Slovenské domácnosti platia za bývanie skoro dvojnásobne viac ako iní Európania, čo sa pomeru nákladov a platov týka. Ceny bytov a domov neklesli ani počas korona krízy. Stavia sa málo a nové byty sú ešte drahšie, ako staršie. Hypotéky sú síce lacné, ale zďaleka ich nedostanú všetci. Navyše podmienky sa sprísnili. Sme európskou raritou aj v ďalšej štatistike: stáva sa, že splácanie hypotéky vyjde domácnosť lacnejšie ako nájom. O problematike bývania sme sa rozprávali s odborníčkou na túto tému. NINA BEŇOVÁ pracuje ako etnologička, výskumníčka a tiež koordinátorka programu pre bývanie združenia Proti prúdu. Otázky kládla Veronika Cosculluela.

Ako je možné, že niekto ponúkne svoj byt do prenájmu ľuďom bez domova za cenu režijných nákladov na vodu, elektrinu, plyn, bytovú správu?

Možno to znie neuveriteľne, ale nájdu sa takí ľudia a máme z toho veľkú radosť. Vo väčšine bytov, ktoré sme zatiaľ sprostredkovali, nájomné o málo presahuje réžijné náklady, v jednom je však dokonca nižšie a prenajímatelia defacto znášajú malú časť nákladov za byt na svoje triko. Prvý takýto byt sme dostali do ponuky pre našich predajcov v roku 2016. Prvá prenajímateľka sa nám ozvala sama a my sme ho sprostredkovali našim predajcom Nota bene. Predtým sme však cez časopis komunikovali tému bývania, hovorili sme o tom, aké možnosti sú na ukončenie bezdomovectva. Myslím, že táto pani si to všimla, a práve preto nám byt ponúkla za znížený nájom. Mala ho voľný, aktuálne ho nepotrebovala. Nepotrebovala na ňom ani zarobiť a takto chcela pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Doteraz tam náš predajca býva.

Keď hovoríte, že ľudí so sociálnym cítením je viac, rozmohol sa nejako váš projekt?

Aktuálne sme sprostredkovali takto už osem bytov. V zahraničí sú takíto prosociálni prenajímatelia bežná vec. Napríklad vo Francúzsku sa môžu obrátiť na sociálne nájomné agentúry, ktoré ich byty posúvajú ďalej zraniteľným domácnostiam. Na Slovensku je v tomto diera v systéme. Sociálne nájomné agentúry, ktoré by prepájali ľudí a sprostredkovávali by byty so sociálnym zreteľom nie sú rozšírené. Ani legislatíva tento nástroj nepozná. Ak by takéto agentúry existovali, iste by sa našlo ešte viac prenajímateľov, ktorí majú voľné byty a namiesto zárobku hľadajú na oplátku skôr spoľahlivého nájomníka a dobrý pocit, že pomohli. My sa práve snažíme túto dieru svojimi aktivitami aspoň malinkou časťou vyplniť. Pokúšame sa nástroj sociálnej nájomnej agentúry pilotovať, naberáme prvé skúsenosti. To je jedna časť našej práce. Druhou je priama sociálna práca a podpora predajcov v bývaní. Riešime napr. zmluvy a všetko okolo. Pôsobíme tiež ako akýsi mediátor medzi prenajímateľom a človekom bez domova, ktorý získal priamu nájomnú zmluvu na seba. Pokiaľ je byt prenajatý na nás a my ho ďalej predajcovi podnajímame, prenajímateľom starosť o byt, ktorý nevyužívajú, odpadáva úplne. 

PRIBÚDAJÚ STARŠÍ Etnologička Nina Beňová sprostredkúva byty súkromníkov pre predajcov Notabene. Hovorí, že čoraz viac ľudí v núdzi majú medzi dôchodcami.
Zdroj: Archív

Môžete priblížiť, čo sú to za ľudia, ktorí sú tak zabezpečení, že môžu pomáhať?

Chcú pomôcť, to majú všetci naši prenajímatelia spoločné, hoci ich situácie sú rôzne. Sú to ľudia, ktorí momentálne byty pre seba ani svojich blízkych nepotrebujú a zároveň nepotrebujú ani na nich zarobiť. Sociálny benefit, že pomôžu niekomu v núdzi, je pre nich aktuálne väčší, ako ten komerčný. Byty našim predajcom ponúkli napríklad ľudia, ktorí majú ešte malé deti, ktoré budú byt potrebovať až o 10 - 15 rokov alebo naopak, majú už veľké a zabezpečené deti. Alebo bývajú v inom meste a nemajú možnosť sa až tak starať o svoju nehnuteľnosť. Títo ľudia sú veľmi radi, že ich byt je využívaný so sociálnym zreteľom a zároveň, že sa majú na koho obrátiť pri hľadaní nájomníka či riešení potencionálnych problémov. 

