Fotografka Jana Šturdíková brázdila Slovenko, aby zdokumentovala vyše 130 zámkov, kaštieľov a iných vzácnych budov, ktoré (zbytočne) chátrajú. Niektoré preto, že štát na ne kašle, iné preto, lebo obce ledva majú rozpočet na ich udržiavanie a o oprave môžu len snívať. No a v neposlednom rade sú tu kaštiele v súkromnom vlastníctve a tým sa občas stane, že majú pofidérnych majiteľov, ktorí majú rôzne plány, ale rekonštrukcia medzi nimi nie je. Zo Šturdíkovej študentskej práce vznikla kniha Châteaux po našom. Francúzsky výraz noblesy s varovaním, aby bolo jasné, že nič nóbl čakať netreba. Autorka rozpráva o tom, ako Slováci so svojimi zámkami žijú a mrzí ich, keď vidia ruiny. S JANOU ŠTURDÍKOVOU (35) sa rozprávala o téme, ktorá nás môže trápiť všetkých, VERONIKA COSCULLUELA.
Prečo ste sa rozhodli fotiť rozpadnuté chátrajúce zámky?
Asi v roku 2007 som si prečítala v časopise, už si nepamätám v ktorom, článok o kaštieli v Želiezovciach. Niesol sa vo veľmi kultúrnom duchu, ale sprevádzala ho fotografia, ktorá s bohatou históriou nekorešpondovala. Zdalo sa mi to ako veľký nepomer. Na jednej strane sa chválime tým, že v kaštieli piekol svoje chýrne torty Franz Sacher, hrával v ňom Franz Schubert, a na druhej strane sa o tú krásnu budovu nevieme postarať. Povedala som si, že by bolo dobré niečo o tejto téme urobiť. Dlho som sa však do toho nevedela pustiť, lebo sa mi zdalo veľmi náročné cestovať po celom Slovensku.
Ale nakoniec ste sa odhodlali.
Áno, ale začala som až v roku 2013, keď som študovala na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave. Musela som si vybrať tému na bakalársku prácu a spomenula som si na schátraný Želiezovský kaštieľ. Za socializmu, keď ich štát skonfiškoval od pôvodných majiteľov, sa množstvo kaštieľov využívalo na nevhodné účely a boli necitlivo prestavané. S vedúcim práce Tomášom Pospěchom sme chceli, aby sa v práci odrazila práve ich posledná história, ktorá je často bolestivá, málo zdokumentovaná a málo sa o nej hovorí. Pritom práve radikálne zmeny vlastníckych vzťahov v 20. a 21. storočí sú príčinou toho, že množstvo kaštieľov dnes chátra. Rozhodli sme sa teda, že kaštiele budeme radiť do kategórií podľa ich poslednej funkcie. Mnohé slúžili napríklad ako školy, sklady či byty. Niektoré mali celkom nezvyčajné využite, napríklad posilňovňa či zábavný podnik.
Zvykli ste ako dieťa chodiť s rodičmi ako turistka po našich hradoch?
Vôbec.
Takže ste tému začali riešiť skôr z hnevu ako z nostalgie po krásach minulosti?
Irituje ma táto situácia. Zdalo sa mi zaujímavé zistiť, prečo to tak je a ako je to vôbec možné. Potom som začala zisťovať, koľko kaštieľov je v takom zlom stave. Zistila som, že dosť. Prekvapilo ma to. Vtedy ma to, ako to s nimi vyzerá, začalo hnevať ešte viac.
Ľudia podporili vydanie vašej knihy v crowdfundingovej kampani, aj na vernisážach ste si všimli záujem o tému. Je to preto, že skoro v každej obci u nás je nejaká cenná budova, ktorá chátra?
