Zdá sa, že je toho čoraz viac. Najskôr terapeut a zverenkyňa, zneužívanie z kauzy Čistý deň. Dnes sa téma sexuálneho zneužívania a zneužitie moci dospelého nad maloletým vynára zas. Tentoraz je reč o vedúcich v tábore a deťoch, ktorým pobyt opakovane zaplatili rodičia. Kde je problém? Vidíme len špičku ľadovca a také prípady sa dejú často alebo ich je toľko ako v minulosti, len dnes je viac odvahy prehovoriť? Čo cítia deti, ktorých sa sexuálne zneužívanie týka? Ako to, že o problémoch a svojich pocitoch nepovedia rodičom? Špeciálna pedagogička vysvetľuje, že veci, pardon pocity a vzťahy, sú komplikovanejšie, ako sa môže zdať.

So ZUZANOU ZIMOVOU sa rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Sledujete debatu, ktorú spustili účastníčky tábora Chachaland či film o Michaelovi Jacksonovi?

Áno, sledujem. Sledovala som aj Čistý deň. Vždy je to trochu iné, ale základ je spoločný. Krížia sa tu dve veci - bez ohľadu na vek účastníka, či v tábore, alebo v sociálno-pedagogickom zariadení, ide o zneužitie moci. Je to neprípustné. Nejde len o sexualitu, ale o zneužitie moci, lebo v tých prípadoch išlo o nerovné postavenie. Tieto črty má aj zneužívanie detí dospelými. Je zlé, keď sa to deje deťom, ale aj keby nešlo o deti, je to minimálne eticky neprípustné.

Psychologička Zuzana Zimová.
Psychologička Zuzana Zimová.
Zdroj: EMIL VAŠKO

Je to bežné alebo vás to prekvapuje?

Nemyslím si, že je to bežné. Ak by to bolo bežné, to by znamenalo, že svet je naozaj nebezpečné miesto. Ale stáva sa to. Nemôžeme pred tým zatvárať oči, nemôžeme mlčať a musíme veľmi pozorne deťom načúvať. Ak o tom dieťa prehovorí, je to vážna vec.

Majú rodičia zodpovednosť za to, že ich dieťa či tínedžera zneužili?

Mnohí rodičia nechcú uveriť, že ich dieťa by mohlo mať nejaký sexuálny vzťah. Často svoje dieťa nevidia ako sexuálnu bytosť, ak to mám vyjadriť odborným termínom. Ani nepredpokladajú, že by sa niečo také mohlo stať. Okrem toho, máme sexuálne zneužívanie detí spojené s takým odporom a hnusom, že sa bránime aj pomyslieť na to, že by niekto mohol nášmu dieťaťu takýmto spôsobom ublížiť. Takže rozumiem, ak to rodičia prehliadnu alebo nechcú vidieť. Nechcú uveriť.

Je tu teda miera zodpovednosti?

Ak je to otvorený vzťah a dieťa vie, že rodičia sa tejto témy neboja, a zároveň vie, aké správanie dospelého je už za hranicou, čo si k nemu nik nemôže dovoliť, rozpráva. Vtedy domov príde dievča a nebojí sa povedať - Vieš, mama, ten telocvikár, keď sme mali ísť na lyžiarsky, so mnou žartoval, že s ním môžem spať v izbe. Ak je vzťah doma dobrý, povie to, lebo vie, že môže. Keby sa bálo, tak to zostane skryté a môže sa stať niečo vážne. Takže na odhalenie akéhokoľvek problému je dôležité, aby medzi rodičmi a deťmi prevládali otvorené vzťahy. Ak také sú, deti sa neboja povedať, čo sa deje v ich živote, ani pri téme sexualita.

Ak má dieťa s rodičmi vzťah, v ktorom ide aj o strach, a nemá v okolí žiadneho dospelého, na ktorého sa s dôverou môže obrátiť, čo má robiť?

