Vedcov máme na Slovensku ako maku, ale nie všetci dokážu svoje vedomosti popularizovať spôsobom, ktorý je zrozumiteľný pre širokú verejnosť, a pritom sa striktne pridŕžať faktov. „Snažím sa raziť tézu, že prírodné vedy nemusíte ísť študovať len preto, aby ste raz robili výskumy. Svoje poznatky môžete využiť aj na popularizáciu vedy, napríklad pri písaní článkov,“ hovorí publicista a lektor vzdelávacích prednášok pre deti a mládež, ktorý vedie československý magazín o najstarších dejinách a mytológii Ľudia, mýty & dejiny. Je prvým slovenským autorom náučnej publikácie o najpopulárnejších prehistorických tvoroch - Odhaľ a spoznaj dinosaury. Podieľal sa aj na knihách Prečo ľudia veria nezmyslom?, História pre zaneprázdnených, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. S vyštudovaným geológom a paleontológom DUŠANOM VALENTOM (33), ktorý svojimi zaujímavými článkami z oblasti vedy a dejín prispieva aj do PLUS 7 DNÍ, sa zhovárala MONIKA MIKULCOVÁ.

Ste síce vyštudovaný geológ, ale špecializujete sa aj na vyvracanie rôznych konšpirácií a nezmyslov, ktoré na prvý pohľad pôsobia vedecky. Čo vás k tomu priviedlo?

Čiastočne to súvisí s paleontológiou a dinosaurmi. Uvedomil som si, že niektorí ľudia stále neveria, že existovali, alebo si myslia, že Zem má šesťtisíc rokov. Je veľa dezinformácií a hoaxov, ale väčšinou sa zameriavam na témy, ktoré sa týkajú vedy. Okrem iného pátram po zdroji, či je hodnoverný, či tvrdenie predkladá relevantný odborník a aké sú argumenty vedeckej komunity.

Prečo podľa vás ľudia radšej uveria senzáciám, ktoré sa len tvária fundovane, ako faktom?

Je tam viacero príčin. Naša myseľ najlepšie reaguje na informácie, ktoré sú prekvapivé a vplývajú na naše emócie: buď nás potešia, alebo nahnevajú. Ľudský mozog fakt upúta oveľa menej ako senzácia a je jedno, či je opodstatnená alebo vymyslená.

Druhý problém sú algoritmy sociálnych sietí, ktoré tlačia dopredu práve obsah bulvárneho charakteru. Dezinformácie majú v podstate bulvárnu povahu.

Ale aj bez internetu ich bolo dosť. V deväťdesiatych rokoch sa tešili popularite autori ako Erich von Däniken a správy o paranormálnych javoch či stretnutiach s mimozemšťanmi. Písalo sa o záhadných tvoroch, ako je lochnesská príšera či yeti.

Niektorí autori vedeli, ako treba napísať článok či knihu, aby vzbudili pozornosť. Senzácie podobného charakteru sa objavovali už v osemnástom storočí.

Vás takéto záhady nikdy nefascinovali?

Od detstva som o nich nadšene čítal. Mal som doma štósy UFO magazínov, prečítal som z knižnice asi všetky publikácie o záhadách. Dodnes ich obľubujem, len ma zaujíma, ako je to naozaj. Keď máte rád detektívky, nestačí vám uveriť, že vrahom je záhradník, lebo vám to ako prvé napadlo. Chcete poznať skutočného vinníka. Mňa zaujímajú faktické príčiny, ktoré stoja či už za rôznymi paranormálnymi zážitkami, alebo za historickými omylmi. Áno, vyžaduje si to viac času a námahy, mnohé informácie sú menej stráviteľné, ale baví ma to.

Aj z vás isté novinárky urobili záhadnú bytosť, keď ste vyvrátili nepravdy v ich článku. Mysleli si, že nie ste reálny človek, že si vás časopis, v ktorom kritika odznela, vyfabuloval.

Tam sa ukázalo, ako autori dezinformácií fungujú. Pritom stačí pár sekúnd a na internete zistia, či existujem a čo robím.

