Interview s novinármi sa bráni, až po pol roku prehovárania RUDOLF SCHUSTER prikývol na osobné stretnutie. „Som na dôchodku, k politike sa už nechcem vyjadrovať,“ presviedčal nás ešte aj vtedy, keď sme si v jeho kancelárií na privítanie podávali ruky. Diskutovali sme spolu viac ako tri hodiny a ani na moment nestratil iskru. Chrlil jednu historku za druhou a svoje nové nápady týkajúce sa zatraktívnenia centra Košíc vysvetľoval za pomoci obrovskej dotykovej obrazovky. Iba mobilný radiátor postavený tak, aby neustále sálal teplo na jeho nohy, taktne pripomínal, že v kresle sedí starý pán. S bývalým prezidentom Slovenskej republiky, ktorý práve teraz - v januári - oslavuje osemdesiate deviate narodeniny, sa rozprávala ĽUDMILA LACKOVÁ.
Nedávno ste prekonali kovid. Boli ste očkovaný?
Dal som sa zaočkovať medzi prvými a absolvoval som tri očkovania. Vyrastal som v časoch, keď nás očkovali proti kadečomu, veril som tomu od začiatku. Chcel som aj štvrtú dávku, ale povedali mi, aby som počkal na novšie vakcíny. Medzi tým som sa nakazil. S dcérou sme sa obviňovali, kto to doniesol domov. Ochoreli sme naraz. Ona mala ťažší priebeh ako ja.
Pokiaľ viem, tak vás dcéra lekárka, profesorka kardiológie, chcela pred kovidom veľmi chrániť. V čase pandémie vám nariadila prísnu izoláciu. Ako ste ten dlhý čas prežili?
Výsledkom tohto obdobia je niekoľko mojich kníh. Na prechádzkach som začal fotografovať mobilom. Zapáčilo sa mi, že je to až také dokonalé. Zachytával som, ako sa príroda menila v priebehu ročných období, a ku koncu som robil abstraktné fotografie.
Ste kamarát s modernými technológiami?
Bol som jeden z prvých, kto si digitalizoval osemmilimetrové filmy. Teraz mám všetko v telefóne. Aj filmy. Premietam ich v televízore cez zrkadlenie.
Nemrzí vás, že takáto technika nebola dostupná už v čase vášho detstva?
Nie. Ja som klasik. Uznávam len čiernobiele fotografie. Pochádzam z chudobnej rodiny. Vedľa nás býval mäsiar, závidel som mu fotoaparát. Aby som si ho získal, nadbiehal som mu, pomáhal, skrátka, bol som blázon do fotografovania.
Prečo ste sa nestali profesionálnym fotografom?
U mňa na začiatku nebola vôbec reč o štúdiu. Najstarší brat sa stal mlynárom, druhý stolárom, sestra kuchárkou a vychovávateľkou v maďarskej domácnosti. Študoval som prvý z rodiny. V Medzeve bol materinský jazyk mantácky - zmes nemeckých dialektov. Ale po druhej svetovej vojne nemecké školy zakázali. Dostali sme učiteľov, ktorí nevedeli ani slovo po nemecky. My sme im nerozumeli, oni nám nerozumeli. Na vysvedčenie nám všetkým napísali - pre neznalosť vyučovacieho jazyka neklasifikovaný. Slovenský riaditeľ školy povedal rodičom, že som šikovný, ale radí mi skôr remeslo. Ani mi nedal odporučenie. Vravel - Rudo, ty už slovenčinu nedoženieš.
Asi by sa dnes čudoval, čo všetko ste dosiahli.
Dostal som sa na priemyslovku, no veľa veciam som nerozumel, naučil som sa učivo odrecitovať. Keď som potreboval niečo vysvetliť, mestskí spolužiaci sa s dešpektom pýtali - čo nerozumieš po slovensky?! A to som už bol ticho. Ani priznať som sa nemohol, že mojou rodnou rečou je nemčina. Vôbec neprichádzalo do úvahy rozprávať sa po nemecky niekde na ulici. Všetci by sa na mňa pozerali ako na nepriateľa.
Ako ste sa cítili, keď ste na verejnosti nemohli prehovoriť materinským jazykom?
