Vražda novinára, spolitizovaná polícia, desaťtisíce nahnevaných ľudí v uliciach a ohavný pád premiéra, ministra vnútra i policajného prezidenta. V tejto zložitej situácii sa dočasne postavil na čelo Policajného zboru SR Milan Lučanský. Verejnosť ním vôbec nebola nadšená. Lučanský nie je nový človek. Práve naopak. Je to ostrieľaný policajný bard s Černákovým „skalpom za opaskom“ a so zjazveným imidžom. Pri riešení stratégie boja proti organizovanému zločinu prichádzal do osobného kontaktu s politikmi i s obávanými členmi podsvetia. Napriek tomu alebo možno práve preto sa mu podaril malý zázrak - získať stratenú dôveru verejnosti v políciu.

Teraz sa o pozíciu najvyššieho policajného šéfa sám uchádza. S MILANOM LUČANSKÝM (50) sa rozprávala redaktorka ĽUDMILA LACKOVÁ.

Do výberového konania na policajného prezidenta sa hlásia okrem vás traja uchádzači, z toho dvoch možno považovať za „vašich“ ľudí. Ivan Ševčík pracoval na ÚBOK-u (Úrade boja proti organizovanej kriminalite) Stred pod vaším vedením a Ivana Piliara ste nedávno dosadili za krajského policajného riaditeľa v Banskej Bystrici. Dohodli ste sa s nimi na tomto postupe alebo sú naozaj presvedčení, že sú lepší ako vy?

No… moji ľudia… Ševčík momentálne pôsobí ako policajný pridelenec v Česku a asi by sa ešte chcel v zbore uplatniť. Keď ste v zahraničí, veľa vecí načerpáte a máte pocit, že by sa niektoré dali pretaviť aj na Slovensko. S Piliarom vychádzam veľmi dobre, tomu som navrhol - Nechceš to vyskúšať? Za policajného prezidenta nemusia vybrať mňa, ale nech polícii šéfuje niekto rozumný. A to on je.

 

Fakt ste sa dohodli?

Keď som videl, kto všetko chce šéfovať polícii, vravel som si, čím viac záujemcov bude, tým lepšie. Nakoniec sa ľudia, z ktorých som nemal dobrý pocit, ani neprihlásili.

V Policajnom zbore ste od roku 1989, zažili ste mnoho policajných prezidentov. Ktorého z nich ste najviac uznávali?

Žiadneho som nevnímal. Robil som si svoju robotu a bolo mi úplne jedno, či je taký, alebo hentaký. Keď som ešte robil v Žiline na krajskom riaditeľstve, zazvonil mi na stole telefón, ktosi zháňal môjho nadriadeného. Volajúci ma požiadal, aby sa mu môj šéf ozval. Už chcel položiť telefón a ja mu vravím - Počkaj, počkaj, ako sa ty voláš? Povedal mi meno, zapísal som si ho a o hodinu prišiel môj šéf. Podal som mu lístok s číslom a menom, že voľakto ho zháňal. On na mňa zrúkol - Tebe šibe, veď to volal krajský riaditeľ! Ja som sa nikdy o funkcionárov nezaujímal a už vôbec ma netrápilo, kto je policajný prezident. Keby na výberovom konaní odo mňa chceli, aby som vymenoval predchádzajúcich policajných prezidentov, asi by som pohorel. Spomenul by som si len na Gašpara, ešte na Packu a na Spišiaka.

Ktorý z vymenovaných sa vám pozdával?

Ťažko sa mi k nim vyjadruje. S jedným som sa súdil, druhého som nahradil. Radšej sa k predchodcom nebudem vyjadrovať.

Na čelo polície ste sa dostali za dramatických okolností. V akom stave ste prebrali políciu?

(Ticho.) Veľa vecí chcem zmeniť. Myslím, že tým som povedal všetko.

Čo vám prebehlo v hlave ako prvé, keď ste sa dozvedeli o vražde novinára Kuciaka?

