Ako jeden z mála slovenských hercov a známych osobností má aj počas pandemickej situácie čo robiť. JOZEF VAJDA (65) účinkuje v jojkárskom Inkognite, dabuje seriály či filmy a objavuje sa v seriáli Najhorší týždeň môjho života. Chýba mu však divadlo a kontakt s ľuďmi. Dotyk so životom si kompenzuje spojením s prírodou. V rozhovore s MAREKOM MAJZONOM povedal, že ho najviac mrzí, keď zanedbávame svoje prostredie.

V súčasnosti je ťažké zastihnúť vás, keďže stále niečo robíte. Čomu sa venujete?

V prvom rade by sa človek mal venovať sebe. Je dôležité, aby sa mal rád, svoje zdravie a svoj život. Hlavne v tejto ťažkej situácii sa musí venovať sebe a svo­jim najbližším. Pre mňa je to moja manželka, dcéra, vnučka, vnuk, zať a rodina. Situácia je vážna a treba pomáhať všetkým naokolo. Navyše mi žije aj matka, ktorá má 90 rokov a je ohrozená. Nie je to také jednoduché. Chválapánubohu, mal som aj v tomto období prácu, i keď obmedzenú, keďže nehrám divadlo, ktoré mi veľmi chýba.

Viacerí počas pandémie dospeli k novým poznatkom o sebe samých. Na čo ste prišli vy?

Keď ste zahltení prácou do slova a do písmena dvadsaťštyri hodín denne, lebo idete z práce rovno spať, a potom vstávate do práce, nemáte toľko času ako teraz. Uvedomil som si, že existujú aj úplne iné veci. Možnože človek na to, aby prežil, až tak veľa finančných prostriedkov a vecí nepotrebuje. Hlavne potrebuje, aby prežili tí okolo neho a pomohol im, aby bol krásny svet, aby tu bolo dobre. Mám rád svoju prácu, ale začínam vnímať iným spôsobom okolitý svet. Príroda mi veľmi pomáha. Keď všetko okolo bude zanedbané, a to je aj vinou nevšímavých ľudí, je to veľmi zlé. Príroda je pre mňa jediným stimulom vo voľnom čase.

 

 

Akým spôsobom vám príroda pomáhala?

Chodil som von rozmýšľať a rozjímať. Uvedomil som si, že Zem, vesmír a všetko okolo nás sú veľmi dôležité. V tichu, bez práce si človek uvedomuje, že sú aj iné dôležité veci. Príliš sa venujeme hmote, ale zmysel života nespočíva len v peniazoch a, navyše, tieto choroby si spôsobuje ľudstvo samo. Meníme genofond, ktorý je dokonalý, a čudujeme sa, že to mení nás. Prichádzame na to, že GMO je škodlivé, a predsa nerobíme opatrenia tak, ako to urobili v Rakúsku a iných pokrokových štátoch, aby sme ozdravili potraviny. Chemizujeme všetko, aby dlho vydržalo, ale neuvedomujeme si, že chemizujeme seba, a to má následky.

 

Nechcem to ponímať nábožensky, ale chápem to správne: Myslíte si, že choroby ako COVID-19 vznikajú podľa nášho prístupu k životu?

Otvorene poviem, že náboženstvá ako také mi vôbec nie sú po chuti, ale viem, že je tu aj iná energia mimo nás. Vyrábame ju sami tým, ako sa správame. A či my prispievame k takýmto chorobám? Áno. Ničíme túto planétu. Povedal by som, že niekedy až úplne vedome - matériou, ktorou sa zahlcujeme. Všetci chceme byť v blahobyte, bohatí, šťastní, úspešní, úžasní… Myslím si, že je to pre každého človeka úplne normálne, ale zabúdame na to, že je tu Zem, ktorá zvláda isté možnosti. Viete si predstaviť roľníka, ktorý obrába pôdu, a na druhý rok ju neobrobí a povie si: veď urodí. Na tretí to isté. Ale neurodí. Nič sa neurodí, keď sa o to nebude starať. My sa musíme starať o všetko, čo sme zdedili po svojich predkoch, a zabúdame na to, že sme povinní odovzdať naše dedičstvo ďalšej generácii, a nie ho zničiť. Všetky možné neduhy a svinstvá, ktoré sa nám dejú, si robíme sami. Žiaden mimozemšťan nám to sem nezasial. Všetko to prišlo od nás.

