Posledné týždne plnila stránky médií kauza predsedu parlamentu Borisa Kollára a jednej z mamičiek jeho detí Barbory Richterovej. Barbora, ktorá má s Kollárom dve deti, zverejnila na sociálnych sieťach informáciu, že ju Boris Kollár v roku 2012 zbil počas ich spoločnej dovolenky v Miami. Boris Kollár sa k udretiu priznal, no upozorňuje, že zverejnenie informácie starej viac ako dvanásť rokov súvisí s blížiacimi sa voľbami. Podľa neho ide o sprisahanie s cieľom zdiskreditovať jeho stranu Sme rodina, aby sa nedostala do parlamentu.
Svedkom incidentu s Barborou bola aj politikova mama Anna Gogová. Osemdesiatpäťročná pani rozhovory neposkytuje a mlčala aj v čase, keď takmer celé Slovensko riešilo odsúdeniahodné správanie Borisa Kollára. Až teraz, keď strane Sme rodina začali padať preferencie, nám predseda Národnej rady SR umožnil stretnúť sa s jeho matkou. Rozhovor sa konal v súkromí jeho rezidencie a Kollár bol pri ňom celý čas prítomný. Treba však povedať, že pani Gogová, hoci nepochybne svojho syna miluje, a ako sama povedala, bude za ním stáť za každých okolností, je svojhlavá čiperná dáma, ktorá si po hlave skákať nenechá. Aj vo svojom úctyhodnom veku stále šoféruje. Oči jej zažiarili, len čo zbadala fotoaparát nášho fotografa. „Mať Canon bol vždy môj sen. Vyštudovala som totiž fotografiu na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, mojím spolužiakom bol aj Juraj Jakubisko,“ prekvapila nás. S Annou Gogovou sa rozprávala Soňa Bullová.
Ako vnímate situáciu, v ktorej sa teraz ocitol váš syn Boris?
Jednoznačne je to politika. A je to šikovnosť ľudí, ktorí si vybrali, na koho môžu pôsobiť, a vybrali si takého človeka, ktorý im vyhovoval. Tam už nejde o deti ani o vzťah v láske, to už ide len o to, ako škodiť Borisovi a strane. Ale darí sa im. Je to dobre vymyslené. Politika je panské huncútstvo.
Súhlasili ste s Borisovým vstupom do politiky?
Jednoznačne. Ja som to schvaľovala. Bývali sme spolu na Palisádach a každý deň som videla listy, ktoré mu chodili. Čítala som ich. Bolo ich na celú knihu. Ľudia Borisa prosili o pomoc, o úplne elementárne veci. Veril tomu, že keď bude v politike, bude môcť niečo zmeniť. Ale nedá sa nič zmeniť. Nedá sa. Lebo tá zloba, čo teraz vládne, to je len špina. Radšej sa tým nebudem zaoberať. Som z toho dosť smutná.
Pri konflikte v Miami, o ktorom sa hovorí, ste údajne boli osobne prítomná. Môžete to potvrdiť?
Nie údajne. Ja som tam bola. Mala som sedemdesiatdva rokov a nepochopím, prečo sa to teraz, po dvanástich rokoch, pretriasa. Myslím si, že Barbora je ranená tým, že nebude s Borisom tak, ako bola zvyknutá, a že Boris má niekoho iného.
Ako si na incident spomínate? Ako ste to videli vy?
Bol to škaredý zážitok, ktorý som sa veľmi snažila vytesniť zo svojich spomienok. Ja sa nestarám, či sa hádajú, alebo nie. Ale Barbora vošla dovnútra, kde sme boli, bola veľmi nahnevaná, soptila, nadávala, až som si myslela – Bože, to dievča je nepríčetné. Mala na rukách malé chlapča a ona ho šmarila, hodila. Bolo to nenormálne. To mi utkvelo v pamäti. Videla som Borisa, ako ho chytil. Neviem, čo sa predtým stalo. Niečo ju nahnevalo a celé to bolo v afekte. Bolo ju treba spacifikovať, naozaj. Bolo ju treba trošku... no... bohužiaľ.
Tou varechou som ho mlátila. Raz som ju na ňom zlomila a on ju má doteraz vo svojej izbe na Palisádach. Pamätal si to, ale nič nepomohlo.
Váš syn sa priznal, že pani Richterovú udrel.
Však ju musel, však ona bola nepríčetná. A potom sa zrazu spamätala a na druhý deň už behala po obchodoch. Nakupovala. Kompenzovala si...
Čo ste mu povedali, keď ju udrel?
Ja si to už nepamätám. Ja si pamätám len to, ako dieťa letelo. Ešte som si povedala – Bože, ešteže má Boris taký postreh, že ho zachytil. Viac si nepamätám. Len to, že jej dal pár faciek, ale to bolo treba, lebo ona nebola v poriadku v tom čase. To jej mohlo len pomôcť.
Dostal Boris od vás niekedy „výchovnú“?
(Smiech.) Kedysi neboli práčky, prala som plienky v takom veľkom hrnci s veľkou varechou. A tou varechou som ho mlátila. Raz som ju na ňom zlomila a on ju má doteraz vo svojej izbe na Palisádach. Dodnes je tam na stene. Pamätal si to, ale nič nepomohlo.
