Peter Getting

Takúto prednášku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ešte asi nemali. Fakty, ktoré sa učíme na základných a stredných školách a na ktorých stojí naše vnímanie histórie, sa menia od základov. Neprichádza s tým však žiadny nový unikátny objav vykopaný z hĺbky zeme či nájdený rukopis. Zemetrasenie prináša DNA. Presnejšie, archeogenetika. Na Slovensku sa jej venuje vedec MARIAN BALDOVIČ (38) z Katedry molekulárnej biológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského. Je zatiaľ jediným archeogenetikom na Slovensku, a teda uplatňuje poznatky získané metódami molekulárnej biológie a analýzou DNA pri riešení otázok histórie. Rozprával sa s ním náš redaktor Peter GETTING.

Prečo je exaktne dokázané, že už neplatia mýty, ktorým sme verili a na ktorých stáli zvrátené rasové ideológie aj to, že DNA vši prezrádza, kedy sme sa začali obliekať, priblížil v rozhovore s PETROM GETTINGOM.

Naše poznatky o minulosti prepisuje DNA. V DNA abecede sa nachádzajú tri miliardy písmen - prirovnali ste to k tomu, akoby bola dĺžka celého Dunaja vyjadrená v milimetroch. Ako môžu vedci vôbec čítať také množstvo údajov?

Napriek nepredstaviteľnému pokroku v oblasti analýzy genómov v posledných rokoch je to stále pomerne náročná záležitosť. Predovšetkým preto, že najnovšie zariadenia síce dokážu rýchlo analyzovať vzorky DNA, ale generujú pritom obrovské množstvo dát, z ktorých nie je jednoduché získať relevantné informácie. Počítačové algoritmy, ktoré sa v tejto oblasti využívajú, dokážu úžasné veci, ale stále sú vo vývoji a „nestíhajú“ alebo niekedy ešte ani nevedia analyzovať všetko, čo by sme od nich chceli.

Molekula DNA sa zobrazuje ako špirála. Rozumiete pocitom verejnosti a zmätenosti, že poznanie o nás samých má prinášať niečo také malé, že to vidieť len pod silným mikroskopom? Naozaj sa v našej DNA nachádza celý ľudský príbeh?

Molekula DNA - okrem toho, že je to chemická látka - je vďaka svojej štruktúre predovšetkým nositeľkou informácie. Dalo by sa to prirovnať k digitálnej informácii - nezaberá prakticky žiadny priestor a pritom môže obsahovať napríklad projekt na zostrojenie najsilnejšej rakety. Ľudskú DNA by sme mohli prirovnať k receptu „ako vyrobiť človeka“, pričom v tomto prirovnaní by „kuchyňou“ bola bunka. DNA má jednu veľmi dôležitú vlastnosť, a to, že sa mení v čase pri prenose z generácie na generáciu, zmeny nastávajú s malou a konštantnou pravdepodobnosťou. To spolu s údajmi o prenose DNA medzi ľudskými populáciami sveta umožňuje rekonštruovať, čo z tých zmien je pôvodné, staršie, a čo odvodené, mladšie, takisto odkiaľ to pochádza.

Uvádzate, že až neuveriteľných 99,9 percenta DNA je u všetkých dnešných ľudí na celej planéte rovnakých - líšime sa len jedným jediným promile. To je dokonalé vyvrátenie všetkých rasových predsudkov, ktoré si ľudia navymýšľali. Nie?

Áno. A je to spôsobené najmä tým, že sme ako druh vznikli len nedávno, navyše expanziou z malej populácie. Keby sme do porovnania vzali len populácie mimo Afriky, rozdielov by bolo ešte menej.

Najväčšia variabilita DNA sa teda nachádza v Afrike?

Áno. Drvivá väčšina rozdielov medzi nami sa nenachádza v kódujúcej časti, a teda nemá takmer žiadny vplyv na to, akí sme. Naopak, niekedy aj veľmi malý počet zmien - mutácií, v extrémnom prípade dokonca aj jediná zámena písmenka v DNA abecede môže znamenať dramatický efekt na to, ako vyzeráme. To sa však týka skôr ochorení, pretože niečo pokaziť so závažným efektom je jednoduchšie, ako prerobiť to na niečo iné a stále rovnako funkčné. Neopodstatnenosť rasových predsudkov bola vyvrátená ešte pred obdobím rozmachu vo výskume DNA, no získané údaje potvrdili, že rozdiely medzi populáciami rôznych regiónov sveta sú z pohľadu celkovej ľudskej DNA skoro až zanedbateľné.

