Je ovenčený množstvom medzinárodných ocenení vrátane dvoch Oscarov za odborné videofilmy, prednášal na najprestížnejších svetových fórach, vyškolil stovky špecialistov v oblasti oftalmológie u nás i v zahraničí, ako očný chirurg sa pýši niekoľkými významnými prvenstvami. V 70. rokoch presadil v Československu operácie pod mikroskopom, o pár rokov neskôr, proti vôli vtedajších medicínskych špičiek, prvýkrát úspešne implantoval umelú vnútroočnú šošovku. Aj po osemdesiatke vedie svoje zdravotnícke centrum v Banskej Bystrici, stále operuje a ľudí, ktorým vrátil zrak, počíta v desaťtisícoch. Napriek tomu sám nosí okuliare a operáciu považuje za krajnú možnosť. Celý život aktívne športuje, ale dnes preferuje skôr víťazstvá v sále. 

Šesťdesiat rokov za operačným stolom je dlhý čas. Baví vás to ešte?

Neskutočne! Očná chirurgia je krásna a tento medicínsky odbor napreduje azda najrýchlejšie spomedzi všetkých. Takmer žiadna operácia nie je rovnaká, nikdy sa nedá niečo predpokladať na sto percent a vždy musím byť pripravený na nečakané prekvapenia. Pri mojej povahe bojovníka ma táto práca omrzieť nemôže.

Pokiaľ viem, v mladosti ste mali iný názor...

Pravda. Sníval som o kariére športového lekára, čo ladilo s aktívnym životným štýlom. Na konci štúdia ma zase zlákala gynekológia. Keď som štátnicu absolvoval „na jednotku s hviezdičkou“ a môj výkon ocenila veľká osobnosť v tejto oblasti profesor Ludvík Havlásek, budúce zameranie sa zdalo jasné. Všetko zmenilo vedenie banskobystrickej nemocnice. Chýbal im lekár na očnom a riaditeľ rozhodol, že tam pôjde Izák. A bolo. Nejaký čas trvalo, než som prekonal sklamanie, prenikol do tajomstiev oftalmológie a uvedomil si unikátnosť každého zákroku na tom malom, ale veľmi dôležitom orgáne ľudského tela. Definitívne rozhodol fakt, že vtedajší primár ma veľmi skoro pozval do sály, učil ma a dal mi priestor. Operácie, často s neistým výsledkom, prinášali adrenalín, vzrušenie, napätie. Navyše som videl veľké možnosti na inovácie v tomto odbore.

Operáciu sivého zákalu a náhradu skalenej šošovky umelou u nás ročne podstúpi vyše päťdesiattisíc pacientov. V Amerike až tri milióny.
Profesor Milan Izák

Môžete byť konkrétnejší?

Boli šesťdesiate roky. Pacientov sme operovali v nižšom hygienickom režime ako teraz, svietilo sa ručným svetlom, chirurgovia len výnimočne využívali aspoň lupové okuliare. Už to, že sme po zákrokoch šili oči sterilizovanými kolagénovými vláknami z krysích chvostov, ktoré sa časom rozpadli a vstrebali, bolo revolučné. O mikrochirurgii sme len počúvali zo zahraničia, prvé pokusy s mikroskopom sme robili doslova v utajení po večeroch a implantácia umelej vnútroočnej šošovky bola veľkou neznámou.

Práve tou neznámou ste nakoniec bodovali najviac. Prečo trvalo tak dlho, kým sa stala realitou?

Operácia sivého zákalu a náhrada skalenej šošovky umelou je považovaná za kráľovnú operácií oka a v súčasnosti ju len na Slovensku ročne podstúpi viac než päťdesiattisíc pacientov. V Amerike až tri milióny. Cesta k nej však bola tŕnistá. V ďalekej minulosti ránhojiči zlatými a striebornými ihlami vtláčali skalenú šošovku dovnútra oka. Zrak sa čiastočne zlepšil, ale silné zápaly a vysoký vnútroočný tlak spôsobili, že ľudia za krutých bolestí neskôr oslepli. Tak stratil zrak Johann Sebastian Bach či Friedrich Händel. Až v roku 1745 francúzsky oftalmológ Jacques Daviel urobil rez do oka a skalenú šošovku vybral. Pacienti po zákroku videli, ale len cez veľmi silné dioptrie. Táto metóda sa ďalšie stovky rokov v princípe nezmenila. Aj keď pokusy o implantáciu umelej šošovky boli. Devätnásť operácií dokonca vykonal profesor Jan Vanýsek v brnianskej univerzitnej nemocnici. Žiaľ, výsledky neboli dobré. Odvtedy dvadsať rokov o tejto metóde nikto nechcel počuť. V Československu ani vo väčšine krajín sveta. V tom čase som cestoval na rôzne kongresy, študijné cesty a hľadal spôsob, ako sa spomínaným komplikáciám vyhnúť.