Skúsili ste sa porozprávať s pani Richterovou? Pokúšala sa s vami spojiť?
Moje kamarátky mi radili, aby som to nechala tak. Dlho som nereagovala, ale potom mi to predsa len nedalo. Napísala som jej, že si píli konár, na ktorom sedí, a že keď ten konár spadne, môže sa zraniť. Ona mi na to napísala spŕšku hrozných, hrozných vecí, nadávok. Mám s tým ísť niekde von? Uverejňovať? No nie. Bola to jej zloba a musela to ventilovať, tak to ventilovala na mne a ja som jej na každú správu poslala srdiečko. Myslela som si, že sa spamätá.
Čo myslíte, prečo tak reagovala?
Možno odhadla Borisa trošku ináč, možno si myslela, že už bude s ním a že ona je tá, pri ktorej ostane. Ale on nikomu manželstvo nesľuboval. Viete, čo je zaujímavé? On keď sa naučil písať, mal asi šesť a pol roka alebo sedem, písal ešte kostrbato a napísal mi na pijak: Mama, ja sa nikdy neožením. Tridsať rokov som to odkladala, ale voľakde sa to stratilo.
Vyzerá to tak, že stratila hlavu pre Borisa.
Počujte, ja sa jej divím. Ja sa divím tým ženám. Po tom, čo im urobí, stále ho chcú. Vy by ste ho chceli? Všetky veria, že sa zmení. No on sa nezmení.
Zazlievali ste synovi, ako si usporiadal rodinný život?
Myslím si, že on si robí, čo chce, a nepomôže mu nič. Čím viac by som tlačila, tým viac si bude robiť po svojom. Celé to nie je o vzťahu Borisa a Barbory, neviem, kto za tým je. S Barborkou ma to mrzí. Taká krásna žena a toľko nadávok a zloby z tých krásnych úst. Škoda ženy.
Nemôže za tým byť nešťastná láska?
Žeby ho tak veľmi milovala? Nešťastná láska? O tom som nikdy nerozmýšľala.
Koľko máte vlastne vnúčat a ako často sa s nimi stretávate?
Vnúčat mám pätnásť. Dve sú mladšieho syna Ľudovíta a trinásť Borisových. Stretávam sa s nimi podľa toho, ako ma maminky vnúčat požiadajú. Naposledy som videla Markusa, Esterku, Sašku. Veľmi často som v kontakte s Natáliou a malým Alexom. Všetci sú rozkošní, a keď môžem, rada sa s nimi stretnem.
Stretávate sa niekedy aj všetci spolu? Ako to vyzerá? Neviem si to celkom predstaviť.
Ani ja som si to nevedela predstaviť. Spoločne sme sa stretli na Deň detí a vídame sa na dovolenkách. Nikto tam nikoho nepopudzuje proti sebe.
Je niektoré vnúča teraz u vás na prázdninách?
Nie, nie je. Je ťažké so všetkými tými ženami vyjsť, ale sú to slušné krásne baby. Mňa mrzí, že sa o nich hovorí ako o zlatokopkách. Sú to všetko študované ženy. Bohužiaľ, na Slovensku je to tak, že ľudia povedia vždy skôr to zlé ako dobré.
Máte dvoch synov, vychovávali ste ich, predpokladám, rovnako. Prečo sú podľa vás takí odlišní v spôsobe, ako si vyberajú partnerky?
Zásadný rozdiel je v povahe. To sa nedá usmerniť výchovou. Jeden je taký a druhý iný. Každý má iného otca. Keby som mala syna geja, tak ho milujem rovnako a budem za ním stáť. To je jasné. Krásne sa o mňa starajú. Aj to je výchova.
Máte osemdesiatpäť rokov. Keď sa obzriete do minulosti, robili by ste teraz niečo inak? Napríklad vo výchove...
Nie.
Ja sa divím tým ženám. Po tom, čo im urobí, stále ho chcú. Vy by ste ho chceli?
Stojíte si za každým rozhodnutím, ktoré ste kedy vo výchove urobili?
Nehovorím, že všetko bolo vždy správne, ale robila som, čo bolo v mojich silách, čo som mohla urobiť.
Vyzerá to tak, že ste jediná žena, ku ktorej má Boris trvalý a oddaný vzťah. Čo je za tým podľa vás?
To si vy myslíte. (Smiech.)
Vyzerá to tak.
Je to dobrý syn. A nielen on. Aj druhý syn. Keby nebolo ich, už by som dávno nežila. Vďaka nim som stále sebestačná. Dali mi vymeniť kĺby, urobiť oči, aby som mohla šoférovať. Každé dva roky musím chodiť na preskúšanie a obnovovať si vodičský preukaz. V mojom veku je zdravie to najpodstatnejšie. Keď ste zdravý, máte sa ako-‑tak na čo tešiť, máte chuť žiť. Dnes som vďačná za každý deň.
Je medzi vašimi „nevestami“ alebo teda matkami vašich vnúčat nejaká vaša obľúbenkyňa?
Ja ich mám všetky rada, ja za to nemôžem. Kamarátky mi hovoria – ako môžeš mať rada niekoho, kto ti hádže polená pod nohy? Ale ja som taká. Neviem sa hnevať. Každá z nich je v niečom dobrá.