Stretávate sa často s negatívnymi reakciami, ak vo svojich článkoch vyvraciate „vedecké“ presvedčenie niektorých ľudí?

Viedol som sedem rokov magazín In Vivo, ktorý sa špecializoval na vedu a kritické myslenie. V rámci projektov, v ktorých som pôsobil, sme si vytvorili publikum, ktoré bolo otvorené k serióznym poznatkom a neprežívalo nadšenie pre rôzne konšpiračné teórie alebo vieru v záhadologické témy. Ale keď dám takýto článok do mainstreamových médií, tak v komentároch nájdem všetko možné - želajú mi smrť, som pre nich hnoj... Napríklad keď píšem pre PLUS 7 DNÍ, tam je zloženie čitateľov pestrejšie a také... slovenské.

Čiže aj útočné, nevraživé a so svojou vlastnou pravdou.

Áno, občas.

Máte nejaký obľúbený historický alebo vedecký blud, ktorý vás najviac pobavil?

Najradšej mám prípady, keď sa rozšíri dezinformácia o nejakej záhadnej udalosti a potom sa objavia očití svedkovia s veľmi dôveryhodnými príbehmi. Ale napokon sa ukáže, že celá udalosť bola fabrikácia. Na takýchto prípadoch sa krásne ukazuje, ako funguje ľudská myseľ. Niekedy takýto podvrh naschvál podsunuli vedci a testovali verejnosť, ako zareaguje. Inokedy ho vyprodukovali médiá kvôli väčšej čítanosti.

Spomeniete si na nejaký konkrétny príklad?

V devätnástom storočí prenikla z Indie správa o fakíroch, ktorí rozsekali chlapca a ten sa potom znovu zhmotnil. Samozrejme, objavilo sa mnoho svedkov a vedci tvrdili, že to bola masová hypnóza. Nakoniec zistili, že išlo o úplnú fabrikáciu.

Podobné boli prípady s duchmi, ale to bol kontrolovaný experiment. Chlapíci, ktorí vydávali duchársky časopis, si vymysleli ducha v jednom londýnskom doku aj očitých svedkov. Keď na to miesto prišla BBC točiť dokument, našla ľudí, ktorí tvrdili, že naozaj toho ducha videli. Napriek tomu, že pôvodný príbeh bol vymyslený.

Ako si vysvetľujete, že sa našli svedkovia?

Časť z nich si to vymyslela a časť mala naozaj opisované zážitky. Psychologické výskumy ukazujú, že ľudia, keď niečomu veria, môžu mať isté subjektívne skúsenosti.

Na začiatku ste spomínali, že sú aj opačné prípady - niektorí existenciu vedecky dokázaných objavov spochybňujú. Napríklad dinosaurov. Aké argumenty používajú na popretie týchto tvorov?

Napríklad argumentujú, že kosti dinosaurov vložil do zeme diabol. Chvalabohu, tento názor sa v posledných rokoch dostal na okraj.

Je o štúdium paleontológie na Slovensku záujem?

Vo veku päť až desať rokov enormný. (Smiech.) Problém je, že mnohí ani nevedia, že paleontológia sa študuje v rámci geológie. Ale celkovo je to atraktívna téma. Keď na našej univerzite ponúkli prednášky dinosaurológie, prišli tam ľudia z rôznych fakúlt. Len v praxi je problém s uplatnením po absolvovaní štúdia paleontológie. Dinosaurológovia sa tu veľmi neuživia.

Nikdy ste neuvažovali o odchode do zahraničia, kde by ste sa mohli viac venovať tejto oblasti?

Už na univerzite som zistil, že sa chcem venovať v prvom rade popularizácii vedy. A keďže som videl, aká potrebná je táto činnosť práve u nás, odchod do zahraničia som nikdy nezvažoval.

Prečo dinosaury fascinujú hlavne deti?