Dieťa môže prísť za psychológom, v škole alebo inde, a povedať, čo sa deje. Psychológ by mal najskôr spolu s dieťaťom, s neplnoletým, rozobrať situáciu. Pýtať sa, prečo sa bojí, prečo sa nechce zveriť rodičom, že chce chodiť k psychológovi. Dosť často sa to zvládne tak, že psychológ sa stáva mostom medzi dieťaťom a rodičom. Z pozície dospelého a z pozície odborníka nájde cestu, ako vysvetliť rodičovi veci tak, že ich dokáže prijať. Pochopí, že jeho dieťa potrebuje pomoc. Samozrejme, to je vtedy, ak rodič dieťaťu neubližuje, nie je pre neho nejakým spôsobom hrozbou. Ak to je tak, už sa zvolí iný postup a obraciame sa na úrady.

Kedy najčastejšie vzniká trauma u mladých z prvých sexuálnych vzťahov podľa vašej praxe?

Zneužívané dieťa je vždy nejakým spôsobom traumatizované a nesie si následky dlhodobo so sebou. Rozumieť tomu, že dieťa sa podvolí zneužívaniu na znak súhlasu a dobrovoľnosti, ktoré by mali zbaviť dospelého zneužívateľa viny, je scestné. Deti nedokážu vyhodnotiť škodlivosť takého správania. Často si tento zážitok nechávajú uchovaný pre seba až do dospelosti. Až vtedy si mnohí uvedomia, čo sa to vlastne stalo.

Aké pocity tieto deti, tínedžeri, ktorí vyrastú na dospelých ľudí, prežívajú?

Prežívajú pocity hanby a viny. Pomoc vyhľadávajú pre niečo iné. Pre neschopnosť nadviazať blízke vzťahy, pre sebanenávisť, sebapoškodzovanie, závislosti. Môže trvať dlhý čas, než svojmu terapeutovi povedia o zážitku zneužívania v detstve. Potrebujú mať istotu, že im uverí, že ich neodsúdi. Možno sa to zdá zvláštne, prečo sa boja odsúdenia, keď jasné morálne odsúdenie patrí zneužívateľovi. Ale ony si v sebe nesú zážitok poníženia, neschopnosti brániť sa, hanbia sa a hnevajú sa samy na seba, že si nedokázali so situáciou poradiť.

Od čoho závisí, že niekto má po takom zlom zážitku vážne psychické problémy a iný sa s tým ľahšie vyrovná?

O tom, či nejaká udalosť bude pre človeka viac alebo menej traumatizujúca, rozhoduje aj to, či sa v tej situácii cíti bezmocne a opustene. To je niečo, čo deti často prežívajú. Nemajú moc zastaviť dospelého. Zneužívateľom sa málokedy stane niekto, kto vyzerá nebezpečne. Býva to niekto z blízkeho okolia dieťaťa - rodič, rodinný známy, učiteľ, kňaz... Niekto, komu dieťa verí a vidí v ňom priateľa.

Takže hovoríte, že je ťažké spoznať, kde je hranica a kedy sa zneužívanie začína?

Zneužívanie môže byť plazivý pocit. V začiatkoch si dospelý postupne získava dôveru dieťaťa, vie odhadnúť, čo dieťaťu chýba - môže to byť prijatie, sebadôvera, hodnota, rešpekt. Keď si získa dieťa, postupne posúva hranice kontaktu až po zneužitie. Svoj vplyv na dieťa a jeho dôverný vzťah zneužije na uspokojenie svojich potrieb. Deti majú silný zážitok zrady a sklamania, ktorý sa však mieša s tým, že sú spojené s človekom, ktorý hovorí a koná, akoby ich mal rád a záležalo mu na nich. Je veľmi ťažké a komplikované emočne to zvládnuť a rozumom pochopiť.

Vedia deti o zneužívaní hovoriť hneď, ako sa to stane?

Ak sa aj snažia dávať okoliu nejaké signály, nikto im neverí, alebo pre spoločenské uznanie zneužívateľa sa boja otvoriť túto tému. Cítia sa opustené, zradené, zahanbené. Zatvoria zneužívanie v sebe ako veľké tajomstvo. Posilnené tým, že dospelý zneužívateľ aj toto spoločné tajomstvo vie ponúknuť dieťaťu ako niečo, čo umocňuje ich dôverný vzťah.

Chýba na Slovensku sexuálna výchova?

