Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Jej otec Pavol Čarnogurský bol politik, ba po vojne dokonca aj správca hradu Červený Kameň. Po tom, čo ho komunisti väznili, sa stal disidentom. Po Nežnej revolúcii sa v&nbsp;politike angažovali aj jeho synovia Ivan a&nbsp;Ján. „Niekedy mám problém, že ma niektorí posudzujú podľa náboženského presvedčenia bratov či otca. Akoby ma stále kádrovali,“ pokojne poznamená významná slovenská sinologička a&nbsp;prekladateľka svetového formátu, ktorá sa už desaťročia venuje čínskej filozofii a&nbsp;literatúre.

MARINA ČARNOGURSKÁ (84) v&nbsp;rozhovore s&nbsp;MONIKOU MIKULCOVOU otvorene opisuje nielen svoj striktný odklon od kresťanstva, ale aj tŕnistú cestu za svojím snom. „Všetko príde v&nbsp;pravý čas. Hovorím si, že keby nebolo komunizmu, kádrovania a&nbsp;celých tých útrap, nikdy by som čínštinu nebola študovala. Čiže vlastne aj to zlé príde v&nbsp;pravý čas,“ zamýšľa sa stále veľmi aktívna dáma, ktorá za svoje vedecké bádanie a&nbsp;preklady získala viacero ocenení, minimum z&nbsp;nich na Slovensku. Teraz sa jej meno ocitlo medzi nominovanými na <a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/rozhovory/maria-vaskovicova-nielen-luxus-ale-talentovani-a-uspesni-ludia" target="_blank">Krištáľové krídlo</a> v&nbsp;kategórii publicistika a&nbsp;literatúra.

Vyrastali ste v&nbsp;katolíckej rodine. Ako sa teda zrodilo vaše odhodlanie ísť študovať čínštinu a&nbsp;filozofiu? Otec nám pred jedlom čítal z&nbsp;Biblie, čo ma ako tínedžerku vôbec neoslovovalo. Už od šestnástich rokov som mala s&nbsp;kresťanstvom problém. Cítila som, že pravda je niekde inde. Prestala som chodiť do kostola a&nbsp;neskrývala som svoj ateizmus. Túžila som študovať na vysokej škole, pretože som verila, že tam nájdem odpoveď, čo je skutočná pravda o&nbsp;svete. Moja mama bola z&nbsp;toho nešťastná a&nbsp;hovorila, že nezomrie, kým nepôjdem do kostola. Nešla som a&nbsp;nakoniec sa dožila stovky. (Úsmev.) Boli ťažké časy a&nbsp;na ceste k&nbsp;vysnívanému štúdiu vás čakalo mnoho prekážok, však? Po maturite v&nbsp;roku 1957 boli na gymnáziách kádrové komisie, ktoré rozhodovali, kto môže pokračovať v&nbsp;štúdiu. Mne oznámili, že na vysokú školu nesmiem, keď­že otca predtým komunisti väznili. Bola som z&nbsp;toho zničená, aj som si poplakala. Moja sestra Oľga sa rok predtým vydala za filmára Martina Slivku, ktorý v&nbsp;Prahe navštevoval FAMU. Povedal mi, že v&nbsp;Prahe by sa mi možno podarilo študovať, lebo má kamaráta na bengálčine. Tak som sa rýchlo začala učiť tento jazyk, aby ma tam prijali. Lenže bengálčina sa dala študovať iba s&nbsp;angličtinou a&nbsp;ja som sa na gymnáziu učila nemecky. Nič z&nbsp;toho teda nebolo a&nbsp;skončila som v&nbsp;čistiarni, kde som značkovala špinavé šatstvo. Tá práca ma psychicky veľmi deprimovala.