Predpokladám, že kľúčovou bola vaša spolupráca s moskovským profesorom Sviatoslavom Fiodorovom, ktorý bol v tomto smere oveľa ďalej.

Áno. On patril k trojici najdôležitejších ľudí v mojej profesionálnej kariére. Obdivuhodný človek, odvážny mikrochirurg, organizátor, stratég aj biznismen. Stal sa mojím učiteľom, vďaka nemu sme získali prvý kvalitný mikroskop, ktorý sa od začiatku sedemdesiatych rokov stal neoddeliteľnou súčasťou našej práce, a u neho som získal certifikát, ktorý ma oprávňoval robiť implantácie umelých vnútroočných šošoviek. V roku 1979 som bol prvý v Československu, kto túto metódu úspešne zrealizoval.

Neskôr ste pre ruské šošovky čelili kritike. Bola z vášho pohľadu oprávnená?

Po revolúcii sa rozbehla špinavá kampaň, kde mi vyčítali resterilizáciu a zlú kvalitu šošoviek, ktoré sme dovážali zo Sovietskeho zväzu. Čo sme však mali robiť, keď k nám prichádzali ne­sterilné? Tak sme ich sterilizovali u nás. A kvalita? Sovieti vtedy kopírovali optiku od nemeckého Zeissa. Pýtam sa, kto by sa ju v tých časoch odvážil spochybňovať? Nerád sa k tomu vraciam. Podstatné pre mňa je, že sme tieto operácie rozbehli naplno, tisíckam pacientov sme vrátili plnohodnotné videnie a oni sa znova mohli uplatniť vo všetkých oblastiach života. Vyškolil som stovky chirurgov, ktorí sú rešpektovaní u nás aj v zahraničí a podľa nášho vzoru vyrástlo na Slovensku takmer šesťdesiat odborných pracovísk, kde sa implantáciám venujú. Dnes už používame nové materiály, modely i fixácie umelých šošoviek v oku. Rezy diamantovými nožmi sú oveľa menšie, presnejšie a netreba ich šiť. Operácie sivého zákalu dospeli do takej dokonalosti, že sa v drvivej väčšine dajú robiť ambulantne. Všetko trvá desať až tridsať minút. Ja patrím k tým pomalším. Rád robím veci precízne, dávam si záležať na detailoch.

Napriek tomu ste niekedy robili dve operácie naraz...

V počiatkoch sme boli jediní v Československu a chodili k nám pacienti z celej republiky. Pracoval som aj štrnásť hodín denne a, áno, niekedy som operoval simultánne na dvoch stoloch. Vždy som však hlavnú časť zákroku urobil ja, len šitie som prenechal asistentovi. Až potom som sa zameral na ďalší prípad. Na rozdiel od praxe v Sovietskom zväze som etickú hranicu nikdy neprekročil.

O mikrochirurgii sme počúvali zo zahraničia, prvé pokusy s mikroskopom sme robili doslova v utajení.
Profesor Milan Izák

Čo tým myslíte?

Profesora Fiodorova som uznával, ale on už operoval doslova na bežiacom páse, ktorý si sám dal vyrobiť. Mal po celom „Sojuze“ jedenásť kliník, kde sa operačné stoly posúvali od jedného chirurga k druhému a každý robil iný úkon. Jeden spravil rez, druhý vybral šošovku, tretí implantoval umelú, štvrtý zašil oko, piaty ošetril a očistil ranu. To chcel Fiodorov zaviesť aj u nás. Zorganizoval stretnutie s Alexandrom Dubčekom a so mnou v Prahe, kde mi navrhoval, aby som sa stal riaditeľom takéhoto zariadenia. Snažil som sa mu vysvetliť, že sme civilizovaná krajina, v ktorej neplatí anonymný, ale osobný vzťah medzi pacientom a lekárom. Dosť sme sa vtedy pochytili a projekt sa nakoniec neuskutočnil.

