Jej manžel a sestra patria k osobnostiam, ktoré hádam všetci Slováci milujú. Ona je trochu iná káva. Roky bola političkou, a tak je prirodzené, že zo svojich obdivovateľov niektorých stratila. Čo ju vyrušuje na dnešných ženách? V čom žiarli na manžela? Čo vyčíta politikom? S MAGDOU VÁŠÁRYOVOU (72), ktorá sa utieka čoraz častejšie do rodnej Banskej Štiavnice, sa rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Keď sa človek zamyslí, vyzerá to, akoby ste mali tri životy: herectvo, politiku, spolok slovenských žien Živena. Majú prienik?

Myslím, že dnes je to už normálne - chcela som byť matematička, vyštudovala som sociológiu, ale v roku 1970 ma vyhodili z Univerzity Komenského. Stala som sa profesionálnou divadelnou herečkou, hoci s najmenším platom, lebo som neabsolvovala VŠMU. V roku 1990 ma prezident Václav Havel požiadal, aby som vstúpila do novokonštruovanej československej diplomacie, orientovanej na NATO a EÚ. A Poliaci si ma vyžiadali ako slovenskú veľvyslankyňu do Varšavy.

Ako ste sa stali političkou, takou riadnou vládno-parlamentnou?

Premiér Dzurinda ma vymenoval za štátnu tajomníčku ministerstva zahraničných vecí, na čo som vstúpila do politiky (za SDKÚ). Zotrvala som tam 10 rokov a po nich som sa vrátila do mimovládneho sektora, v ktorom som pôsobila predtým. Možno neviete, ale v roku 1993 som založila Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku, ktorá funguje dodnes. Pred ôsmimi rokmi, presne 17. novembra, ma zvolili za predsedníčku najstaršieho aktívneho ženského spolku na Slovensku a vlastne aj v Európe - Živena. Celý môj životopis mi pripadá ako úplne prirodzená, synchronizovaná kariérna dráha.

Niektoré známe ženy sa sťažujú na to, že občas o nich napíšeme ako o niečích manželkách. Vám sa asi nikdy nestalo, že vás označili za Lasicovu ženu.

Nie, nestalo. Asi je to preto, lebo som sa stala známou, už keď som mala 18 rokov a natočila som kultovú ságu Markéta Lazarová s režisérom Františkom Vláčilom, ktorá je považovaná za jeden z najlepších historických filmov sveta. Milan Lasica je mojím druhým manželom, mala som už 33 rokov a on 41, keď sa nám narodila naša Hanka.

Matka obyčajne chce mať prie­zvisko ako jej deti. Vami ani tento dôvod nepohol, aby ste sa stali pani Lasicovou?

Keď sa nad tým zamýšľam, aj moja sestra ostala Vášáryová. Zrejme vplyv môjho otca, známeho profesora slovenčiny a Nácka zo Štiavnice, bol silný. Som posledná skutočná Vášáryová. Keby si môj synovec nezobral naše priezvisko, vytratilo by sa úplne. Sme veľmi malá rodina len s dievčatami. Vďaka synovcovi teraz máme aj európsku šampiónku vo voltíži, ktorá nesie naše priezvisko.

Ako by ste reagovali, keby vám niekto predsa len povedal pani Lasicová?

No, myslím, že väčším rizikom je opačný scenár. Občas to ušlo v diplomacii, keď ma ako veľvyslankyňu manžel sprevádzal v zahraničí a rakúsky hejt­man ho oslovil: „Herzlich wilkommen, Herr Vasary.“

Bývalí politici majú občas svojské nastavenie tém, ku ktorým sa chcú pre médiá vyjadrovať. Mikuláš Dzurinda to obmedzuje na otázky zahraničnej politiky, Radoslav Procházka na ústavné právo. Vy sa prečo nebojíte kritizovať?

