Medzi výstavami, ktoré najviac zaujali školákov, menuje takú, ktorá sa konala pred dvadsiatimi rokmi. Prečo expozície v slovenských múzeách trvajú aj 50 rokov bez zmeny? Vedeli ste, že ak ste vášnivým zberateľom nerastov alebo mincí, múzeum by vás donútilo svoju zbierku rozpredať, ak by ste chceli pre túto kultúrnu ustanovizeň pracovať? Do tajov života osemnástich slovenských štátnych múzeí nás zasvätil ich najvyšší šéf, riaditeľ Slovenského národného múzea BRANISLAV PANIS. Otázky mu kládla VERONIKA COSCULLUELA.

Spomínate si, keď ste boli prvýkrát v múzeu?

Keďže som vyrastal v Prievidzi, moja prvá návšteva bola asi na Bojnickom zámku alebo v múzeu v Prievidzi.  

Akú najvzácnejšiu mincu máme na Slovensku?

Ťažká otázka. Pre mňa je veľmi vzácny medailón Faustíny, krásny bronzový medailón, ktorý sa často vyskytuje na obrázkoch v publikáciách. Verím, že aj na novej výstave numizmatiky bude mať čestné miesto. Potom sú to rôzne poklady, ktoré máme na Slovensku, ako mince z Cífera, z Hronského Beňadika, Vyškoviec nad Ipľom a podobne.

Najvzácnejšia minca je teda z bronzu?

Medailón Faustíny je vzácny preto, lebo sú známe len tri na svete. Samozrejme, v zbierkach máme aj zlaté mince, ale niekedy je cennejšie unikátne vyhotovenie, to, ako je minca urobená, rytie, teda vzácnosť predmetu niekedy zaváži viac ako kov, z ktorého je minca vytvorená. Medailón Faustíny, manželky Marka Aurélia, sa mi vždy zdal výnimočný. Je to navyše archeologický nález. Našiel sa v blízkosti obce Iža pri Komárne v roku 1922 a do múzea sa dostal ako dar od zberateľa Dezidera Korbulyho takmer pred 100 rokmi.

Akú najvzácnejšiu mincu ste kedy držali v ruke?

V roku 2002 sme mali výstavu Stred Európy okolo roku 1000. Tam boli veľmi malé poľské mince, denáre. Tie sú veľmi vzácne a je ich veľmi málo. Ak nepočítam naše múzeum, tak bol pre mňa zážitok prezrieť si mince v depozitári Maďarského národného múzea v Budapešti.

Nie sú to však také poklady, ktoré by si vyžadovali lasery okolo a najatie Bonulu.

Raz sme robili výstavu počas rekonštrukcie Bratislavského hradu. Volala sa Košický zlatý poklad. Mince sme previezli do Bratislavy a uložili v Národnej banke Slovenska, lebo sme pre ne nemali dosť bezpečný priestor. Išlo skoro o 3-tisíc zlatých mincí. Inštalovať tie mince, to bolo niečo fascinujúce, hoci pre niekoho sa môže zdať, že sú všetky rovnaké. Navyše sa k tomuto pokladu viaže úžasný príbeh. Za prvej republiky pri rekonštrukcii budovy ho našli robotníci v murive a snažili sa ho predávať. Četníci im na to prišli, poklad zadržali a stal sa národným majetkom. Príbeh mal pokračovanie aj za druhej vojny, v Prahe museli poklad zachraňovať pred nacistami.

Ak je niekto numizmatik, znamená to, že má veľmi blízky vzťah k peniazom?

Áno aj nie. V rámci etických pravidiel človek, ktorý pracuje na odbornom pracovisku v múzeu, v tomto prípade numizmatik, nemôže mať súkromnú zbierku. Platí to aj pri iných pozíciách. Ten, kto spravuje drahé kovy či sklo, nemôže ich zbierať v súkromí, aby neprišlo ku konfliktu záujmov.

Ak teda niekto v múzeu spravuje nerastné suroviny, nemôže mať doma krištáľ na dobrú energiu?

Hovoríme o budovanej zbierke. Viem o prípade z Budapešti, kde jeden kolega chcel pracovať v numizmatike a práve kvôli tomu, aby získal vysnívanú prácu, musel sa vzdať tejto činnosti.