„Domáci“ občas chodia do bytov, ktoré prenajímajú akoby kontrolovať. Robíte to aj vy? Aj to je súčasťou dôvery medzi vami ako nájomnou agentúrou, predajcom Notabene a prenajímateľom?

Niektorí prenajímatelia si želajú, aby mali zmluvu s nami a my potom podnajímame byt klientovi. Tak je to v štyroch bytoch z tých ôsmych. Preferujeme však, aby zmluva o nájme bola priamo medzi nimi, aby sa tak oddelil samotný nájom od služby, ktorú im my poskytujeme. V otázke kontroly je preto potrebné rozlíšiť, či s predajcom pracujeme iba ako sociálna služba alebo aj ako sociálna nájomná agentúra. Ako sociálna nájomná agentúra, pokiaľ byty spravujeme a nájomné zmluvy sú písané na nás, musíme dohliadať aj na to, aby sa byt užíval v súlade s nájomnou zmluvou. Keď však hovoríme o sociálnej službe, tá nemá nikdy za cieľ človeka v bývaní kontrolovať. V rámci sociálnej služby sme s klientmi v intenzívnom kontakte, ideálne aspoň raz za týždeň a pracujeme s nimi aj priamo v byte. Naša práca vychádza z princípov housing first, ktorých hlavným cieľom je, aby si človek bez domova svoje bývanie udržal. Aby v ňom našiel svoj domov, aby tam mohol zakoreniť, plánovať si život, aby si mohol oddýchnuť, vedel, že je tam dlhodobá vyhliadka, minimálne na dva-tri roky s potenciálom predlžovania nájomnej zmluvy. Housing first je veľmi rešpektujúci prístup, ktorý zohľadňuje predovšetkým potreby, tempo a preferencie samotného klienta.  Nevytvára tlak na rýchle posuny, či podávanie výkonov. Prioritou je, aby človek včas platil nájomné a užíval byt v súlade so zmluvou. 

Väčšinou ide o menšie byty? Čo ak vám majiteľ ponúkne veľký štvorizbák? Vtedy ubytujete viac ľudí bez domova?

Väčšinou ide o garsónky, jedno, dvoj-izbové byty. Nikdy ich neprenajímame “na izby”, ako je dnes v Bratislave bežné pre mladých pracujúcich alebo pre študentov. Zdieľané bývanie je pre ľudí bez domova veľmi nevyhovujúce, po rokoch provizória a života na ulici či v inštitúciách, potrebujú súkromie, priestor, aby mohli rozvíjať svoje sociálne a rodinné vzťahy. Viacizbové byty sa preto snažíme vždy obsadiť rodinami. Napríklad sme takto nedávno pomohli nájsť domov matke so synom.

Bytov je menej ako ľudí bez domova v Bratislave, ak dobre rátam. Podľa čoho vyberáte z ľudí bez domova, kto bude bývať pokojne?

Pri výbere sa neriadime zásluhovosťou, ale skôr potrebami klientov. Využívame viaceré kritériá. Pri väčšine sme zatiaľ uprednostnili kritérium najväčšej zraniteľnosti, no niektoré byty sme sprostredkovali aj na základe našej predchádzajúcej intenzívnej spolupráce s predajcami, ktorí boli napríklad v rámci nášho združenia zapojení do viacerých aktivít či programov. Byty sa snažíme prideliť aj podľa možností a očakávania majiteľa, tak, aby sme zabezpečili dlhodobé, spokojné bývanie. Dôležité tiež je, aby si klient bol schopný ponúkané nájomné dlhodobo platiť. Niekedy je výber naozaj ťažkým a zložitým balansovaním medzi kritériami. Byt sme napríklad sprostredkovali ľuďom, ktorí predtým prespávali v nocľahárni alebo staršej pani, ktorá prespávala v nočných vlakoch, ale aj klientom, ktorých sme vrámci iných našich projektov zamestnávali. 