Áno, majú k nim vzťah, lebo poznajú históriu kaštieľa, ktorá sa viaže k ich obci. Pamätajú si alebo videli fotografie, ako vyzeral kedysi. Sú prípady ako Chtelnica, Hlohovec, Šišov, keď sa ľudia či mesto podujmú na opravu a iniciujú ju sami. Opravovať začnú svojpomocne. Napríklad v Chtelnici sami požiadali o fondy, zapojili dobrovoľníkov, zorganizovali verejnú zbierku. V Šišove je tiež kaštieľ, ktorý sa systematicky opravuje, a podobných prípadov je viac. Niekedy, ak kaštieľ nepatrí obci, obec ho chce kúpiť, ako napríklad v Krivanoch. Sami si ho chcú opraviť, lebo sa im zdá nedôstojné, že chátral a bol v ňom bar, nočný zábavný podnik. Ak sa, žiaľ, nič nedá urobiť, ľudia často potom, ako začnú s elánom, upadnú do pasivity.
Stratia pocit, že na to majú dosah?
Veď práve, pritom by možno stačilo ešte viac do vecí rýpať a možno by niečo dosiahli, či už vo vzťahu k súkromnému vlastníkovi, alebo k pamiatkovému úradu. Na to, aby sa veci pohli, treba často veľký tlak. Veľakrát, keď zámok chátra, nie je to problém nezáujmu, ale pasivity.
Prečo na jednej strane máme záujem a na druhej strane nevieme kaštiele opraviť?
Je to veľmi komplikované. Odpoveď sa mení od prípadu k prípadu. Povedala by som, že máme tri veľké skupiny problémov podľa vlastníctva. Štát sa napríklad nevie postarať, lebo nemá financie. Majetok chce predať a zbaviť sa ho.
Máte príklad?
To sa stalo alebo sa to deje napríklad v Horných Lefantovciach alebo so zámkom Kunerad. Majiteľ má jednoducho záujmy inde a nechce sa mu udržiavať zámok. Potom sú kaštiele, ktoré sú vo vlastníctve obcí. Množstvo obcí by ich aj chcelo opraviť, ale od štátu dostanú taký malý príspevok, že zaň budovu sotva zakonzervujú, aby sa úplne nerozpadla, a o oprave môžu len snívať.
Problém je aj súkromné vlastníctvo národných pamiatok…
Áno, to je tretia problémová kategória. Do nej patria reštituenti, ktorým štát budovu po roku 1989 vrátil naozaj v zlom stave a nevedia, čo ňou. Buď sa kaštieľa nechcú vzdať, ale nemajú na opravu, alebo, naopak, chcú ho predať, ale nik ho nechce kúpiť. A potom sú aj takí súkromníci, ktorí s nehnuteľnosťami kšeftujú.
Ako to funguje pri kšeftároch?
Sú to ľudia, ktorí predávajú, kupujú, vždy sa trochu nabalia, poodkrajujú si a o kaštieľ im nejde. Niekedy čakajú, kým sa úplne rozpadne, aby mohli využiť pozemok na iné účely. Napríklad ako stavebný pozemok.
Svedčí tento stav zámkov o tom, že sme nekultúrni?
Ťažká otázka. To by sme museli začať s hľadaním odpovede na otázku, čo je kultúra. Keď sa pozriem na to, ako boli niektoré naše kaštiele zrekonštruované, tak si niekedy pomyslím, či neboli krajšie ako ruiny. Prístup je niekedy taký necitlivý, že to radšej mohli nechať tak.
Ktorý je tak nevkusne zrekonštruovaný?
Veľký prehľad nemám, lebo práve tie zrekonštruované som všetky nevidela. (Smiech.) Niektoré vyzerajú ako podnikateľský barok z 90. rokov! Nechcem menovať, lebo som ich podrobne neskúmala, ale stačí sa pozrieť na to, aký návrh rekonštrukcie nám predstavili v prípade Rusovského kaštieľa. A to má byť reprezentačné sídlo na najvýznamnejšie vládne podujatia. Veď je to smiešne, že si vôbec niečo také dovolia ukázať. Oni by mali byť vzorom kultúrnych hodnôt a kvality a namiesto toho ponúknu vizualizáciu ako z počítačovej hry spred 20 rokov. Náš vzťah ku kultúre je teda taký, že mnohokrát veci aj myslíme dobre, ale nevytvorila sa u nás ešte kultúrna kontinuita ako napríklad vo Francúzsku či v Portugalsku.
Čo znamená kultúrna kontinuita?
