<p>Vedie šoubiznisové oddelenie, ale venuje sa aj témam z iných oblastí, ktoré sa dajú čítať. Novinárčinu berie ako životný štýl. V týždenníku PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2006.</p>


Kristína Dugovičová

Odpoveď sa často začína slovným spojením medzi nami. Rozpráva otvorene, veď začiatkom januára dovŕšil osemdesiat rokov a nemá prečo dávať si servítku pred ústa. V jednom prípade to však neplatí. Aby v kabíne slovenskej reprezentácie nenarušil pohodu hokejistov, mení sa na diplomata. Napriek tomu sa v rozhovore vracia ku komplikovanému vzťahu trénera národného mužstva s miliónovými hráčmi z NHL. Za najviac v živote vďačí manželke Božke, bez ktorej by vraj skončil veľmi zle.

S legendárnym hokejistom JOZEFOM GOLONKOM (80) sa rozprávala KRISTÍNA DUGOVIČOVÁ.

Sedíme v kaviarni jedného kníhkupectva, čo bol váš nápad. Chodíte sem často?

Mojím najväčším koníčkom sú dejiny. Predovšetkým tie vojenské, Sparta proti Tróji, Rímska ríša, Francúzska revolúcia, prvá aj druhá svetová vojna, takže študujem ich príčiny. Ale čo ma zaujíma najviac, je letectvo. Poznám všetky typy každého lietadla, rád skúmam letecké technológie. Doma mám veľmi veľa kníh, nemám ich už kam dávať.

Cítite tých osemdesiat rokov v kostiach?

Cítim. Hlavne ráno, keď sa potrebujem rozhýbať. Ako bývalý hokejista mám na tele 250 štichov. Vážim si však, že som dostal dar od Boha. Aj môj otec vyzeral dlho veľmi mlado, keď mal sedemdesiatpäť, mýlili si ho s päťdesiatnikmi. To je geneticky dané. A odkedy prišla Božka, trošku som pribrzdil párty do rána, čo ma vždy lákalo.

Čašníčke ste spomenuli, že dnes ste už mali desať káv. Nerobí vám to zle na srdce?

Medzi nami, kávu som sa naučil piť v Nemecku, tam bolo stále „gema kaffee trinken“. To je u nich ako u nás „poďme na dve deci“. Keď som uťahaný, zaspím vždy. Ale keď chcem byť v strehu, dám si kávu.

Načo potrebujete byť na dôchodku v strehu?

Pre seba, pre svoj prehľad. Chcem vedieť, čo sa okolo mňa deje. Keď vidím a počujem, aké boje tu vedú jednotliví ľudia medzi sebou... Fakt je, že nikto sa nezaoberá tým, ako na Slovensku žijeme. Keď prišiel Mečiar a s Flašíkom predviedli bilbor-dy so švajčiarskymi lúkami, okolo jedného prešlo hádam pätnásť áut. Dnes sa do Bratislavy ani ne- dostanete.

Chodím aj na stredné Slovensko, kde sú takisto zápchy. V Poprade, v Košiciach sú zápchy a ešte aj v Prešove sú zápchy. Tak sa vás opýtam, či sa tu žije zle. Každý má auto, byt, každý ide na dovolenku. Preúverovaná je celá republika. Nikto nechce robiť fyzickú robotu, každý chce byť len v kancelárii veľký bos s dobrou kravatou, chodiť na párty a piť. No ja sa vás pýtam - žili títo ľudia niekedy vo Švajčiarsku, kde majú niektorí na obed jeden párok? Som dôchodca, nemôžem si dovoliť ísť s manželkou a vnúčatami na dovolenku, lebo mi to bude chýbať. A naozaj sa máme horšie, keď sú plné obchody? Kedysi som stál v rade na banány, teraz stojím v rade na kasu.

Možno by ste mohli skúsiť last minute ponuky...

Počúvajte, nie som typ, aby som ležal na pláži. Pre mňa je najlepšia dovolenka na Slovensku. Som národovec. A to som pochodil celý svet okrem Austrálie, lebo tam sa  nehrá hokej.