Šiel som v aute, keď to zaznelo v správach. Ako prvé mi napadlo, že treba zistiť, či tam neboli nejakí policajti. Keď sa v poslednom období stalo niečo závažné, kde vidieť nejaký modus operandi, obyčajne sa ako páchatelia ukázali policajti. Spomeňte si na bývalého kukláča Mira Jacka a celú partiu okolo neho. Tí robili veci akého rangu! Brutálne lúpežné prepady, únosy a nakoniec zavraždili Kubašiaka. Ako biletári v bordeloch si privyrábali aktívni kukláči a bývalí policajti v maskách prepadávali banky, pošty.

Ako je to možné?

Policajti prichádzajú pri svojej práci do kontaktu s vagabundmi a niektorí sa ľahko stanú ich parťákmi. Majú tiež skreslené predstavy o tom, ako to funguje v civile. Po odchode z polície neraz ostanú bez práce alebo sa nedokážu adekvátne uplatniť. Majú pocit, že bývalých kolegov „prečúrajú“. Niekedy prerastú aj pôvodných zločincov a postavia sa na čelo skupiny. Ešte za ministra Palka jeden policajt povedal, že keď policajtov nezaplatí štát, zaplatí ich druhá strana.

Prehupnutie na stranu zločinu predsa nie je otázka zaplatenia, výšky platu, ale charakteru, morálky.

Súhlasím, že to je otázka morálky. Ale každý je so svojím platom nastavený na istý štandard, na krku má hypotéku a ak príde o prácu, nastáva krízová situácia. Určite viac prechádzajú na druhú stranu policajti, ktorí majú takéto sklony. Tí si neraz sami podávajú žiadosť na odchod do civilu práve pre hroziace disciplinárne postihy.

V prípade Kuciak sa medzi podozrivých dostal dokonca vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar ako ten, kto dal novinára lustrovať.

To je predmetom vyšetrovania. K tomu sa nebudem vyjadrovať.

Ste teraz s Gašparom v kontakte?

V žiadnom. Aj v minulosti som s Tiborom vychádzal len ako podriadený s nadriadeným. V poslednom čase sme sa raz náhodne stretli v reštaurácii. Pýtal sa, prečo sa u neho nezastavím, že mi môže poradiť, pomôcť. Odpovedal som, že mi dáko nenapadá, v čom by mi mohol poradiť.

Milan Lučanský: Keď sa v poslednom čase stalo niečo závažné, obyčajne sa ako páchatelia ukázali policajti.
Milan Lučanský: Keď sa v poslednom čase stalo niečo závažné, obyčajne sa ako páchatelia ukázali policajti.
Zdroj: MATEJ KALINA

Vyšetrovanie vraždy novinára sprevádza masívna medializácia každého úkonu, čo možno považovať za nový fenomén. Prezradený bol dokonca aj utajený svedok.

Pri vyšetrovaní zločinov deväťdesiatych rokov veľa ľudí povedalo - Ja viem, ale nepoviem, lebo sa bojím. Preto bol prijatý inštitút utajeného a chráneného svedka. Lebo svedok môže aj zmiznúť. V Amerike s tým majú bohaté skúsenosti. Robil som veľa prípadov, kde utajení svedkovia pomohli usvedčiť páchateľov. Ak sa ich identita prezradila, skrývali sme ich kdekade na rôznych chatách, v zahraničí. Teraz je tento inštitút úplne podkopaný. Možno sa stane podobná vražda a svedok odmietne spolupracovať. Čo mu potom policajti ponúknu? Aby sa stal utajeným svedkom? A čo mu odpovedia, keď im pripomenie, ako dopadol Peter Tóth?!

Vidíte toto vyšetrovanie v priamom prenose ako komplikáciu pre budúce prípady?

Presne tak. Verejnosť má právo dozvedieť sa, čo všetko sa v súvislosti s vraždou novinára dialo. Ale až po uzavretí kauzy. Podľa mňa pre úspešné uzavretie vraždy Kuciaka a Kušnírovej neprospieva ani to, keď sa rozoberá, čo kto povedal, čo nepovedal. Odrádzame ľudí, ktorí možno ešte čosi o Kuciakovej vražde vedia, ale váhajú, či ísť vypovedať. Prídu na políciu a na druhý deň to bude v každých novinách.

