Fotograf nášho vydavateľstva MARTIN DOMOK (42) sa už tretí rok po sebe zúčastnil na najprestížnejších cyklistických pretekoch na svete Tour de France. V rozhovore s MATÚŠOM NÉMETOM vysvetlil, že ak chce získať dobrý záber, nemôže byť krok za Saganom, ale krok pred ním. Rozhovoril sa aj o tom, ako preteky ovplyvnil koronavírus.
Tento rok si sa zúčastnil na prestížnych cyklistických pretekoch už tretíkrát. Boli zrejme trochu iné pre koronaopatrenia. V čom si cítil zásadný rozdiel?
Aby sme vôbec mohli vycestovať, museli sme sa preukázať testami na COVID-19 nie staršími ako päť dní. Keď nám pípla esemeska o negatívnych výsledkoch, sadli sme do auta a vydali sa nocou do francúzskeho Nice. Hneď na štarte sa začali prvé problémy, ktoré sme predtým nezažili.
Aké?
Prvé dva roky na Tour som mal vďaka akreditácii voľný pohyb v depe, kde sa pripravovali cyklisti, a na záver etapy som mohol fotiť cieľovú pásku, kde sa emócie prejavujú najviac. Počas covidovej Tour však nastavili iné pravidlá. V depe sa mohli pohybovať len ôsmi fotografi a pri cieľovej páske maximálne desať.
To pre fotografa neznie veľmi dobre.
To teda nie. Vlastne som sa nikam nedostal. Ale mal som šťastie v nešťastí. Za normálnych okolností by som spoza plota, kde zvyčajne na cyklistov pokrikujú fanúšikovia, lovci podpisov a selfie, neodfotografoval nič.
Kto boli tí vyvolení?
Fotografi, ktorí pracujú priamo pre organizátora Tour, pre agentúru ASO, fotograf z francúzskeho L’Equipe a pár zástupcov svetových fotoagentúr.
Dojazd pretekárov do cieľa býva bičovaný emóciami divákov. Ako to vyzeralo tento rok?
Tour bez ľudí bola smutná, v cieli tichá. Chýbal jej ligot emócií. V porovnaní s minulým rokom prišlo asi desať percent divákov. Na druhej strane nám fotografom to hralo do karát. Fotil som z uhlov a z miest, kam som sa zvyčajne nedostal. Davy ľudí by ma ušliapali a ak by som sa náhodou postavil pred niekoho, kto si poctivo vystál miestečko, kde čakal na Saganov podpis, určite by som počul šťavnaté francúzske nadávky. Vidieť Petra Sagana, rockovú hviezdu svetového pelotónu, a nebodaj získať jeho podpis alebo selfie je na nezaplatenie. Z tohtoročnej Tour sú zábery každého fotografa, paradoxne, oveľa pestrejšie.
Peter Sagan je pre fanúšikov rocková hviezda cyklistiky, keď vyšiel na pódium, ľudia šalel
Každá etapa sa odohráva na inom mieste. Ako vyzerá priebeh fotenia?
Miesto štartu, ale aj čas začiatku etapy sa mení. To si treba vopred dobre naštudovať a odhadnúť čas presunu z hotela na štart, čo môže trvať aj hodinu. Základom je zaparkovať auto čo najbližšie k depu a počítať možno až s polhodinovým presunom peši. Začína sa prvé fotenie, cyklisti, autobus, komisári, ktorí skenerom prejdú všetky bicykle, či sú v súlade s pravidlami. Fotím všetko zaujímavé. Keď odfrčí pelotón, presúvam sa k autu a posielam fotky do redakcie. Otváram mapu, zadávam do GPS cieľ etapy. Začína sa rovnaký kolotoč ako ráno. Zaparkovať čo najbližšie k cieľovej páske a získať čo najlepšie zábery. Logisticky je Tour de France veľmi náročná. Vstávali sme vždy okolo siedmej ráno a spať sme chodili bežne po polnoci. Takto to vyzeralo šestnásť dní po sebe a za tri týždne sme odšoférovali viac ako sedemtisíc kilometrov.
Bývajú novinári ubytovaní v blízkosti pretekárov? Môžu sa k nim dostať, aby spravili rozhovor?
Tento rok sme nemali informácie, kde budú pretekári bývať. Novinári mali zákaz chodiť za nimi. Nikto sa nechcel nakaziť počas Tour, každý tím v hoteli bukoval celé poschodie. Bora a ďalšie dva tímy mali so sebou aj kuchynský kamión, kde jazdcom varil ich vlastný kuchár. Jedlo nemuseli nikde prenášať, tím mal kontrolu nad hygienou a zároveň mohli obmedziť kontakt s ďalšími ľuďmi v hoteli.
