Nie je na Slovensku veľa osobností, ktoré mali toľko významných funkcií. Bol dekanom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, poslancom federálneho i slovenského parlamentu, šéfom diplomacie dvoch krajín, Česko-Slovenska a Slovenska, premiérom slovenskej vlády, predsedom politickej strany Demokratická únia aj primátorom Bratislavy. S JOZEFOM MORAVČÍKOM (78) sa rozprával JOZEF HÜBEL.
Je podľa vás takmer tridsaťštyri rokov od pádu bývalého režimu krátko na realizáciu všetkých zmien tak, aby sme mohli povedať, že už žijeme naozaj v demokratickom svete?
Nie je to krátky čas, tridsaťštyri rokov je pomerne veľa. Proces vytvárania nových pravidiel organizovania modernej demokratickej spoločnosti sa neukončil a ani sa zrejme tak skoro neukončí. Ani vývoj v západnom svete nezastal. Musíme zvládnuť vyriešiť fungovanie základných inštitúcií štátu a súčasne sa pripojiť do procesu vývoja a rozvoja takzvaného západného sveta.
V čase rozhodovania o rozpade Česko-Slovenska ste pôsobili najprv ako poslanec Federálneho zhromaždenia a neskôr ste sa stali federálnym ministrom zahraničných vecí. Ako ste vtedy vysvetľovali zahraničným partnerom, čo sa u nás deje?
Vyzeralo to horšie, ako to prebiehalo. Pociťovali sme určitú rezervovanosť v styku s predstaviteľmi iných štátov. Bolo jasne cítiť obavy z destabilizácie nášho priestoru, teda strednej Európy. Možno aj pod vplyvom toho, že sme mali v čerstvej pamäti situáciu na Balkáne. Z toho hľadiska bola rezervovanosť našich partnerov pochopiteľná. Garantovali sme, že rozdelenie Česko-Slovenska nebude prvkom nestability, ale prinesie skôr stabilitu do strednej Európy. Uvoľnil sa politický priestor na voľnú vecnú diskusiu, v ktorej sme našli riešenie pre naše národy a národnosti.
Vy osobne ako šéf diplomacie ste boli za to, aby sa v nejakej forme zachoval spoločný štát Čechov a Slovákov, alebo to bol nezvratný proces?
Vtedy, keď som po voľbách v júni 1992 do tejto funkcie nastúpil, už boli veci jasné. Už bolo jednoznačne rozhodnuté, že k rozdeleniu dôjde. Nevedelo sa ešte presne, kedy to bude.
A kedy nastal ten zlom, keď sa už nedal zachrániť spoločný štát?
Bolo to presne vtedy, keď nás spoločne s prezidentom Václavom Havlom prijal americký prezident George Bush starší na konferencii v Helsinkách a nechal si vysvetliť najprv od prezidenta Havla a potom aj odo mňa situáciu, ako to vnímame my dvaja zástupcovia Česka a Slovenska. Havel povedal, že sme absolvovali zložitú diskusiu od novembra 1989 a že on je zástanca spoločného štátu, no dospel jednoznačne k názoru, že rozdelenie je optimálne riešenie. Ja som potvrdil jeho slová.
Znovu sa na našej politickej scéne vynorilo nebezpečenstvo nastolenia režimu osobnej moci. Pomohlo k tomu sklamanie veľkej časti obyvateľstva z chaosu, ktorý do verejného života vniesli víťazi predchádzajúcich volieb.
Bol to zásadný impulz na konečné rozdelenie spoločného štátu?
Áno, pretože z toho stretnutia americká strana vydala komuniké, v ktorom akceptovala pripravované rozdelenie, rešpektujúc uistenie politických zástupcov oboch strán, že nevznikne v tejto časti sveta nejaké bezpečnostné riziko. Komuniké vlastne spustilo reakcie všetkých západných štátov. Odvtedy neexistoval problém, či áno, alebo nie, ale ako.
Kedy ste sa „rozkmotrili“ ideovo a hodnotovo s Vladimírom Mečiarom? Bol váš pohľad na spravovanie štátu iný?
Určite, pretože keď som bol ministrom zahraničných vecí spoločného štátu, tak som presadzoval, aby svet a najmä štáty Európskeho hospodárskeho spoločenstva mali rovnaký prístup k obidvom novým štátom. Ďalší vývoj, ako nás bude svet akceptovať, však závisel od toho, ako bude ten-ktorý štát fungovať. V Českej republike sa stal prezidentom Václav Havel, vo svete obrovský pojem, ikona, ktorá kliesnila cestu Čechom najmä do euroatlantických štruktúr. Žiaľ, my sme tragicky stratili Alexandra Dubčeka, ktorý mohol byť paralelou Havla, pretože svet ho poznal a akceptoval ako symbol boja za demokraciu.
Myslíte si, že keby nedošlo k tragickej smrti Alexandra Dubčeka, mohol sa stať slovenským prezidentom?