Boli to pre mňa ťažké časy. V Medzeve som bol výborný študent a zrazu som sa stal menejcenným. Aj keď naša rodina sa k nemeckej národnosti nehlásila. Otec bol dobrovoľník maďarskej Červenej armády, brat sa pridal k partizánom. To boli také paradoxy. Aj na zoznam Benešových dekrétov sme sa dostali, narábali s nami ako so Židmi cez vojnu. Zobrali nám majetok, vysťahovali do školy, do transportu sme mali nastúpiť. Pustili nás len vďaka lekárovi z Košíc, ktorý povedal, že mamka transport neprežije. Záchrana prišla v okamihu, keď sme sa už nemali kam vrátiť, lebo dom bol zaplombovaný. Museli sme ísť k babke. Až neskôr sme zistili, ako sa to stalo. Bratova frajerka, s ktorou sa odmietol oženiť, prišla do Medzeva a z pomsty žiadala, aby nás vysťahovali.
Kedy ste sa poslovenčili?
Definitívne na vysokej škole. Tam som robil skúšky na prvý pokus. Už si nikto nevšimol, že by som mal problémy so slovenčinou.
Zrejme vôbec nemáte problém s cudzími jazykmi.
Mám dobré uši na jazyky. Jazyková vybavenosť mi často pomohla, hoci novinári sa smiali, že som si trúfol hovoriť aj po čínsky, po arabsky.
Čo viete po čínsky?
Už som všetko zabudol. Ale v čínštine som mal celý prejav. Vtedy sa otvárala Čína. Ťiang Ce-‑min študoval v Moskve, bol naklonený spolupráci. Rakúsky prezident Klestil mi volal: Rudy, bol som v Číne, urobil som perfektné biznisy. Choď tam, len neotváraj ľudské práva, lebo ťa pošlú domov. On si na návštevu Číny zobral so sebou celý orchester, hrali Straussove valčíky. Ja som sa rozhodol, že tam prehovorím po čínsky, a už po prvých vetách spustili obrovský potlesk. Dotiahol som celý príhovor do konca. A nekoktal som.
Ako sa to podarilo?
S čínskym veľvyslancom som sa snažil zblížiť, hrával som s ním pingpong. On mi text nahral na pásku a ja som si ho podľa počutia prepísal. Tam bolo všetko možné - čosi pripomínajúce angličtinu, čosi nemčinu, šípky hore, dole, aby som zvládol intonáciu. Príhovor bol viac kreslený ako písaný. Pripravoval som sa poctivo. S manželkou som mal párkrát výmenu názorov, lebo som celé noci memoroval a ona nemohla spať. Rovnako som sa pred cestou do Egypta naučil po arabsky reč trvajúcu dvanásť minút. V Alexandrii som sa prihovoril tamojším podnikateľom. Prosili ma, aby som prejav zopakoval pred ďalšími biznismenmi, no povedal som im - nehnevajte sa, ale druhýkrát to v arabčine fakt nedám.
S kým zo zahraničných politikov ste si porozumeli?
Mňa na Slovensku považovali za lokálneho, košického politika. Na svoju inauguráciu som chcel pozvať susedných prezidentov. Pozerali sa na mňa, že z toho môže byť faux pas. Vraj stačí, keď jeden nepríde. Odporúčali mi neriskovať. Povedal som, že ja to risknem. Všetci prišli. Na vzťahy s prezidentmi, pohlavármi musíte byť pripravený. Ponúknuť program, pri ktorom sa vedia uvoľniť. Ale to ich musíte dobre poznať, mať človeka naštudovaného. To je tá špionáž.
Takže doma vás podceňovali?
Hovorili, že nemám zahraničný prehľad. Neuvedomovali si moju veľkú výhodu - s každým veľvyslancom som si tykal. Ešte ako primátor Košíc som organizoval akcie, kam som pozýval veľvyslancov s manželkami. Pripravili sme štrúdle, makovníky, usporiadal som aj námornú bitku, za rytierov Košického hradu som pasoval rôzne osobnosti. O kongresmanovi z Floridy Johnovi Micovi som si pozisťoval, že pochádza z východu a jeho manželka má poľský pôvod. Pozval som ho do Košíc. Bol veľmi dojatý, akú oslavu sme mu nachystali, pri pasovaní za rytiera mal slzy v očiach. To sa ukázalo ako jeden z mojich najdôležitejších ťahov. Mica sa totiž neskôr stal kľúčovým mužom u mladého Busha.
Vraj ste sa súkromne stretávali s princom Albertom.