Dodržovali pretekári opatrenia proti covidu alebo ich brali na ľahkú váhu?
Organizátori pretekov brali covid veľmi vážne. Kam som sa pozrel, všade bolo samé rúško. Cyklisti si rúška dávali dole vždy až tesne pred štartom. Posledná etapa sa končila na Champs-Élysées v Paríži a tam pre opatrenia nepustili žiadnych divákov.
Ako fotograf sa dostávaš na miesta, ktoré bežný smrteľník neuvidí ani v televízii.
Jednoznačným tohtoročným hajlajtom bola pre mňa deviata etapa. Dostal som možnosť absolvovať program, ktorý zabezpečila Škoda. Začali sme rannou cyklojazdou s Andym Schleckom, víťazom Tour z roku 2010, a potom sme sa so šoférom vybrali na štart. Videli sme pelotón prefrčať nultým kilometrom, presadli sme do vrtuľníka a sledovali cyklohadíka, ako sa prepletá pomedzi pyrenejské kopce. Zase sme presadli do auta a mali sme šťastie. Švajčiarsky jazdec Marc Hirschi bol v úniku viac ako dve a pol minúty. S naším šoférom sme sa zaplietli medzi servisné vozidlá a vychutnali si Tour ako málokto - z bezprostrednej blízkosti. Bláznivá naháňačka dole kopcom, kde nás predbiehali motorky, sa končila na rovine. Našli sme si miesto na fotenie, vystúpili a počkali na pelotón. Za pár sekúnd bolo po všetkom, ale šou sa ešte neskončila. V stúpaní na Marie Blanque sme predbiehali jedného cyklistu za druhým. Bolo fantastické sa počas jazdy porozprávať s Holanďanom Woutom van Aertom, ktorý už vyhral dve etapy a na Tour bol pozitívnym prekvapením.
Nikto sa nechcel nakaziť počas Tour, každý tím v hoteli bukoval celé poschodie.
Kto môže jazdiť na trati medzi cyklistami? Sú to špeciálni vodiči vybratí organizátorom?
Sú to bývalí jazdci Tour de France. Medzi nich patrí spomínaný Andy Schleck, ktorý však nejazdí autom, ale na dodávke. Takisto Španiel Pedro Horillo, neslávne známy nehodou z pretekov Giro d’Italia, kde padol z výšky 60 metrov a bol dva týždne v kóme. S ním som jazdil minulý rok.
Predpokladám, že je skôr raritou jazdiť v pelotóne pretekárov ako fotograf novinár. Kto môže získať túto výsadu?
Je to osem fotografov, ktorí pred štartom etapy nasadnú na motorky a po ceste si hľadajú fotograficky atraktívne miesta. Sú to špecialisti, ktorí po celom svete fotia väčšinou len cyklistické preteky. Niečo také ako voľná motorka pre toho, kto si chce pofotiť, neexistuje.
Existuje medzi fotografmi rivalita? Vznikali medzi vami hádky trebárs kvôli získaniu lepšej pozície na fotenie?
Na Tour ani nie. Komunita fotografov sa pozná a rešpektuje sa navzájom. Keď som bol nováčik, dával som si veľký pozor, aby som nikomu neliezol do záberu. Lebo občas sa stane, že človek prebehne popred nejakú kameru, ktorá točí. Ale to nie je pri tom veľkom počte kamier, ktoré sú na Tour, nič výnimočné. Zaujímavá situácia sa mi stala v roku 2018. Na konci piatej etapy v cieli som fotil backstage a hľadal si čo najlepšie miesto na fotenie. Pobehoval som z miesta na miesto, liezol som na plot. Prišiel za mnou jeden holandský fotograf a pýtal sa, čo je tam také dôležité. Bol prekvapený, keď som mu povedal, že fotím Petra Sagana, ako sa baví s hosteskami a podpisuje dresy. Niečo podobné tento rok fotili už viacerí fotografi.
Mohol si byť blízko našej hviezdy Petra Sagana. Čo hovoríš na jeho popularitu v zahraničí?
Ľudia, ktorí sa zaujímajú o cyklistiku, šalejú, keď vidia prichádzať Petra na pódium. Je to aj o jeho prístupe k ľuďom. Keď Žilinčan vyjde zo svojho autobusu, hneď rozdá tridsať podpisov. To na Tour nerobil nikto.