Oni majú budovy staré štyristo rokov a vedia, ako sa k nim správať. Vždy tam majú drevené parkety, drevené okná, citlivo zachované pôvodné prvky a detaily, v Portugalsku napríklad keramické ručne maľované kachličky azulejos. Ak idú rekonštruovať, ani im nenapadne, že by tam dali niečo iné. Jednoducho, tak sa to stáročia robilo a oni to automaticky opravia podľa toho, ako to vyzeralo pôvodne. My to tak automaticky nerobíme. Nemali sme to kde vidieť. Keď nám niekto povie, že drevené okná nie sú dobré a nech tam radšej dáme „plasťáky“, neriešime to. Takisto je to s drevenými parketami. Prekáža nám, že sú drahé a že je s nimi veľa roboty, tak tam dáme radšej laminát, ktorý sa len „nakliká“. A ešte máme pocit, že je to dobré a moderné. Áno, je to dobré a moderné, ale nie vkusné a citlivé.
Takže nie sme vyslovene nekultúrni, len nemáme prax?
Nemyslím si, že sme nekultúrni alebo si svoje bohatstvo nevážime. Myslím si, že sa to učíme. Aj to, že moja kniha vzbudila záujem a témy chátrajúcich zámkov nás vždy rozhnevajú, dokazuje, že si vzťah k našim kultúrnym pamiatkam budujeme a že si ho chceme budovať. Navyše, v dôsledku politických a spoločenských zmien, ktoré sa v minulom storočí na našom území zomleli, bol a často stále je náš vzťah k týmto stavbám rozporuplný.
Vysvetlíte v čom?
Väčšinu kaštieľov u nás stavala maďarská šľachta, ku ktorej po vzniku prvej Československej republiky Slováci nemali veľmi dobrý vzťah, pretože za Rakúsko-Uhorska nás utláčala. Jedna z prvých vecí, ktorá sa stala, keď maďarská šľachta z územia Slovenska odišla či utiekla, bolo, že Slováci ich stavby rabovali. Chceli pomstu a netreba sa tomu čudovať. Tu sa ponúka otázka, čie vlastne kaštiele sú.
Čie sú? Nie naše?
Nestavali ich Slováci, a to v 90 percentách. Stavala ich maďarská alebo rakúska šľachta, ktorá si veľakrát pozvala talianskych architektov.
Máme vôbec ľudí a znalosti, aby sme historické stavby vedeli opraviť?
Máme, samozrejme, šikovných ľudí je veľa, remeselníkov aj architektov.
Aj takých, ktorí pre to majú cit?
Áno, napríklad vo Veľkých Uherciach je kaštieľ postavený v neogotickom štýle, niečo podobné ako Rusovce. V interiéri je celý priestor vykladaný drevom. Sú tam intarzie, drevené obloženie stien, kazetové stropy, historické parkety s ornamentmi. Je to veľmi filigránska stolárska práca. Veľké Uherce vlastní Rakúšan, potomok Thonetovcov, ale opravujú mu to dvaja Slováci, stolári z okolia Partizánskeho. Ich práca je skutočne vynikajúca. Schopnosti sú, ľudia sú, len ich treba hľadať.
Fotiť tieto zámky ste začali počas štúdia v českej Opave. Sú na tom Česi lepšie, čo sa týka opráv starých vzácnych budov?
Oni tvrdia, že nie. Majú pocit, že v Česku je to rovnako zlé. Ja si však predsa len myslím, že trochu lepšie to u nich je.
Bol váš profesor šokovaný, keď ste prišli na to, koľko kaštieľov je u nás v hroznom stave?
Nie. Vôbec nebol šokovaný, neprekvapilo ho to. (Smiech.) Bolo zaujímavé, že pred pár týždňami, keď som mala vernisáž v Ostrave, mladí Česi mi hovorili, akí sú prekvapení z toho, že tie naše ruiny vyzerajú tak dobre. U nich by to vraj bolo všetko posprejované, zmenilo by sa to na squatterské „doupě“ alebo by sa to zbúralo a rozobralo. Takto som o tom nikdy nerozmýšľala - že je vlastne pozitívne, že máme zachované a zakonzervované ruiny. Je to síce názor malej skupiny, ale je to zaujímavé počuť.
