O diagnózu COVID-19 sa podelil na sociálnych sieťach aj preto, aby varoval tých, ktorí o smrtiacej pandémii pochybujú. Viacerí by pritom za dôkaz považovali, keby skutočne zomrel. Herec a expolitik MILAN KŇAŽKO (75) si myslí, že v ľuďoch spočíva množstvo frustrácie a negativity, ku ktorým ich vychovala strana Smer svojimi tromi vládami. MARKOVI MAJZONOVI povedal, prečo si myslí, že tu komunizmus zostal aj po Nežnej revolúcii.

Nie je nevďačné, že ste Slovákom v rámci novembrových udalostí vybojovali možnosť vyjadrovať sa slobodne a oni ju využijú tak, že vám prajú smrť?

V žiadnom prípade nie. Keby bolo treba, urobím to znovu bez najmenšieho zaváhania. Odkedy máme slobodu vyjadrovania a existujeme ako samostatná krajina, teda sa nemôžeme na nikoho iného vyhovárať, dozvedáme sa o sebe, akí sme. Drvivá väčšina hejtov voči mne sa zakladá na ťažko obhájiteľnej nenávisti, negatívnych pocitoch a informáciách, ktoré nie sú pravdivé. Za tým bude defekt, ale nie som odborník. Tým by sa mali zaoberať ľudia, ktorí sú odborníci v tejto oblasti. Čo núti ľudí klamať? Čo núti ľudí zámerne použiť lživý argument, aby mohli odhaliť svoje nenávistné a negatívne vnútro? V tom sa však nehrabem. Mám veľa práce. Som pozitívne orientovaný človek. Mám ľudí rád! Keby som mal niekomu želať smrť takýmto spôsobom a ešte sa pritom aj fotiť, veľmi by som sa hanbil.

Čiže vy ste nikdy nikomu nepovedali niečo zlé?

Rád sa vyhnem konfliktom, ak sa dá. Keď už niekto prekročí istú hranicu a zaženie ma do kúta, bránim sa. Dostatočne na to, aby som netrpel potom ja. Mám radšej diskusiu na základe reálnych, rozumných a pravdivých argumentov.

 

Napriek tomu ste boli v politike. Pamätáte si všetky vlády samostatného Slovenska, niektorých ste boli súčasťou. Ako by ste v tomto svetle zhodnotili počínanie vlády Igora Matoviča?

Politika vstúpila do môjho života tak, že som protestoval proti minulému režimu. Proti budovaniu komunizmu a socializmu. Dostal som sa s ním do ostrého konfliktu. Logicky som vystúpil na tribúnu a už som bol v politike, ani som nevedel ako. Potom som sa stal poradcom prezidenta Havla a vzápätí som sa zúčastnil na voľbách. Musel som splatiť dôveru, ktorú som si požičal od voličov. Musel som vziať funkciu a tak to trvalo trinásť rokov. Nebudem hovoriť podrobnejšie o jednotlivých etapách, kde som sa dostával do konfliktných situácií s časťou vedenia VPN, prípadne keď sa konflikt zredukoval na osobu Mečiara. V skutočnosti išlo o smerovanie Slovenska.

Považujem za dôležité demaskovať a demýtizovať toto obdobie. Bolo si treba vybrať, ako hovoril istý odborník na zahraničnú politiku vo vtedajšom Výbore koordinačného centra VPN, že do Európy áno, ale zahryznutí v českom zadku. Mne sa takáto forma veľmi nevidela. Na tribúne som viackrát povedal, že Slovensko vstúpi do Európy. Mal som prirodzene na mysli vzpriamene a nie v predklone a ešte niekam zahryznuté. Mne národné záujmy neboli cudzie. Preto sme odišli z vlády - päť ministrov za VPN vrátane predsedu vlády a väčšina poslancov.

 

Ako to súvisí s premiérom?