Cez našu letnú sezónu je v Južnej Afrike zima a naozaj sa tam hrá hokej. Dostal som odtiaľ ponuku, ktorú som odmietol, bolo to pre mňa ďaleko. Potreboval som sa aspoň raz do mesiaca spojiť s rodinou, vrátiť sa na Slovensko a nadýchať sa nášho vzduchu.

Kedy ste teda boli naposledy  pri mori?

Asi pred ôsmimi rokmi. A keď som zistil, na koľko ma to všetko vyšlo, povedal som si dosť. Moja manželka navyše nerada lieta. Mňa zase na letisku kontrolujú od vrchu dole. Stojím tam tri hodiny, s titánovými ramenami všade pípam a musím mať po anglicky napísané, čo mi je. Tak sa na celú dovolenku pri mori môžem vykašľať. V Pitelovej pri Žiari nad Hronom zostal manželke rodičovský dom s veľkou záhradou, kam chodím s vnukmi najradšej. Tam mám pohodlie. Kedysi tam nebolo žiadne auto, teraz je ich na ulici deväť. Takže, opakujem, my sa máme zle? Nie. Keď to však niekde poviete, vrhne sa na vás skupina ľudí, ktorí vám povedia - ty si ale žiješ.

Prekážajú vám ľudia, ktorí šíria zlú náladu?

Sú veci, ktoré sa možno ani vám nepáčia.

Napríklad mesto Bratislava, v ktorom som sa narodil. Vidíme, že niektoré ulice sú pomenované po cudzincoch, o ktorých ani neviem, kto sú. Prečo by nemohla ulica niesť názov po Vladovi Dzurillovi alebo iných veľkých ľuďoch tohto štátu? Čudujem sa, že Štúrovu a Štefánikovu ešte nikto nezrušil. Toto je neuveriteľné mesto! Celé je rozbité, dochádzajú sem ľudia do práce a hovoria starým Bratislavčanom, že sme paštikári. Prisťahovalci, ktorí v piatok sadnú do auta a zmiznú. A keď sa sem potom vrátia, robia bordel, nadávajú na mesto, ktoré im dáva robotu, a parkujú po chodníkoch. Videli ste pred Elyzejským palácom, že by tam niekto parkoval na chodníku?

Teraz si vás však uctili všetci, k jubileu vám tlieskal celý slovanistický štadión. Mnohí boli dojatí, mali ste aj vy slzy v očiach?

To nie. Veľmi si to však vážim, lebo hokej som hral pre fanúšikov, nie pre peniaze. Povedal som im, že to oni ma hnali dopredu a vďaka nim som sa zlepšoval. V druhom rade som sa poďakoval spoluhráčom, bez ktorých by som bol nula. Spomenul som tiež manželku, ktorej vďačím za pokoj v rodine. Pretože ona sa zaslúžila o to, že ešte dnes som tu. Lebo moje nervy po zápase, keď sme prehrali… To sa u nás nemohlo rozprávať o hokeji.

Aká bola vaša najhoršia hokejová prehra?

Keď sme mali v Slovane Bratislava sedembodový náskok a prišla k nám na štadión Sparta. Ale len desiati hráči, zúrila chrípková epidémia. V kabíne starí hráči hovorili: „Nadrbeme im desať kusov, tak ich zmetieme. Stačia nám dva body, aby sme boli definitívne majstri.“ Mudrlanti. Hovorím, aby sme po zápase neplakali. Aj sme plakali. Prehrali sme 2 : 1 a stratili sme majstrovský titul. Na to ni-kdy nezabudnem. Prišiel som domov s ručne vyrobenou valaškou od dubnických železiarov, ktorú mi dali ako najlepšiemu hráčovi. Luster, ktorý sme so ženou dlho zháňali, som tak sťal, až iskry lietali. Moja žena si myslela, že som sa zbláznil. Sadol som si do kuchyne a mal som pocit, že všetko rozmlátim.

To boli časy, keď ste v lige hrali ako jediné slovenské mužstvo?