To znie prísne. Veď ak je to vaša vášeň, ak ste pre to nadšený a neukradli ste to…

Môže to tak znieť, ale bol by to rozhodne konflikt záujmov. Mohlo by dôjsť k obvineniam. Zberateľstvo je aj o tom, že niečo získate, niečo predáte a za to si kúpite niečo iné. Z toho potom môžu vzniknúť reči. V múzeu, ak v ňom máte prístup k predmetom, ktoré v súkromí zbierate, si ich môžete vymeniť.

Ak nájdem na povale u babky nejaké bankovky po jej predkoch, čo s nimi?

Aj prvorepublikové bankovky, raritné, majú cenu. Aj niekoľko desiatok tisíc eur. Aj mince vo veľmi dobrom stave. No bežne používané, respektíve nedávne platidlá veľkú cenu nemajú.

Vy ste vo svojej peňaženke skôr na mince alebo na bankovky?

V mojej peňaženke? Na karty. Dnes je taká doba, že asi každému z nás sa stane, že pri sebe nemá žiadnu bankovku. Platíme všetko kartami, teraz cez covid ešte viac. Hotovosť je však dobrá vec, pretože sa môže stať, že zrazu niečo potrebujete, nemôžete platiť kartou a vznikne zlá situácia. Ale keď už vám aj revízori pri pokute dajú možnosť platiť kartou, tak sa doba naozaj mení.

Nie je to smutné, že o dvesto rokov už nebudú mať budúce generácie z roku 2021 čo pod sklom vystavovať?

Je to vývoj. Keď sa objavili prvé mince, ľudia tomu veľmi nedôverovali. Boli zvyknutí na výmenný obchod. Mince navyše ešte dávali zmysel, lebo boli z drahých kovov. Keď prišli bankovky, veľa ľudí si hovorilo, že to je len kus papiera a nerozumeli tomu, ako môžu mať cenu. Môžu zhorieť, stratiť sa. Ktovie, čo ešte vývoj prinesie a ako si s naším obdobím numizmatika poradí. A to sa nerozprávame o kryptomenách.

Ktoré z vašich múzeí  je naj­navštevovanejšie?

Na Spišský hrad a do Levoče príde za rok 220- až 240-tisíc ľudí. Bratislavský hrad to isté, Bojnice oscilujú okolo 150- až 200-tisíc. Teraz chodí oveľa viac ľudí aj na Betliar. Kým pred pár rokmi to bolo okolo 35-tisíc, dnes ho navštívi 100-tisíc. Samozrejme, pomohla tomu aj zatvorená Krásna Hôrka, vystrelilo to aj vďaka zmene manažmentu múzea a novým projektom, ktoré vymysleli pre návštevníkov. Tieto čísla však neplatia na rok 2020.

Zaujímavý príbeh má múzeum v Betliari. Na konci prehliadky sa sprievodkyne opýtal návštevník zo zahraničia, či Slovensko niekedy odškodnilo Andrássyovcov, lebo kaštieľ im štát za nacizmu zhabal... Ako to je?

To je trošku komplikovanejšie. Po druhej svetovej vojne prevzala správu Betliara Československá republika. Na konci vojny tam pôsobil jeden vynikajúci kňaz, ktorý kaštieľ a s ním aj jeho nábytok, vybavenie, zachránil. V roku 1952 vzniklo múzeum. Kaštieľ v Betliari je jeden z mála, ktorý má pôvodný interiér. Neviem o tom, že by rodina Andrássyovcov niečo reštituovala, to by bola otázka na riaditeľku v Betliari. Viem však, že kolegovia s potomkami komunikujú. Pred pár rokmi boli na hrade Krásna Hôrka uložené pozostatky jednej členky andrássyovskej rodiny.

Ako to dnes vyzerá s obnovou Krásnej Hôrky?

Boli sme na tamojšom zastupiteľstve. Poslanci aj pán starosta prejavili záujem urobiť veci, o ktoré sme ich žiadali. Medziľudské vzťahy v obci nie sú dobré a určite to nepomáha riešeniu problému, ktorému čelíme. Čakáme, že do konca februára to bude uzavreté v prospech oboch strán, aby sme sa mohli posunúť ďalej. Je to pre nás veľká trauma. Všetci sa nás na to pýtajú, nielen novinári. Pri stretnutiach s ľuďmi je nevyhnutne štvrtá-piata otázka: Kedy opravíte Krásnu Hôrku?