Súvisí to asi aj s vekom. Už si nepotrebujem ani pred sebou, ani pred druhými nič dokazovať, neusilujem o žiadnu funkciu. Vnímam to tak, že ľudia môjho veku majú veľmi dôležitú očistnú funkciu v spoločnosti. Majú povinnosť hovoriť pravdu na základe svojich skúseností. Zažili sme a videli už príliš veľa ambicióznych mužov, ktorí nemali na pozíciu, ktorú zastávali, a rovnako sme zažili množstvo poslušných žien, ktoré sa húfovali okolo alfa samcov typu Mečiara alebo Ruska a boli ochotné urobiť čokoľvek, len aby sa im zapáčili. Pamätám si ešte príchod eštebákov, ktorí prehľadávali náš byt v Štiavnici, sovietske tanky na moste v Piešťanoch, zákaz pracovať pre môjho muža od Biľaka, slzy tajných, ktorých som posielala domov z veľvyslanectva vo Viedni, hlboký výdych od šťastia, keď nás prijali do NATO, čo znamenalo, že nás nestihne osud Bieloruska.

Znejete ako pamätníčka, nejde len o pekné historické momenty, ale môžeme vám závidieť, že ste ich zažili z prvého radu.

Najhorší zážitok, ktorý zmazal posledné stopy mojej naivity, boli zlomené chrbtice mojej generácie na začiatku roku 1971, ktorá si prisahala, že sa po roku 1968 už nikdy nevráti k poslušnosti a strachu pred normalizačnými komunistami. A moji priatelia vstúpili o dva roky do strany, aby mohli vôbec pracovať. Ako povedal pán Chňoupek (politik a diplomat počas Husákovej normalizácie - pozn. redakcie): „Páni, toto bude dlho trvať, idem s nimi.“

Máte recept na to, aby sa ľudia nebáli rozprávať? Nie je to dnes tak, že jazyky zväzuje často strach o finančnú stabilitu?

Táto otázka má niekoľko rovín. Prvá je sila charakteru jedinca, ako bol vychovaný. Naučil nás niekto, že najdôležitejšie je nebáť sa a zachovať si osobnú integritu? Druhá vec je provin­čnosť Slovenska. Pozícií, ktoré môžete v našej krajine zastávať, je veľmi málo. Ak už nejakú získate, držíte sa jej zubami-nechtami. To spôsobuje, že ste povoľnejšia, povoľnejší ku konformite. Tretia vec je kvalita demokracie. Ak funguje právny štát, uvoľňuje strachy, obavy. V právnom štáte viete, že sa môžete obrátiť na súd v momente, ak máte pocit, že vám je ublížené, a že je veľká pravdepodobnosť cesty k spravodlivosti. Preto politický súboj, aký teraz o právny štát vedieme, je mimoriadne dôležitý.

Do akej miery je pre vás dôležité vzdelanie?

Vyrastala som obklopená knihami môjho otca a strýčka a naučila som sa čítať ako päťročná. Ale mali by sme neustále hovoriť ľuďom, že musia rozlišovať medzi inteligentnými ľuďmi, ktorí sú aj vzdelaní, a ľuďmi, ktorí si tituly píšu len tak, pre zábavu pred i za menom, lebo sa to teraz na Slovensku nosí.

Bývalá kolegyňa si zapamätala, ako ste jej podali ruku a hneď ste sa spýtali, či má aspoň bakalára. Aj vy sa teda pozeráte na vzdelanie cez tituly?

Nepýtala som sa na titul, ale vzdelanie. Len s tými titulmi je to u nás veselé. Aj v mobile sa niektorí hlásia: „Tu inžinier Bosý,“ alebo sa naštvú, keď im nepoviete „pani doktorka“, hoci je len PhD. zo psychológie. Tak sa to dáko zaužívalo. Ak budú senáty na univerzitách voliť priemerných rektorov a nedovolia si zvoliť nikoho zo zahraničia, pokým budeme mať ministrov školstva s malým obzorom, inteligent bude nadávka a čítanie kníh podivná záľuba, inak to nebude. Ak novinárky budú mať problém pochopiť, ako tá posledná, s ktorou som robila rozhovor, čo znamená „cherchez la femme“ a kto bola Šoltésová, ďaleko sa nedostaneme.

Prečo si myslíte, že životná úroveň detí najčastejšie kopíruje intelektuálnu úroveň matky?

Neviem, nepoznám žiadne výskumy v tomto smere. Ale čítala som, že deti dedia inteligenciu matky. Ak je to pravda, tak si uvedomme, že naše kultúrne inštitúcie robia programy hlavne pre strednú generáciu žien a mužov. Videli ste už výstavy pre mladé matky alebo pre babičky, ktoré odovzdávajú dôležité kultúrne kódy, základ vzdelania deťom do šiestich rokov? Nie. O ne sa ni­kto kultúrne nestará, hoci sú najdôležitejšie pre úroveň budúcich generácií. Musia si pomôcť samy a aj to robia. Niektoré.