Preto nás brali od podlahy. Česi nám nadávali do „dráteníkov“ a my sme boli sami proti všetkým. To nebolo ľahké. V reprezentácii som si už vybojoval miesto na dvanásť rokov. Vynechali ma len vtedy, keď sa išlo na zájazd „šmelinovať“. Vraj Golonka je istý a treba skúsiť aj iných hráčov. Keď sa išlo do Fussenu na sústredenie, viezlo sa sklo, borovička, vodka. Všetko sa tam predalo. To bol šmelinársky zápas. Ale pozor, to nerobili hráči, „šmelinovali“ funkcionári. Hokejisti niečo kúpili ženám a poslali domov päťdesiat pohľadníc, že boli v západnom Nemecku.

Bizarné situácie sa stávali aj po revolúcii. Je pravda, že keď ste raz ako tréner leteli so slovenskou reprezentáciou, takmer ste núdzovo pristáli?

Nechcem o tom veľmi hovoriť, z kuchyne sa nevynáša. Mali sme blízko k tomu, aby sme porazili Kanadu. Rozhodcovia nás, hokejovým slangom, „zarezali“, hrali sme v posledných minútach traja a prehrali sme o jeden gól. Samozrejme, niektorí hráči to psychicky nezvládli a boli z toho problémy v lietadle. Nakoniec som sa problémovým hráčom poďakoval za vzornú reprezentáciu a vymenil ich za mladších. Lenže stálo ma to krk. Vymenení hokejisti mali u funkcionárov väčšiu loby a nás s Vincom Lukáčom vyhodili z národného mužstva. Potom prišla najväčšia katastrofa v histórii slovenského hokeja, keď sme na olympiáde v Nagane pod vedením nového trénera nepostúpili ani do hlavnej súťaže.

Je ťažké trénovať hokejových milionárov?

Samozrejme, lebo keď im v Kanade povedia, že sa budú plaziť po zemi, budú sa plaziť po zemi. Potom prídu k nám a myslia si, že sú viac než tréner, ktorý zarába oveľa menej. Tak si robia, čo chcú. Tak to vtedy bolo.

Tréner je figúrka a hráči si idú svoje?

Presne, ale to platí len na Slovensku. V NHL si to ani jeden nedovolil. V reprezentácii každý chcel mať bod, byť hviezdou zápasu, ale pokyny trénera nepočúval. Taký Vlado Dzurilla, Paľo Demitra, Marián Hossa, Zdeno Chára, ale aj Žigo Pálffy trénera vždy rešpektovali.

Podľa čoho zistíme, kto hrá pre fanúšikov a kto pre peniaze?

Na to nie je barometer ani teplomer. Dráždi ma však, keď sa jeden po druhom z majstrovstiev sveta ospravedlňujú. Buď sú zranení, alebo niečo podobné. Vzápätí ich vidíte, ako počas šampionátu niekde hrajú futbal. Alebo sedia medzi fanúšikmi a v televízii pozerajú, ako hrá naše národné mužstvo, a nič im nie je. To je bezcharakterné. Nech si myslia o mne, čo chcú, mám osemdesiat rokov a mám na to svoj názor. Keď nemáš srdce zabojovať…

Kanaďania sa medzi sebou pobijú do krvi a naraz idú na majstrovstvá sveta. Stretnú sa na letisku, jeden má modré oko, druhý tiež, pretože dva týždne predtým sa pobili, ale zrazu sú pokope a idú spolu ako vlci. To isté Američania aj Švédi.  Prečo tu nie?

Samozrejme, že chýba. Dnes najlepší kanadský hráč Crosby plakal, keď ho v devätnástich nedali do národného mužstva. A tu nejaký Záborský povie, že nechce reprezentovať. Čudujem sa generálnemu manažérovi Mirovi Šatanovi, ktorý bol oveľa väčším hráčom, že ho ide ešte prosiť.

Poďme späť k vám. Raz som sa s vami stretla na vianočných trhoch a každé dva metre vás niekto zastavoval a zdravil. Vyzeralo to, že vás ľudia nabíjajú energiou.

Ja si vážim každého človeka, či je to bezdomovec, alebo minister. Mám rád múdrych ľudí, lebo sa od nich niečo naučím. Slušne musíte vedieť vychádzať aj s ľuďmi, ktorým sa z rôznych dôvodov nedostalo vzdelania. Koľko je opilcov, ktorí otravujú, ale nemôžete ich odbiť len tak. Vždy sa pozriem dozadu, keď som bol chudobný chlapec, keď som nič nemal.