Dostanem sa k tomu. Pätnásť mesiacov po tejto udalosti v roku 1992 sme vyhrali voľby, vytvorili vládu a Slovensko bolo stále zahryznuté v tom zadku. Museli sme si sadnúť za stôl a dohodnúť si autentickú federáciu. Výsledným kompromisom bola priateľská dohoda na rozdelení. Táto dohoda vytvorila základ existencie najlepších vzájomných vzťahov v našej spoločnej histórii. Neskôr vznikli moje známe nezhody s Vladimírom Mečiarom a ako minister zahraničných vecí som ich nemohol obhajovať, tak som išiel do opozície. V roku 1994 sme v parlamente odvolali Mečiara, ale po necelom roku vyhral predčasné voľby a s tým sa nedalo nič robiť. My sme odišli do opozície, zjednotili sme sa a po voľbách v roku 1998 sme vytvorili vládu, ktorá okrem iného zmazala medzinárodný hendikep, zvaný čierna diera Európy. Skrátka, voľby rozhodujú o tom, kto bude predsedom vlády. 

 

Čiže koho sme si zvolili?

Zatiaľ existujú iba traja predsedovia, ktorí vyhrali voľby - Mečiar, Fico a Matovič. Dzurinda nevyhral voľby. Vo vláde a v politike to nikdy nebolo, nie je a nebude ideálne. O všetkom rozhodujú voľby a teraz ich vyhral Matovič. Je to taký a onaký človek a má chyby. Má, ale nech mi niekto povie to B. Kto by tam mal byť namiesto neho a hlavne na základe čoho? V tom je celý problém.

Z garnitúry, ktorá sa nám vo voľbách prezentovala ako tovar, tam nič lepšie nie je a nebolo. Respektíve, nič menej zlé tam nebolo. Čo teraz máme urobiť? Vykrikujú: „Dajme dole Matoviča!“ Okej, ale koho namiesto neho? Ak ide o politiku, človek musí byť realista. Vyčítajme mu chyby, kritizujme ho denne, ale na základe pravdivých argumentov a nie na základe pandémie volebných výsledkov. Odrazu sa dostávame do čudnej propagandistickej situácie, kde vykrikujeme: „Dole s ním!“ a podobne. Chápem opozíciu, teda kriminálnikov zločineckej organizácie jednej žumpy - to je Smer - a druhej, ktorá je Hlas. A ešte extrémistov.

 

Ako podľa vás zvláda premiér pandémiu koronavírusu?

Žiadna vláda za tých tridsať rokov nenastupovala za podmienok, aké sú raz za sto rokov. Ako hovorí profesor Krčméry, a ja mu verím, pretože je to múdry a rozhľadený pán. Povedal, že je to najzákernejšia epidémia za posledné storočie. My nevieme, čo bude zajtra, o dva týždne alebo o mesiac. Bojujeme s nepriateľom, akého naša generácia ešte nemala. Vidíme, ako to v iných krajinách nezvládajú. Zoberme si Taliansko, Francúzsko, Českú republiku, Rusko, Spojené štáty americké. To nespôsobil všetko Matovič, však? (Smiech.) Aspoň si myslím, že toľko oblastí nepokrýva. Buďme trochu realisti. Ja ho neglorifikujem ani neobhajujem. Len sa snažme mať reálny pohľad a zbaviť sa akýchkoľvek negatívnych emócií či argumentov, ktoré nemajú praktický a pravdivý základ. Čiže tak sa pozerám na vládu Matoviča a držím palce.

Lebo komu inému mám držať palce? Budú nové voľby? A kto tam príde? Ten tajtrlík, ktorého keby nebol Kiska nezmyselne vymenoval za premiéra z večera do rána a počkal aspoň dva týždne, tak by boli predčasné voľby? Deväťdesiatpäť percent obyvateľov na Slovensku by netušilo, že existuje nejaký Pellegrini - nejaká bábka, ktorú riadil Fico, a teraz sa vydal naoko vlastnou cestou, ale riadený je tými istými grázlami ako za Fica.

Musím sa spýtať na Mečiara. Myslíte si, že sa jeho obete dožijú spravodlivosti?