Do spektra vašich zákrokov patrí aj odstránenie krátkozrakosti. Zaujímalo by ma, či sa dá operácii predísť a zlepšiť si zrak prirodzenou cestou.

Nie. Jedine okuliarmi. Od 43 rokov ich na čítanie potrebuje každý. Neexistujú výnimky. Tým, že ich budete odmietať, si len unavujete oči, riskujete zápaly spojoviek, jačmene. Viem, že Rusi prišli s akousi očnou gymnastikou, ale neverím, že by mohla účinkovať. Rovnako na krátkozrakosť nefungujú vitamíny či bylinky. Ani kontaktné šošovky nepokladám za dobrú voľbu. Bývajú zdrojom infekcií. Ak pri vrodených chybách nechcete okuliare, do mínus 10 dioptrií je riešením laserová operácia, nad mínus desať implantácia umelej refrakčnej šošovky. Kto nechce okuliare na čítanie po štyridsiatke, tomu pomôže len výmena vlastnej šošovky za umelú multifokálnu.

Ako vnímate porážku? Keď neviete pomôcť?

S pokorou. Život ma naučil, že vždy sa vyhrávať nedá. Spomínam si na prípad osemročného chlapčeka zo Žiliny, ktorému po výbuchu sprejovej nádoby v ohni zasiahlo oči množstvo rozžeravených teliesok. Jedno oko bolo neoperovateľné, druhé ako riečica. Robil som, čo sa dalo, viac než štyri hodiny. Skúšal som mu sietnicu kúsok po kúsku „priklincovať“ na miesto. Neudržala sa a nakoniec oslepol. Ja som prehral, on však svoj boj nevzdal. Žije plnohodnotne, dokonca súťažne lyžuje v kategórii hendikepovaných športovcov. Iný smutný príbeh - pätnásťročnému Banskobystričanovi pri amatérskych pokusoch doma v pivnici vybuchol dusičnan strieborný. Oči mal plné železa. Nemal som na výber a obe som mu musel vybrať. Napriek nepriazni osudu chlapec dokázal vyštudovať elektroniku a dnes je úspešný IT inžinier. No a potom sú ochorenia, keď proti vám stojí sila prírody. Dodnes nevieme úspešne liečiť napríklad vrodené degeneratívne ochorenia sietnice, mimoriadne náročné sú operácie nádorov oka.

Profesora Fiodorova som uznával, ale on už operoval doslova na bežiacom páse, ktorý si sám dal vyrobiť.
Profesor Milan Izák

Sledujete novinky v oblasti vedy? Je nádej, že raz vrátime zrak aj slepým ľuďom?

Výskumné tímy sa zameriavajú na takzvané artificial vision - umelé videnie. Na okuliarový rám namontujú kameru a cez zosilňovač ju prepoja s centrom zraku v mozgu pacienta. Ďalšia možnosť je zavedenie mikročipu, nahradzujúceho poškodené bunky pod sietnicu. V oboch prípadoch však ľudia zatiaľ vidia len vodorovné alebo zvislé čiary. Bude to beh na dlhé trate.

Na záver jedna osobná otázka. Celý váš život bol hlavne o práci, výskume, inováciách. Ešte aj v dôchodkovom veku trávite víkendy v kancelárii. Stíhali ste sa popri tom všetkom venovať rodine?

Priznávam, že nie celkom. Doma ma vždy niekto suploval. V mladosti moja maminka, neskôr rolu matky i otca zastávala manželka, ktorej som za to veľmi vďačný. Bez jej podpory by som sa nikdy nemohl naplno venovať práci. Bravúrne to zvládli i moje dcéry. Michaela je dnes úspešná právnička, na ktorú počúvam len chvály, jej dvojča Andrea sa vydala v mojich šľapajach. Má za sebou úspešné šesťročné pôsobenie v prestížnej nemocnici v USA.

FOTO V GALÉRII

Momentálne pracuje na našej súkromnej očnej klinike. Vďaka svojej húževnatosti a precíznosti sa vypracovala na výbornú očnú lekárku a mikrochirurgičku. Teší ma, že aj jemnosť a istotu ruky zdedila po mne. Som na obe hrdý. Po celý čas si uvedomujem, že všetko, čo sa mi podarilo dosiahnuť, som získal aj vďaka pevnému rodinnému zázemiu.