 

Vždy ste sa na veci pozerali touto optikou?

Nie. Keď som bol mladý, nie. Žil som naplno. Viete, ako žije mladý človek. Koľko má peňazí, koľko si môže dovoliť… Človek vtedy veľmi nerozmýšľa. Zodpovednosť prichádza vekom. Do istého veku má v sebe akúsi bezuzdnosť a bláznovstvo, chce sa vyblázniť. Potom prichádza zodpovednosť za rodinu, okolie, seba, pretože, keď si človek neváži seba, neváži si ani iných. V mladosti som bol iný, teraz sa oveľa viac zamýšľam nad vecami.

Nechýba vám byť znovu bezuzdný a drzý?

Vôbec nemyslím bezuzdnosť v zlom zmysle slova. Patrí to k životu. Volá sa to objavovanie, kam môžem ísť, čo si ešte môžem dovoliť… Vôbec nie som typ človeka, ani nikdy nebudem, aby som hovoril niekomu, že to takto nemá byť. Práve naopak, nech každý ide, kam chce.

 

Áno, ale keď sa rozprávame o výbere medzi bezuzdnosťou a zodpovednosťou…

Mne veľmi chýba bezuzdnosť. Radosť, navštevovanie, oslavy, reštaurácie, divadlá, koncerty - všeličo, čo vám napadne. Veľmi mi to chýba. Bude mi to chýbať, aj keď budem mať 90 rokov, verte mi. Človeku to musí chýbať, lebo to nie je bezuzdnosť, ale radosť. Človeku chýba radosť zo života a má ju iba vtedy, keď sa stretáva s druhými ľuďmi. Samozrejme, môžem žiť ako mních, ale zatiaľ som k tomuto štádiu nedospel. Potrebujeme iných ľudí a nezáleží na tom, či máme 30, 60 alebo 80 rokov.

 

Vie byť aj zodpovedný človek rovnako šťastný ako mladý, ktorý svet iba objavuje?

Ježišmária, ešte šťastnejší. Je to otázka toho, ako konáte. Urobíte niečo dobré, čo pomôže, a to vás napĺňa šťastím. Každého človeka na svete napĺňa šťastím, keď urobí niečo dobré. Možno zloducha nie, ale ten by dobré ani nerobil. Mladý človek nerozmýšľa nad tým, či urobí niečo dobré, ale čo mu napadne. Urobí dobre alebo zle, na druhý deň to oľutuje a ide ďalej. To je život. V mladosti sa naberajú skúsenosti, ktoré učia zodpovednosti. Ak má človek zdravý rozum a dobré cítenie, príde k nej. Ja som žil, ako prišlo. Je to normálne, vôbec si to nevyčítam. Vždy sa treba popáliť. Strčiť drôtik do elektriky, aby človek zistil, že kope. Keď si poviem, že už nechcem, aby ma kopalo, nerobím to. Niektorí chcú, aby ich to kopalo stále.

 

Nie je lepšie učiť sa na cudzích chybách?

Nikdy sa nepoučíte z chýb iných, lebo každý je osobitý a jedinečný. Môžete sa poučiť len z vlastných chýb. Keď nechcete, nikto vás nemôže nič naučiť. Áno, knihy vám môžu niečo povedať, príklady tiež, ale najlepšie sa poučíte na sebe.

 

Vďačíte za svoje 41-ročné členstvo v Činohre SND práve svojej životnej filozofii?