Slovenské múzeá sa mi zdajú veľmi málo interaktívne v porovnaní so zahraničnými.

Okolo interaktívnych a audiovizuálnych prvkov v múzeách sa vedie veľmi zaujímavá diskusia. Do akej miery má byť obrazová, elektronická a hravá podoba ukázaná, zapojená do výstavy? Ako to urobiť tak, aby všetky iné prvky nezatienili vystavovaný predmet? V múzeu platí zá­kladný kód: predmetov sa nikto nedotýka a sú vo vitríne. Predmety sú krehké, rovnako listiny či textílie. Mali sme prípad, keď sa dieťa potklo a exponát poškodilo. Našťastie išlo o repliku, ale aj tak ju museli prísť zo Španielska opraviť. Žiadna hrozná katastrofa, dieťa s učiteľkou sa však vyľakali ešte viac ako my. Keď sme mali výstavu venovanú Majstrovi Pavlovi z Levoče, tak deti mohli chytiť mnoho predmetov, samozrejme, kópií diel Majstra Pavla. Mali sme aj výstavy v Braillovom písme, máme audiosprievodcov, tablety.

Máte v niektorých múzeách problém s anglickými textmi k predmetom?

Ani nie, máme problém s inými jazykmi, hlavne s maďarčinou. Na to sa sťažuje množstvo maďarských návštevníkov. Žiaľ, nevieme niekedy nájsť vhodných zamestnancov. Uvedomte si, že  to nie je ľahká práca. Zamestnanec sa musí naučiť množstvo informácií o múzeu, o histórii, je v neustálom kontakte s návštevníkmi a dostane za mesiac možno 800 či 1 000 eur v hrubom. Niektoré hrady, napríklad Bojnický, fungujú len s lektorovaním. Bez sprievodcu na zámok nemôžete vstúpiť. V tomto covidovom období sme v mnohých expozíciách museli zmeniť systém prehliadok a sprístupniť ich aj iným spôsobom, ako sme boli zvyknutí.

Aktuálne máte výstavu Huncokári na Červenom Kameni. Celkom odvážne nazvať výstavu nie úplne bežným a známym slovom, nie?

Huncokári, to znamená ľudia z horských častí Malých Karpát. Výstavu pripravilo múzeum na Červenom Kameni a Múzeum kultúry karpatských Nemcov. Aj pre mňa sú slovíčka niekedy prek­vapením. Občas mám pocit, že sa viac zaoberám slovami a čítam v popise, čo znamenajú, ako obzeraním predmetov, ktoré opisujú. Keď som prechádzal s kolegyňou výstavu o čepcoch v Martine, len som pozeral, čo všetko má svoje vlastné pomenovanie v slovenčine. Je to úžasné! Keby sme robili výstavu o garbiarstve, asi by to bolo to isté. Hemží sa to pojmami. Asi by sme pre návštevníkov museli mať prekladový slovník. Národnostné menšiny mali výstavu o kuchyni, znova výborný príklad. Nie­ktorí ľudia nevedia, čo sú podlesníky či haruľa. Sprievodné texty sú v týchto prípadoch veľmi dôležité.

Viac FOTO v GALÉRII >>

Nie je to šialené, že v Martine máte už 50 rokov viac-menej rovnakú výstavu?

Nie, šialené by bolo, keby sa pripravovali na päť rokov. Neviete si to možno predstaviť, ale expozícia stojí naozaj veľa peňazí. Veľká výstava môže stáť pokojne aj 200- či 300-tisíc eur. Ak tvoríte expozíciu, dáte do toho oveľa viac financií ako do klasickej výstavy. Nielen peňazí, ale aj ľudskej práce. Ideálne by mala expozícia trvať možno 15 až 20 rokov. Materiál sa opotrebuje, technológia sa vyvíja, poznatky sa rozširujú. Realita na Slovensku, ale inak aj vo svete, je taká, že expozície trvajú často desaťročia. Vtedy to však na nich už vidieť