Ako sa vám teda potom podarilo dostať na vytúženú školu? Do Bratislavy sa z&nbsp;Prahy vrátila Anka Vlčková-Doležalová, prvá slovenská sinologička, a&nbsp;ja som sa prihlásila na jej večerný jazykový kurz. Trval šesť rokov, ale ku koncu sme zostali len dvaja. Platili sme za „trinásť mŕtvych duší“, aby kurz mohol pokračovať. Zároveň som diaľkovo študovala na zdravotníckej škole a&nbsp;zmaturovala som tam. Teóriu som urobila bez problémov, ale keď mi v&nbsp;praktickej časti dali urobiť lumbálnu punkciu, tak na záver ma prosili, aby som nikdy nepracovala v&nbsp;nemocnici. (Úsmev.) V&nbsp;roku 1963 ma nakoniec prijali na čínštinu do Prahy. Hlásilo sa nás 36, ale vďaka tomu, že som chodila na večerný kurz a&nbsp;už som preložila jednu poviedku, bola som najlepšia. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Čo vás na tomto jazyku tak zaujalo? Fascinovali ma Průškove Spěvy staré Číny a&nbsp;Hovory Konfuciovy, ktoré som čítala už na gymnáziu. Len som si vtedy nevedela predstaviť, ako by som sa mohla naučiť čínske znaky. Vy ste to však zvládli. Bolo to také náročné, ako si my bežní ľudia myslíme? Ešte ťažšie. Každý deň sme sa museli naučiť 120 nových znakov. V&nbsp;treťom ročníku som už z&nbsp;toho mala v&nbsp;mozgu bolesti. Jedna spolužiačka, sestra neskoršieho politika a&nbsp;diplomata Michaela Žantovského, emigrovala do Kanady, lebo to štúdium už nezvládala a&nbsp;nechceli jej povoliť prestup inde. Študentov bolo totiž na tej katedre menej než pedagógov. Nikdy ste nezvažovali, že to vzdáte? Bolo to ťažké, ale úžasné. Hovorím si, že so žiadnou inou profesiou by som sa v&nbsp;živote necítila taká naplnená. Robila som to hlavne pre seba a&nbsp;tešil ma pocit, že sa pomocou toho dopátram k&nbsp;niečomu, čo nikto iný nevie, a&nbsp;teda že svet je aj takýto.

Stali ste sa vlastne čiernou ovcou rodiny, chlapci boli poslušní a&nbsp;dcéra rebelka. Nenarušili sa vaše vzťahy, napríklad aj s&nbsp;bratom Jánom? (Smiech.) Nechápem, prečo sa chlapci tak držali kresťanstva. Tak veľmi som <a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/domov/tajne-sluzby-pohotovosti-kvoli-strhnutej-soche-marsala-koneva-co-to-rusofil-carnogursky" target="_blank">Jána prosila, keď tiež študoval v&nbsp;Prahe</a>, aby okrem práva chodil aj na nejaké prednášky z&nbsp;filozofie, aby sa odtrhol od katolíckej viery, ale márne. Všetci doma však tolerovali moje rozhodnutie, aj môj otec, takže som im za to bola veľmi vďačná. V&nbsp;Prahe ste študovali v&nbsp;čase, keď sa v&nbsp;Číne začala kultúrna revolúcia. Ako ste to prežívali? Bývala som na internáte s&nbsp;čínskymi študentkami, a&nbsp;keď vypukol konflikt na rieke Ussuri medzi Sovietskym zväzom a&nbsp;Čínou, počas jedného týždňa v&nbsp;roku 1965 museli všetci čínski študenti z&nbsp;Československa odísť, pretože sme boli spojencami Sovietov. Potom som 21 rokov nevidela živého Číňana. Tá situácia ma viedla k&nbsp;rozhodnutiu venovať sa aj klasickej čínštine. Keď som nemohla ísť do Číny, povedala som si, že lepšie bude venovať sa starej čínštine. Lenže o&nbsp;pár rokov na vás čakali ďalšie útrapy... Po skončení štúdia v&nbsp;Prahe som mala ašpirantúru na katedre filozofie Filozofickej fakulty UK v&nbsp;Bratislave. Lenže zrazu prišla normalizácia a&nbsp;v&nbsp;roku 1972 povyhadzovali veľa členov katedry, aj môjho školiteľa profesora Jána Kocku. Dovolili mi dopísať prácu, ale nesmela som ju už obhajovať. K&nbsp;obhajobe som sa dostala až po roku 1990, keď ma rehabilitovali. Dostala som miesto v&nbsp;Slovenskej akadémii vied ako vedecká pracovníčka a&nbsp;občas som externe prednášala aj na fakulte.