Spolupracovali ste na komentári Inštitútu finančnej politiky, ktorý sa zaoberal chybami, aké krajina robí v bytovej politiky a tiež v ňom boli návrhy, ako sa posunúť dopredu. Znamená to, že sa veci pohnú?

V posledných rokoch sme spolupracovali nielen s IFP, ale veľmi intenzívne aj s viacerými ministerstvami na strategických materiáloch, politikách či novelizáciách zákonov. Niektoré naše návrhy sa nám podarilo aj presadiť, napríklad do zákona o sociálnych službách či osobnom bankrote. Naše vízie na systematické zmeny sa snažíme pretaviť aj do praxe. Okrem nášho vlastného projektu bývania a sociálnej nájomnej agentúry, aktuálne napríklad participujeme s magistrátom hlavného mesta Bratislava na pilotnom projekte dostupného bývania s prvkami „housing first“. Pre našich predajcov sa vyčlenili tri mestské byty. Takže to sú aj konkrétne veci, ktoré sa podarili. Myslím si, že problém okolo bývania sa stáva už takým závažným, že sa mu úrady začnú venovať seriózne. Uvedomenie už pozorujeme. Keď sme približne pred štyrmi rokmi hovorili na ministerstve práce prvý krát o Housing first, realizácia tohto konceptu im v slovenskom prostredí pripadala veľmi nereálna. A dnes to isté ministerstvo pre ľudí bez domova už pripravuje prvú národnú výzvu s prvkami Housing first. Ešte pred voľbami sa tiež začala tvorba Národnej stratégie prevencie a riešenia bezdomovectva, ktorú sme dlho iniciovali.  

Stratégie sú fajn, ale kým prídu výsledky, potrvá to…

Samozrejme, nie som naivná, že zmena príde lúsknutím prsta. Odkedy pracujem v tejto oblasti, čo je už 20 rokov, však vidím značné zmeny, i keď, udiali sa pomaly a postupne. Z ničoho sa postupne vybudovala aspoň aká, taká sieť služieb a ľudia bez domova v mnohých mestách už nie sú odkázaní len na charitatívne rozdávanie polievok. Ešte pred piatimi rokmi by bolo nemysliteľné hovoriť o tom, že bezdomovectvo je potrebné ukončovať v bývaní a ľuďom bez domova sprostredkúvať nájomné byty a dnes sú prvé pilotné projekty s prvkami Housing first realitou. Okrem Bratislavy, dali teraz 10 nájomných bytov pre rodiny bez domova aj Košice. Myšlienkou sa zaoberali aj v Trnave a myslím, že v Nitre, len neviem, ako sú s úvahami ďaleko. Postupne sa to začne rozbiehať.

V prekérnej situácii nie sú len ľudia bez domova, ale aj mnohé rodiny, teda aj tí, ktorí sa nazývajú pracujúcou chudobou. Nielen oni, keby som aj ja ochorela alebo manžel, prípadne by sme mali choré deti, museli s nimi zostať doma alebo platiť nákladnú liečbu, hypotéku by sme neutiahli. Ako sme sa vlastne dostali do takejto krízy bývania?

Slovensko je skutočne v kríze, ako hovoríte. Asi poznáte tie štatistiky, ktoré na to poukazujú. Máme ako krajina takmer najvyšší počet mladých dospelých, ktorí ešte vo veku 35 rokov žijú s rodičmi. Viac ako 70 percent. Byty máme preplnené. To znamená, že u nás je na 1000 obyvateľov len 329 bytov, kým priemer EÚ je 477 bytov na 1000 obyvateľov. Bytový fond je prestarnutý. Samotné ministerstvo dopravy pripravilo ešte za minulej vlády analýzu, v ktorej uviedli, že aby sa naplnili potreby Slovenska, čo sa počtu bytov týka, museli by sme stavať 35-tisíc bytov ročne. My však staviame len približne 15-tisíc. Aby sme sa došplhali na priemer EÚ, museli by sme podľa analýzy ministerstva postaviť takmer pol milóna bytov. Ľudia nám dospievajú, nová generácia dorastá a mladé rodiny nemajú kde bývať. Ponuka je slabá, ceny na maximách. Ohrozených skupín je mnoho: nielen ľudia bez domova, ale aj chorí, týrané ženy, mnohodetné rodiny, nízkopríjmoví zamestnanci. Pre nich hypotéka nie je možnosť. Navyše, v poslednej dobe pozorujem, že čoraz viac starých ľudí je bez domova. Štát a najmä mestá by na tieto najviac zraniteľné skupiny mali myslieť už pri stavbe bytov. Ak napríklad nejaké mesto postaví 10 bytov, malo by myslieť na to, že aspoň dva by malo vyčleniť pre najzraniteľnejších.

