Verejnosť si tohto mladého právnika všimla pred troma rokmi, keď vypochodoval na námestia a s kamarátmi založil združenie Za slušné Slovensko. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa začal vyjadrovať k verejným veciam a počas jednej z návštev Prezidentského paláca padol do oka Andrejovi Kiskovi. Bez toho, aby poznal kuloáre parlamentu ako obyčajný poslanec či asistent, sa v marci 2020 vyšvihol hneď na podpredsedu tejto inštitúcie. Uráža ho, ak ho starší kolegovia častujú prívlastkom „mladé ucho“? O zákulisí národnej rady, ale aj o problémoch s percentami strany Za ľudí sa s JURAJOM ŠELIGOM rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Strana Za ľudí by sa podľa pries­kumov nedostala do parlamentu. Čia chyba sú štyri percentá?

Je to výsledok našej práce. Mohol by som povedať, že za výsledky strany zodpovedá jej vedenie, na ktorého čele stojí jej predseda, v našom prípade predsedníčka Veronika Remišová. Ale to by bola pravda len čiastočne. Niečo je spôsobené odchodom Andreja Kisku z politiky, niečo zodpovednosťou predsedníčky, niečo nás ako širšieho vedenia strany, niečo našou nevydarenou komunikáciou. Ak by som to mal zhrnúť, ľudia nás musia viac cítiť, pretože riešenia a chuť meniť veci k lepšiemu máme.

Uvažovali ste chvíľu, že o post predsedu strany budete súťažiť. Ministerka Mária Kolíková nám pred voľbou na sneme povedala, že stratégia, ako zvýšiť preferencie strany, je jedno z kritérií, pre koho bude hlasovať. Čo by pomohlo?

Na jednej strane vidím prieskumy, na druhej strane vidím poctivú robotu, ktorú robia poslanci, ale aj ministerka Kolíková či ministerka Remišová. Máme šikovných ľudí, ktorí sú naozaj výborní v témach, ktorým sa venujú - zreformovali sme súdnictvo, Jana Žitňanská sa venuje starostlivosti o ľudí so sociálnym a zdravotným znevýhodnením, Miro Kollár mestám, Tomáš Valášek otázkam zahraničnej politiky, Tomáš Lehotský financiám, Andrea Letanovská zdravotníctvu. Vidím obrovský kus roboty, ale zatiaľ sa to akosi neprejavuje v percentách strany. Myslím, že naozaj musíme zefektívniť komunikáciu s verejnosťou, pretože často mám pocit, že my veci odmakáme, ale smotanu zlizne niekto iný. Potom sa stagnácii preferencií nemožno diviť.

Je Veronika Remišová dobrá líderka? Kedy od nej bude chcieť strana, aby skladala účty z percent? Až pred voľbami?

Ak to ešte bude pokračovať s našimi percentami podobne ako doteraz, napríklad ďalší mesiac či dva, budeme sa musieť vo vedení strany posadiť a zamyslieť sa, ako ďalej. Stagnujeme na úrovni štyroch percent. Je jasné, že musíme pridať. Všetci. Z pozorovania slovenskej politiky za posledných 30 rokov je jasné, že najviac sa pohľad verejnosti upiera na predsedu strany.

 

Aká je teda odpoveď na otázku, či je dobrá líderka?

Myslím si, že sa snaží. Nezdá sa mi korektné, aby som posudzoval jej pôsobenie v mantineloch dobrá - zlá alebo aby som takýmto slovníkom akokoľvek analyzoval jej stranícku prácu. Nemám obuté jej topánky. Keby som ich chcel mať obuté, tak v auguste kandidujem za predsedu. Vnútorne som si to však vyhodnotil tak, že pre stranu bolo lepšie, aby kandidovali dvaja - ona a Miro Kollár. Podporil som Mira Kollára, straníci si vybrali ju a ja to plne rešpektujem. Ľahko sa dá kritizovať, keď nie ste v jej pozícii. Nemá to jednoduché a snaží sa, tak by som to zhrnul.

Vaši ľudia či poslanci, alebo ministri nemlčia, ak vláda zakopne. Ako čítate to, že tento odboj Za ľudí nedvíha percentá a hádky nahrávajú SaS?