Keby nebolo všetkého toho, kvôli čomu som bola zúfalá, plakala a&nbsp;dokonca v&nbsp;jednom čase som si chcela siahnuť na život, tak by som vo svojej práci nedosiahla tieto výsledky.

Ako ste zvládali roky, keď ste sa nemohli naplno venovať svojej profesii? Bola vám oporou aj čínska filozofia? Starí Číňania hovorili, že by sme mali žiť vo vzájomnej súčinnosti a&nbsp;nebojovať, lebo boj je predčasné ničenie a&nbsp;to v&nbsp;živom svete nemá význam. Všetko, keď prejde svojou metamorfózou, samo zahynie, nemusí sa to niečou vôľou zničiť skôr, než si splnilo svoju funkciu. Veď aj u&nbsp;nás sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré. Takže aj pokiaľ ide o&nbsp;môj život, musím povedať, že keby nebolo všetkého toho, kvôli čomu som bola zúfalá, plakala a&nbsp;dokonca v&nbsp;jednom čase som si chcela siahnuť na život, tak by som vo svojej práci nedosiahla tieto výsledky. Ktoré obdobie ste znášali najťažšie, že ste mali až také temné myšlienky? POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Viete, v&nbsp;Prahe som bola úspešná študentka, vychádzali mi v&nbsp;ústrety, potom som v&nbsp;Bratislave na katedre filozofie robila ašpirantúru a&nbsp;zrazu sa v&nbsp;roku 1973 všetko zmenilo. Zrútilo sa mi aj manželstvo, lebo keď som bola v&nbsp;Prahe, môj prvý manžel pracoval ako redaktor v&nbsp;Bratislave a&nbsp;jednoducho to stroskotalo. Prišiel rozvod, ktorý bol pre mňa tragický, lebo som bola veľmi zamilovaná. Našťastie sme nemali deti. Okrem toho som sa namiesto vedeckej práce ocitla v&nbsp;knižnom sklade vydavateľstva Alfa. Čo bolo nakoniec aj dobre, lebo vydavateľstvo mohlo dovážať knihy aj zo Západu. Inštitúcie, ako napríklad Ústav marxizmu-leninizmu ÚV KSS, si objednávali aj knihy o&nbsp;Leninovej milenke či Marxovom ľúbostnom romániku a&nbsp;ja som tam k&nbsp;nim mala prístup. Zároveň som si mohla objednať napríklad publikácie z&nbsp;klasickej čínštiny. Všetko teda malo význam. Navyše do toho skladu „spadol“ aj ekonomický riaditeľ vydavateľstva Alfa, pretože podpísal dokument proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy. Tu sme sa v&nbsp;roku 1978 zoznámili a&nbsp;o&nbsp;rok vzali, hoci som si po rozpade prvého manželstva povedala, že sa už nikdy nevydám. Takže nebyť normalizácie, nebola by som v&nbsp;sklade a&nbsp;nespoznala svojho druhého manžela Pavla Feranca. Takže ste sa stali pani Ferancovou? Áno. Môj muž, rodák z&nbsp;Radošiny, by sa nezmieril s&nbsp;tým, keby som si nechala svoje meno. To by bola pre neho potupa. Ale na publikovanie používam svoje dievčenské meno.

Váš manžel už nežije? Bol o&nbsp;sedemnásť rokov starší ako ja a&nbsp;veľmi náruživý fajčiar, v&nbsp;roku 1993 zomrel na rakovinu priedušnice. Naši synovia Pavol a&nbsp;Daniel mali trinásť a&nbsp;jedenásť rokov. Po roku 1990 začali vo veľkom vychádzať vaše knihy, napríklad v&nbsp;roku 1993 Lao-c’: O&nbsp;Ceste Tao a&nbsp;jej tvorivej energii Te, ktorú ste prekladali s&nbsp;českým básnikom a&nbsp;filozofom Egonom Bondym. Už predtým ste však dlhé roky pracovali aj na preklade slávneho štvordielneho čínskeho románu Sen o&nbsp;červenom pavilóne, ktorý vyšiel v&nbsp;roku 2006 a&nbsp;už aj druhé vydanie je pripravené do tlače. Áno, počas materských dovoleniek som mala čas venovať sa tomuto úžasnému dielu, lebo synovia odmietali jasle. A&nbsp;teraz sa jeden sponzor ponúkol, že tento slávny čínsky román vydá v&nbsp;exkluzívnej podobe – vo väčšom formáte, s&nbsp;pôvodnými ilustráciami, dokonca v&nbsp;škatuli so saténovou mašľou!