Podľa mňa je za tým viacero príčin. Tou hlavnou sú asi ich rozmery, nezriedka čudesný, takmer fantastický vzhľad, a predovšetkým to, ako cudzo pôsobia. Je triceratops viac zaujímavý ako, povedzme, africký slon? Podľa mňa ani nie. Obe zvieratá sú približne rovnako veľké. Ale na slona pozeráme ako na všedného tvora. Triceratops v nás síce budí dojem plaza, ale dnes nežije žiaden, ktorý by vyzeral čo i len vzdialene podobne, a už vôbec nie taký, čo by vážil desať ton. Tým je pre nás triceratops celkom cudzí. Operené dinosaury ako raptory nám pre zmenu môžu evokovať dravého vtáka. Ale behali po zemi a mohli vážiť toľko, čo lev. A to pre dravé vtáky nie je veľmi typické.

Spomeniete si, ako sa zrodil váš záujem o prehistorické tvory?

Začalo sa to obsesiou drakmi, ku ktorej ma priviedli ilustrácie Albína Brunovského v rozprávkových knihách. Potom som ako triapolročný vo výklade tisovského kníhkupectva uvidel knihu Od veľkého tresku k človeku a dinosaury na obálke ma uchvátili. V podstate som si povedal: „Aha, toto vyzerá ako draky, ale žilo to naozaj.“ A už mi nebolo pomoci. (Úsmev.)

Stali ste sa potom fanúšikom filmov Jurský park a Jurský svet?

Jurský park ma nadchol a dodnes nadchýna. Naproti tomu Jurské svety sú viac „block­bustermi s príšerami“ na spôsob Votrelca či Godzilly než filmami, v ktorých vystupujú dinosaury. To, čo na obrazovke vidíme, spravidla nemá veľa spoločného so súčasnými predstavami o výzore dinosaurov.

Aké najväčšie fámy sa spájajú s vládcami druhohôr?

Medzi najrozšírenejšie skreslené predstavy o dinosauroch patrí, že vraj vymreli bez potomkov. Nie je to pravda, vtáky sú podľa dnešných poznatkov len jednou z mnohých skupín operených dinosaurov. Inokedy sa považujú za hlúpe alebo neprispôsobivé. Áno, väčšinou mali v pomere k telu menší mozog ako dnešné cicavce. Ale to aj cicavce zo začiatku treťohôr. A poniektoré druhy boli porovnateľne bystré ako vtáky z našej éry. Čo sa týka prispôsobivosti, vieme, že dinosaury prežili viacero masových vymieraní. A vymieranie z konca druhohôr zasadilo ťažkú ranu aj mnohým iným skupinám živočíchov vrátane cicavcov.

Zrejme väčšinu mladých fanúšikov týchto tvorov najviac zaujíma, ktorý z nich bol najsilnejší, či to bol tyranosaurus, alebo spinosaurus. 

Čo sa týka sily zahryznutia, tam bol víťazom jednoznačne tyranosaurus. To bol lámač kostí. Pokiaľ ide o surovú silu tela, platí, že čím väčší tvor, tým väčšia sila. Nuž a celkom najväčší dinosaurus bol... čerthovie ktorý. Máme asi dvadsať, ak nie tridsať, ktoré boli podobne veľké, teda dlhé prinajmenšom tak ako najväčšie veľryby, vážili toľko, čo stádo slonov. Ale určiť toho úplne najväčšieho je veľmi, veľmi neisté, lebo ich nepoznáme z úplných pozostatkov.

Máte aj vy svojho obľúbenca?

Samozrejme, že áno. (Úsmev.) Je to tyranosaurus. Čím viac o tomto tvorovi vieme, tým fascinujúcejší mi pripadá. Bol najväčším a najmasívnejším mäsožravým dinosaurom, ale na svoju veľkosť bol prekvapivo pohyblivý, na obdobie, keď žil, prekvapivo inteligentný, s mimoriadnymi zmyslami. Jednoducho - superpredátor z každého uhla pohľadu.

Vaša kniha Odhaľ a spoznaj dinosaury si kladie zaujímavé otázky: Chytali ryby na púšti? Naozaj potrebovali prilby? Ako to teda bolo?

Áno, poniektoré chytali ryby aj na púšti, ale nie v piesku. A, áno, prilby nielenže nosili, dokonca im rástli na hlavách. Viac sa, dúfam, čitatelia dozvedia v samotnej knihe.