Princ Albert bol hlavným prieskumníkom pomazaných hláv. Vždy jeho poslali zistiť, či je krajina zrelá na návštevu kráľov. Mne vzdal úctu za to, že som ľudí spájal, navrhli ma na medzinárodné vyznamenanie Monaka. Dobrú kombináciu vyznamenaných vtedy zvolili - mňa, teda bývalého komunistu, a najväčšieho disidenta Lecha Walesu. Perfektná dvojica! (Smiech.) Večer sme šli na koncert, to bolo jedno z posledných vystúpení Luciana Pavarottiho. Albert ma na večeri predstavoval Pavarottimu a on sa na mňa pozrel: Aaa, Kočice. Kočice! Objal ma. Albert sa čudoval, že sa poznáme. Pavarotti síce nevedel vysloviť slovo Košice, ale nezabudol na darček, ktorý dostal odo mňa po koncerte na Slovensku. Od kamaráta z Izraela som pre neho získal rímske činely z vykopávok. Pavarotti ocenil, že je to pekná kópia, a ja mu vravím: Maestro, to nie je kópia, to je originál. Skoro mu oči vypadli.
Čo vás motivovalo kandidovať za prezidenta? Nebáli ste sa, že dopadnete ako váš predchodca Michal Kováč, ktorému namontovali oproti Prezidentskému palácu hodiny odpočítavajúce čas vo funkcií?
Kováč bol politickým prezidentom zvoleným v parlamente, mal záväzky voči HZDS. Problémy s Mečiarom prišli až oveľa neskôr. Poučil som sa z toho. Moja podmienka bola, aby prezidenta volili občania. A vo voľbách som získal skoro o desať percent viac ako Mečiar.
Mečiarovské obdobie ovplyvnilo konanie zrejme mnohých politikov.
Hovorí sa, že Mečiar niečo naštartoval. Ale povedzte mi - kto jeho nenapodobňoval? Kto sa od neho výrazne odlíšil? Úroveň vedenia štátu nejde hore. V parlamente po revolúcii v roku 1989 sa poslanci slušnejšie správali ako dnes a to sa vtedy lámal chlieb. Končil starý režim a začínal nový. To bolo nebezpečné obdobie. Keby vtedy ktosi z VPN (víťaz volieb do Slovenskej národnej rady v roku 1990 - pozn. red.) vyprovokoval ľudí, aby nejakého komunistu zastrelili, obesili, tak je na Slovensku mela. To sme nechceli. Ako predseda národnej rady som mal ambíciu odovzdať moc od komunistov novým v pokoji. Teraz počúvam - mali ste tvrdšie na komunistov. Áno, mohli ste. Len zabúdate, že v tom čase v milíciách, v polícii, v armáde boli komunisti, ktorí boli vyzbrojení. Chvalabohu, že sme tam boli s Milanom Čičom (ponovembrový predseda slovenskej vlády - pozn. red.) bývalí komunisti, ktorých ostatní komunisti počúvali, hoci nás mali za zradcov.
Prečo vás považovali za zradcov?
Lebo sme pomáhali VPN. Školili sme ich. Oni nevedeli, čo je vláda, parlament. Chceli prevziať moc, ale neboli pripravení. Ja som sa to nemusel učiť. Som odchovanec fabriky, odtiaľ som šiel za podpredsedu mestského národného výboru, neskôr som sa stal predsedom krajského národného výboru (KNV), predsedom Slovenskej národnej rady, veľvyslancom Československa v Kanade, primátorom mesta Košíc a až nakoniec prezidentom Slovenskej republiky.
Ako sa s odstupom času pozeráte na to, že sme sa oddelili od Čechov?
Ja mám na to stále rovnaký názor. Politici nemali právo rozdeliť Československo. To bol taký vážny krok, že sa malo vyhlásiť referendum. Namiesto toho sa dvaja páni posadili pod stromami (narážka na pamätnú fotografiu, na ktorej vtedajší premiéri Vladimír Mečiar a Václav Klaus sedia v záhrade vily Tugendhat - pozn. red.) a dohodli sa.
Ako by ste hlasovali?
Nehlasoval by som za rozdelenie. Hoci k rozdeleniu by tak či tak došlo. Ale neskôr.
Z vašej skúsenosti - mení moc charakter človeka?