Rád by som to videl. Niektoré udalosti nie sú premlčané. Čo sa deje? Dúfam, že na generálnu prokuratúru zasadne skutočný prokurátor a nie nejaký spolužiak alebo človek, ktorý sa tam „trtoší a pregrciava“. Kočner ho nazval tupým - to už ani nebudem opakovať -, ktorý si inštaluje kameru a nakrúca návštevníkov, aby ich mohol vydierať. Verím, že veci sa pohnú. Verím, že tam zasadne človek, ktorý si bude ctiť právo a spravodlivosť.

A potom bude aj Trnka namiesto kosenia trávnika pre futbalistov strihať živý plot v Leopoldove. Chcem vidieť tú nahrávku BMG Invest, o ktorej Trnka hovoril, že ju má. Chcem, aby sa vyšetrila Gorila. Chcem, aby sme poznali páchateľov teroristického činu únosu nemeckého občana vietnamského pôvodu našim vládnym špeciálom. Chcem vedieť, ako sa získavajú desiatky miliónov vlastnou hlavou. Chcem vedieť, že nie je korupcia, keď Bašternák prenajme byt Ficovi za polovičnú cenu.

 

Nie je klientelizmus taký prežratý v našej spoločnosti, že vymrie až s generáciou? Dobrým príkladom je „všimné“ ako napríklad pol kila mrazeného kuraťa pre lekára, keď chcete adekvátnu zdravotnú starostlivosť, na ktorú máte podľa zákona tak či onak nárok.

Áno, ale kura a vajcia pre lekára by som nezazlieval. Nech sa páči! Ale tých, ktorí kradnú miliardy zo spoločnej kasy, by mali stíhať. Čo spomínate vy, sú iba pozornosti a je to tu už veky vekov, teda od socializmu. Vždy sa to považovalo skôr za znak vďačnosti. Pamätám si seriál Straty a nálezy, ktorý sme robili, hral som v ňom mladého chirurga, vtedy som mal 28 rokov. Mladý chirurg sa pýta staršieho kolegu: „Zobrali ste úplatok desať korún od tej babičky?“ Starý doktor odpovedal: „Počúvajte, pán kolega, veď by som ju urazil. Mala by pocit, že sa jej nebudem venovať. V živote by som od nej neprijal úplatok, ale keď mi donesie vajíčka a dá mi desať korún, poviem jej áno, spoľahnite sa a ona je spokojná a šťastná.“ Snažím sa vysvetliť ten rozdiel. Bonboniéry, pozornosti, fľaška... Nech sa páči! To je iba prejav vďaky.

 

Bol som zvedavý na to, či jedna generácia už nie je s takýmto podplácaním vychovaná.

Úprimne, nemalo by to tak byť.

 

Pretože v jednom bode sa to berie ako pozornosť, no boli príklady, keď už sa z pozornosti stala podmienka kvality.

Do toho by som nerád zasahoval. Predovšetkým si myslím, že lekár by mal byť inak platený. Profesie ako lekár, zdravotná sestra či učiteľ sú hlboko nedocenené. Treba si všimnúť, aké majú platy niektorí funkcionári v štátnych podnikoch; aké majú platy zdravotní pracovníci v Česku. Tým neobhajujem úplatky, len chcem povedať, že by mali byť inak ohodnotení. Ide predsa o život. To nie sú hry. Lekár zachraňuje životy. Sám som zažil niekoľko operácií, ktoré trvajú hodiny a vyžadujú si svetových špičkových odborníkov. A takí medzi našimi lekármi, chvalabohu, sú. Malo by to byť tak ohodnotené, aby nikomu ani len nenapadlo uvažovať o úplatkoch.

 

Vy ste po operáciách darovali kura alebo vajíčka?

(Smiech.) Ja na rozdiel od Petra Zajaca, ktorý odmietol ísť na detektor lži na tému korupcie, keď sa chcel dostať na Matovičovu kandidátku, s tým problém nemám. Vraj to bolo ponižujúce. Ja môžem ísť na detektor lži, pretože som sa s korupciou stretol, ale odmietol som ju. Áno, kdekomu som bol vďačný, keď pre mňa niečo urobil. Nie je korupcia, keď som vďačný niekomu, kto pre mňa niečo urobil.