My sa nesnažíme robiť konflikt pre konflikt. Ak ide o principiálne veci, ozveme sa, ale snažíme sa byť hlasom rozumu a nájsť zmier. Ľudia aj médiá si však všímajú vždy tých, ktorí kričia najhlasnejšie, a v porovnaní s SaS sa jednoducho ozývame potichšie. Je možné, že tým tichším prejavom potom zanikáme. V politike sú podľa mňa kľúčové veci - aké riešenia človek prináša, s akou emóciou, étosom ich vie odkomunikovať, a to najpodstatnejšie je, akým spôsobom ich vie alebo nevie presadiť. Tak to vidím ja, hoci v politike nie som dlho.

Prekvapilo vás rýchle stiahnutie Andreja Kisku po voľbách?

(Povzdych.) Pán Kiska bol päť rokov prezidentom. Mal také zdravotné problémy, že sa rozhodol z politiky odísť. Zdravie je na prvom mieste. Myslím, že ho poznačil aj zápas s Robertom Ficom. Všetko, čo hovoril Kiska, sa dnes ukazuje ako pravdivé a legitímne. Keď spomenul mafiánsky štát, potvrdzuje sa, že to tak bolo. Keď hovoril, že sa ho snažili vydierať, tak sa ukazuje, že aj v tom mal pravdu.

Odišiel pre zdravotné problémy, ale nedávno oznámil, že namiesto dôchodku bude pracovať v Dobrom anjelovi. Nesklamal tým voličov?

Nikoho nemôžete nútiť, aby robil niečo, čo robiť nechce alebo mu to neumožňuje jeho zdravotný stav. Na Slovensku sa stáva, že politici sú málokedy ochotní odísť z politiky dobrovoľne. Majú pocit, že tu musia zostať donekonečna. V tom môže byť Andrej Kiska príkladom. Vyhodnotil, že okolnosti mu nedovolia naplno pôsobiť ďalej v politike, vzdal sa mandátu. Férovo povedal, že odchádza. To, že chce ďalej pomáhať v charite, ho ctí.

Možno keby neodišiel, nemuseli by ste sa v strane boriť s percentami. Nezazlievate mu teda, že Za ľudí nechal plávať?

Andrej Kiska bol najvýraznejšou osobnosťou našej strany. Je prirodzené, že jeho odchod zakýval preferenciami. To by sa stalo každej strane, ktorú by opustil líder. Bolo by však veľmi zbabelé vyhovárať sa len na Andreja Kisku a zazlievať mu naše percentá. On odišiel, my sme tu. Sme poslanci, máme dve ministerky, našou úlohou je robiť. Kde by sme skončili, keby sme sa stále vyhovárali na Kisku a vyplakávali, že nám to ublížilo?

VIAC FOTO Juraja Šeligu si pozrite v GALÉRII.

Kedy ste s ním naposledy hovorili? Je na tom jeho srdce lepšie, odkedy má pokoj od politiky?

Myslím, že sa má lepšie. Volali sme spolu pred takými dvoma týždňami.

Aké je to byť podpredsedom parlamentu, keď ste nikdy neboli poslancom?

Som právnik a na právnickej fakulte som učil ústavné právo. V ňom sa množstvo času venuje parlamentu. Takže napríklad rokovací poriadok som mal naštudovaný a nemusel som sa ho učiť narýchlo. Iste, keď som si prvýkrát sadal na stoličku podpredsedu parlamentu, bol som v miernom strese, pretože oproti vám sedí 149 poslancov. Niektorí z nich veľmi skúsení. Po­znajú všetky možné obštrukcie. Také sú napríklad výmeny názorov s pánom Ficom o výklade rokovacieho poriadku. Sú však už koloritom tohto parlamentu. Hodnotenie môjho pôsobenia nechám na iných. Ale, pravdupovediac, potešilo ma, keď sa so mnou začali radiť starší kolegovia, ako riešiť konkrétne situácie, ako interpretovať niektoré ustanovenie rokovacieho poriadku či ako postupovať procesne správne.

Nevnímate teda trochu ako hendikep, že ste neboli „poslancom pešiakom“, kým ste sa dostali do vedenia parlamentu?

Ani veľmi nie. Som typ človeka, ktorý sa vždy na pracovné povinnosti, na každé rokovanie pripravuje. Ak niečo nepoznám, naštudujem si to. Navyše si dávam skutočne pozor, aby som bol férový ku všetkým poslancom, nech sú z akejkoľvek strany - či ide o niekoho z OĽaNO, alebo o kotlebovca.