Je to v nastavení mysle a vo vnímaní života. Kedysi som sa na tom veľmi smial. Keď som robil všetky tie americké hovädziny o tom, že „keep smiling“, berte všetko pozitívne a šťastne. Dnes si myslím, že je to síce sprofanovaná veta, ale veľmi pravdivá, ako aj prístup k životu, že aj keď vás kopne kôň, doslova, ako to hovorím, pre niečo vás kopol. Niečo ste v živote asi zle urobili. Za niečo ste tú ranu dostali. Tie facky, ktoré dostávame od života, sú úžasné. Niektoré sú jasné až s odstupom času. Keď ich dostaneme, prežívame to veľmi ťažko. Jediná rada, keď dostanete zaucho a je vám veľmi zle, zastavte sa na minútu. Všetko môže byť ináč, veď je to len jeden moment v živote. Je ich veľmi veľa a každý deň sa niekomu niečo hrozné stane. To neznamená, že sa vám zrúti svet. To sa stane až vtedy, keď zomriete. Dovtedy treba žiť, nie trpieť. Všetko, aj to zlé, treba prežiť úplne pozitívne. Dobre, nabúral som auto, pokazil som hento, pohádal som sa manželkou, vynadala mi dcéra, nevyšla mi premiéra… Ale život ide ďalej. Už to prešlo. Prídu nové veci, čo bude, a hlavne, čo je.

 

Nevraciate sa do minulosti k niektorým momentom v kariére?

Minulosť bola, už sa nikdy nevráti. Existujem teraz vo svete, ktorý žijem.

 

Zaujalo ma, že vás zastavujú ľudia na ulici a pýtajú si váš politický názor.

Som veľmi rád, že ste mi položili túto otázku, lebo už je čas, aby som to povedal. Veľmi som bol za zmenu, ktorú priniesla táto vláda. Dnes som hlboko, do písmena hlboko, nešťastný. Rozčarovaný. Chcel by som tejto vláde odkázať, že to nie je možné. Ja viem, že je tu korona, ale nemôže s tým rok operovať a robiť si svoje žabomyšie vojny, ktoré ľudí nervujú oveľa viac ako vírus. Ja som ako človek a volič taký urazený, že to jednoducho nemôžem odpustiť, je to zahanbujúce. A keby bolo teraz referendum, otvorene hovorím, že idem na referendum a hlasujem, aby bola zmena tejto vlády. Je to katastrofa a zlé. Takto vládnuť je nemorálne a všetkých nás to ponižuje.

A nie sú aj takéto situácie nástrojom vesmíru, aby sa ľudia niečo naučili?

Je to možné. Možno nás ves­mír skúša. Len prečo práve malé Slovensko má prežívať toto? My, čo sme si mysleli, že budeme šťastní a konečne sme zmenili situáciu, ktorá tu bola predtým. Na to som urobil aj film Sviňa a stojím si za tým v plnej miere. Poviem úprimne, že som sa veľmi tešil z výsledku volieb. Dnes ako národ zase trpíme, že egoizmus prevalcoval morálku.

 

Dúfam, že som vo vás teraz nevzbudil hnev.

Nie, len je to niečo, čo ma vždy rozladí. Bol som jedným z tých, ktorí boli veľmi za to, aby sa tu zmenila politická situácia, a dnes som nešťastný. Dokonca sa cítim ako volič zodpovedný za to, že sme tu urobili túto zmenu, musela prísť, ale toto, čo sa deje, nechápem.

 

Vedeli by ste si predstaviť, že by ste pôsobili v politike?

Nikdy v živote by som to neurobil. Som šokovaný z niektorých mojich kamarátov, že do toho išli, ale je to ich osobná záležitosť.

 

Ako hodnotíte počínanie ministerky kultúry Natálie Milanovej z pozície jedného z najlepších hercov súčasnej domácej scény?