Už aj mnohonásobný vrah Černák sa inšpiroval týmto prístupom. Na jeho facebookovej stránke bolo zverejnené video z konfrontácie medzi ním a bosom Lališom.

Mrzí ma, že veci zo spisov unikajú. Marí sa tým vyšetrovanie. Koč-ner zatiaľ nevypovedá, ale všetko o spise vie z médií. Aj ďalší ľudia. Čudujem sa vyšetrovateľovi, že to dopustí. Na súde sa budú pýtať, na základe čoho vypovedáte toto a toto. A oni povedia - lebo to bolo vtedy a vtedy medializované. A už to súd nebude môcť brať ako dôkaz.

Môže byť medializácia súčasťou taktiky vyšetrovania?

V tomto prípade neviem. Nestarám sa do práce vyšetrovacieho tímu. Nevstupujem do toho, aby som nebol obvinený, že niečo krútim. Zástupca poškodených Daniel Lipšic hovorí, že majú zvolenú taktiku a že je to dobrá taktika. Držím palce, nech im vyjde. Len ma zaráža, že podľa Lipšica v tomto prípade treba verejnosť informovať, ale v prípade výsluchu Kisku sa k vydieraniu vyjadrovať nechcel, aby nedal druhej strane možnosť pripraviť sa na výsluch a zvoliť si správnu obhajobu. To selektívne delenie sa mi nepáči. Informácie zo spisu sa zneužívajú na politické ciele a zvyšovanie preferencií.

Existujú mechanizmy, ako únikom zabrániť, alebo treba prijať nové predpisy?

Mechanizmy sú, len ich treba využívať. Prokurátor by mal byť nespokojný, keď informácie unikajú. Mal by povedať - Pán vyšetrovateľ, dohodneme sa na tom, že nebudete podávať žiadne informácie. To je jedno, či je to pre poškodenú, či ktorú stranu. Ak im dovolíte nazrieť do spisu, tak len pre veci, ktorých prezradenie nemôže zmariť vyšetrovanie. Predsa nie je možné, aby si zástupca poškodených prečítal návrhy domových prehliadok, ktoré budú vykonané zajtra. Keď sme riešili Černáka, tiež tam bola kopa advokátov. Nazrieť sme im dovolili len do pomocného spisu, kde nenašli veci, ktorých odhalenie by skomplikovalo usvedčenie páchateľov.

Tie mechanizmy sú v rukách vyšetrovateľa?

Jasné. On povie - odmietam, nedám. Dotyčný sa môže sťažovať prokurátorovi a ten rozhodne, či je sťažnosť oprávnená.

Máte bohaté skúsenosti s odhaľovaním organizovaného zločinu, do doživotného väzenia ste dostali Mikuláša Černáka. V čom bolo špecifické vyšetrovanie jeho zločinov?

Nemohli sme to robiť ako v Taliansku, kde na základe výpovede jedného človeka odsúdia desať mafiánov. Keby bol proti Černákovi ochotný vypovedať len jeden černákovec, garantujem vám, že vtedy by polovica Bratislavy Černákovi dosvedčila, že v inkriminovanom čase na mieste činu nemohol byť. My sme najprv získali výpoveď Kaštana a postupne sa proti Mikimu odvážili vypovedať ďalší bývalí členovia jeho skupiny. Nemohli sme naraz riešiť ani všetky vraždy. Boli ich desiatky a nás tlačil čas. Černák bol len vo väzbe, hrozilo, že sa dostane von. Neostávalo mi iné, len povedať - zatiaľ dosť. Musíme poriadne pripraviť dôkazy tak, aby bolo možné Černáka čo najskôr odsúdiť na doživotie, až potom sa môžeme vrátiť k ostatným zločinom, ktoré spáchal.

V roku 2010 ste sa stretli s bosom mafiánskej skupiny skutočných šialencov Ľudovítom Sátorom. Prečo sa policajt vyberie na schôdzku so zločincom hľadaným desať rokov?