Určite by bol v nejakej čelnej funkcii. Jeho medzinárodné uznanie a meno by nám veľmi pomohli. Ale u nás charakter štátu formoval Vladimír Mečiar. No veľmi skoro sme odhalili, že to nie je politik, ktorý by nás vedel integrovať do európskych a transatlantických štruktúr. Bol práveže brzdou.
Ako sa to prejavovalo?
Smeroval k režimu osobnej moci. Jeho spôsob politického uvažovania bol veľmi vzdialený tomu, čo má byť charakteristické pre demokratický štát.
Vy ste v tom čase boli pri ňom dosť blízko. Čo vám najviac prekážalo na jeho správaní?
Boli to kroky, ktoré smerovali k uzurpovaniu absolútnej moci, teda nie delenie moci a kompetencií, ktoré je charakteristické a vyvážené v demokratickom štáte. Napríklad sme si zvolili za prezidenta Michala Kováča, vtedy to bol parlament, ktorý ho zvolil, no Mečiar chcel prezidenta riadiť. Bolo zrejmé, že má tendenciu ovládať všetky zložky v štáte. Ďalším problémom bolo lavírovanie, či východ alebo západ, pohrávanie s myšlienkou neutrality a zavádzanie verejnej mienky. Z priamej diskusie so západnými diplomatmi aj politikmi nám bolo jasné, že Slovensko sa tak skoro do EHS a NATO nedostane. To hovoríme o začiatku roka 1994.
Ako premiér ste sa dostali na čelo dočasnej vlády 15. marca 1994, pretože z HZDS odišlo 19 poslancov a Mečiar stratil väčšinu. Vládli ste 274 dní, až do predčasných volieb na jeseň. Prečo ste nepokračovali ďalej a prečo sa tretí raz dostal k moci Mečiar?
Podľa mňa prvý chybný politický krok boli predčasné voľby, tie neboli vôbec potrebné. Získali sme pozitívne renomé vo svete, mali sme pohodlnú väčšinu v parlamente, takže nebolo nutné sa tak ponáhľať s predčasnými voľbami. Ale niektoré politické strany usúdili, že by bolo vhodné, keďže naša koalícia nevznikla priamo z volieb, aby tie voľby predsa len boli čo najskôr. A pripravili sme sa o šancu stabilizovať Slovensko a naštartovať jeho plnú integráciu do sveta, ktorý sme boli prinútení po druhej svetovej vojne opustiť.
Prečo ste vo voľbách prehrali?
Povedzme, že sme mali krátky čas na kampaň s novozaloženou Demokratickou úniou. Boli aj faktory vo vnútornom fungovaní niektorých strán, ktoré do značnej miery ovplyvnili výsledky volieb. Napríklad SDĽ išla do volieb pod iným názvom. Keby sme však sčítali všetky hlasy, ktoré naše vtedajšie zoskupenie vo voľbách získalo, tak sme mohli vládnuť ďalej. Lenže Združenie robotníkov Slovenska z tohto zoskupenia odišlo, pridalo sa k Mečiarovi a tým nastalo preskupenie síl.
Čiže Ľupták sa stal jazýčkom na váhach?
Je to paradox, ale Ján Ľupták rozhodoval o tom, ako pôjde Slovensko ďalej.
V roku 1998 sa znova podarilo zvrátiť vývoj, pretože hoci Vladimír Mečiar vyhral voľby, nedokázal zostaviť väčšinovú vládu. Odišiel do opozície a nastúpila prvá Dzurindova vláda. Vy ste však v tom čase z veľkej politiky odišli. Prečo?
Nenašiel som priestor na svoje ďalšie pokračovanie vo veľkej politike, pretože som sa nestotožnil s myšlienkou vzniku SDK. Bol som za to, aby SDK išlo do volieb, ale ako koalícia. Vtedy sa menil volebný zákon, vyzeralo to tak, že koalícia, o akej som mal predstavu, nie je možná, ale návrh zákona sa nám podarilo zmeniť. Dokonca aj HZDS akceptovalo, že koalícia môže ísť do volieb. Ale prípravy so vznikom SDK boli už ďaleko, takže ostatné strany nechceli zmeniť názor a zotrvali na schéme SDK. Vo voľbách získala dobré percentá, no bola to iba volebná strana, nebola to strana v plnom zmysle slova.
Je to paradox, ale Ján Ľupták rozhodoval o tom, ako pôjde Slovensko ďalej.
V čom ste sa principiálne rozišli s Mikulášom Dzurindom?
Vtedy sa Dzurinda chcel razantnejšie presadiť na čele KDH, no pôvodná zostava okolo Jána Čarnogurského nebola naklonená tejto myšlienke. Priestor Dzurindu ako hovorcu spoločnej volebnej strany SDK bol riešením. Mne zo všetkých rozhovorov jasne vyplynulo, že návrat k pôvodným stranám koalície nebude možný napriek všeobecnému odhodlaniu, že po voľbách sa vrátime do svojich strán. Nestalo sa tak. Nemal som politickú stranu, v ktorej by som mohol ďalej pokračovať. Bola to obeť, ktorú bolo potrebné priniesť. Škoda, že strana SDKÚ s Mikulášom Dzurindom a Ivanom Miklošom bola postavená na falošných princípoch zjednotenia konzervativizmu a liberalizmu. Bolo to utilitárne zoskupenie, nebola to skutočne živá strana a napokon zanikla. Treba však uviesť, že existencia SDKÚ s obidvomi spomenutými predstaviteľmi je spojená s obdobím najväčšieho rozmachu Slovenska.