Pred minulými Vianocami vám však vyšla aj staroveká kópia Lao-c’ovho Tao Te ťingu, doteraz neznáma vo svete. Ako ste sa k&nbsp;nej dostali? Takzvanú Chešang Kungovu kópiu som objavila počas jednej zo študijných ciest do Číny. Vedecké pracoviská ju majú v&nbsp;archívoch, takže som ju mohla študovať. Ale nemá sa prekladať, lebo vraj nie je oficiálnou náhradou originálu. Napríklad keď sme cez čínske veľvyslanectvo žiadali o&nbsp;finančnú podporu na vydanie tejto kópie, oznámili nám, že ministerstvo kultúry to nepodporí, lebo táto verzia nie je oficiálne povolená. Prečo? Zákaz siaha až do začiatku 3.&nbsp;storočia nášho letopočtu, keď cisárov kancelár Wang Pi presadil, aby iba jeho kópia bola oficiálnou náhradou originálu. Všetky ostatné boli zakázané vrátane tejto Chešang Kungovej.

Čím je výnimočná? Táto verzia má nad každou kapitolou dvojznakové nadpisy, ktoré stručne a&nbsp;výstižne charakterizujú jej obsah. To je pre moderného čitateľa veľmi užitočné. Táto anotácia v&nbsp;dvoch znakoch je ako návod na život. Preklad bol náročný, pretože v&nbsp;tých znakoch je ukrytý hlboký význam, je to nádherné, ale ťažko rozlúštiteľné. Robila som to predovšetkým zo zvedavosti a&nbsp;z&nbsp;nadšenia, pretože mi to pomáhalo zorientovať sa v&nbsp;živote. Vydavateľstvá na Slovensku o&nbsp;ňu nemali záujem najmä preto, že predtým vyšli tri preklady, na ktorých som spolupracovala s&nbsp;Egonom Bondym. Ale to, že som mohla túto kópiu objaviť, v nakladateľstve Ursa Minor Branislava Kudriho aj vydať, je pre mňa osobne obrovským úspechom. Kedy ste vlastne po prvý raz navštívili Čínu? Až v&nbsp;roku 1997. Po deväťdesiatom roku som síce bola rehabilitovaná, ale neboli peniaze na cesty. Potom Slovenská akadémia vied uzavrela s&nbsp;Čínskou akadémiou vied dohodu o&nbsp;výmene vedeckých pracovníkov. No a&nbsp;vtedy ma pozvali na študijný pobyt aj na Taiwan. Potom som bola v&nbsp;Číne 11-krát, ďalšie študijné cesty boli do Malajzie, USA a&nbsp;Kanady. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Aj v dnešnom rýchlom a často polarizovanom svete by nám trochu čínskej filozofie, trpezlivosti a dôrazu na vzájomnú súčinnosť prospelo.

