Tip na článok
Opäť slobodne: Divadlo Štúdio tanca oslavuje v týchto dňoch dvadsať rokov svojej existencie. Dnes tvorí opäť slobodne.

Zuzana Ďuricová-Hájková: Modlím sa za Kotlebu a jeho dušu

Slováci ešte stále nie sú vyrovnaní s tým, že chlap tanečník nemusí byť divný, hovorí po dvadsiatich rokoch na scéne riaditeľka Divadla Štúdio tanca a dnes už i občianska aktivistka Zuzana Ďuricová-Hájková.

Je rodená Bratislavčanka. Vyštudovala choreografiu na Vysokej škole múzických umení a v roku 1996 prijala ponuku šéfovať baletnému súboru Štátnej opery v Banskej Bystrici. Rozhodnutie to nebolo jednoduché. Predsa len, odísť z hlavného mesta s množstvom príležitostí na stredné Slovensko, kde v tom čase o kultúrnom vyžití nemohla byť ani reč, si žiadalo možno aj istú dávku odvahy. No, ako dnes hovorí, vďaka tomu si v roku 1998 splnila svoj sen založiť tanečné divadlo. Hoci počas jeho dvadsaťročnej existencie zažila veru kadečo, pri spomienke na obdobie nie tak dávne má ešte dnes nepríjemné zimomriavky. Nečudo, pred pár mesiacmi divadlu tanca reálne hrozil koniec. Nepáčilo sa totiž bývalému banskobystrickému županovi Marianovi Kotlebovi.

„Ľudia žili v strachu. Nikdy by mi nenapadlo, že také čosi je v demokratickej krajine vôbec možné,“ prezradila ZUZANA ĎURICOVÁ-HÁJKOVÁ (55) v rozhovore s Janou Šimíčkovou.

Lepšie sa vám dýcha?

No pravdaže! Dýcha, spáva, chodí do práce. Všetko.

Ako ste prežívali župné voľby v roku 2017?

Bytostne. Vedela som, že je to buď, alebo. Vtedy už zo mňa bola zanietená občianska aktivistka bojujúca proti akémukoľvek prejavu neonacizmu a rasizmu.

Vášmu divadlu šlo o existenciu, pretože jedným z predvolebných sľubov Mariana Kotlebu bolo, že vás zruší a 20. výročie by ste tak možno už neoslávili.

Jedna časť môjho ja nikdy nepochybovala o tom, že budeme oslavovať 20. výročie. Samozrejme, že som sa v živote naučila zvládať aj negatívne situácie, to znamená, že zároveň som sa vnútorne pripravovala na to, že bude koniec. Napriek všetkému sme sa na 20. výročie pripravovali bez ohľadu na to, čo sa dialo.

Prečo si podľa vás Kotleba zobral medzi prvými na paškál práve Divadlo Štúdio tanca?

Neviem si to vysvetliť. Veľa ľudí sa na to pýtalo, sú na to rozličné názory, teórie. Táto vec, prečo práve my, zostáva stále zastretá. Raz sa to po­dľa mňa ukáže.

Čo si myslíte vy osobne? Nerozumie umeniu, považuje ho z nejakého dôvodu za hrozbu, je podľa neho zbytočné?

Prikláňam sa skôr k verzii, že tieto typy ľudí cítia v umelcoch nežiaducu slobodu, slobodu prejavu, slobodu konania a to ich hneď dráždi. Mocenskú silu chcú využiť na to, že to zrovnajú. Sú to proste typy, ktoré majú radi mocenské štruktúry a najmä poslúchanie. Umenie a umelci do toho nepasujú. Navyše, tanec je stále oblasťou v umení, ktorá má najkratšiu tradíciu. Ani v edukačných rovinách tanec nenájdete. Deti sa naučia niečo o divadle, o činohre, o hudbe, ale o tanci ako o žánri, ktorým môže vznikať nejaký divadelný tvar, nie. Stále je to niečo, čo vyvoláva veľa otázok, a preto sa tam dá podsunúť aj veľa rôznych falošných správ. Nehovoriac o základnej otázke, s ktorou nie sú Slováci vyrovnaní, že chlap, ktorý sa venuje tanečnému umeniu profesionálne, musí byť zaručene divný.

