Keby pred vyše sto rokmi nepadla rakúsko-uhorská monarchia, vládol by nám miesto našich rozhádaných politikov. No čo by bolo keby, sa už nedozvieme. Takto Karl von Habsburg navštívil Bratislavu ako čestný hosť. Stretol sa s priateľmi, otvoril novú aleju, pomenovanú po Márii Terézii, a nazrel aj do Dómu svätého Martina, kde objavil fotografiu starých rodičov, posledného rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola a jeho manželky Zity. Na rovnakom mieste sa zastavili v júli 1918, krátko pred tým, ako museli utiecť do exilu. S ich vnukom, rakúskym politikom a podnikateľom KARLOM VON HABSBURG (61) sa zhovárala KRISTÍNA DUGOVIČOVÁ a ĽUBOMÍR JUHANIAK.
Kedy si v každodennom živote uvedomíte, z akej rodiny pochádzate?
Vždy, keď navštívim nejaké miesto a zbadám niekde na stene erb našej rodiny. Alebo keď narážam na mená svojich predkov. Napríklad na Ukrajine si zakladajú na pamiatke arcivojvodu Wilhelma Habsburského, ktorý im po prvej svetovej vojne pomáhal pozdvihnúť národné povedomie. Zvlášť v západnej Ukrajine mu venovali veľa pamiatok, pomenovali po ňom ulice, aj ja sám som sa tam zúčastnil na rôznych slávnostiach. Ale inak to v bežnom živote necítim.
Pamätáte si vôbec všetky svoje tituly?
Mám veľký problém zapamätať si všetky svoje krstné mená, nemá zmysel učiť sa tituly, ktoré by sa zmestili na niekoľko strán, keď ich ani nepoužívam. V rakúskom pase mám Karl Habsburg-Lothringen, ale môj otec vystupoval ako Otto von Habsburg, preto sa podpisujem podobne. A ak niekto nevie, kto je Habsburg, určite nebude tušiť, čo znamenajú moje tituly.
Stretávame sa v čase, keď Európa prechádza obzvlášť ťažkým obdobím. Ako sa podľa vás k situácii na Ukrajine postavila Únia a zvlášť východná Európa?
V prvom rade východná Európa reagovala zásadne, inak západná. Reakcia západnej Európy ma naozaj sklamala. Spočiatku nebola empatická, nejavila záujem ani porozumenie s tým, čo sa na Ukrajine deje. Je dôležité zdôrazniť, že Rusko vedie vojnu proti Európe, proti nášmu spôsobu života, našim základným hodnotám. Sme naozaj šťastní ľudia, že Ukrajina za nás bojuje, a minimum, čo môžeme urobiť, je podporovať ju. Áno, jedna z možností, ktoré môžem robiť ja, je využívať priestor v médiách na západe a vysvetľovať, že nejde o vojnu medzi dvoma krajinami, ale medzi dvoma ideológiami, ktorá sa chystala niekoľko dekád.
Čakali ste ju?
Keď som ešte ako mladík začínal kariéru v armáde, v jednej malej neutrálnej krajine, vedeli sme, že takýto konflikt ideológií raz nastane. Potom sa rozpadol Sovietsky zväz, čo každého veľmi prekvapilo. Lenže v Rusku zostali inštitúcie, vojsko či tajná služba, ktoré, s krátkym prerušením za Jeľcina, pokračovali v práci podľa rovnakého scenára.
Po tom, čo sa Putin dostal k moci, sa oproti minulosti veľa nezmenilo. Muselo byť zrejmé, že raz k vojne príde, len nikto nevedel kedy. Vlani v lete, keď začal Putin rozprávať o konflikte, som si uvedomil, že dôjde na zbrane. V decembri minulého roka to už bolo úplne jasné. A ľuďom, čo ešte vo februári tvrdili, že nič také sa nemôže stať, prepáčte, tým sa nedá pomôcť.
Keby bolo na vás, rokovali by ste s Putinom?
Absolútne nie. Od momentu, čo 24. februára vypukla vojna, je jasné, že v Rusku vládne mafiánsky gang. Drží celú krajinu pod krkom a tvári sa, že sú vláda. Nehovorím to pod vplyvom emócií, ale ako holý fakt. A keď vy ako hlava štátu rokujete s kriminálnym gangom, dávate mu kredibilitu a legitimizujete ho. Načo komunikovať s niekým, kto všetky dohody uzavreté za posledných dvadsať rokov doteraz porušil.
Po vojne v Juhoslávii ste pomáhali s jej obnovou. Máte v pláne angažovať sa na Ukrajine?
Vlastne posledných pätnásť rokov som tam veľmi aktívny, na Ukrajine vlastním od roku 2007 celoplošné rádio. Po začiatku vojny sme sa s našimi chlapcami zhodli, že budeme pokračovať nezávislým programom. Sme jediné rádio, ktoré to na Ukrajine robí. Všetky ostatné vrátane televízií, s výnimkou lokálnych, púšťajú len štátny program. Snažili sme sa prispôsobiť vysielanie novým okolnostiam, začali sme prinášať informácie o humanitárnej pomoci, bezpečnostnej situácii, o tom, ktoré nemocnice majú akú kapacitu.
FOTO V GALÉRII
Rádio milujem, pre mňa je to najbezprostrednejšie médium, aké môžete mať. Ráno sa na porade rozhodnete, čo budete vysielať na obed, a popoludní hodnotíte reakcie. Ľudia nás prosili, aby sme robili niečo pre deti. Niektoré sedeli mesiace v bunkri v Mariupole, takže sme tvorili detský program s rozprávkami a snažili sa ich od hororov, ktoré sa tam diali, trochu odpútať. Mali sme mimoriadne pozitívnu spätnú väzbu.