Z čoho Zuzana Šmatláková vychádzala pri kreslení dinosaurov a ako prebiehala vaša spolupráca?

Ilustrátorka sa snažila vniesť do obrázkov umelecký nádych, ja som sa pre zmenu usiloval, aby odrážali náš súčasný pohľad na to, ako dinosaury vyzerali. Opierali sme sa o najnovšie nálezy a rekonštrukcie stavby tela, ako aj o moderný pohľad na povahu a množstvo mäkkého tkaniva, takže pôsobia „macatejšie“ než v starších knihách.

Robíte náučné prednášky pre deti. Myslíte, že sa dnes dostatočne zaujímajú o prírodu a vedu?

Jednoznačne áno. Či už tie menšie, ale aj väčšie deti. Obzvlášť dôležité je tento záujem rozvíjať, keď dosiahnu tínedžerský vek. To, samozrejme, nie je vôbec jednoduché, ale o to zaujímavejšie. Posledné roky sa čoraz viac zameriavam práve na túto vekovú skupinu.

Aj tí čitatelia, ktorí so svojimi ratolesťami prelúskali nejednu publikáciu o prehistorických tvoroch, si pochvaľujú, že ste vo svojej knihe prekvapili aj druhmi, o ktorých nikdy predtým nečítali. Poviete nám aspoň o jednom?

Napríklad kulindadromeus. Malý, na prvý pohľad nenápadný bylinožravec, mal preukázateľne takmer celé telo pokryté perím, hoci nepatril medzi blízkych príbuzných vtákov. A niektoré perá na jeho tele boli predĺžené, čo naznačuje, že slúžili na okrasu. 

Prezradíte nám nejakú zaujímavosť o dinosauroch, ktorá nie je širšej verejnosti známa?

Ako píšem v knihe aj neustále prízvukujem na svojich prednáškach, ale vždy to ľudí prekvapí: Vtáky sú dinosaury presne rovnako, ako netopiere sú cicavce. To znamená, že keď v lete započujete na prechádzke v lese vtáky, vlastne vám spievajú dinosaury. Ak raňajkujete praženicu z kuracích vajec, jete dinosaurie vajcia. A ak si doprajete na večeru pečenú kačku, pochutnáte si na pečenom dinosaurovi. Stále sú s nami a mnohí z nás si bez nich nevedia predstaviť každodenný život. Alebo aspoň stravovanie.

Ktorý z dnešných vtákov je ich úplne najbližší potomok?

Dajme tomu, že sa mi narodí desať vnúčat. Bude niektoré z nich so mnou, s mojím bratom alebo s mojimi rodičmi či so sesterniciam bližší príbuzný? Nie. Podobne sú všetky vtáky ktorémukoľvek „klasickému“ dinosaurovi príbuzné úplne rovnako.

Čisto hypoteticky - keby tieto prehistorické tvory nevyhynuli, mohli sa z nich vyvinúť inteligentné bytosti?

Je omyl predpokladať, že vývoj vždy vedie k vyššej inteligencii. Skôr je to zhoda okolností. Asi by boli inteligentnejšie než tie pred sto miliónmi rokov, ale nestal by sa z nich nevyhnutne inteligentný tvor na úrovni človeka. Aj keby sa vyvinuli, boli by síce dvojnohé, ale nepohybovali by sa vzpriamene. Mali by rovný chrbát ako napríklad sliepka. Možno by to bol homo sliepkus. (Smiech.)

Ľudia a dinosaury sa nikdy nestretli. Dokázali by podľa vás koexistovať?

Človek má problém fungovať vedľa čohokoľvek iného, čo ho prerástlo. Veď vymrela väčšina veľkých cicavcov. Obávam sa, že keby tie klasické dinosaury prežili, tak by človek rýchlo spôsobil ich vymieranie. Všetko, čo má nejakú platňu, roh, teda niečo, čo sa dá odrezať, si človek zo zvieraťa vezme, pomelie alebo sa tým vystatuje pred ostatnými.