Veľa ľudí si stále nevie predstaviť ani to, že tancom sa dá skutočne živiť.

Treba zdôrazniť, že to vôbec nie je jednoduché. Naše divadlo sa už dlhodobo snaží vypĺňať edukačnú medzeru v súvislosti s tancom. Vysvetľujeme, že tanec skutočne môže byť zamestnanie. Nejde len o to, že tanečník niekde príde, zatancuje a zoberie peniaze. Musí trénovať, starať sa o svoje fyzično, ale aj o svoju hlavu, aby dobre rozumel, čo od neho choreograf chce. Musí byť vynikajúcim nástrojom v rukách iného umelca, ale zároveň nesmie stratiť vlastnú identitu, lebo by nebol presvedčivý vo svojom umeleckom výkone. To všetko stále vysvetľujeme. Pracujeme na základných, stredných, no i materských školách, máme vlastné kurzy.

Kedy ste začali vnímať, že Marian Kotleba je skutočná hrozba?

Mala som dva silné okamihy. Prvý bol tesne po voľbách do vyšších územných celkov (VÚC) v roku 2013, keď on ako predstaviteľ strany, ktorú reprezentoval, zvíťazil. Pocítila som vtedy mrazivý závan. Pamätám sa na to veľmi dobre, bolo to doma po zverejnení výsledkov. Potom sa ten pocit rozplynul v bežnom živote, dlho sme pracovali ďalej, nič sa nedialo, aj keď nejaké náznaky a výpady proti nám boli hneď po nastúpení Kotlebu do funkcie. Už na prvom alebo druhom zastupiteľstve sa napríklad pýtal, načo je také tanečné divadlo.

Ako ste na to reagovali?

Obligátne. Pripravili sme materiály, čísla, že ak teda nevie, na čo sme, predstavíme sa a všetko mu vysvetlíme. Lenže to nešlo. Nikto s nami nebol ochotný rokovať ani hovoriť. Nechali sme to preto tak.

Zuzana Ďuricová-Hájková: Modlím sa aj za Kotlebu, za jeho dušu. Kto pracuje s týmito vecami, vie, ako veľmi vedia oslabiť zlo.
Zuzana Ďuricová-Hájková: Modlím sa aj za Kotlebu, za jeho dušu. Kto pracuje s týmito vecami, vie, ako veľmi vedia oslabiť zlo.
Dávid Duducz

Spomínali ste aj druhý silný moment, keď ste zistili, že Kotleba je problém.

Áno, bolo to tesne pred zrušením medzinárodného festivalu v roku 2015. Bolo to zvláštne obdobie, lebo v divadle sme už začali čerpať letné dovolenky. V práci boli možno dvaja-traja zamestnanci. Ja v tom čase, teda začiatkom júla, plánujem ďalšiu sezónu a finišujem s prípravou festivalu, ktorý býva na jeseň. Na stole mi aj v roku 2015 ležali zmluvy so zahraničnými skupinami a umelcami, ktoré čakali na môj podpis. Vtedy som sa pozastavila nad tým, že inokedy už máme na účte peniaze, lebo festival nerobíme skôr, kým nezískame prostriedky a nevieme, kto nás akou sumou podporí, a teraz nič. Nevedela som, kde to viazne.

To bolo v čase, keď ste už vedeli, že ministerstvo kultúry vám peniaze schválilo?

Áno, my sme už dávno vedeli, že ministerstvo nám prostriedky odkleplo, ale postup bol taký, že od zverejnenia sa ešte dejú nejaké administratívne úkony - rezort zasiela zmluvu na samosprávny kraj, teda nášmu zriaďovateľovi, ktorý až následne podpisoval zmluvu s nami.

Prečo neposielalo ministerstvo peniaze rovno vám?

VÚC to zaviedol dávno. Podľa všetkého vedenie kraja chcelo mať všetko pod kontrolou, chcelo vedieť o finančných tokoch.

Vám však peniaze v roku 2015 neprišli a kraj vás ani nevyzval na podpis zmluvy.

Presne tak. Preto som zdvihla telefón a zavolala na daný odbor človeku, ktorý mal kultúru na starosti. Ten začal do telefónu habkať. To bol okamih, keď sa mi zježili vlasy na zátylku. Vedela som, že to nebude v poriadku. Jediné, na čo sa zmohol, bolo, aby sme sa osobne stretli. Nie však na pôde samosprávneho kraja, ale kdesi na káve.