Máte niekoho, s kým sa radíte?

Mám šťastie, že som obklopený šikovnými ľuďmi. Nielen v strane, ale aj v kancelárii. Som vďačný za Gábora Grendela, ktorý je takisto podpredsedom parlamentu. Má veľký pokoj, nadhľad. Z času na čas si volávam s Ferom Mikloškom. Riešim s ním rôzne situácie a on mi povie ex post svoj názor, ako by to riešil, ako to vníma. Rád sa rozprávam s Romanom Krpelanom (bývalým hovorcom A. Kisku, dnes generálnym manažérom strany - pozn. red.). Naschvál hovorím tieto mená, a je ich podstatne viac, aby bolo jasné, že sa necítim najmúdrejší na svete ani tretí v okrese.

Pomáha vám to?

Určite áno, veľká časť poslaneckej, ale aj politickej práce je pre občanov neviditeľná. Ľudia rokovanie v parlamente často berú ako nejakú krátku časovú sekvenciu. Vidia, že si niečo povieme, tvrdo a rázne, ale vedzte, že to nie sú nepremyslené kroky. Ak uvažujem o vstupe na terén, kde som si nie istý, kde si potrebujem veci vyjasniť, tak sa pýtam skúsenejších ľudí okolo seba. Vážim si aj Juraja Rizmana, ktorý je môj poradca. Poznám sa s ním osem rokov, spolu sme boli aktivisti. Je veľmi rozhľadený, má cit pre témy, je veľmi ostrieľaný, čo sa týka komunikácie. Má odstup od vecí. Som vďačný za to, že všetci títo ľudia sa neboja povedať mi úprimne, čo si myslia. Ak cítia, že ma treba kritizovať, neboja sa dať mi tvrdý feedback. Lebo to najhoršie, čo sa môže stať politikovi, je, že sa uzavrie do nejakej svojej bubliny a má pocit neomylnosti.

V čom vám pomáha priateľ pani prezidentky Juraj Rizman?

Radím sa s ním azda vo všetkom, čo považujem za dôležité. To znamená občianska spoločnosť, ochrana demokracie, samozrejme, otázky životného pro­stredia, komunikácie. Ak mám stretnutie s pani prezidentkou alebo si vyjasňujem s jej kanceláriou veci, na ktoré máme iný názor, tak máme s Jurajom dohodu, že na takýchto stretnutiach sa nezúčastňuje, aby nebol v osobnom konflikte.

Robí vám aj bodygarda? Často vás na chodbách sprevádza. Keď médiám odpovedáte, postaví sa vedľa vás tak pevne, robustne - rozkročené nohy, zopäté ruky…

(Smiech.) Nie, nerobí mi bodygarda, ale rozumiem, že môže robiť taký dojem svojou stavbou tela. Juraj je v prvom rade môj dobrý priateľ, ktorého si veľmi vážim. Na ochranu tu máme ľudí z Úradu na ochranu verejných činiteľov. Ak ho vidíte pri mne, keď ma médiá spovedajú, tak preto, že bol dlhoročným a viackrát oceneným hovorcom a v komunikácii sa vyzná.

Spomenuli ste, že s Robertom Ficom vediete dišputy. Aký máte vzťah?

Náš vzťah? Povedal by som, že žiadny nemáme. Ja som podpredseda parlamentu, on je poslanec. Nebudem klamať, myslím si, že Robert Fico mal z politiky už dávno odísť a mal by niesť zodpovednosť za to, kam dostal Slovensko. Na orgánoch činných v trestom konaní je, či tá zodpovednosť bude aj trestnoprávna alebo nie. Ale politickú zodpovednosť nesie absolútne v tom, že dovolil Kočnerovi vyrásť tak, ako vyrástol. Jemu sa to dialo pod rukami. Ako premiér o tom mal vedieť prostredníctvom SIS, Vojenského spravodajstva, polície a ďalších. On dovolil rozklad polície, on dovolil to, že ľudia nedôverujú súdnictvu, on nominoval Moniku Jankovskú, on nazýval novinárov prostitútkami...

Hovoríte, že s ním vediete debaty o práve.

Spomenul som to len preto, že pán Fico je v politike dlho a veľmi dobre pozná možnosti obštrukcií, takže on, respektíve strana Smer ich aj najčastejšie využívajú. Je opozičný politik a, samozrejme, na tieto obštrukcie má právo. To je všetko. Tieto hry ma však nijako obzvlášť netešia a nefascinujú.