To je individuálne. Ak raz podľahnete straníckemu alebo podnikateľskému tlaku, z toho už nevycúvate. Už s nimi musíte biť bandu stále. Veď aj Mečiar robil spočiatku pozitívne veci, aj Dzurinda. Ja spávam dobre. Ak ma chce niekto hodnotiť, nech príde do Košíc a pýta sa ľudí, ktorí ma poznajú, ktorí ma videli robiť v starom režime a potom v novom režime. Svoj reparát za minulosť som skladal v Košiciach. Vypísali výzvu občanom - kto vie niečo na Rudolfa Schustera, aby prišiel na centrálu VPN. Nakoniec ma vedenie VPN - Gál, Kňažko a ďalší - prosilo, aby som zostal do prvých demokratických volieb.
Mali ste bohatý život. V ktorej role ste sa cítili najkomfortnejšie?
Dostal som všetky vyznamenania od najnižšieho fabrického cez ministerské za zásluhy o výstavbu, Rad republiky som bol prevziať, po revolúcii som dostal spolu s Chudíkom Rad Ľudovíta Štúra aj ocenenie OSN za rekonštrukciu Košíc. No najlepšie som sa cítil vtedy, keď som niečo vyriešil na hrane. V čase, keď som bol predseda KNV a zároveň náčelník civilnej obrany, nastala snehová kalamita a niekde na dedine medzi Trebišovom a Michalovcami začala žena rodiť. Jej stav bol vážny, lekár povedal, že musí ísť do nemocnice. Nariadil som, nech ju prevezú tankom. Václavík mi volal: Súdruh Schuster, kto je ministrom obrany Československej socialistickej republiky?! Ja mu vravím: Ty, súdruh minister. A on kričal: Tak sa nemiešaj do armádnych vecí! Ale žene sme pomohli, to bolo hlavné.
Ostali ste s niekým z politikov v kontakte?
Nevolám si s nikým. Venujem sa svojmu svetu. V roku 2004, keď som končil ako prezident, som vyhlásil - mám sedemdesiat rokov, začnem sa venovať koníčkom. Vraveli mi: Ty bez politiky nikdy nebudeš žiť. No to ma nepoznáte! Mal som pred sebou cesty na severný pól, južný pól, do Grónska, na Island, na Aljašku, Kamčatku, Čukotku...
Zavreli ste dvere za politikou?
Niežeby som úplne zavrel. Rakúsky prezident Heinz Fischer prišiel na hrob mojej manželky aj na konferenciu, ktorú som robil na svoju osemdesiatku. Vtedy som ho prinútil cestovať komerčnou linkou. On mal špeciálnu americkú helikoptéru, ktorá letí skoro tak rýchlo ako lietadlo, no pre zlé počasie mu nedovolili vzlietnuť. Hovoril som mu: Však ti letí normálna linka. Rakúšania sa smiali, že ešte nevideli aktívneho prezidenta v obyčajnom lietadle. U mňa boli aj prezidenti Kučma, Kwasniewski... Vzťahy sa úplne neprerušili. Nie ako s našimi politikmi. Raz som Fica pokritizoval a už sme sa spolu veľa nerozprávali. Veľmi mi vadilo jeho suverénne až diktátorské správanie. Ani pre tie veci s manželkou som sa už na to nemohol dívať.
Povedali ste mu to?
O tom nechcem hovoriť.
Čo vám ešte vadí na súčasnej politickej scéne?
Nerozumiem, prečo sa kontrolujú všetky štátne peniaze, len nie peniaze politických strán. Najvyšší kontrolný úrad nemôže kontrolovať stranícke majetky a ani jedna strana to nechce zmeniť. Pýtam sa - kde je hranica medzi súkromným, rodinným a straníckym? Predseda strany má obrovskú právomoc. Vlastne rozhoduje o všetkom. V parlamente všetci sledujú, či prst ide hore či dole. To je mašinéria.
Ako vidíte Slovensko do budúcna?
Kým nezmeníme volebný zákon, nie je perspektíva na lepšie fungovanie štátu. Ešte so stranou SOP sme chceli zmeniť volebný systém na viac volebných obvodov.
Jeden volebný obvod má tú nevýhodu, že do vysokej politiky sa nedostanú osobnosti. Jediná cesta je krúžkovanie, ale iba vtedy, ak toho človeka zoberie na svoju kandidátku politická strana. To je demokracia? Tento systém sme prerástli.
Myslíte, že máme osobnosti schopné dôstojne a múdro viesť štát?
Prečo by sme nemali? Určite ich máme napríklad v hospodárstve. O tom nepochybujem.