Vysvetlil vám, prečo chcel túto záležitosť preberať v kaviarni?

Nie, ale podľa mňa sa bál. Všetci sa báli, pretvarovali a prispôsobovali. Bolo to zvláštne. Ja som to najskôr odmietla, ale keď som nad tým porozmýšľala, prišlo mi zle. Mala som pocit, že sa na nás niečo rúti. Preto som bola ochotná ísť aj mimo úradu. On mi vtedy v kaviarni povedal, že Kotleba zmluvy nepodpísal a že to vyzerá tak, že ich podpísať ani nechce.

Ani župan vám neoznámil, že nepodpíše ministerstvom schválené a poslané peniaze na medzinárodný festival?

On nikdy nič neoznamoval! Takto skončili u neho nepodpísané desiatky zmlúv. Nedal k nim žiadne vyjadrenie. My sme neboli jediní. Bolo to iks ďalších inštitúcií, škôl, ktoré to ani nepovedali, lebo sa báli.

Báli sa povedať, že nedostali to, na čo mali nárok? Zvláštne sa to počúva v demokratickej krajine.

Viete, tu bola taká situácia, že som sa im ani nečudovala. Vedela som sa do tých ľudí vcítiť, lebo ja sama som bola veľmi šokovaná. Veď nefungovali základné demokratické kroky - nikto vám nedvíhal telefón, nedostávali ste žiadne odpovede na oficiálne otázky, na maily, na listy. Vtedy fakt neviete, čo máte robiť.

Čo nasledovalo po stretnutí v kaviarni?

Moja časť toho príbehu sa skončila tým, že som si išla sadnúť na vrátnicu Úradu Banskobystrického samosprávneho kraja. Bo to môj osobný protest. Sedela som tam dva dni. Všetci ma videli, chodili okolo mňa a ja som každému vysvetľovala, že som pripravená tam sedieť dovtedy, kým sa so mnou nestretne niekto kompetentný.

Dosiahli ste tým niečo?

Napokon ma prijal vtedajší riaditeľ úradu Milan Uhrík. Už to jednoducho nevydržal. Sľúbil mi nápravu. Povedal, že sa s „Marianom“ porozpráva a dohovorí mu. Presne tak to povedal, že Kotlebovi dohovorí. Potom som sa vrátila do divadla a dúfala som, že sa všetko vyrieši.

Aký ste mali z Uhríka pocit ?

Práveže nie zlý. On sa vtedy ešte nevedel vyjadrovať, mal slovník obyčajného chalaniska. Mal ďaleko od toho, aby som mala pocit, že sa rozprávam s riaditeľom úradu. Ale vypočul ma, dal si to všetko vysvetliť a ukázať. No a stretnutie sme skončili s tým, že „dohovorí Marianovi“. Tak som si povedala fajn, dobre. Teraz sa už na tom smejem, ale vtedy… Nebolo to jednoduché. No ja som mu verila. Tým sa to však skončilo. Už sa mi nikto nikdy neozval, nezdvihol telefón, neodpovedal na maily. Za­vreli sa dvere a bodka. Takto nejako prešli asi tri týždne a my sme začiatkom augusta museli festival zrušiť. Bol koniec. Bol to stav obrovského šoku, až paralýzy.

Nenapadlo vám záležitosť medializovať? Ak by sa o probléme začalo hovoriť skôr, možno by sa dalo všetko zvrátiť.

My sme dovtedy s médiami nikdy takéto záležitosti riešiť nemuseli, boli sme v novej situácii. Preto sme zvolili oficiálnu cestu komunikácie s partnermi festivalu a vyjadrenia na divadelný web. De facto túto oficiálnu komunikáciu podchytili médiá, ktoré všetko rozpútali. Kotleba potom musel skoncipovať prvé vyjadrenie na tému zrušeného festivalu, pričom uviedol, že festival je taký a onaký, ba až dekadentný. Jednoducho klamal a my sme museli reagovať. To, čo nastalo potom, neexistovalo ani v mojej fantázii.