Keď hovoríte, že sa veľa pýtate, máte nejakú mieru? Nebojíte sa, že by ste nejakou otázkou stratili u kolegov rešpekt?

Nie, nemyslím si, že by som mohol stratiť rešpekt. Sú otázky a otázky. Ja sa nepýtam na to, kde sa zapaľuje svetlo v rokovacej sále. Pýtam sa na odborné veci. V národnej rade máme výborného šéfa legislatívy, doktora Petra Vodrášku. Pre situácie, keď s ním musíme niečo konzultovať, podpredsedovia a predseda majú na stole telefón. Keď v prenose z parlamentu vidíte, že telefonujeme, to si neobjednávame kávu, ale radíme sa s legislatívnym odborom, ktorý nám povie, či je môj výklad v súlade s ich výkladom. Potom sú politické otázky, ako vystúpiť či nevystúpiť. V každom povolaní je to, myslím, tak - vidíte problém, tak sa ho snažíte rozmeniť na drobné. Asi poznáte frazeologizmus, že žiadna otázka nie je hlúpa, hlúpa je len odpoveď.

Už ste sa stretli s tým, že ste pre dlhoročné politické kádre „ucho“?

Keď mi už nemajú čo iné povedať, majú tento „argument“. Vtedy začnú vyťahovať to, že som mladý. Ja sa však vlastne teším, lebo si hovorím, že každý deň som starší, a teda každý deň tento argument stráca na váhe. Som rád, že som mladý. Keď budem starý, budem hundrať, že som starý. Kde sa končia naozajstné argumenty, tam sa začínajú osobné animozity. Vek je toho súčasťou. Opakujem, mám sa veľa čo učiť, nezjedol som všetku múdrosť sveta. Poznám však ústavu, zákony, právo a v diskusii s kolegami si viem zastať svoj názor.

Máte pocit, že ste zostarli za ten rok, čo ste politikom?

Pocit rapídnejšieho starnutia mám za posledné tri roky, teda za obdobie od vraždy Jána a Martiny. Je prirodzené, že po tom, ako sa stanete exponovanejšou osobou, poprehadzuje sa vám život. Cítite viac tlaku, stresu, zodpovednosti. Nikto ma však nenútil robiť to, čo robím, sám som sa rozhodol. Ale áno, podľa mňa sa vstup do verejného života prejaví na všetkých. Práce je veľa, tlaku je množstvo, práve preto je dôležité zachovať si psychohygienu.

Čo robíte vy pre tú svoju?

Rád behám, lyžujem, hoci to sa mi tento rok nepodarí. Ale asi pôjdem na bežky. Veľmi rád varím, je to pre mňa relax, hoci na to mám málo času.

Keď vás tak počúvam, aká je politika stresujúca, a hovorili sme tiež o odchode Andreja Kisku pre zdravotné problémy, nemala by byť vyhradená pre mladých a zdravých?

(Smiech.) To určite nie! Politika je pre všetkých. Bol by som rád, keby do nej išli mladí ľudia, teda keby ich v nej bolo viac. Keď sa ide žena vydať alebo mať deti a má 25 rokov, nik jej nepovie, že je na také vážne rozhodnutie primladá. Prečo by sme mali počúvať, že 25-, 30-ročný človek by nemal byť v politike? Nemusíme hneď byť tí, ktorí vedia veci najlepšie, ale prečo by nemohli mladí ovplyvňovať verejný život ako súčasť spoločenstva či v obecnom zastupiteľstve, akademickom senáte a, samozrejme, aj v parlamente. Veď poslanci by mali byť odrazom spoločnosti. A spoločnosť ani zďaleka nie je jednoliata. Som práve preto rád, že medzi nami máme ľudí z rôznych povolaní a s rôznym životným osudom. Teší ma, že tu máme napríklad Dominika Drdula z OĽaNO, ktorý je na vozíčku a reprezentuje ľudí so zdravotným znevýhodnením. Verím, že všetkým, bez ohľadu na povolanie alebo vek, nám záleží na tom, aby sme mali čo najlepší štát, čo najlepšie podmienky pre všetkých. Mrzí ma, že niekto berie politiku ako niečo elitárske a papalášske. Vyzerá to potom tak, akoby sme boli nejakí nadľudia. Nie sme.

