Pre ľudí už dávno nie je len muzikant zo skupiny Elán. Vyštudovaný psychológ Slovákov provokuje názormi, ktoré národ rozdeľujú na tých, ktorí ho milujú, a na tých, ktorí ho nenávidia. Jožo Ráž je človek, akým by mnohí z nás chceli byť, no z nejakého dôvodu nemôžu. Mať názor je totiž ešte aj dnes vecou odvahy a luxusu. Na následky svojich slov však kašle. Počas rozhovoru, ktorý JOŽO RÁŽ (64) poskytol ERIKOVI KOLLÁRIKOVI, zo seba súkal slová pomaly, rovnako ako dym z cigár, ktoré si po celý čas blažene vychutnával. Stretli sme sa v jeho kancelárii, kde sa podľa vlastných slov cíti najkomfortnejšie. „Tu si môžem zápáliť, vypiť a keď nechcem, nikoho sem nepustím,“ vysvetlil nám na úvod.

O medializáciu veľmi nestojíte. Vyčerpávajú vás stretnutia s novinármi?

Nie, ale novinári nie sú ku mne veľmi milí. Nemajú ma radi. Štyridsať rokov tu s nimi vediem vojnu na život a na smrť. Zo začiatku ma možno mali radi, ale teraz som už veľmi úspešný. A hlavne nemajú radi moje názory.

Ale fanúšikovia vás uctievajú ako modlu a veria vám.

Je to ich vec. Ale chvalabohu. Dúfam, že im to vydrží. Veria mi, pretože som nikdy neklamal.

Vaše slová o konci kariéry sú už povestné. Veria vám ich aspoň vaši kolegovia z kapely?

Dúfajú, že to tak nebude. Ale ono to tak bude. To je isté.

Koľko ľudí živíte svojím muzicírovaním?

Dosť.

Nebudú vás mať veľmi v láske, keď skončíte.

To je ich problém. Urobil som, čo som mohol, a myslím, že skončiť treba, kým je človek slávny. Nie potom, keď už to ide dolu vodou.

Sledujete konkurenciu?

Nesledujem žiadnu konkurenciu. Muziku veľmi nepočúvam. Ale som si vedomý, že okolo nás existujú výborné kapely. Držím im palce.

Vlani ste mali s Elánom obrovské koncerty. Nemali ste strach z atentátnikov?

Udrieť môžu kdekoľvek. Ochrana je zabezpečená vždy veľmi dobre, ale, samozrejme, že, keď niekto veľmi chce, útoku nezabránite. My sme však pozitívni. Nikomu neubližujeme. Nie je dôvod útočiť na nás. Všetko je osud. Lennon zomrel, ako zomrel, ale nič lepšie sa mu nemohlo stať.

Myslíte, že dnes by nebol taký slávny?

Ťažko povedať.

Aj Mercurymu pomohla smrť k obrovskej sláve, nie?

Mercury bol podľa mňa nenormálne slávny aj počas života. Je jeden z mála, ktorému odpúšťam, že bol taký, aký bol. Nemám nič proti homosexuálom, ale nechcem s nimi nič mať. Fredy je výnimka. To bol svätý muž. To sa ani nedá povedať, čo to bolo.

Spomínam si na obdobie, keď ste na konci každého koncertu pridali vždy aj niečo od Queenu. Ako znášali manželky, že väčšinu roka ste stáli na koncertnom pódiu?

Mali to ťažké. To vám poviem otvorene. Naozaj sme boli málo doma. Môj koncertný honorár bol stoštyridsať korún. Z toho sa nedalo ani poriadne najesť. Ale ja mám ženu, ktorá to vydržala. Je to najlepší človek na svete. Svätica.

Povedali ste jej niekedy, že je pre vás svätica?

Ona si myslí, že je neúspešná, škaredá, stará a zbytočná. To stále hovorí.

To preto, lebo chce, aby ste ju presviedčali o opaku.

Ona si veľmi neverí. Ja ju však milujem. Je geniálny odborník, manažér a výborný, starostlivý človek. Je nenormálne užitočná. Je však vtipné, že štyridsaťtri rokov drela ako hovädo, vychovala dve deti a má tri­stopäťdesiat eur penziu. To je tak na zaplatenie telefónneho účtu.

Prečo ste sa nestali zaslúžilým umelcom? Zarábali by ste viac...

Neviem. (Smiech.) Asi som nechcel. Dostal som všetky ceny, Slávikov, Krištáľové krídlo, ale ja to vôbec neevidujem. Som v učebniciach a encyklopédiách, no netúžim po tom.

Kde vidíte Slovensko o dvadsať rokov?

Dúfam, že budeme existovať. Ako štát a národ. Lebo prudko strácame identitu. Žijeme na obrovskom zdroji vody a voda bude to najcennejšie bohatstvo na zemi. Preto je o nás taký záujem. Bude veľmi ťažké udržať si tento štát.

Myslíte aj na hrozbu vojny?

No ježišmária.

Takže preto máte u syna vo vile vybudovaný atómový kryt?

Aj preto. Tam sa uchýlime, keby niečo. Tri dni budeme pozorovať koniec sveta a potom skončíme aj my. (Smiech.) Už sú tam zásoby chľastu a všetkého potrebného. Keby niečo, tam sa dá prežiť mesiac bez problémov.

Chľast v prvom rade.