 

Keď už sa rozprávame o generáciách, koho volia vaši rovesníci?

Nie je rovesník ako rovesník. (Smiech.)

 

Skúsme ináč. Z aktuálnych prieskumov vyplýva, komu by dali hlas. Pýtam sa vás, či niekto vo vašom okolí môže podať svedectvo, prečo je to tak.

Vedie Pellegrini, ktorý je Ficov hlavný spolupáchateľ. Je odchovaný na mlieku Smeru. Typický predstaviteľ ficizmu, ktorý osemnásť rokov kryl Smer a odrazu sa tvári, že spadol z Mesiaca, že je niekto nový a urobí zmenu s ďalšími spolupáchateľmi. Dôverujú mu tí, ktorí si myslia, že to za nich urobí lepšie, ako by to oni sami urobili pre seba. To je DNA komunistov. Je to princíp: „Dajte mi moc a ja to pre vás urobím.“ Títo ľudia sú niekoľko rokov zvyknutí natiahnuť ruku a ich vodca im ju podá s tým, že to za nich urobí.

Samozrejme, neurobí. Je to obyčajný volebný podvod ako celá strana Smer a jej odnož Hlas. Treba to povedať nahlas. Ale sú úspešní. Ako dobrý sobášny podvodník na súde. Je okolo neho päťdesiat žien, s ktorými sa oženil, napriek tomu polovica ho chce stále za muža, lebo je dobrý. Sú presne ako komunisti v 50. rokoch. Sľubujú, že budú pracovať pre budúcnosť, pozitívne sa pozerať dopredu, nebudú riešiť kauzy… a iné heslá, lebo sú jednoduché. Preto aj niektoré reality šou v komerčných televíziách fungujú.

 

Stále to znie ako výchova jednej generácie. Keby nezavraždili Jána Kuciaka a neprišla by následná turbulentná výmena garnitúry, zmenila by sa vláda až zrením novej generácie?

Neviem. Zabudnime na keby, toto sa udialo. S „kebyzmom“ sa nikam nedostaneme. Musíme vychádzať z toho, čo sa skutočne stalo.

 

Čo si ako exminister kultúry myslíte o posielaní umelcov k lopatám?

Presne to je to komunistické, kam to dopracovala táto ficoidná skvadra. Práca je práca! Voľakedy bola práca iba manuálna! Ja som baník, kto je viac?! Chirurg - to už nebola taká práca, lebo bol v bielom plášti. Istý diplomat sa ma raz spýtal, prečo u nás tak málo propagujeme kultúru a umenie. Veď ešte aj vo verejnoprávnych médiách máme veľmi malé percento kultúry a umenia. Bol to Francúz, kde je, samozrejme, desaťnásobne viac prezentovaný duchovný život cez umenie a kultúru.

Keď som bol vo vláde, moji kolegovia sa sťažovali, že divadlo je príliš drahé. Povedal som, že každý má takú potrebu kultúry, ako je sám kultúrny. Veď kultúra a umenie sú rovnako dôležité ako lieky, ekonomika či sociálne veci, pretože ak sa stratí alebo pretrhne táto niť, bude to stáť veľmi veľa peňazí, aby sme sa vrátili. Bohužiaľ, kultúra stále nie je v rebríčku priorít, kam nepochybne patrí. Minimálne, keby bola aspoň tam, kde je vzdelanie, pretože je jeho integrálnou súčasťou. To by si mali uvedomiť tí, ktorí rozhodujú o rozpočte. Takto iba ubližujeme sami sebe a budúcim generáciám.

Veľmi oceňujem ministra zahraničných vecí Korčoka, že verejne už niekoľkokrát povedal, že chce dostať kultúru do zahraničných vzťahov ako dôležitú súčasť budovania a rozvoja našej zahraničnopolitickej koncepcie.

