Nech idú pracovať! Režisér Bebjak predsa vzal lopatu do ruky
29. 1. 2021, 12:00 (aktualizované: 15. 7. 2024, 22:53)
Divákom dal Čiaru aj Trhlinu, teraz sa počas lockdownu stiahol do záhrady, aby sa mohol vrátiť do detstva.
Galéria k článku
Pochvaly padnú dobre, ale nemôžu byť hlavnou pracovnou motiváciou. Režisér PETER BEBJAK (50), ktorého vyzdvihujú najmä pre nekonvenčnú tvorbu prístupnú aj pre väčšinových divákov, ťaží hlavne z pocitu naplnenia. Zároveň si vyberá témy z okraja spoločnosti, aby sa o nich konečne začalo rozprávať. Taká je napríklad Správa, dlhoočakávaný slovenský kandidát na Oscara. V rozhovore sa MAREK MAJZON spýtal aj na pripravovaný seriál Slovania a na porovnávanie so svetovým fenoménom Hra o tróny.
Aký bol pre vás rok 2020?
Súkromne som ho mal asi ako každý. Nejakým spôsobom som si musel zvykať na všetko, čo je nové a iné. Povedal by som, že som mal veľa času na seba a svojho priateľa. Niekedy som mal až priveľa času premýšľať. Pracovne zasiahol do takej miery, že v období od marca do júna sa prerušili všetky práce, ale, našťastie, sa nakrúcanie rozbehlo nanovo, len sa stalo, že sa niektoré projekty vzájomne prekrývali. Bol to rok, aký by ste neočakávali, že niekedy môže prísť.
Keď práve nezúri vo svete pandémia, ste celkom vyťažený človek. Máte pocit, že vám ubudlo z práce?
To bolo na začiatku karantény, keď sa zastavili všetky výroby a zostal som bez práce. Ale všetci sme očakávali, že sa to postupne vráti do starých koľají. Mňa sa to obdobie prvého lockdownu, našťastie, až tak finančne nedotklo, že by som bol odkázaný na hľadanie inej práce. Mal som našetrené, takže som dokázal zaplatiť účty. Na rozdiel od tých, ktorí boli odkázaní na publikum. Pre nich sú takéto obmedzenia úplne likvidačné.
Pre mňa bolo toto obdobie výnimočné v tom, že som začal robiť aj to, čo som dovtedy nikdy nerobil. Mal som voľno, čas, pokoj a odišiel som bývať na vidiek. Vrátil som sa tak do detstva a akejsi pravidelnosti, ktorú vidiek má. Mesto v čase pandémie stratilo výhody. To, prečo je zaujímavé, je socializácia, existovanie s ľuďmi a trávenie času s nimi - divadlá, kiná, reštaurácie. Keď má človek dom so záhradou, čo Andrej má (režisérov partner výtvarník Andrej Dúbravský - pozn. red.), môže chodiť von na prechádzky alebo starať sa o záhradu. Vrátilo mi to detstvo.
Záhradkárčili ste?
Áno. Rýľoval som, sadil priesady. Robili sme fóliovník aj vyvýšený záhon. Starali sme sa o záhradu. Bolo to veľmi dobré!
Po akom dlhom čase ste sa venovali takejto činnosti?
Bol som naozaj dieťa, keď som bol „nútený“ robiť v záhrade u nás v Chynoranoch. Keď bolo treba, dali mi rýľ a musel som rýľovať. Strihal som stromčeky. Do tohto obdobia som sa vrátil asi po tridsiatich piatich rokoch. Teraz to bolo treba, lebo mi to vypĺňalo deň. Robil som niečo zmysluplné a hneď videl výsledok.
Keď staviate fóliovník, hneď vidíte, že tam stojí. Pri filmovaní trvá rok alebo dva, kým vidieť výsledok, aj tak to všetci ešte skritizujú.
Nad čím ste toľko premýšľali? Filozofia alebo skôr poľnohospodárstvo?
(Smiech.) Filozofia… Ocitol som sa v situácii, keď som nevedel, čo bude nasledovať. Potom som mal zrazu viac času čítať knihy, pozerať filmy a seriály, rozmýšľal som aj nad tým, čo by som chcel robiť, akú látku by som chcel ďalej spracovávať. Rozmýšľal som aj nad vecami, ktoré som priamo prežíval, ktoré som odpozoroval.
Obchody boli zatvorené, ale išiel som do potravín v obchodnom centre. Vtedy sme o víruse vôbec nič nevedeli. Bolo zopár nakazených a mŕtvych, mysleli sme si, že to je to najhoršie, a to sme ešte nevedeli, že príde takáto jeseň a zima. Nakupoval som a zrazu sa ozvala siréna, aby všetci okamžite opustili priestory obchodného centra. Bolo to úplne dystopické. Ľudia nevedia reagovať. Niektorí sa rozbehli, iní nechali nákupné vozíky a odišli preč a ostatní čakali, kým ich pokladnica zoberie. Každý fungoval úplne inak. Sú to situácie, ktoré sa zaryjú do hlavy a človek si ich zapamätá. Potom ich možno v nejakej tvorbe využije.