Prekvapilo ma, ako na vás ľudia stále reagujú. Neviem si predstaviť, aké to bolo, keď ste boli na vrchole slávy.

Nemali sme takú veľkú publicitu ako dnes, ani televíziu nemal doma každý. Napriek tomu som nemohol nikde chodiť, lebo ma každý poznal. Fakt je, že na to, ako som vždy na štadióne bojoval, ľudia nezabudli.

Mnohí veľmi smutne. Rudolf Tajcnár, kedysi jeden z najlepších obrancov v Európe a jeden z prvých Slovákov v NHL, odišiel z tohto sveta za ťažkých okolností. Pred smrťou mu chýbali peniaze, nemal z čoho žiť. Dučaj aj Jojo Stano zomreli ako bezdomovci. Grandtnerova rodina nemala pomaly ani na jeho pohreb. Aj ďalší hráči žili na sklonku života z ruky do huby. Je to tragédia, že za službu v reprezentácii máme také nízke dôchodky, že nie sme ani na úrovni dobre kvalifikovaného robotníka.

Na druhej strane mám pocit, že sa každú chvíľu sťahujete. Ako je to možné?

Stále je niečo. Bývali sme v dome s rodinou mojej dcéry, ale v okolí sa teraz búra a je tam hukot. S manželkou sme odišli do ďalšieho domu, ktorý sme predtým prenajímali.

Zmena patrí k životu, motivuje ma to. Keby som mal peniaze, išiel by som stavať ďalší dom. Ale mne by už úver nikto nedal.

Nechceli ste zostať v Nemecku, keď ste tam boli zabehnutý?

Mal som tam úspech ako hráč, potom som robil vo význačných firmách. Som dosť prispôsobivý. Bol som úspešný ausländer, každý týždeň v televízii, ale stále len ausländer. Každých osem mesiacov som musel žiadať o povolenie na pobyt.

Teraz vás často vidíme v spoločnosti Jozefa Oklamčáka, organizátora Miss. Je to váš najlepší priateľ?

Sme dobrí priatelia, spája nás spoločný názor na krásu slovenských žien.

Bez problémov. Vie, že dnes je nebezpečný svet a že ja si dávam veľký pozor. Nikde si nemôžem nič dovoliť, lebo každý ma pozná. V živote som ani nebol opitý. V krku mám štupeľ, takže ak mám dosť, nikto do mňa nedostane ani ň a vždy triezvo rozmýšľam.

Kedysi musela byť asi veľmi trpezlivá.

Ale nie, Božka to dirigovala s prehľadom. Nie je žiadne tajomstvo, že v Garmisch-Partenkirchene som si našiel priateľku, nemeckú princeznú, a potom som sa rozviedol s prvou manželkou. Pravú princeznú, jej otec bol šľachtic, generál pri Stalingrade. Tá mi tam narobila škandály, každú  chvíľu sme boli v Bilde na prvej strane.

No a ako. Potom prišla Božka a bolo po princeznej, hneď ju zrušila. Nezostali sme v žiadnom kontakte.

Som. Doma áno, preto aj niečo mám. Keby bolo po mojom, všetko by som rozdal a skončil by som ako bezdomovec. Ona ma pozná. Vytvorila mi oázu a prežila so mnou ako striedavý prúd. Raz pády, keď neboli peniaze, nemal som prácu a musel som zabojovať. A inokedy, keď som bol znova hore, ma držala na uzde.

Ako si spomínate na vaše prvé stretnutie?

Božku som dobýjal ako Bastilu. To bolo strašné. Trvalo asi rok, kým som ju presvedčil a získal si jej dôveru. Mal som silnú motiváciu. Bola aj je úžasná ženská.

Nieže nechcela, rodičia boli silní katolíci a ja som bol ženatý. Ťažko som ju prehovoril a potom som ju uniesol do Bratislavy, tak sa puto s jej rodinou trošku roztrhlo. Teraz oslavujeme tridsiate výročie svadby, ale spolu sme štyridsaťpäť rokov. Brali sme sa, keď už deti boli veľké. Bez nej by som dopadol veľmi zle. Nehanbím sa priznať, že nemám platobnú kartu, nemám ani právo ísť do banky a bez jej vedomia nemôžem vytiahnuť žiadne peniaze. Lebo keby som sa k nim dostal, už sú preč. Veľmi rád nakupujem a Božka ma drží na uzde. Napíše mi lístok s cenami a dá mi presne peniaze, aby som nekúpil viac. Hladného ma do potravín nepustí už vôbec.