 

Je problém, že si to neuvedomujú zodpovední alebo bežní ľudia? Ako napríklad obyvateľom vysvetliť, prečo je kultúra dôležitá?

Mnohým ľuďom kultúru buď zobrali, alebo málo a nepríťažlivo ponúkali. Kedysi fungovali výchovné koncerty pre deti. Kultúra by sa mala sprítomňovať a byť súčasťou duchovného života. Mali by sme sa inak starať o pamiatky; ukázať, že kultúra má hodnotu. Je dôležitá pre rozvoj duchovného sveta každého z nás. Vezmime si to aj z druhej strany. U nás máme tri opery. Keby ich štát nefinancoval, možno aj zaniknú. V Česku je ich mnohonásobne viac a o Nemecku či Francúzsku ani nehovorím. To je tiež obrazom čohosi. Čiže aj zodpovední by mali konať, ale treba robiť aj mravčiu prácu na školách. Nemali by sme deti vychovávať len v technických odboroch. Deti by mali chodiť na výstavy alebo sa venovať literatúre, poznávať ju. Mali by niečo vedieť o hudbe, samy ju tvoriť. Tvorivosť je zásadná doména.

 

Nie je práve príklad s operami bežným ľuďom trochu vzdialený? Môže totiž vzbudzovať dojem „vyššej triedy“, ďalšieho komunistického prežitku.

Financie, ktoré idú na kultúru, sú zlomkom rozpočtu. Prečo teda vytvárať rozbroje? Tá suma by im nepomohla zlepšovať život. Keď mi kedysi vo vláde povedali, že slovenské divadlo je drahé, dal som si tú námahu a vyhľadal som si, že divadlá mesta Brno majú z verejných zdrojov väčší rozpočet ako celé slovenské divadelníctvo. To je hrozné. Povedal som kolegom, že sa hanbím. Nemusí každý chodiť do opery alebo počúvať vážnu hudbu, ale prečo vzbudzovať v ľuďoch klamlivý pocit, že takéto umenie existuje na úkor jeho sociálnej úrovne?

 

Možno povedať, že predošlé vlády kultúrne degenerovali národ?

Degenerovali je možno trochu silný výraz, ale v každom prípade ho robili príliš závislým od nich. V drvivej väčšine sa tu odohrávala politická korupcia a ukazuje sa, že Ficova vláda skôr fungovala ako obchodná spoločnosť prepojená na organizovaný zločin.

 

Predošlá ministerka kultúry Laššáková oduševnene propagovala folklór na úkor akéhokoľvek moderného či iného umenia.

To robili aj komunisti. Mnohým tak sprotivili folklór. Folklór je, samozrejme, veľmi dôležitý a osobne ho milujem, ale je to stále len časť našej kultúry. Áno, naša tradícia. Úžasné. Som veľmi hrdý napríklad na to, že sa fujara dostala do zoznamu UNESCO ako predmet kultúrneho dedičstva. Ako minister kultúry som sa o to s veľkým potešením trochu zaslúžil. Nesmieme však dopustiť, aby sa javilo, že je to všetko, čo naša kultúra ponúka. Alebo vytvárať umelé poradie dôležitosti v kultúre a umení. Nie, celá kultúra je dôležitá.

 

Ľudia rozoberajú politické témy v krčme aj na kameru. Čo ich oprávňuje vyjadrovať sa k politike?

Politika je celospoločenská záležitosť. Niekedy zasahuje príliš do ľudských životov. Preto sa politizuje všade - v krčme, vo vlaku, ľudia sa stretnú na ulici a skončí sa to pri politike alebo inej „atraktívnej“ téme. Okrem toho, percentuálne som to síce neskúmal, no my v „Sedmičke“ (v jojkárskej relácii Sedem, ktorá glosuje udalosti uplynulých sedem dní - pozn. red.) riešime politiku, ale možno prevažujú práve nepolitické témy aj zo zahraničia. Ide hlavne o to, aby sme sa s nadhľadom pozreli na celospoločenské javy a rôzne kuriózne príbehy.