No ježišmária. Za triezva sa na to budeme pozerať?

Nie je tajomstvom, že vlastníte pištoľ. Cítili ste sa ohrozený?

Američania vravia, že pištoľ je lepšie mať a nepotrebovať, ako potrebovať a nemať. To je základné pravidlo. Ja mám pištoľ len na sebaobranu. Raz som viezol svoju mamu domov, zastavil som pred bránou, vyložil som jej veci a odprevadil som ju. Všimol som si, že za mnou ide starý Golf, ktorý ma mohol obísť, no zastavil, blikal a trúbil. Po tom, čo mama odišla, som prišiel k nemu, otvoril som dvere a pýtam sa šoféra, čo je za problém. Chlapík vyletel von, postavil sa predo mňa, vytiahol búchačku a natiahol mi ju do tváre. Počujem: „Ja budu striľať tibja!“ Hovorím si, tak strieľaj alebo choď do p...! Keby som mal vtedy pri sebe búchačku aj ja, jeden z nás tu nie je. Rozumiete? Ale nemyslím si, že je dobré, aby boli všetci ozbrojení. Keby bolo po mojom, zbrane by vôbec neexistovali. Svet je však taký, aký je. Preto mám preventívne zbraň aj ja. Ale je jasné, že keď na to príde, aj tak ju nebudem mať poruke. Murphyho zákon zafunguje.

Nie je to tak dávno, čo Miloš Jakeš povedal, že nenažratosť a kapitalizmus sa raz skončia. Aj vy si myslíte, že k tomu raz dospejeme?

Na kapitalizmus mám definitívny názor, že je to cesta do pekla. Ten najväčší šéf je tu zároveň najväčší „odrbávač“. Komunizmus bol v princípe oveľa spravodlivejší a kompatibilný s kresťanskou filozofiou. Len ľudia ho nedokázali uniesť, tak sa skončil. Ale nenažratosť sa neskončí. Myslím, že svet celkovo speje k svojmu koncu. Civilizácia to jednoducho neprežije, ak sa ľudia zásadne nezmenia. Ale my sa už nezmeníme. No deti, moje vnučky by ešte mohli. Tie by mohli tento svet zachrániť, len ich nesmieme pokaziť. A to je ťažké. Majú totiž všetkého stokrát viac, ako potrebujú, a všetci robia to, čo chcú ony. Myslia si, že svet je jeden veľký žúr. Keď nie je všetko podľa nich, sú zúrivé. Tak­že na budúcnosť tohto sveta sa dívam veľmi skepticky, no nikdy neprestanem dúfať a modliť sa, aby to dobre dopadlo.

Ku komu sa modlíte?

K Bohu. Verím v neho, ale neverím, že sa stará o naše osudy. Nechal nás robiť, čo chceme, sleduje to a baví sa tým. My robíme, ako chceme, a dopadneme zle, ako všetky civilizácie pred nami. Neverím, že nás zachráni. Zachrániť sa môžeme len sami. Ale na to by sme museli byť múdri a tolerantní. A to nie sme.

Prečo to na Slovensku funguje tak, že keď niekto v niečom vyniká, okamžite sa ho spoločnosť snaží zaklincovať, aby nevyčnieval z radu?

To sa deje podľa mňa všade na svete. Slovensko je malé, ekonomicky slabé a jeho najväčším úspechom je, že vôbec existuje. To, že máme národ a štát, je obrovský výsledok Slovákov. Ako vieme, v histórii bolo množstvo silných tendencií rozpustiť nás a asimilovať niekde. Musíme urobiť všetko, aby sme si udržali identitu aj naďalej. To je základ. Preto bojujem za hranosť slovenskej muziky v rádiách. Aj to je súčasť našej identity.   

Bavíte sa a o týchto veciach aj s vnučkami, hoci sú ešte malé?

Medzi riadkami je to stále v hre. Sú veľmi múdre a schopné. Určite sa budem snažiť na ne vplývať tak, pokým do toho budem môcť vstupovať, aby pochopili, že musia byť dobré a skromné. Ale je to ťažké, lebo rodina ich vychováva strašným spôsobom. Ako som už povedal, majú mnohonásobne viac, ako môžu použiť, a keď nie je všetko podľa nich, sú zúrivé. Toto ja neakceptujem. Neexistuje!

Vy ste boli najmä otcom vychovávaný rovnako tvrdou rukou.

Môj „foter“ bol výborný, ale prísny. Nebil nás, ale ak k tomu prišlo, tak katastrofa. Keď zreval, v momente sme boli všetci pod klavírom posratí až za ušami. Ale o pätnásť minút to prehrmelo. Škoda, že tak skoro zomrel. Nemal som ani dvadsať rokov. Ten rok si vôbec nepamätám. Bol som stále „nadrbaný“. To bolo niečo strašné. Navyše umieral veľmi ťažko. Mal rakovinu pankreasu, čo je najbolestivejšia forma rakoviny. Proste niečo hrozné.

Nie je to tak dávno, čo ste prišli aj o mamu a svokra. Cítite sa teraz iný? Dospelejší?

Je mi za nimi smutno. To je jasné. Ale taký je život. Beriem to tak, že sa s tým nedá nič robiť a že smrť je súčasťou života. Treba si na tomto svete užívať každú minútu na maximum, lebo nevieme, ako dlho nám to tu vydrží.

Prečítajte si tiež: