začal. Nemá nový argument. Vraj aby dokázal urobiť Ameriku znova úspešnou, treba udržať to, čo naštartoval. Trump dnes hovorí, že jeho prezidentský úrad od začiatku spochybňovala Hillary Clintonová a iní a že je teda naďalej akýmsi tribúnom ľudu, ktorého okydávajú, klamú a neviem, čo všetko, že sa snaží napraviť krivdy a znovu dať moc do rúk ľudu. Hovorí tiež, že v krajine funguje hlboký štát, teda „deep state“, ako to volá. Teda že na každom ministerstve sú ľudia, ktorí sledujú svoje vlastné záujmy, a nejako rýchlo sa s tým pohnúť nedá.
Funguje to?
Zdá sa, že jeho argumenty sú funkčné a že jeho podpora nejako radikálne neklesá. Uvidíme, ako to nakoniec dopadne. Vôbec nie je jednoznačné, že voľby prehrá.
Splnil sľuby? Je postavený napríklad múr na hranici s Mexikom?
To je jedna z vecí, na ktorých si dal záležať, aby bola, keďže to donekonečna opakoval v kampani v roku 2016. Plot začali stavať, je postavených necelých 600 kilometrov - väčšinou ide o nahrádzanie doterajších hraničných bariér. Je to dlhodobý projekt. Na viacerých úsekoch sa stavia. Navyše to dokázal presadiť na federálnom stupni.
Z pohľadu Slovenska fungujú USA viac-menej tak ako vždy: tvoria filmy a seriály, bohatí bohatnú, hádajú sa s Iránom... Vy Trumpovi uznávate aj klady, ako vás počúvam. Znamená to, že pohroma, ktorú mnohí hlásali, sa nekonala?
V roku 2016 som bol sám veľmi negatívne prekvapený, že prezident Trump vyhral. Napriek všetkému zatiaľ katastrofa nenastala. Ani vo vzťahu k Európe nevidíme v praxi radikálne zhoršenia vzťahov, a to napriek rétorike, ktorú mal. Amerika de facto v praxi zvyšuje svoju angažovanosť v Európe po ruskej anexii Krymu a po tom, čo Rusi začali rôzne hybridné aktivity vo východnej Európe. Napriek rečiam o izolacionizme a o tom, že sa USA stiahnu zo sveta, to neplatí. Majú v mnohom pragmatický prístup. Katastrofa sa nestala ani preto, že prezident je len jeden z inštitútov americkej demokracie. Ústavný systém je nastavený tak, že nie je ľahké vykoľajiť ho.
Čo ste sa o USA naučili počas svojich pobytov na Stanforde?
Okrem iného to, že je to krajina veľmi inšpiratívna a zároveň krajina obrovských rozdielov. Napríklad veľmi záleží na tom, kde v nej žijete. Ja som býval v meste Palo Alto, teda v najlepšej časti Silicon Valley. To je jedno z najbohatších miest v Amerike, kde je nízka kriminalita a vysoká vzdelanostná úroveň. Málokomu tam musíte napríklad vysvetľovať, kde je Slovensko. V USA je zarážajúca rôznorodosť životných podmienok. Nielen čo sa štátov týka, ale aj v rámci jedného mesta máte štvrte s výraznými rozdielmi - stačí prejsť diaľnicu a ste akoby v inom svete.
Je chudoba u nás a v USA to isté?
V Amerike môžete veľmi rýchlo skončiť na ulici. Stačí, že máte neúspech v nejakom súdnom konaní, napríklad pri rozvode. Môžete mať dobrú prácu, byť úspešný človek, ale ak máte zlého právnika, môžete skončiť bez centa. Rozdiel je tiež v tom, že tam môžete veľmi rýchlo skončiť v práci. Jeden deň zarábate tisíce a druhý deň vás vyhodia. U nás máme stabilnejšie prostredie v tom zmysle, že ak sa aj ocitnete v problémoch, vždy je tu nejaká miera sociálnej súdržnosti a solidarity, ktorá v Amerike chýba. V meste Palo Alto napríklad pri Stanfordskom kampuse, kde majú top športoviská, ľudia spávajú v autách. Prečo? Napríklad stratili prácu, ale nechcú sa z oblasti odsťahovať a stratiť kontakty v rámci komunity, a tak žijú z úspor a snažia sa vyžiť, kým si nenájdu novú prácu. To v Bratislave nevidíte.
V Bratislave vidíme, že veľa ľudí odchádza do domov mimo mesta. Centrum je čoraz viac miestom pre bohatých a starých.
To je pravda, ale ľudia to riešia inak ako Američania v Sanfranciskom zálive. Vlastne opačne. Ceny nehnuteľností v Silicon Valley sú oveľa šialenejšie ako u nás. Videl som inzerát, že v meste Palo Alto niekto prenajímal stan v záhrade a jednu sprchu denne za tisíc dolárov mesačne! A niektorí ítečkári to skutočne využijú. Je to pre nich spôsob, ako prežiť pár mesiacov, keď stratia prácu, kým si nájdu novú. Také absurdity si asi ťažko viete predstaviť u nás.
Vy ste robili výskum na jednej z najprestížnejších univerzít s drahým školným. Ako to fungovalo?
Vo vzťahu k hosťujúcim profesorom je univerzita veľmi veľkorysá - získate prístup k celej vedomostnej infraštruktúre, stretávate sa na výskumných seminároch s kolegyňami a kolegami, ktorých práce pozná celý svet, funguje tam silná interdisciplinárna spolupráca. Nové myšlienky často vznikajú, keď spolu uvažujú ľudia z rôznych odborov. Čo sa študentov týka, na Stanforde sú väčšinou na najnižších, bakalárskych programoch decká z veľmi bohatých rodín. Nemôže si to dovoliť hocikto, navyše nie je ľahké dostať sa na túto univerzitu. Myslím, že tam berú len jedno percento z tých, ktorí sa hlásia. Drahé nie je len školné, ale aj nájmy sú neskutočne vysoké, všetko niečo stojí.
Takže Slovensko je v tomto úspešnejšia krajina?
Z hľadiska prístupu na univerzity je nielen Slovensko, ale vlastne väčšina krajín Európy výrazne rovnostárskejšia. Sme oveľa otvorenejší a šancu uspieť majú aj mladí, ktorí pochádzajú zo strednej či z nižšej vrstvy. V Amerike sa treba prebiť, získať štipendiá, a až keď sa dostanete na doktorandský stupeň, máte šancu uspieť, lebo tam už univerzita platí vás, nie vy ju. Treba však podotknúť, že napríklad Stanford ročne vydáva vysoké sumy z vlastného rozpočtu na štipendiá pre študentov.
Pocítili ste na Slovensku, že sa nás nejaké Trumpovo rozhodnutie dotklo?
Myslím, že sa nás týkala pomoc v zabezpečení Európy proti rôznym formám hybridnej vojny, ktorá prichádza z Ruska. Bolo napríklad dôležité, že po ruskej anexii Krymu sa Američania dokázali rýchlo zmobilizovať a na stôl dať posilnené garancie pre európskych spojencov v NATO. Popresúvali armádne zložky a zbraňové systémy do Poľska a do Pobaltia a boli aktívni. To bolo za posledné roky pozitívne aj pre Slovensko.
Myslíte, že to tak vnímajú aj bežní Slováci?
Ťažko povedať, asi to tak skutočne nevnímajú. Ako ukazujú rôzne výskumy v posledných rokoch, Slováci majú k USA väčšinou skeptický postoj. Naša verejnosť je skeptická napríklad k prítomnosti amerických vojakov na našom území. Nemyslím si, že sú to celkom racionálne pochody. Spojené štáty sú jedinou mocnosťou, ktorá nám vlastne nikdy v histórii neublížila. Mali sme tu ako okupantov Nemcov, Sovietov, počas napoleonských vojen Francúzov, v Mníchove nás zradili Briti. Na rozdiel od nich nám Američania pomohli pri vzniku štátnosti. Spomeňte si na prezidenta Wilsona a jeho 14 bodov, ktoré do Európy priniesli princíp národného sebaurčenia, na základe ktorého sme aj my Slováci získali svoju štátnosť. Vlastne nikdy nám nič zlé neurobili. Tak mi nie je úplne jasné, prečo majú USA u nás nie celkom dobrú povesť.