Hovoríte, že politik by mal byť viac ako človek iného povolania v styku s ľuďmi. S koľkými ste boli vy, odkedy máte mandát poslanca?

Žiaľ, nie toľko, koľko by som chcel. Ale sme v špecifickej situácii pre covid. Inak by sme boli v teréne oveľa viac. Mám šťastie, že som z rodiny, kde obaja moji rodičia robia vo fabrike, a teda nie sú naplno ponorení v politickom dianí. Sledujú ho cez optiku pozerania večerných správ a čítania novín ráno pri káve. Máme veľkú rodinu, klasickú oravskú. V rámci možného sa pravidelne stretávame aj v širšom kruhu. Dostávam od nich jasnú spätnú väzbu. Mám aj veľa priateľov, ktorí sú mimo politiky. Sú to väčšinou mladí ľudia, ktorí si zakladajú rodinu. Vnímajú to, ako sa k nim štát správa-nespráva. Takže mám kontakt s nimi a navyše mi chodí množstvo správ cez sociálne siete.

Chodíte spolu s Veronikou Remišovou na koaličné rady. Je tam napätejšia atmosféra ako na grémiách, teda medzi poslancami za zatvorenými dverami či v pléne?

Naopak, myslím, že na koaličných radách je otvorenejšia atmosféra. Ak je tam napätie, tak je autentické, niekto s niekým nesúhlasí a na rovinu to povie. Na verejných fórach, ako je plénum národnej rady, sme zdržanlivejší, čo je logické. Medzi koaličnými partnermi sme partnermi. Rozprávame sa, vysvetľujeme si veci. Nevnímam to ako dramaticky napäté. Áno, niekedy sa zvýši hlas, ale to k tomu patrí. Pýtal som sa aj starších kolegov, zhodli sa, že to tak bývalo vždy.

Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Juraj Šeliga.
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Asi s tým rozdielom, že si veci vykričali tam, ale na verejnosti vystupovali jednotnejšie ako vaša koalícia.

To je správna poznámka. K jednotnejšej komunikácii by sa mala naša koalícia dostať čo najskôr. Nie je problém byť dlho za rokovacím stolom, byť za ním tvrdý, ale ak sa raz dohodneme, musíme sa tej dohody držať. Na verejnosť sa má predstúpiť s jasným plánom. To sa, žiaľ, dnes nedeje.

Je Boris Kollár čierna ovca koalície?

Nenazval by som to takto. Má svoje špecifiká, má svoj príbeh, ktorý si nesie, ako každý človek. V tejto koalícii by som to však považoval za prisilné vyjadrenie.

Zavolali si ho kluby koaličných poslancov, aby situácie v nemocnici vysvetlil?

Vysvetľoval to koaličným partnerom. V parlamente však bol len na hlasovaní o ústave a na voľbe generálneho prokurátora, keďže stále má zdravotné problémy. Na poslanecké kluby však nechodil vysvetľovať.

Stačilo vám jeho vysvetlenie?

On hovorí, že mal výnimku, žiadna zdravotná sestra nebola preňho prepustená a všetky dostali odmeny. Riaditeľ nemocnice to v odpovedi na naše otázky potvrdil. Potom je tu širší problém - otázka príkladu, aký dal, a otázka gest, ktoré vyslal. Bola to zbytočná nevynútená chyba.

Čo konkrétne bola chyba?

Že na rokovanie do nemocnice išli koaliční partneri a následná komunikácia. Považujem za správne, že sa Boris Kollár ospravedlnil. Aj my sme jasne povedali, že stojíme na strane zdravotných sestier. V momente, keď nám kolabuje zdravotníctvo, sa musíme jasne postaviť za sestry.

Pýtali ste sa pani Remišovej, prečo súhlasila s nočným stretnutím u Kollára v nemocnici? To naozaj nemohli komunikovať prostredníctvom videohovoru?

Možno teraz poviem niečo, čo nebude populárne, ale buďme féroví. Boris Kollár je predseda národnej rady a predseda koaličnej strany. V tej nemocnici je vyčlenená rokovacia miestnosť práve preto, že ide o nemocnicu, ktorá je nachystaná pre prípady, že by sa mohlo niečo stať pani prezidentke, predsedovi parlamentu, predsedovi vlády či ministrom.