Sexuálna výchova má veľa podôb. Od poznania biológie a telesnosti až po vzťahovosť v partnerstve. V niečom ide o informácie, v niečom o učenie pozorovaním. Deti majú často nekontrolovateľný prístup k informáciám rôznej kvality. Potrebujú usmernenie, potrebujú pomoc pri spracovávaní týchto informácií, ktoré môžu v nich vyvolať celú škálu pocitov, od zvedavosti až po zhnusenie.

Ako tínedžerka je Katarína (druhá zľava) v spoločnosti Romana Paulínyho, jeho dcéry a Twinsiek.
Ako tínedžerka je Katarína (druhá zľava) v spoločnosti Romana Paulínyho, jeho dcéry a Twinsiek.
Zdroj: archív

Podľa vašej praxe, zlepšuje sa komunikácia rodičov a detí, čo sa týka rozhovorov o sexe?

Vždy je lepšie, keď sa dozvedajú to, čo súvisí so sexualitou, od niekoho, kto dokáže informácie pretriediť a podať ich spôsobom, ktorý prináleží veku dieťaťa. To môžu byť učitelia alebo rodičia. K sexualite sa viaže mnoho postojov, tie sa líšia v rôznych kultúrach, náboženstvách, ale aj rodinách. Ak sa rodičia nevenujú téme sexuality, vzdávajú sa svojho vplyvu na dieťa.

Takže úlohu má škola aj rodičia?

Áno. Škola by mala poskytnúť najmä informácie, ktoré majú preventívny charakter, práve vzhľadom na zneužívanie, sexuálne zdravie, obchodovanie.

Je vôbec úlohou rodičov vzdelávať alebo emancipovať svoje deti v tejto oblasti?

Rodičia sú dnes menej ostýchaví pri rozhovoroch s deťmi. Ale stále ešte nevedia, ako na to, v akom veku. Našťastie už existuje veľa knižiek, ktoré im môžu pomôcť. Môžu si ich spolu s deťmi čítať a rozprávať sa o nich. S tými staršími je to už skôr rozhovor o príbehoch, ktoré vidia v seriáloch, vo filmoch, v časopisoch.

Ako môže odhaleniu nejakého traumatizujúceho vzťahu, v zárodku alebo v priebehu, pomôcť dobrý vzťah s rodičmi v dospievajúcom veku?

Čím je dieťa staršie, tým menej sa chce s dospelými rozprávať o sexe, lebo sa to preň stáva čoraz intímnejšou témou, môže byť zahanbené, ak sa s rodičmi rozpráva. Môže to byť aj vtedy, keď má s rodičmi dobrý vzťah. Dobrý vzťah s rodičmi a skúsenosť, že téma sexuality nie je pre nich tabu, môže deťom pomôcť pri zverovaní práve so zážitkom zneužívania. Môže im pomôcť otvoriť tému s dospelými skôr, ako k zneužitiu príde, lebo cítia, že sa deje niečo divné, že dospelý má zvláštne narážky na ich telo, rozpráva sa s nimi o svojich sexuálnych zážitkoch, púšťa im erotické filmy, ukazuje erotické obrázky. Dieťa, ktoré má strach, že rodičia ho odsúdia za to, že o takých veciach rozpráva, sa rodičom nezverí.

Prichádzajú k vám mladí na konzultáciu vždy z popudu rodičov? Alebo aj sami, respektíve z iniciatívy školy?

Mňa priamo deti ani mladí neoslovujú, lebo väčšina z nich ani nevie, že existujem. Oslovujú ma rodičia, keď sa s niečím trápia alebo vidia, že sa trápia ich deti, a nevedia, ako im s tým pomôcť. Nemôžem zovšeobecňovať, lebo sa na mňa obracajú najmä s témami, o ktorých vedia, že sa nimi dlhodobo zaoberám. Teda náhradná starostlivosť, konflikty medzi deťmi, medzi deťmi a dospelými, rozvodové situácie a podobne. Alebo kolegovia odborníci, ktorí tieto témy riešia so svojimi klientmi. Deti priamo oslovujú napríklad školských psychológov. Treba však vedieť, že bez vedomia a súhlasu rodičov psychológ nesmie pracovať s dieťaťom. Môže mu poskytnúť krízovú pomoc, ale nie dlhodobo s ním pracovať.