Marian Kotleba v snahe očierniť vás spomenul dokonca mŕtvu umelkyňu, ktorá vraj zomrela vo vašom divadle, pričom to tak vôbec nebolo.

Veď práve! To nebola mŕtva umelkyňa! To bola divadelná postava! To akoby povedal, že v našom divadle zomrel Rómeo a Júlia, pričom to vydával za reálne úmrtia! Ibaže on použil postavu z inscenácie z dvadsiateho storočia. Viete, bežní ľudia nemajú ako vedieť, že Francesca Woodman, ktorú spomenul Kotleba, nebola členkou nášho súboru, ale americká fotografka, ktorá sa narodila kedysi v päťdesiatych rokoch a zomrela v roku 1983. Po smrti sa stala predlohou divadelnej inscenácie, ktorú u nás zahrala oceňovaná slovenská umelkyňa Sláva Daubnerová.

Dá sa povedať, že obdobie Mariana Kotlebu bolo najhorším v dvadsaťročnej histórii divadla?

Určite sa dá povedať, že toto obdobie bolo jedno z najťažších, ale zároveň najvzácnejších pre osobnostný rast. Boj s Kotlebom z nás umelcov urobil občianskych aktivistov, ktorí donekonečna chodili na diskusie a vysvetľovali, že to, čo robí, je nebezpečné a zlé. Kotleba určite nečakal, že to takto uchopíme. Naše divadlo sa v tomto procese preformovalo na veľmi silné divadlo, keďže prežilo útok organizovaného zla.

Čo vás v pozícii občianskej aktivistky prekvapilo?

V podstate nič zásadné, ale musela som uznať, že komunizmus z nás vybil schopnosť byť rozumovo sebestačnými a že sa to generačne prenáša. Vždy si len pošomreme, no nič neurobíme. Druhá vec je, že nejdeme do hĺbky. Prijmeme prvé, čo nám kto povie, a nepreveríme si, či je to fakt. Funguje to na všetkých úrovniach, u mladých ľudí aj u ľudí v krčme či na internete.

Sklamal vás v tom čase niekto?

Samozrejme. S odstupom času to chápem. Ľudia sa báli, nevedeli, čo sa vlastne deje.

Podľa mňa si veľa ľudí myslelo, že Kotleba má pravdu. Viete, teraz mám na to všetko už iný pohľad, som vlastne vďačná za tú éru, lebo to obdobie ma toľko naučilo. Naozaj ma posilnilo.

Mali ste strach trebárs z jeho priaznivcov?

Strach okolo mňa krúžil, napríklad každé ráno chodievam okolo našej vitríny v meste a tá bola permanentne rozbitá. Bolo vidno, že agresia sa vybíjala, a potom človeku, samozrejme, napadnú všelijaké veci. Stalo sa mi aj to, že pod mojimi oknami v práci pravidelne stávalo auto, odkiaľ na mňa hľadel nejaký muž. Ja som však tieto veci nechcela prijímať. Som veriaci človek a vtedy som sa modlievala naozaj stále. Robím to aj teraz. Modlím sa aj za Kotlebu, za jeho dušu. Kto pracuje s týmito vecami, vie, ako veľmi vedia oslabiť zlo.

Ako sa obdobie, keď ste museli o existenciu bojovať s bývalým županom, prejavilo na umeleckej tvorbe divadla?

Úprimne poviem, že s príchodom Kotlebu sme sa naštartovali novým spôsobom. Prišli nové myšlienky, nové nápady, vznikli tri silné predstavenia, ktorými sme reagovali na ťažké časy. Dnes už tvoríme opäť slobodne.

Divadlo Štúdio tanca vzniklo ako prvé svojho druhu na Slovensku a ešte aj dnes jediným takým zostalo. Ako si k vám hľadal cestu divák a najmä v Banskej Bystrici?

Je to zvláštne, ale v čase nášho vzniku, nejakým Božím vedením, sme diváka hľadať vôbec nemuseli. On si nás našiel sám. Ľudia vtedy po tomto žánri umenia doslova bažili. Až po úspešnom prvom období nastala zmena, že sme už museli na divákovi pracovať.

Čo to znamená?