Takže aj veda potvrdila nevedeckosť rasizmu?

Navyše platí, že prevažná časť variability DNA sa nachádza v rámci populácie a nie medzi populáciami, teda rozdiely sú väčšie medzi jednotlivcami ako medzi populáciami. Na základe príslušnosti človeka k rase či etniku teda nie je možné spoľahlivo predikovať znaky v jeho genóme, nehovoriac o jeho vlastnostiach, ktoré s tým súvisia.

Kedy vznikol moderný človek? Aké je datovanie jeho veku podľa DNA?

Odhady sa rôznia s pribúdajúcimi nálezmi a ich DNA sekvenciami. Datovanie vychádza najmä z takzvanej mitochondriálnej Evy a Y-chromozómového Adama, čo sú spoloční predkovia všetkých dnes žijúcich ľudí na celom svete. Mitochondriálna DNA sa dedí po matke, chromozóm Y zasa po otcovi. Odhady sa pohybujú medzi 160- až 300-tisíc rokmi pri Adamovi a 100- až 170-tisíc rokmi pri Eve. Z evolučného pohľadu je to okamih a na základe variability DNA vo svete vieme povedať, že títo predkovia žili v Afrike. Tieto dva fakty znamenajú, že náš druh vznikol raz, na podklade afrických populácií, a nie viackrát nezávisle od podkladu rôznych populácií iných druhov, ktoré už boli v tom čase čiastočne rozšírené po svete.

DNA teda jednoznačne preukázala, že všetci dnešní ľudia pochádzajú z Afriky. Kde - v prenesenom význame - ležala naša Rajská záhrada?

Odhady sa opäť rôznia. V Afrike je veľká variabilita, ktorá bola premiešaná viacerými migračnými udalosťami. Pohybujeme sa však v oblasti subsaharskej Afriky, jej južných a východných regiónoch.

Kedysi dávno sme mali jednu spoločnú matku a jedného spoločného otca. Ako si to predstaviť? Ako nahý pár, ktorý korzuje po savane a medzitým plodí prvých moderných ľudí?

To určite nie. Už len na základe datovania je pravdepodobnosť, že mitochondriálna Eva sa stretla s Y-chromozómovým Adamom, mizivá. Títo dvaja jedinci boli príslušníci zakladateľských populácií archaických druhov rodu Homo, ktoré dali postupne vzniknúť nášmu druhu. Avšak to, že ich DNA línie, od ktorých sú odvodené všetky dnešné, prevládli, je len náhoda. V malých populáciách sa to deje stále. Rozdiel je iba v tom, že z týchto následne vznikol nový druh.

Dokáže archeogenetika odpovedať na otázku, koľko nás žilo na planéte?

V prevažnej časti evolúcie alebo histórie nášho druhu išlo o niekoľko malých populácií, ktoré podľa odhadov celkovo nikdy neklesli pod desiatky tisíc jedincov. Pred nejakými 50-70-tisíc rokmi sa migráciou z Afriky začala populačná expanzia nášho druhu. Išlo približne o dvetisíc ľudí a expanzia bola v tomto čase ešte pomalá. K najväčšej rýchlosti expanzie, mimo novovekých dejín, dochádza s prechodom na usadlý spôsob obživy, čo bolo približne pred 10-tisíc rokmi.

Afriku teda opustila len taká hŕstka ľudí? Ako mohla zaľudniť zemeguľu?