A pritom je skoro každý vlastníkom…

Až 91 percent Slovákov býva vo svojom. Po revolúcii nastalo niekoľko skutočností, ktoré tento stav spôsobili. Prvou bol zákon, ktorý určoval, že mestá musia nájomníkom odpredať byty, v ktorých bývali. Podmienky boli také nenáročné, že právo získať byt mal takmer každý. Tak sa byty vo vlastníctve miest predávali. Chybou bolo, že kým sa staré byty predávali, nové sa nestavali, respektíve nestavalo sa ani zďaleka toľko, koľko bolo treba. V tých bytoch, ktoré sa odkupovali, dorástla nová generácia, ktorá nemá kde bývať. Vysoký dopyt spôsobuje, že ceny bývania stúpajú do závratných výšok. Kým sa nezvýši výstavba a nebudeme mať aj väčší počet verejných bytov s nízkym nájomným, ceny bývania nebudú klesať.

Stretli ste sa už aj s vicepremiérom Štefanom Holý, ktorý má na starosti veľký plán Sme rodina o stavaní tisícok bytov?Alebo vôbec s niekým zo Sme rodina ste mali možnosť rozprávať sa?

(smiech) Vzhľadom na to, že je pandémia, má nová vláda plné ruky práce. Zatiaľ sa nám stretnúť nepodarilo. Ešte pred začiatkom pandémie však bola na ministerstve dopravy vytvorená pracovná skupina, ktorá sa mala podieľať na tvorbe koncepcie politiky bývania do roku 2030. Tá mala zadefinovať hlavné smerovanie politiky bývania, víziu, nástroje i opatrenia. Veľmi sme dúfali, že tá pracovná skupina sa zas stretne aspoň raz, povedzme v priebehu leta, kedy sa to dalo. Nezvolala sa. Ak sa nezvolá v najbližších mesiacoch, určite by sme radi ďalšie stretnutie aj s ďalšími organizáciami, ktoré boli do tvorby zapojené, iniciovali.

Čo si myslíte o grandióznom pláne Sme rodina? Je reálny? Vyhral im voľby…

Čo sa týka analýzy, teda popísania toho, aký hlboký problém máme, v tom sa nezmýlili. Je to naozaj také zlé, ako oznamujú. Je naozaj nutné stavať toľko, ako mali v programe. Treba však hneď dodať aj to, že spôsob realizácie, ako si ho Sme rodina predstavuje, je na diskusiu. Rozhodne je potrebné otvoriť diskusiu o spôsobe, ako sa dajú nájomné byty získavať. Zvýšenie výstavby je nevyhnutné, ale nie je to jediný spôsob. Sú aj iné. Ja vidím množstvo nástrojov.

FOTO z nájomného bytu predajkyne Notabene v GALÉRII

Aké sú?

Tak nemalo by to byť len o tom, že vyberieme firmu, ktorá nám tu postaví lacné domy z prefabrikátov a už bude všetko vyriešené. Na problémy s bývaním sa treba pozrieť komplexne. Jeden z najväčších problémov, na ktoré sa mestá a obce sťažujú, keď nemôžu stavať, je to, že pozemky im nepatria. Nemajú kde stavať. Rakúske mestá napríklad plánujú výstavbu roky dopredu. Už dnes skupujú pozemky vo svojom okolí, lebo predpokladajú, že za pár rokov sa ich územie zväčší. U nás ako keby mnohí politici nevedia rozmýšľať v horizontoch, ktoré prekračujú jedno volebné obdobie. Tiež by sme sa nemali báť využiť potenciál developerov. Isté percento bytov, ktoré postavia by mohlo mať regulované nájomné a oni by na oplátku získali isté úľavy alebo zvýhodnenia. Mala by tiež vzniknúť legislatíva, ktorá by umožnila masívnejší vznik a rozvoj sociálnych nájomných agentúr či bytových asociácií, ktoré by vedeli pre nízkopríjmové či zraniteľné domácnosti ponúkať byty za znížené nájomné aj zo súkromného sektora. Podobne, ako to robíme my.