Po 15 rokoch sa Katarína (30) prozhodla prehovoriť.
Po 15 rokoch sa Katarína (30) prozhodla prehovoriť.
Zdroj: archív

Vy sa špecializujete práve na deti, ktoré museli od rodičov odísť, na deti v náhradných rodinách. Pred adopciou prechádzajú rodičia psychologickým testom a školením. Mali by takým procesom prejsť všetci rodičia? Boli by potom lepšie pripravení?

Áno, vždy je dobré nejako sa psychologicky pripraviť. To platí nielen pri rodičovstve. Už existujú občianske združenia, ktoré robia predpôrodnú prípravu aj psychologickým smerom a viem, že rodičia si to chvália. Asi je to užitočné, ale nemyslím si, že bez toho príchod a výchovu dieťaťa rodičia nezvládnu. Veď napokon to zvládali vždy. Množstvo vecí v sebe máme nastavených inštinktívne. Ťažké to majú tí rodičia, ktorí sami nezažili ako deti dobré rodičovstvo. Je pre nich komplikovanejšie posúdiť, čo je správne, čo nesprávne, čo znamená byť dobrý rodič. Navyše sú dnes rodiny menej početné, mladí často rýchlo a ďaleko odchádzajú z domu, a tak nemajú až toľko príležitostí pozorovať rodičovstvo v prirodzenom prostredí. Tak možno osveta a potreba kurzov rodičovstva bude čoraz naliehavejšia. Čím viac vykorenených mladých bude, tým viac budú potrebovať od cudzích ľudí rady, aby vedeli, čo je dobré rodičovstvo.

Keby som sa ako rodič po 10, 20 rokoch dozvedela, že moje dieťa bolo zneužívané rodinným známym, kňazom, asi by som sa obviňovala, že som si to nevšimla, že mi to dieťa nepovedalo. Čo robiť s týmto pocitom viny?

To je veľmi vážna téma. Rodič, ktorý niečo prehliadol, sa potrebuje naučiť pozerať sa do budúcnosti. Aby mohol byť naďalej dobrý rodič. Nemal by zotrvávať v pocitoch viny a vracať sa do minulosti. Takže minulosť treba nejako zdravo uzavrieť a vyrovnať sa s ňou. To málokto zvládne sám. V takom prípade by som veľmi odporučila zájsť za psychológom alebo psychiatrom.

Kde by ste v rebríčku detských problémov zaradili šikanovanie?

Šikanovanie vždy bolo, je a predpokladám, že aj bude. Opäť ide o to, že si niekto potrebuje uplatniť moc nad niekým iným a robí to nedovoleným spôsobom. Takže tento problém je veľmi starý. Mení sa však to, že šikanovanie sa prestalo bagatelizovať. Keď som bola dieťaťom ja, šikanovanie sa nebralo ako nejaký problém. Povedalo sa, že nech si to deti vyriešia medzi sebou. Často to teda zostalo neriešené a niektoré deti tým veľmi trpeli. Dnes sa už nebagatelizuje, hovorí sa o ňom, preto to vyzerá, že ho je viac. Nemyslím si, že ho je viac. Ako pri všetkých ostatných problémoch detí hovorím, že deti v tom nemajú ostať samy. Má sa nájsť niekto, komu sa môžu zdôveriť. Školy by mali mať vypracovanú celú stratégiu, ako s tým bojovať. Ak rodič premýšľa, kam dať dieťa do školy, a počuje od riaditeľa odpoveď - U nás šikanovanie nie je -, mal by byť opatrný.

Aká je normálna odpoveď?

Realistická a dobrá odpoveď by mala byť - Áno, šikanovanie sa vyskytuje, ale máme na to procesy a stratégie, ako si s tým poradiť. Šikanovanie je dobrý prípad, ako by sa témy nemali zametať pod koberec. To isté platí o sexuálnom zneužívaní. Kedysi sa o tom nehovorilo. Vôbec. Dnes sú to dospelí ľudia a neboja sa o tom rozprávať. Posmelí to dnešné obete, aby o tom hovorili skôr. Zistia, že sa to rieši. Že sa tým niekto zapodieva.