Je normálne, že sa stretli, lebo aj keď je Boris Kollár pacient, štát ráta s tým, že má zároveň funkciu a musí fungovať. To, aké gesto sa stretnutím vyslalo, je nešťastné a zle komunikované. Treba sa však odosobniť, že ide o Kollára. To oddelenie nemocnice nie je postavené pre Kollára, pre Matoviča, pre Čaputovú, ale pre predsedu vlády, parlamentu a tak ďalej. Pre kohokoľvek, kto sa do tej funkcie dostane. Človek odchádza, ale funkcia dôležitá pre štát a jeho chod zostáva. Hovorím to aj preto, že okolo Kollára je veľká emócia - riadne mu naložiť.

Neviem, či je to chuť naložiť mu, ale on akoby si to pýtal: diplomovka, otvorené Donovaly, správanie v nemocnici. Rozumiete, že ľudia majú pocit, že si z nich táto koalícia robí žarty? My musíme poslúchať, politici si ako v minulosti robia, čo chcú.

To je veľmi nešťastné. Myslím si, že ľudia vedia mnoho vecí ľahšie prijať a pochopiť, ak sa to povie správne. Je iné, ak poviem, napríklad v situácii, ktorá vznikla v nemocnici - bolo to dôležité rokovanie, ale prepáčte, ak to bol zlý signál. A iné, ak sa povie - nič som neporušil, dajte mi pokoj. Na ktoré vysvetlenie politika by ste reagovali pozitívnejšie? Nemyslím si však, že by som mal vysvetľovať veci, ktoré spomínate. To je úlohou pána Kollára a strany Sme rodina.

Viackrát ste sa ospravedlnili za politickú kultúru v Národnej rade SR. Prečo zas vidíme bitky, krik, neúctivú komunikáciu?

Mne sa už kolegovia smejú, že sa stále ospravedlňujem za veci, ktoré som neurobil. Beriem to však tak, že ak som raz podpredsedom parlamentu, nesiem kus zodpovednosti za to, ako náš parlament a jeho rokovania vyzerajú. Niektorí kolegovia asi cítia nutkanie predvádzať sa, keď na nich zasvieti svetlo kamery. Už ikstýkrát v tomto rozhovore sa dostávame ku komunikácii. Vždy sa veci dajú povedať tvrdo, vtipne, ironicky, ale súčasne v mantineloch slušnosti.

Čakali ste, že vo „vašom“ parlamente bude politická kultúra iná? Veď nielen za Danka to bolo zlé. Aj predtým. Ani v západnej Európe nie sú parlamenty práve najpokojnejším miestom politiky.

Parlament je istou vizitkou krajiny. Ak ste raz v rokovacej sále a vystupujete, máte plnú zodpovednosť za to, čo hovoríte aj čo robíte. Hádka problém nie je. Problém sú vulgarizmy, klamstvá či osobný útok. Politika hrubne, to sa deje všade. Snažme sa však korigovať to.

V médiach sa objavilo, že vám robí asistentku fešná slečna, spájali vás do romantického vzťahu aj s poslankyňou Janou Žitňanskou. Stále ste bez priateľky?

(Smiech.) Mám asistenta - muža, výborného advokáta Dr. Záthureckého. Tá fešná slečna je šéfka sekretariátu pani Martina Legáth, ktorá je vydatá. Sedí tu vedľa a privítala vás v kancelárii. O Jane Žitňanskej a o mne sa toho popísalo a bol to môj prvý väčší kontakt s bulvárom. Odvtedy som si uvedomil, že si súkromie musím viac chrániť. Viem, aké ťažké chvíle prežívajú rodiny politikov, keď sa v médiách objavia informácie napríklad o ich vzťahoch či rozchode, nehovoriac o rôznych klebetách, ktorým čelia. Aby som však odpovedal - som šťastne slobodný.

Borisovi Kollárovi zrejme ešte stúpol počet nápadníčok, odkedy má moc. Vám nepíšu mladé dámy s pozvánkami na rande?

Píšu mi aj ženy, ale na rovinu poviem, že ak tie správy neobsahujú nejaký podnet alebo niečo, čo môžem urobiť, ignorujem ich. Navyše na rande by mal podľa mňa pozývať muž. (Úsmev.)

Dali ste si nejaké osobné a pracovné predsavzatia do nového roka?

Dal som si predsavzatie, že budem viac športovať, že už konečne odovzdám do leta svoju dizertačku.

Akú tému v nej riešite?

Amnestie v právnom poriadku Slovenskej republiky.