Čínska filozofia vníma život inak ako západné myslenie. V&nbsp;čom vidíte najväčšie odlišnosti? V&nbsp;ich kultúre je hlboko zakorenené učenie o&nbsp;harmónii a&nbsp;protikladoch, ktoré reprezentuje aj symbol jin a&nbsp;jang. Číňania veria, že život sa odohráva medzi nimi a&nbsp;oba sú pre život rovnako dôležité. Zlo a&nbsp;dobro nevnímajú ako protiklady. Skôr hovoria o&nbsp;vybočení z&nbsp;rovnováhy v&nbsp;bytí. To, čo nazývame „zlo“, je pre nich len narušenie harmónie a&nbsp;cieľom je tú rovnováhu medzi protikladmi opäť prinavrátiť. Číňania teda nepremýšľajú o&nbsp;tom, ako niečo zničiť, ale ako obnoviť harmóniu. Na rozdiel od západného myslenia, kde sa negatívne situácie často vnímajú ako trest alebo zlyhanie, v&nbsp;Číne sa aj ťažké obdobia berú ako prirodzená súčasť života, po ktorej príde „Veľká zmena“. Napríklad v&nbsp;učení Lao’ca, ktoré je zakotvené v&nbsp;Tao Te ťingu, sa hovorí, že keď niečo dosiahne svoj vrchol, nastane zvrat. Číňania si takto vedeli zachovať nádej aj v&nbsp;najťažších časoch, pretože verili, že po utrpení príde lepšie obdobie. Zároveň sa však aj v&nbsp;dobrých časoch pripravovali na možnú zmenu, pretože nič netrvá večne. Aj v&nbsp;dnešnom rýchlom a&nbsp;často polarizovanom svete by nám trochu čínskej filozofie, trpezlivosti a&nbsp;dôrazu na vzájomnú súčinnosť veľmi prospelo.

Poznajú vôbec mladí Číňania tao­istickú filozofiu? Poznajú Tao, aj keď ho už nevedia definovať. Čím je podľa vás táto krajina výnimočná? Číňania sú veľmi súdržní a&nbsp;pracovití. Kdekoľvek vo svete žijú, vybudujú si prosperujúce komunity. Ich mentalita je iná – krajina, kultúra a&nbsp;ich „čínska identita“ sú pre nich dôležitejšie ako mocenské ambície jednotlivcov. To ich posúva dopredu. Je to krajina neustálej zmeny, čo je fascinujúce. Napriek tomu, že sa tiež už dosť „zwesternizovali“, ich mentalita a&nbsp;oddanosť práci sú v&nbsp;nich hlboko zakorenené. Taký most, aký práve vybudovali medzi Hongkongom a&nbsp;Ma­caom, by nedokázali postaviť ani najvyspelejšie firmy a&nbsp;všetci nad ním žasnú. Celá Čína sa neustále mení. Keď som tam chodila každé dva roky, videla som, ako sa za ten čas zase zmodernizovala. Ako to, že sú takí pracovití? Majú to v&nbsp;sebe. Veď Číňania, ktorí prišli v&nbsp;90. rokoch na Slovensko, sú dnes milionármi a&nbsp;potom investujú v&nbsp;rodnej krajine – jeden tam má napríklad elektrárne. Alebo také ryžové polia, na ktorých je potrebné pracovať ručne, takže musia byť zanietení pre prácu. V&nbsp;tomto nás Čína výrazne predbieha. Nám chýba tá ich súdržnosť a&nbsp;schopnosť urobiť, čo treba. My sa tu radšej budeme v&nbsp;parlamente hádať, aby jeden stratil moc a&nbsp;druhý ju získal, a&nbsp;pritom vysvitlo, že krajina tým nevyhrala. U&nbsp;nich sú krajina, kultúra a&nbsp;„čínskosť“ dôležitejšie než moc jednotlivca.

Rebelka: Marina Čarnogurská sa na rozdiel od bratov odmietla spoliehať na Boha. Verí v Tao

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Výber pre vás

Rebelka: Marina Čarnogurská sa na rozdiel od bratov odmietla spoliehať na Boha. Verí v Tao

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Nový idol Jakub Švec: Bol som v temnote, zomrel mi otec a veľa som pracoval. Mám psychologičku

Mama slovenskej nobelovky Mária Vaškovičová: Nielen luxus, ale talentovaní a úspešní ľudia

Slovenský rok 2024 v momentoch: Dramatické situácie, silné emócie, úspechy aj zlyhania

Od Wericha k Hollywoodu: Jiří Voskovec sa kvôli žene vzdal svojich adoptovaných detí

Ako Dobšinského rozprávky: Aj príbehy svätcov sú plné hrôzy a priam hororových scén

Oldřich Nový a osudová láska: Kráľ československých džentlmenov kvôli manželke riskoval život

Kostol v Larnake na Cypre ukrýva tajomstvo ostatkov Lazára. Ježiš ho priviedol z ríše mŕtvych

Autor článku

Monika Mikulcová

Výber pre vás