Dovolíte si svoj všeobecný postreh zosobniť tak, že vy ovplyvňujete svoje dcéry viac ako pán Lasica?

Na časovej osi, teda podľa toho, kto s deťmi strávil viac času, je môj vplyv veľmi silný. Ale ukazuje sa, že hoci môj muž bol s deťmi menej aj s nimi menej hovoril a nespomínam si, že by s nimi čítal, deti si veľmi pamätajú tie vzácne chvíle, keď sa im venoval. Je zaujímavé, že si ich možno pamätajú viac ako moju neustálu prítomnosť. Niekedy na to žiarlim.

Mnohé silné ženy ovplyvnil práve vzťah s otcom. Buď ich hnal dopredu, povzbudzoval, alebo, naopak, chýbal a chceli sa stať úspešnými napriek nemu.

Otcovia, ak sú, sú dôležití, ale postoj žien k životu, k mužom a deťom, ku kariére, k starnutiu získavajú ženy od matiek a starých matiek, priateliek a susediek. Ich príklady sú rozhodujúce a čím som staršia, tým viac si to uvedomujem.

Prácu ktorého z týchto ministrov sledujete pozornejšie: Korčoka, Gröhlinga, Krajniaka alebo Milanovej? Pýtam sa na týchto štyroch, lebo majú na starosti témy, ktorým sa venujete.

Samozrejme, najviac sledujem pána Ivana Korčoka. Je skúseným diplomatom a teraz aj pomaly politikom. Azda sa mu podarí udržať náš kurz, držím palce! Tých ďalších ne­sledujem, len občas si prečítam komentáre priateľov a priateliek na sieťach. To predsa stačí, nie? Nemám pocit, že by ma ohurovali svojím moderným programom.

Neprekážalo vám, že som povedala ministrov, hoci som medzi nimi menovala aj ženu?

Aha, chyták! My ženy by sme mali presadzovať, a to neustále, aby sme hovorili a písali nielen dámy a páni - to už vieme -, ale aj študentky a študenti, lekárky a lekári, žiačky a žiaci. Mnohí sa sťažujú, že to je dlhé, ale predstavte si, že by sme hovorili a písali len študentky, žiačky, političky. Čo by si muži potom pomysleli? Ale možno by našu snahu konečne všetci pochopili.

Ktorá otázka vzťahu žena - muž by sa mala v slovenskej spoločnosti najurgentnejšie riešiť?

Dôchodky žien. Náš systém je nespravodlivý. Chceme mať deti, ale štát nás za to trestá. Trestá nás chudobou na staré kolená. A to je tá najväčšia zloba, ktorú si na nás štát vymyslel.

Interrupcie a ich sprísňovanie v zákone alebo vôbec debata, ktorá sa o nich vedie, to je podľa vás jedna z falošných tém, o ktorých sa spoločnosť sporí?

Interrupcie, to sú len medzinárodne podporované témy, ktoré k nám dorazili z Latinskej Ameriky a USA, Maďarska, Poľska. Naši to len kopírujú, aby sa zviditeľnili, a nezmôžu sa na nič originálneho. Ale v pozadí je aj u nás snaha zatlačiť ženy do pôvodného podradného postavenia. To je ten pravý cieľ pochodov, hoci aj pod zelenými zástavami. Veď majú spoločný cieľ, nie?

Komu by bolo na čo dobré zatlačiť ženy do podradného postavenia?

Pred našimi očami a osudmi sa odohráva starobylý boj medzi novými trendmi a starými zvykmi. Starým zvykom bolo, že ženy boli neplatené slúžky. Starali sa o všetko a nič za to nedostávali. Živena prvá vymyslela obchodnú spoločnosť Lipa, cez ktorú mohli ženy svoje domáce výrobky predávať. Prvýkrát dedinské ženy dostali svoje vlastné peniaze, teda získali slobodu a moc nad svojím životom. Ak žena nemá svoje vlastné peniaze, nemá moc nad svojím životom. Aj návrhy na sprísnenie interrupcií vnímam ako súboj tradičného a moderného, ktorý sa odohráva s pomocou ľudí, ktorí sa bránia akejkoľvek zmene.