Premiér Pellegrini aj jeho predchodca vyčítajú exprezidentovi Kiskovi, že robil Slovensku zlú reklamu, keď tvrdil, že sme mafiánsky štát. Nebojíte sa, že vás niekto obviní zo zlej reklamy, keď ukazujete svetu naše schátranosti?
Nie, nečakám takú reakciu. Neberiem to tak, že som vytvorila negatívnu reklamu krajine. Upozorňujem na problém, ktorý tu je, o ktorom treba začať hovoriť a treba ho riešiť. Ak sa o ňom nebude hovoriť a nebude sa naň poukazovať, tak sa to nevyrieši.
Čo je pekné na fotke schátranej budovy? Nič krajšie ste na fotenie nenašli?
Nevenujem sa dokumentárnej fotografii, skôr inklinujem k výtvarnej. Zaujíma ma však architektúra a ako sa v nej odráža spoločnosť. Aj táto kniha je pre mňa o spoločenskom probléme, nie o stavbách samých. Je o spoločenskej situácii. Preto k fotografiám pripájam text a preto sme pátrali po poslednom účele, na ktorý budovy slúžili. Nútim čitateľa zamyslieť sa nad tým, ako a prečo sa stalo, že budova s vysokou umeleckou hodnotou sa zrazu nazýva skladom či posilňovňou.
S kým ste chodili fotiť?
Najskôr sama. Nemám auto ani nešoférujem, takže neskôr, keď som zistila, koľko kaštieľov v skutočnosti je, začal ma voziť môj tatko. Za to mu veľmi ďakujem, lebo inak by som projekt nedokázala zrealizovať. Cestovanie trvá dlho a mnoho kaštieľov sa nachádza v odľahlých obciach.
Všade vás pustili? Nikdy na vás nepustil majiteľ psa alebo vás s krikom neodohnal?
Pustili, nenatrafila som na problém.
Chodili ste aj dnu?
Na začiatku som mala plán skúmať stavby komplexnejšie, ale nakoniec som z časových dôvodov zostala len pri fotografovaní budov zvonka. To bolo pre zachovanie myšlienky súboru prvoradé. Aby mali všetky fotky rovnakú atmosféru, musela som ku kaštieľom cestovať za rovnakého počasia. Fotila som buď neskoro na jeseň, alebo skoro na jar, keď nie sú listy na stromoch, aby som mala čistý výhľad. Muselo byť tiež zamračené, obloha je všade rovnako sivá, svetlo je rozptýlené, aby budovy čo najviac vynikli.
Ozvali sa vám z niektorých obcí, že sa im niečo nepáčilo alebo ste mali, naopak, pozitívne reakcie?
Dosť som sa bála, že pichnem do osieho hniezda a budem čeliť všeličomu. Ale musím poklepať na drevo, nikdy som sa nestretla s vyslovene negatívnou reakciou. Ani pri fotení, ani teraz. Ľudia sa vždy pýtali, zaujímali sa, keď ma videli fotiť. Pozitívne vlny som zaznamenala od ľudí z Dúbravice, keď začali po zverejnení fotografie kaštieľa na sociálnej sieti písať, že je škoda, že aj u nich stavba chátra. Začali analyzovať, prečo je to tak. Sú tam naozaj komplikované majetkové vzťahy, objekt vlastní viac ako sto ľudí. Nevedia sa medzi sebou dohodnúť, čo s ním. Obec si povedala, že by ho už chcela, aj kvôli bezpečnosti, zbúrať. Občania začali písať, že by to bolo škoda, že sa na to pozerajú denne z okna a nemajú z toho dobrý pocit.
Myslíte, že vaša kniha pomôže veci?