Banská Bystrica bola v tom čase pre mnohých akýmsi prechodným mestom, kde bolo napríklad veľa vysokoškolákov. Keď sme nejakých ľudí získali, oni zase odišli. Museli sme si preto vychovať ďalších divákov, až sa z toho stal akýsi cyklus. Ale dnes, na rozdiel od začiatkov, nás navštevuje veľa ľudí, ktorí v Banskej Bystrici žijú. Chodiť k nám sa naučili celé rodiny. Ale to prvé obdobie bolo skvelé.

Vedeli ste si ten boom v tom čase vysvetliť?

Možno to bolo spôsobené tým, že v Banskej Bystrici v tom čase nič iné nebolo. Bola tam len silná tradícia folklórneho tanca a to bolo v podstate všetko. Ľudia zrejme bažili po niečom novom.

Čo pre vás tanec znamená? Kedy ste si uvedomili, že sa mu chcete venovať profesionálne?

Ja som vlastne vždy chcela byť choreografka, nie tanečnica. V čase dospievania som nevedela, že to, čomu sa chcem venovať, je choreografia. Nejakým zvláštnym spôsobom, bez toho, aby som o tanci niečo vedela, som na strednej škole začala formovať spolužiakov do súboru, s ktorým som robila čísla a vedela som ich pre to nad­chnúť. Chodila som zároveň do kultúrneho domu, kde vyučovala jazz-balet jedna dievčina z USA, čo dodnes nechápem, ako sa čosi také mohlo za komunizmu stať. Ja som sa na jej kurzy prihlásila a veľmi ma to bavilo. Následne som si začala sama vymýšľať prvky moderného tanca. Rodičia ma rýchlo zorientovali, že to, čo robím, je vlastne choreografia, ktorá sa dá študovať na vysokej škole, takže som sa nasmerovala tam.

Ak je niekto choreograf, nemusí byť hneď aj dobrý tanečník.

Je dobré, keď je choreograf aj dobrý tanečník, ale určite neexistuje žiadne pravidlo, že ak je niekto vynikajúci tanečník, je aj vynikajúci choreograf či naopak.

Ako vzniká tanečná choreografia? Ako fungujete vy osobne? Keď tvoríte choreografiu, robíte ju pre konkrétnu osobu tanečníka alebo je prvá myšlienka, ktorú chcete choreografiou cez tanečníka vypovedať?

Môže to byť rôzne. Konkrétne u mňa je to tak, že prvý je motív nejakej novej výpovede, niečo, čo chcem tancom povedať. Potom sa mi dielo začne vizualizovať, ako by to mohlo vyzerať, a, áno, vidím konkrétnych tanečníkov. Potom oslovujem hudobného skladateľa, pretože my sme autorské divadlo, takže vždy vzniká aj nová hudobná kompozícia, a väčšinou priberiem ešte niekoho za výtvarnú stránku. Nasleduje realizačná fáza - teda ako pohyb vyzerá v práci s tanečníkmi.

Čiže nositeľmi vašej výpovede.

Áno, musia mi porozumieť, vediem ich k tomu.

Je náročné navzájom sa zladiť?

Ja to mám rada, pre mňa to náročné nie je, ale pre nich občas určite áno. (Smiech.) Ale keď robíte dlhodobo so súborom, tak sa už poznáte, viete, čo komu vyhovuje. Takže už požívam ich dôveru, preto sa mi vložia do rúk a čakajú, ako konkrétny stav poskladám. Napríklad vediem tanečníka k tomu, aby znázornil niečo, čo je medzi hmyzom ucholakom a chlapom úchylákom. On sa vo svojom prejave musí zmeniť z chrobáka ucholaka na muža a ten je úchylák. Divák musí presne vidieť, kedy sa to zmení a o čo ide.

Choreografie v Divadle Štúdio tanca sú len vo vašich rukách?

Momentálne u nás tvoria aj traja mladí šikovní choreografi, ktorí pripravili projekt k 20. výročiu divadla.

Dajme si na záver trochu výročnej štatistiky.

(Smiech.) Počas dvadsiatich rokov nás navštívilo 113-tisíc divákov, pripravili sme 52 autorských inscenácií, účinkovali sme v 16 štátoch Európy a Ázie - v niektorých opätovne - a okrem našej domácej scény v Banskej Bystrici sme hrali v 46 mestách a mestečkách Slovenska, takisto opakovane.

VIDEO Plus 7 Dní