Čo sa vlastne stalo s vašou prvou manželkou Vierkou?

Nič. Keď som pôsobil v Nemecku, ona nemohla vycestovať so mnou a odcudzili sme sa. Potom sme sa seriózne a férovo rozišli. Ekonomicky aj morálne. Božka na tom trvala. Nakoniec, prvá manželka bola slušná dáma, nemôžem povedať nič zlé. Pracovala ako zubná laborantka a spoznali sme sa na klzisku, to bola rýchla svadba. Dnes žije v Bratislave, ale obaja sme išli svojou cestou.

Zahalený tajomstvom je aj váš vzťah s Petrom Colotkom. Boli ste veľkí priatelia?

To si nemôžem dovoliť povedať. Vážil som si ho ako jedného veľmi múdreho profesora na vysokej škole, neskôr sa stal predsedom vlády. Mával som politické problémy, moje výstrelky na zápasoch proti východným susedom boli už na hrane. Profesor Colotka bol mojím veľkým fanúšikom a s doktorom Blahom, ktorý bol v jeho sekretariáte, držali nado mnou ochrannú ruku. Napríklad, keď ma nechceli pustiť do zahraničia, stačilo sa u neho zastaviť a všetko vyriešil.

Nemyslím si, on bol človek, ktorý druhým pomáhal.

Kto z politikov bol ešte veľkým fanúšikom hokeja?

Keď sme mali medzištátne zápasy, do kabíny chodieval predseda československej vlády Štrougal. Ten zariadil, že sme ako hokejisti nemuseli chodiť do práce, dostávali sme priemerný plat robotníka a za výhru v ligovom zápase nám priplatili 180 korún, za remízu 90 a za prehru nič. Pre športovcov zriadil stravovacie strediská. Na zápasy chodil často aj Dubček, Colotka a Schuster, ktorý mi nakoniec udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. Veľmi si vážim, že pred tromi dňami mi k osemdesiatke poslal svojím vlastným autom nádherný obraz Košíc, kde som bol vždy ako doma.

Takže ste si všimli, že ste mali narodeniny.

Šiesty január, to je moje. Hovorím - Traja králi a ja som ten štvrtý, ktorý žije.

Zháňal som hasiaci prístroj na mobil. Keď som nedostal tisícpäťsto telefonátov a esemesiek, tak ani jednu. Neodpovedal som na všetko, veď to sa nedalo.

Aj profesor Colotka, ktorý má už deväťdesiattri. Potom bývalí hokejisti Lukáč, Klapáč, Pospíšil, ktorý bol po mne kapitánom v národnom mužstve. Mnohí spoluhráči mi volať nemuseli, pravidelne sa s nimi stretávam na trhu.

Ráno ma zobudila a hovorí - Počúvaj, dnes máš narodeniny, daj si tam jedného ferneta, sme na chate a nemusíš ísť nikam autom. A už bolo. Dary som jej zakázal. Aj na Vianoce som povedal deťom, že potrebujem len najnutnejšie veci. Žiletky a Fahrenheita, čo je môj parfum. Božka ma ešte veľmi prek-vapila narodeninovou oslavou. Celú ju sama zorganizovala. Spieval na nej Igor Kmeťo aj Ľuboš Virág, zohnala ľudovú hudbu, ktorá mi zahrala moje obľúbené pesničky. Všetci do jedného, ktorých sme pozvali, prišli. Aj lekári, ktorí ma udržujú pri živote, za čo im patrí moja veľká vďaka.

Jozef Golonka: „Keď našim hokejistom v Kanade povedia - plazte sa po zemi, tak sa plazia. U nás robia machrov.“

Kristína Dugovičová

Autor článku

Kristína Dugovičová

Plus TV

Filip Sulík pre PLUS7DNÍ: Nechápem, ako Slováci fungujú z 1500 eur mesačne

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

Výber pre vás