 

Často sa mladí ľudia stretávajú s názorom, že majú ešte príliš málo životných skúseností, aby sa k čomukoľvek vyjadrovali. Súhlasíte?

Čím viac má človek skúseností, tým sú predpoklady na zhodnotenie situácií či glosovanie väčšie. Dôležitý je aj zmysel pre humor. Naša relácia je formát, pri ktorom by sa mali ľudia usmievať, niekedy dokonca zasmiať. Nechcem tým povedať, že vek je jediným kritériom. Sú aj mladí ľudia, ktorí dokážu analyticky myslieť a vyťažiť humornú stránku z vážnej situácie, čo je v živote veľmi dôležité. Stáva sa tiež, že ten, kto má menej skúseností, ich vie prakticky oveľa lepšie využiť ako ten, kto ich má viac. Je to veľmi individuálne.

Aj sa špeciálne pripravujete? Predpokladám, že dostávate témy.

Áno, dostávame ich spravidla v utorok. Každý z nás sa nad tými témami môže zamyslieť. Môžeme zaloviť v pamäti alebo porozmýšľať, čo asi tak povedať. Máme na to dva dni, do štvrtka do rána. Potom je veľmi dôležité, aby tam boli ľudia, ktorí sa dokážu vzájomne inšpirovať. Môžem reagovať na kohokoľvek z nich alebo niekto môže reagovať na mňa. Občas sa stáva, že sa do relácie dostane viac improvizácie ako domácej prípravy. Človek niekedy šliapne aj vedľa, ale to je normálne. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale nikto nie je schopný povedať z dvanástich viet dvanásť bonmotov. To dokáže len český prezident Zeman.

 

Našli sa za tie roky ľudia, s ktorými ste si zámerne dávali „na smeč“?

Ja už som si zvykol za ten čas na zostavu, ktorá tam je. Spravidla to je Milan Lasica, Oľga Feldeková, Eňa Vacvalová, ktorá to moderuje, a Boris Farkaš namiesto Mariána Leška, poradcu prezidentky. Keďže riešime aj politické témy z domáceho prostredia, zhodnotil, že by jeho účasť nebola vhodná. Sú to ľudia, ktorí ma inšpirujú.

Je podstatné, v relácii aj divadle, aby sme sa úprimne bavili aj my. Pretože je predpoklad, že keď sa my zabávame, môžu sa baviť aj ľudia, ktorí sa na nás pozerajú. Nie je to, samozrejme, pravidlo. Môže sa stať, že herci sa zabávajú a diváci sa otravujú alebo sú nahnevaní.

Pozrite si FOTO Milana Kňažka z čias Nežnej revolúcie>>

 

Diškurz sa teraz premiestnil na sociálne siete. Veď sám ste to zažili, keď vám pre COVID-19 posielali nesmierne množstvo hejtu. Prečo nie je nová generácia glosátorov, keď majú dnes všetci názor, o ktorý sa potrebujú podeliť?

To nie je otázka na mňa. Neviem na to odpovedať. Nesledujem sociálne siete, ale možno je mladá generácia namiesto veľkých televízií práve tam. A čo sa týka tých hejtov, negatívne zozbieral pán Benčík (Ján Benčík, poslanec NR SR za stranu Za ľudí - pozn. red.), ale pozitívnych odpovedí bolo podstatne viac, takže ja si z toho nezúfam.

Svojím spôsobom som rád, že sa ľudia môžu slobodne vyjadrovať. Kedysi v roku 1989 som tak trochu riskoval, aby sme takú slobodu získali. Podarilo sa. Na druhej strane by si ľudia mali uvedomiť, že je za názor istá zodpovednosť a mala by byť aj istá úroveň základných pravidiel slušnosti. Okrem toho zodpovední by mali sledovať, či niektoré vyjadrenia nenapĺňajú paragraf šírenia xenofóbie, rasizmu a podobne, keď­že nemajú miesto v spoločnosti. Vnímam to s nadhľadom.