Bol som úplne prvý, kto jej zavolal, keď bola inštalovaná ako ministerka kultúry. Som koničkár, ona tiež. Považoval som to za úžasnú vec, lebo ľudia, ktorí majú radi kone, môžu byť len dobrí. Inicioval som stretnutie a boli dané všetky prísľuby. Poviem však, že nejde o prísľuby, ide o to, čo človek zvládne v rámci svojej funkcie, a preto si veľmi vážim skutočnosť, že pani ministerka dala novému vedeniu sto dní na vytvorenie ozdravného programu pre SND a berie naše požiadavky vážne. Považujem to za veľmi osobný pozitívny prístup k našej kultúrnej verejnosti.

Máte s ministerkou kultúry na seba vzájomný kontakt?

Mám, ale priznám sa, že odvtedy som ho nepoužil.

A ona? Nechcela od vás radu?

Nemusí sa radiť so mnou. Len som jej chcel povedať svoj názor, pocit a veci, ktoré nás trápia a bolia, aby si ich vypočula.

Čo vám teda v rámci kultúry na Slovensku chýba?

Dobrá vláda, dobré uspôsobenie všetkých ľudí, aby boli spokojní a šťastní, čo môže urobiť len dobrá situácia v štáte. Potom bude fungovať aj kultúra. Až keď prestaneme písať, čítať, recitovať verše a spievať, uvedomíme si, že nám chýba kultúra? Ďakujem pekne za takú pandémiu. Vypneme ľuďom rádiá, televízory, zavrieme kiná, zoberieme im knižky, nepustíme ich do divadla, zvesíme zo stien obrazy, zakážeme používať internet, kde si môžu sťahovať všetky tie kultúrne veci. Zoberieme im úplne všetko a potom nech sedia doma v tichu. Potom pochopia, že kultúra je úplne všetko, že živí naše srdce a dušu.

 

Ako sa cítite, keď Slováci nadávajú na umelcov?

Ja si myslím, že to je individuálna vec zopár ľudí. Podľa mňa gro Slovenska miluje kultúru a hrdo poviem: sme kultúrny národ. Zoberte mu ľudové piesne, folklór a zabije vás. Vôbec neverím, že by Slováci nadávali na umelcov. Je to len pár zbesilých a nešťastných ľudí na internete.

 

Ste známy aj tým, že sa udržiavate vo forme rôznymi športovými aktivitami. Ako ste vnímali, že v druhej vlne pandémie zrazu bola z otužovania doslova mánia?

Ja som začal behať pred štyridsiatimi rokmi. Zabehol som niekoľko maratónov. Za totality som behal ako blázon okolo panelákov. Ľudia ukazovali rukami na čelo, či mi šibe. Vtedy to bol prejav úplnej hlúposti. Bol som asi tridsať rokov pred ostatnými ľuďmi. Otužovať som začal pred pätnástimi rokmi, keď ešte nikto zo známych ľudí neliezol do vody. Dnes, prisahámbohu, lezie do vody skoro každý. Ja som s tým prestal, lebo ma to prestalo baviť. (Smiech.) Je to do istej miery zdravé, ale je okolo toho strašný humbug. Otužovanie je výborné, ale netreba to preháňať. Ja som chodil do studenej vody päťkrát denne a bol som bez sily a energie. Organizmus sa sústreďoval len na to, aby sa zohrial. Bol som taký podchladený a unavený, že som zaspával už o siedmej. Dokonca som čítal, že o osem percent viac bolo pozitívnych na koronu z tých, ktorí sa otužujú.

 

Viac FOTO v GALÉRII >>

 

Aké aktivity vykonávate teraz? Nech vieme predpovedať ďalšie trendy. (Smiech.)

Dnes som si dal dve hodiny chôdze a behu. Išiel som 13 kilometrov s prevýšením 500 metrov. Prešiel som z Devína na Devínsku Kobylu, trvalo mi to hodinu a štyridsaťpäť minút. Dal som si kúpanie v Dunaji, uvaril som si kávu, sadol do záhrady a začal som sa učiť texty na najbližšie natáčanie. Mám v duši slnko a teším sa zo života - môžem na svojej skúsenosti potvrdiť, že všetko je v prístupe k životu a ten závisí jedine a len od vás.