Samotná publikácia nie. Ale záujem, ktorý vzbudzuje, áno. Verím v motýlí efekt. Odkaz knihy sa môže dostať k tým, ktorí majú vplyv na to, aby sa niečo pohlo. Nad situáciou sa môžu zamyslieť „rozhodovači“ alebo aj demotivovaní majitelia. V Kokave nad Rimavicou získal majiteľ kaštieľ v reštitúcii. Nemá prostriedky na opravu. Obec mu ponúkala už niekoľkokrát, že kaštieľ od neho odkúpi a zrekonštruuje. On ho však predať nechce. Považuje za krivdu, že sa mu kaštieľ vrátil v takom dezolátnom stave, a už niekoľkokrát sa so štátom súdil. Nárokuje si, aby mu ho štát opravil. No a štát mu ho opraviť nechce. Je to patová situácia. Veľakrát je to naozaj komplikované.
Príbeh ktorej budovy bol pre vás najzaujímavejší?
Myslím, že ten, ktorý sa viaže k Ožďanom pri Lučenci. Keď som začala pátrať po poslednej funkcii budovy kaštieľa, nikto mi to nevedel povedať. Väčšinou si obyvatelia dedín pamätali, popremýšľali a spoločne so starostom sme zistili, na čo naposledy slúžil. V Ožďanoch ich to veľmi nezaujímalo. Tak som pátrala po spôsobe, ako sa dozvedieť viac. Tvrdili, že posledný účel bolo bydlisko grófky a vraj keď počas 2. svetovej vojny ušla do Maďarska, nebolo tam vôbec nič. Nezdalo sa mi to.
Takže ste sa ďalej vypytovali…
Cez pamiatkový úrad v Lučenci som sa dopátrala k panej, ktorá sa histórii kaštieľa venuje, a zistila som, že predsa len tam ešte za komunizmu v 50. rokoch bol sirotinec. Potom to už len chátralo. V 80. rokoch, keď vodári robili výkopové práce na stavbu vodojemu, ktorý viedol cez pozemok kaštieľa, narazili na hrobku. Nikto nevedel, o čo ide. Až keď zverejnili, že sa niečo také našlo, dcéra posledného komorníka barónky Jána Paucsu priniesla list z roku 1943, v ktorom ho barónka prosí, aby nadzemnú časť hrobky rozobral a zrovnal so zemou. Barónka zo strachu pred ruskou a nemeckou armádou ušla do Maďarska a bála sa, aby vojaci neznehodnotili pamiatku rodiny. Komorník prosbu splnil a všetko držal v tajnosti. Na hrobku a pochovaných sa po jeho smrti zabudlo. To sa mi zdalo zaujímavé. Koľko podobných skrytých vecí ešte nevieme! Verím, že je ešte mnoho takých príbehov, ktoré súvisia s nedávnou históriou a zaslúžia si pozornosť a úctu. Aj preto treba o pamiatkach, ako sú kaštiele, hovoriť. Možno sa potom prihlásia ľudia, ktorí vedia viac ako my a pomôžu nám poskladať si históriu. Národnú aj lokálnu.
Ktorý zámok je vám najbližší, pre vás špeciálny?
To je opäť ťažká otázka. Špeciálny je pre mňa každý, ktorý som navštívila. Pre mňa sú asi najvzácnejšie veľké kaštiele, lebo tých mi je najviac ľúto. Bola som veľmi zvedavá na Kunerad, lebo z fotografií nevidíte, ako to tam vyzerá, aké je prostredie a skutočný stav. Kunerad je nádherný, perfektne zasadený do prostredia v doline, díva sa na panorámu kopčekov. Zaujímavé je tiež, že tamojší ľudia sa k nemu chodia prechádzať, aj keď je to teraz už len zrúcanina. Chodia tam kočíkovať, na prechádzky s malými deťmi a so psami. Mladí tam chodievajú trochu požúrovať. Napriek tomu, že je zničený, má svoj život a ľudia si k nemu našli cestu. Je to pritom celkom ďaleko za dedinou, asi päť kilometrov. No a ľúto mi je aj kaštieľa v Horných Lefantovciach. Bol to liečebný ústav a, ak sa niečo za posledný rok nezmenilo, stále patrí štátu. Škoda je aj stavu kaštieľa v Rusovciach, navyše, keď kvalita jeho rekonštrukcie zostáva otázna. A mnohých, mnohých ďalších.