Veľmi pravdepodobne tejto migrácii predchádzala jedna a možno aj viac neúspešných migrácií ľudí, ktorých potomkovia sa však nedožili súčasnosti. Naznačujú to celogenómové štúdie aj niektoré archeologické nálezy z posledných rokov. Úspech je do veľkej miery dielom náhody - vhodných klimatických podmienok, dostatku potravy, absencie predátorov a chorobných patogénov. Zrejme nie bezdôvodne boli prvé migračné trasy pozdĺž pobrežia. Určite nasledovali aj potom ďalšie migrácie, no nie všetky sa dožili súčasnosti - my už dnes vidíme len tie úspešné. Minimálne táto jedna migrácia však prekročila kritickú veľkosť populácie a dokázala tak prekonať všetky náhodné nepriaznivé vplyvy. Vďaka tomu sme tu my.

Zároveň však máme v sebe podľa DNA nejaké tri percentá neandertálca. Dochádzalo teda medzi nami k blízkemu kontaktu - povedzme rovno, k sexu? „Užívali“ sme si podľa DNA aj s inými archaickými druhmi rodu Homo?

Po opustení Afriky sme narazili na populácie iných ľudí - neandertálcov, s ktorými sme však zrejme veľkí kamaráti neboli, aj to je zrejme jeden z dôvodov, prečo naše predchádzajúce migrácie neboli úspešné. Dnes už vieme na základe získaných sekvencií DNA neandertálcov a iných vyhynutých príslušníkov rodu Homo, že pri úspešných migráciách došlo aj k takzvanému génovému toku alebo hybridizácii, kríženiu. Teda časť DNA neandertálca, je to medzi 1,8 a 2,6 percenta, si nesú všetky neafrické populácie vo svojom genofonde. Analýzy ďalších archaických genómov ukazujú, že podobných transferov medzi vtedajšími žijúcimi druhmi Homo bolo viac. Zaujímavé je, že sme si od neandertálcov „nakúpili“ rôzne varianty génov. Také, ktoré pre nás boli výhodné, týka sa to napríklad imunity proti patogénom či adaptácie na nové prostredie - ale aj varianty, ktoré sme až tak veľmi nechceli, ako obezita, závislosť od nikotínu, niektoré neurologické a psychiatrické poruchy...

Migráciu máme všetci takpovediac vpísanú priamo do rodného listu. Ako prebiehala kolonizácia sveta po odchode z Afriky?

Ten obrázok je zložitý na opis, stačí, keď poviem, že archeogenetický výskum v mnohom doplnil a niekedy aj vyvrátil ten archeologický a historický. Pekný príklad je osídlenie Ameriky, kde sa na základe nálezov dlho predpokladalo mladšie osídlenie, hoci genetika poukazovala na variabilitu, ktorá mala staršie datovanie. Neskôr sa ukázalo, že najstaršie migračné trasy do Ameriky išli z Ázie po pobreží, v čase zaľadnenia, a teda nižšej hladiny mora, takže v súčasnosti sú pod hladinou mora, preto nám korešpondujúce nálezy dlho unikali.

Čo ukazujú nové poznatky o pôvode Európanov?

Európsky kontinent bol osídlený zhruba pred 45-tisíc rokmi skupinami lovcov a zberačov. Analýza variability DNA súčasných európskych populácií najskôr ukázala, že väčšina Európanov je odvodená od pôvodných skupín lovcov a zberačov a menšina od neolitických farmárov, dnes je zrejmé, že sa do toho ešte zamiešala migrácia pastierov z ázijských stepí.

To je však dávno pred jednou z veľkých migrácií, ktorú voláme sťahovaním národov. V školách nás to učili asi tak, akoby si Slovania a iné národy zbalili kufre a pohli sa na západ.

V súčasnosti sa zdá, že DNA variabilita populácií Európy bola formovaná predovšetkým veľkými udalosťami a rôzne neskoršie migrácie akoby nehrali až takú veľkú úlohu. Teda po tom, ako sme na začiatku obsadili využiteľný priestor kontinentu, už nedochádzalo k masívnym presunom obyvateľstva. Skôr ako k šíreniu samotných nositeľov dochádzalo k šíreniu kultúry, technológie alebo spôsobu života a neskôr politického zriadenia.

Teda k „hlavnému“ presunu obyvateľstva došlo už pred takzvaným sťahovaním národov?