Vo svete sa dáva veľký dôraz na kultúru slova v ústnej forme aj v rámci kompetencií na trhu práce. Ideme v ovládaní slova hlasom dobrým smerom?

Vždy, keď učím študentov, snažím sa ich prinútiť, aby aj verbálne formulovali svoje myšlienky, a majú s tým problém. Správnym smerom teda asi nejdeme. Veľmi by som si priala, aby sa rétorické cvičenia vrátili do vzdelania, hoci rétoriku vyhodili z univerzít vo Francúzsku už v roku 1885. Ale otázka je skôr, ako chcete zaujímavo a správne rozprávať, keď ste nič neprečítali? Ako chcete hovoriť zaujímavo, keď sa vaša slovná zásoba zúžila na 240 znakov na sieťach? A keď budete napriek tomu hovoriť literárne, kto vám bude rozumieť? Keď na prednáške spomeniem meno Kalinčiak, pre istotu sa hneď opýtam, či vedia, kto to bol. Ocitli sme sa v začarovanom kruhu.

Šancu sledovať verejné vystupovanie v pléne národnej rady ste mali 10 rokov. Zapnete si občas živé vysielanie NR SR?

Myslíte, že som taká masochistka? Ale prečítam si rozhovory s političkami a politikmi, ktoré robia inteligentné novinárky a novinári. V nich sa najlepšie dá odhadnúť, čo je spovedaný za človeka. Neruší vás obraz, zvuk a dobrí aktéri rozhovoru dokážu sprostredkovať niekoľko úrovní. A to je pre mňa dôležité.

Magda Vašáryová
Zdroj: Profimedia

Kde vás učili verejne vystupovať?

Keď ste 26 rokov herečkou, naučíte sa všetko. Je to dosť dlhý čas. Zbavíte sa viditeľnej trémy, naučíte sa poriadne vyslovovať všetky hlásky, zbavíte sa zlozvykov ako napríklad neustále si upravovať vlasy alebo obhrýzať nechty. Neštudovala som herectvo, ale mala som báječných režisérov. Nakoniec, dnes všetky političky a politici absolvujú tréningy pred tým, než idú do televíznych relácií alebo do kampane. Ibaže s nimi nepracujú špičkoví režiséri ako so mnou.

Všimla som si, že na jednej strane vám prekáža, ako chodia poslanci oblečení do parlamentu, a na druhej strane kritizujete, že píšeme o prezidentkiných šatách. Nebijú sa tieto vaše postrehy?

Ak by ste písali aj o nevyžehlených nohaviciach a vytŕčajúcich chlpoch z nedopnutých košieľ a „panderách“ poslancov, bolo by to v poriadku. Ale o tom nepíšete. Podporujete stereotypy, že pre ženu v politike je najdôležitejšie, ako vyzerá, a nie to, čo hovorí. Aj preto nosí Angela Merkelová uniformu - nohavice, sako, mení len farby. Nič viac. A novinárky a bulvár sa nemajú čoho chytiť a tak píšu všetci o tom, čo hovorí. Nie je to dobré riešenie, ale jej to pomohlo.

Články o rifliach Igora Matoviča či nevhodnosti oblečenia Fedora Flašíka na pohreb Jula Viršíka ste si nevšimli?

Nečítam úplne všetko, ale pána Sulíka bez saka pri obede s veľvyslancami s mobilom pri uchu som postrehla. Inak je to veľmi módne v Indii.

Vládu ste kritizovali aj cez Leninove slová, že to vyzerá, akoby sme verili, že štát môže riadiť aj kuchárka. Kto teda podľa vás štát môže riadiť.

Na to sa nedá odpovedať inak ako učebnicovou poučkou: V demokratickom štáte štyri roky vládnu tí, ktorým ľudia dali dôveru vo voľbách. Ak sa voliči pomýlia, ako sa to stalo v Srbsku, stojí to 30 rokov zaostávania. V roku 1990 boli Srbi pred nami, dnes sa tam choďte pozrieť. To je nebezpečenstvo demokracie a naivity voličov alebo dobrá kampaň cudzej mocnosti, na ktorú naleteli. A to dnes chcú nie­ktorí slovenskí politici, ktorí sa boja vyšetrovania, ešte používať referendá v straníckom súboji. No, spánombohom.