Ako vnímate súčasnú situáciu na Slovensku? Je tu rozvrat štátu, ako hovorí Boris Kollár, či policajný prevrat, ako to povedal Robert Fico?
Vrátim sa na začiatok, keď som hovoril o etablovaní inštitúcií a určení jasných pravidiel. Platí to aj pre spravodlivosť. To je jeden aspekt. Druhý aspekt je, že tie pravidlá aplikujú v praxi konkrétni ľudia.
Vy by ste ako premiér odvolali Ivana Šimka z pozície ministra vnútra za to, že odmietol vymenovať do funkcie riaditeľa policajnej inšpekcie trestne stíhaného príslušníka NAKA Pavla Ďurku?
Neviem, aké všetky argumenty mala prezidentka republiky, keď sa takto rozhodla, ale ja by som určite dal prednosť podpore ministra. Minister je ten, kto má zabezpečiť fungovanie a chod tejto silovej zložky. Riešenie sa má hľadať spolu s ministrom, nie bez neho. Podotýkam však, že nemám dostatok informácií, aby som tento prípad dokázal objektívne zhodnotiť. Na druhej strane treba povedať, že verejnosti neboli sprostredkované informácie, aby sme sa vo veci mohli zorientovať. Zostali sme v informačnom vákuu.
Ale dôležité je na danej situácii niečo iné, lebo je jasné, že poriadok v polícii bolo treba a treba urobiť. Ukazuje sa, že obdobie „našich“ a „vašich“ smutne preslávené v čase ministra Kaliňáka nie je za nami. Vychádzajúc aj z vyjadrenia terajšieho premiéra má ešte zotrvačnosť a pravdepodobne sa ho nepodarilo eliminovať do takej miery, aby to bolo v súlade s naším právnym poriadkom. Ak by výsledkom terajších procesov v polícii malo byť odstránenie systému „vaši – naši“, bolo by to výborné.
Ako vidíte ďalší vývoj na Slovensku? Má Ódorova vláda iba kúriť a svietiť a doviesť Slovensko k predčasným voľbám?
Určite nie. Má vládnuť. Musí vykonávať moc, musí riešiť problémy, ak sa vyskytnú.
Je v poriadku, že prezidentka republiky postavila mimo služby šéfa SIS Michala Aláča?
Je to v poriadku, je to jej právomoc a môže to urobiť, ak k nemu stratila dôveru.
Nemala podobný krok urobiť aj voči prezidentovi Policajného zboru?
Nie, to mal urobiť minister vnútra.
A sú v poriadku vyjadrenia Štefana Hamrana na tlačovkách, za čo ho opozícia obvinila, že politizuje?
To je chyba, určite to súvisí s tým, čo som povedal na začiatku o fungovaní jednotlivých inštitúcií. Nemyslím si, že polícia vytvorila nejaké mocenské centrum, sú to hlúposti. Ale to, že policajný prezident komunikuje s verejnosťou, to je chyba, to by mal robiť minister.
Sme krátko pred predčasnými voľbami. Čo sú podľa vás najväčšie riziká budúceho možného vývoja u nás a prečo?
Znovu sa na našej politickej scéne vynorilo nebezpečenstvo nastolenia režimu osobnej moci. Pomohlo k tomu sklamanie veľkej časti obyvateľstva z chaosu, ktorý do verejného života vniesli víťazi predchádzajúcich volieb. Tento druh nebezpečenstva spočíva v náraste podpory extrémistických politických strán, ku ktorým, žiaľ, skĺzla aj Ficova sociálna demokracia. Nie sú tak dávno časy, keď bola ešte zárukou stabilizácie Slovenskej republiky.
Čo by mala ako prioritu urobiť nová vláda po voľbách?
Najmä sa musí dať dohromady koalícia slušných strán, ktoré dokážu občanov spájať. Zrejme to musí byť koalícia naprieč politickým spektrom. Nie je im čo závidieť. Asi prvou úlohou bude skonsolidovať financie.
Viac FOTO k článku TU
- Doc. JUDr. Jozef Moravčík, CSc.
- Narodil sa v roku 1945 v Očovej. Je slovenský právnik, vysokoškolský pedagóg a bývalý politik. V roku 1990 bol zvolený za dekana Právnickej fakulty Univerzity Komenského. V polovici roka 1992 sa stal súčasťou skupiny odborníkov, ktorí pripravili Ústavu SR. Od 16. marca 1994 do 13. decembra 1994 bol predsedom vlády SR. Predtým pôsobil ako slovenský a česko-slovenský minister zahraničných vecí. Bol aj primátorom Bratislavy v rokoch 1998 až 2002.