Áno, na základe distribúcie variability DNA súčasných európskych populácií sa zdá, že najväčší vplyv mali staršie migrácie, teda spomínaná paleolitická kolonizácia, potom rekolonizácia po poslednom zaľadnení, neolitická migrácia a napokon migrácia pastierov z ázijských stepí. Určite zohrali rolu aj neskoršie migrácie vrátane tých, ktoré sa diali v období sťahovania národov - v sumáre ich rola nebola možno až taká malá, ale jednotlivo bola zrejme oveľa menšia ako spomínané veľké udalosti. V posledných rokoch sa vďaka analýze archaickej DNA z kostrových pozostatkov ľudí obraz doplnil - zhruba pred 5-tisíc rokmi išlo o pomerne masívnu migráciu pastierov z ázijských stepí, tá pravdepodobne súvisela aj s rozšírením indoeurópskych jazykov a jej úspech zrejme spôsobilo aj rozšírenie morovej infekcie.

Celé stáročia funguje medzi národmi nevraživosť, vojny, vraždy. Podľa DNA máme pritom najbližšie k odvekým nepriateľom... Je pravda, že napríklad Česi majú geneticky najbližšie k Nemcom - a my Slováci zasa k Maďarom?

Je to tak. No na nevraživosť celkom postačí dostatočne silná identifikácia s vlastnou skupinou, cez kultúru, národ, ale pokojne aj fanklub, a zároveň patričné znevažovanie alebo strach z príslušníkov iných skupín. Ak sa tomuto mentálnemu nastaveniu - z evolučného pohľadu je trochu pochopiteľný - ľudia aspoň občas vyhli, pochopili, že kooperácia prináša benefity. Teda populácie Európy, tak ako ich vidíme dnes, neboli nikdy od seba izolované a dochádzalo k výmenám genetických informácií - a z „logistických“ dôvodov to bolo najmä s najbližšími susedmi. Genetické vzdialenosti medzi populáciami korelujú najviac s geografickými a oveľa menej s lingvistickými či kultúrnymi vzdialenosťami. Slováci majú vo väčšine porovnaní najbližšie práve k susedom, teda napríklad Maďarom, ale aj k Čechom, Ukrajincom... V širšom porovnaní majú trochu bližšie k iným slovanským ako k neslovanským populáciám, čiastočne preto, že sú si opäť aj geograficky blízke, a čiastočne preto, že určite mali aj nejaké spoločné migračné udalosti.

Žiadna idea „celoslovanskej“ krvi teda neexistuje a Maďari sú naši najbližší bratia. O slovanskej krvi pritom básnili kedysi národovci a dnes ju vyťahuje ruská propaganda.

Biológia a genetika nemajú s ideológiou nič spoločné a najviac sme si geneticky najbližší s našimi zemepisnými susedmi. Navyše v Európe, až na pár výnimiek, platí všeobecne veľká vzájomná podobnosť populácií, keď­že je tu veľká hustota obyvateľstva a malé geografické vzdialenosti. Keby sme veľmi chceli použiť analógiu s bratmi, tak by sme ju mali aplikovať na celú európsku populáciu, akokoľvek sa nám to možno nezdá.

Na rôznych pofidérnych dezinformačných weboch sa opakuje, že jestvuje akási špeciálna slovanská haploskupina DNA. Aj toto je hlúposť?

Predpokladám, že ide o haploskupinu R1a, ktorá sa často chybne označuje ako slovanská, pretože ten dojem svojou distribúciou po Európe navodzuje. Lenže, v Európe zvlášť, platí, že neexistuje línia spätá výlučne s jedným etnikom a naopak. Aj v prípade R1a ju vidíme v nižších, ale nezanedbateľných frekvenciách aj v neslovanských populáciách. Je to spôsobené tým, že k jej rozšíreniu došlo skôr, ako v historickom zázname identifikujeme Slovanov a iné etnické skupiny. Niektoré podlínie R1a alebo iných haploskupín vykazujú silnejšie korelácie s rozšírením nejakého etnika a pravdepodobne aj súvisia s ich migráciami, ale to sme už na úrovni nižších frekvencií a ide o stopy menšinových migrácií spojených skôr s politickým podrobením pôvodného obyvateľstva.

Neexistuje teda žiadny slovenský gén, ba ani gén slovenskej či inej populácie? Keď teda šovinisti tvrdia „My sme tu doma“, tak fakt je, že doma sú tu spolu s nami aj iní? Potvrdzuje DNA tvrdenie bádateľov nacionalizmu, že národnosť - tá slovenská či iná - je výlučne iba našou vlastnou projekciou, ktorú nepodporuje objektívna veda?

Súhlasím. Národy, tak ako ich chápeme dnes, majú s genetikou veľmi málo spoločné.

Pokiaľ majú Európania veľmi malú variabilitu medzi sebou, nemôžeme teda retardovať?

To určite nehrozí, rôznorodosť alebo diverzita je relatívny pojem. Európska populácia je dramaticky málo variabilná v porovnaní s africkými populáciami, je však variabilnejšia ako napríklad populácie amerických Indiánov, aj tie sú dostatočne variabilné oproti takzvaným genetickým izolátom, teda malým uzavretým populáciám, kde je väčšie riziko výskytu dedičných ochorení.

DNA pomáha napríklad aj pri zisťovaní, čo sme kedysi jedli. Ako s tým súvisí naša starostlivosť o chrup a zubný kameň?

Je to celkom zaujímavý smer, kam sa vybrala archeogenetika. Nedávno sa totiž zistilo, že takzvanou metagenomickou analýzou zubného kameňa našich predkov možno zrekonštruovať archaický mikrobióm ústnej dutiny. To značí poskladať sekvencie mikroorganizmov, ktoré tam existovali počas života človeka. Úžasné na tom však je, že zloženie mikrobiómu je charakteristické pre rôzne kultúry, pre rôzne spôsoby života alebo potravové preferencie, takže spätne vieme zistiť niečo o tom, čo naši predkovia jedli. Metodicky je to stále pomerne zložité, ale vyzerá to veľmi sľubne.

Archeogenetika sa však nezaoberá len skúmaním DNA ľudí, ale aj iných živočíchov. Môžete vysvetliť, ako ste zistili novú verziu o tom, kedy sa ľudia začali obliekať a ako to súvisí s DNA vši?

Existuje celkom logický predpoklad, že voš šatová sa vyvinula zo vši hlavovej v čase, keď sme sa začali obliekať. Nahromadené odlišnosti v DNA týchto dvoch druhov ukázali, že datovanie ich spoločného predka je približne 75-tisíc rokov. To okrem iného zodpovedá výbuchu sopky Toba na ostrove Sumatra pred 74-tisíc rokmi a následnému globálnemu ochladeniu. Toto je jedna z fascinujúcich ukážok toho, ako nám analýza DNA iného biologického druhu môže napovedať niečo o nás samých.

Dnes je moderné dať si testovať v súkromnom laboratóriu svoju DNA. Nie sú očakávania verejnosti prehnané?

Snažím sa ľuďom vysvetliť, že tú informáciu netreba preceňovať, a to z viacerých dôvodov. Jednak ide na individuálnej báze o analýzu len jedného z množstva predkov, o prepojení s inými etnikami som už hovoril, a najmä táto variabilita prakticky nijako nesúvisí s tým, akí sme. Keď si niekto dá analyzovať svoju DNA, analyzujú sa vždy len informatívne časti, teda v podstate len malá časť, analýza kompletného genómu je stále veľmi komplexná záležitosť. Ja to považujem za zaujímavý spôsob, ako sa niečo dozvedieť o svojich predkoch, genealógii, trochu prispieť k rekonštrukcii populačnej histórie, a je to asi hlavne zábava a cesta, ako objaviť niečo o genetike a histórii, teda aj spopularizovať tento odbor.

A môže vôbec DNA odpovedať na celú škálu otázok o tom, kto sme? Jedna vec je takpovediac technický záznam, iná je náš duchovný svet, kultúra, kontext a identita.

Možno, keď raz budeme rozumieť celej informácii schovanej v DNA, ako sa podpisuje pod naše schopnosti alebo našu mentalitu, do týchto interpretácií sa pustia odborníci z humanitných smerov. Schopnosť tvoriť kultúru so všetkými aspektmi zrejme niekde v našej DNA zapísaná je, ale nemyslím si, že rozdiely v kultúre alebo skupinovej identite sú definované v DNA.