Vzdelávanie o tom, ako funguje štát, patrilo počas vašich politických rokov aj do gescie strán. V akej miere ste sa v SDKÚ učili vy osobne o politike?

Politika je umenie a to platí už stáročia. A umenie sa nedá naučiť bez skúsenosti, talentu, pretože je neuchopiteľné. Ja som sedávala ako diplomatka hodiny v parlamentoch doma i v zahraničí. Napriek tomu mi trvalo asi rok, kým som sa cítila silná „v kramflekoch“. Nestačí si prečítať desaťkrát organizačný poriadok NR SR, desať kníh životopisov slávnych politikov, pretože každá situácia v politike je jedinečná. Ak sa nenaučíme vnímať správu vecí verejných - teda politiku ako normálnu potrebnú vec - a budeme donekonečna opakovať to, čo kričali po maďarsky poslanci uhorského snemu na poslancov z Hornej zeme v roku 1830, že „politiku môžu robiť len panské národy, vy si tam preskakujte ohne“, a chváliť sa, že „ja sa o politiku nezaujímam“, nebude to iné ani po 30 rokoch demokracie. Potrebujeme veľkú kultúrnu alebo, modernejšie, civilizačnú zmenu.

Aké najväčšie ponaučenie ste si odniesli z politiky?

Z politiky nič, ale od niektorých ľudí v nej veľa. Vždy je lepšie počúvať, sledovať  alebo aj milovať ľudí a nie niečo také neuchopiteľné ako po- litiku.

Od ktorých ľudí - aby som sa správne spýtala.

Keď som počúvala Ivana Mikloša, tie jeho dvojhodinové prednášky, mala som pocit, že študujem ekonomickú univerzitu. Lucia Žitňanská v parlamente nevystupovala často, ale vždy sme boli všetci tam, keď hovorila. Jej „prednáška“ nám ušetrila prečítanie troch kníh. Veľa som sa učila aj od rakúskych politikov. Napríklad po ministerke Dostal už všetci hovorili lekárky a lekári. A ešte jedno ponaučenie - nikdy nežartujte bez toho, aby ste neupozornili voličov, že ste práve povedali vtip. Nie každý vtipom rozumie a irónii už vôbec nie.

V rozhovore pre Denník N ste nazvali Viktora Orbána svojím bývalým srdečným priateľom. Prečo? To bolo naozaj alebo ironicky?

Nie, nebolo to ironické. Stýkali sme sa ako priatelia a pozývala som ho ako liberála na konferencie SFPA. Zmenil sa. To sa stáva, ale varoval ma pri raňajkách v Bratislave.

Kandidovali ste aj za prezidentku. Spomínate si, kde ste boli, keď sme si zvolili za prezidentku Zuzanu Čaputovú? Čo ste si vtedy povedali?

Volila som pani prezidentku Čaputovú a plakala som od šťastia, keď zvíťazila. Po dvadsiatich rokoch od mojej kandidatúry sa to podarilo. Máme veľké šťastie, že je dnes ona prezidentkou, a cítime to každý deň. Je pokojná, nepopulistická, premýšľavá demokratka. Máme skrátka z pekla šťastie.

Keď ste kandidovali za prezidentku, ľudia vás posielali k hrncom. Ako babička vnúčat ste sa k nim nakoniec aj vrátili?

Nesolidarita žien na Slovensku je niečo také primitívne, akoby sme sa vracali do 18. storočia francúzskeho románu. Ale dnes je to už trochu  lepšie. Je viac moderne mysliacich žien, aspoň sa mi to tak  zdá.

GALÉRIU k článku si pozrite TU >>>

A neurážajme hrnce. Urobiť dobré jedlo pre rodinu je veľmi príjemné, robím to 40 rokov skoro každý deň. Nemám pocit, že to ako moderne mysliaca žena nemám robiť alebo sa cítiť previnilo. To s tým nesúvisí, dočerta. Som matka a mama a robí mi to radosť. Presne tak, ako sa potom ponorím do najnovšieho prekladu knihy pani Aleidy Assmannovej.