Na Sátorovi sa vybíjali mnohí policajti, nevedeli ho dostať. Ja som jeho skupinu neriešil, región Dunajskej Stredy som ani nepoznal. Ale dostali sme informáciu, že Sátor sa chce stretnúť so mnou. Povedal som si - super. Však Sátora nikto už roky nevidel. Nevedeli sme, ako vyzerá, nemali sme jeho aktuálnu fotku. Hovorilo sa, že má plastiku, vlasiská ako yeti. Nakontaktoval som sa na jeho ľudí, konkrétne na Kádára a s ním sme cez e-mail dohodli stretnutie. Dúfal som, že my Sátora chytíme.

So Sátorom ste sa stretli v Maďarsku. Museli ste vedieť, že na území cudzieho štátu ho zatknúť nemôžete.

Pôvodne sme sa mali stretnúť v Komárne. Prišiel som pred Tesco a tam mi Kádár oznámil, že Sátor má obavu, miesto stretnutia zmenil na Györ. Povedal som, že kašlem na to, idem preč. Kádár, že nech ešte vydržím, on zistí, čo na to Sátor, a o pol hodiny sa vrátil s tým, že Sátor je na druhej strane mosta v Komárome. Ak chcem, nech tam idem s ním. Nedalo mi to. Na slovenskej strane som nechal pištoľ a prešiel som za hranicu. Ja som taký. Neriešil som, čo sa stane, aj keď ma upozorňovali, že riskujem. Okolo Sátora chodí Čonty a ďalší magori. Ak budú nadrogovaní, nebudú uvažovať racionálne. Sú to psychopati.

Máte rád adrenalín?

Nemám. Ale kto mal ísť za Sátorom, ak nie policajt? Mal som povedať, že nič o tom nechcem vedieť a ísť preč? Na tom stretnutí som sa so Sátorom dohodol, že bude vypovedať. Bol ochotný priznať sa. Vedel, že to je jediná možnosť, ak chce prežiť. V tom čase sa už bál vlastných ľudí. Keby ma nechali robiť ďalej, mohlo všetko inak dopadnúť.

Čo tým myslíte?

Krátko po mojom stretnutí so Sátorom boli voľby, zmenili sa politické sily a ja som musel ísť do civilu. Kádár nelenil, Sátora odstránili skôr, ako som sa k polícii vrátil. Sátor chcel spolupracovať len so mnou. Vedel o Kaštanovom svedectve proti Černákovi a z toho usúdil, že asi nebudem krivák. Poznal spôsob mojej práce na Úrade boja proti organizovanej kriminalite v Banskej Bystrici. Nemal som meno iba medzi policajtmi, ale aj medzi zločincami. Raz sme odpočúvali telefón jedného darebáka. Keď sme ho zavreli, jeho žena volala advokátovi, že potrebujú obhajobu, lebo manžela obvinili z vydierania. On že dobre, nech si pripraví päťstotisíc slovenských korún a ona, že nie je problém, muž jej nechal peniaze. A kam to mám prísť? - pýtal sa advokát. No do Bystrice. Advokát zdúpnel : To robí Bystrica? Ježišmaria, pani, to bude milión. Na Bystricu päťstotisíc nestačí. Keby ma nechali robiť, Kádára by sme stiahli z obehu, lebo on by nesúhlasil so Sátorovým priznaním, a Sátor by sa sám prišiel prihlásiť. Mohol byť nažive a štyridsať vrážd už možno mohlo byť odhalených.

Tak, ako ste vy museli odísť pri istej konštalácii politických síl, ďalšia skupina skúsených policajtov zase odchádza vtedy, keď sa vy k polícii vraciate. Vnímam to ako vojnu medzi policajtmi, z ktorej profituje najmä organizovaný zločin. Vždy ostanú niektoré závažné kauzy nedotiahnuté. Čo sa s tým dá spraviť?

To sa opýtajte politikov.

Mohol by to zmeniť nejaký zákon?

Máme zákon proti korupcii aj asi najpodrobnejší zákon o verejnom obstarávaní v Európe. A čo sa sa zmenilo?! Najprv musí spoločnosť vyspieť. Nič iné nám nepomôže. 

 

Mohlo by vás zaujímať: