Premiér Fico neverí, že pád komunizmu vyštrngali kľúčmi ľudia na námestiach.
Členstvo v Komunistickej strane Československa neľutuje, povedal premiér ROBERT FICO v rozhovore so študentom žurnalistiky Karlovej univerzity v Prahe JENDOM NOVOTNÝM. Interview vzniklo, keď premiér prijal na úrade vlády skupinku českých vysokoškolákov spoznávajúcich Slovensko.
Tu si môžete rozhovor s premiérom Ficom vypočuť ⬇⬇
Prečo by som mal ľutovať? Nepatrím medzi tých, ktorí sa teraz budú hádzať o zem a tvrdiť, že som urobil niečo hrozné. Obrovské množstvo ľudí bolo v komunistickej strane.
Sedemnásty november 1989 sa považuje za začiatok zamatovej revolúcie. Tá vyvrcholila pádom komunistického režimu. Čo ste robili 17. novembra, prípadne 16., keď sa začalo povstanie v Bratislave?
Mal som 25 rokov. Pracoval som na ministerstve spravodlivosti, na inštitúte pre trestné právo. Podobne ako všetci ostatní sme sledovali, čo sa deje. Pochopiteľne, vy asi teraz odo mňa očakávate nejaké vzletné reči, ale odo mňa ich nedostanete, pretože už od roku 1988, 1987 bolo evidentné, že socialistický režim nie je konkurencieschopný. A my sme o tom vedeli, aj sme o tom veľa rozprávali na rôznych stretnutiach, podobne ako mnohí českí ústavní činitelia. Do roku 1989 som bol členom komunistickej strany, potom som prešiel do Strany demokratickej ľavice, ktorá bola nástupcom komunistickej strany. Takže sme vedeli, že sa to v nejakom okamihu musí vyriešiť. Ja si dokonca stále myslím, že bola v tom čase významná spoluúčasť politických špičiek aj služieb na tom, čo sa udialo 16. a 17. novembra, a že to prebehlo tak, ako to prebehlo. Keby sa vtedy režim rozhodol chrániť sám seba, bolo by to obrovské krviprelievanie, čiže pozerám sa na tieto udalosti veľmi racionálne a pragmaticky. Samozrejme, sledovali sme, čo sa deje, ako sa deje, ale nikto, ani ja som neveril, že to vyštrngali kľúčikmi študenti na ulici. To sme vedeli veľmi dobre.
Zúčastnili ste sa na zamatovej revolúcii aktívne?
Zamatová revolúcia je čo? Že sme sa išli pozrieť na námestie? Asi áno, asi som sa bol pozrieť. Nikto z nás tam však nevyskakoval a nerobil tam veci, ktoré robili zväčša ľudia, ktorí dovtedy často boli úplne mimo reality.
Prečo boli mimo reality?
Existujú príklady, že keď je krízová situácia v štáte, často sa povyťahujú takí čudáci všelijakí a musím povedať, že bolo veľa čudákov aj v tomto období. Nebudem teraz konkrétny, ale mohol by som pospomínať viacerých. Najviac sa mi páči, že niektorí chodili po tribúnach, tvárili sa ako najväčší demokrati a potom sa zistilo, že boli aktívni spolupracovníci ŠtB. Toto je celý problém novembra.
Do Komunistickej strany Slovenska ste vstúpili 14. apríla 1987. Urobili ste tak z politického presvedčenia alebo ste k tomu mali povedzme iné dôvody?
Pán redaktor, mňa vždy bavila politika a právo. Kto chcel robiť práve politiku – napríklad v trestnom práve bola špeciálna politika trestného práva alebo trestnoprávna politika štátu –, tak o týchto veciach sa rozhodovalo v politických štruktúrach štátu. Mňa to bavilo a myslel som si, že toto je cesta, kde môžem viac využiť svoju profesionalitu.
Zdroj: archív NMH
Fotografia z 90. rokov. Na zamatovej revolúcii sa premiér Robert Fico zúčastnil tak, že sa šiel pozrieť na námestie.
A teraz spätne, ľutujete to, pán premiér?
Prečo by som mal ľutovať? Nepatrím medzi tých, ktorí sa teraz budú hádzať o zem a tvrdiť, že som urobil niečo hrozné. Obrovské množstvo ľudí bolo v komunistickej strane. Urobil som toto rozhodnutie dobrovoľne. Preto, aby som vám teraz urobil radosť, azda nebudem hovoriť, že to ľutujem. Jednoducho som to urobil a za týmto rozhodnutím si stojím.
Keď sa pozrieme do Česka, prezidentom je bývalý člen KSČ. On povedal, že ľutuje, že do strany vstúpil. Myslíte si, že je správne, aby sa ľudia s komunistickou minulosťou stále objavovali v politike, alebo to dnes nehrá žiadnu úlohu?
Otázka je, či mu veríte alebo neveríte, že to ľutuje alebo neľutuje. Viete, to sa ľahko povie. Aj ja som to teraz mohol vybaviť, že „ľutujem, sorry“, a vy poviete „fajn, super chlapík, perfektný chlapec, ospravedlnil sa“. Takúto hru nehrám. V roku 1989, keď vznikali vlády, do významných funkcií nastupovali predovšetkým významní manažéri, ktorí boli v komunistickej strane. Táto otázka prestáva byť aktuálna a mať akýkoľvek zmysel, pretože ja som vstúpil do strany veľmi mladý a dnes mám 60 rokov. Takže ak v roku 1989 bol niekto v strane a mal 40 rokov, dnes je už za zenitom a už je dávno, dávno na dôchodku.
Ak sa pozrieme na súčasné Slovensko – čo sú podľa vás najväčšie úspechy a čo najväčšie neúspechy transformácie po roku 1989?
Najväčším neúspechom bola totálna privatizácia, ktorá odovzdala naše firmy do rúk cudzích štátov. Uvediem jeden príklad. Stredoslovenská energetika, to je distribučný podnik na energiu. Vláda Mikuláša Dzurinda ju predala asi za 120 alebo za 130 miliónov eur. Potom ten, čo to kúpil, to predal za 500 miliónov. Teraz je opäť v hre a už je to 1,2 miliardy. Tak sa pýtam, čo to bolo, preboha, za privatizáciu, keďže v tom podniku sa nič špeciálne nezmenilo za tie roky. Čiže absolútne najväčšou prehrou Slovenska, pokiaľ išlo o proces transformácie, bola privatizácia najcennejšieho majetku.
Zdroj: TASR
Odkaz mladým. Fico odporúča študovať technické smery, hoc aj v zahraničí.
A najväčší úspech?
V oblasti politického systému a demokracie krajina dokázala dosiahnuť veci, ktoré v iných krajinách trvali desaťročia. Boli sme veľmi rýchlo schopní zorganizovať naozaj slobodné voľby. Tu nikdy nebol problém s voľbami typu, že by nás niekto upodozrieval, že boli falšované alebo zmanipulované. Slovensko ukázalo schopnosť riadiť si vlastné veci.
Vznik Slovenskej republiky bol obrovský úspech, pretože nám nikto neveril. Viete, odísť z takej federácie, akou bolo Československo, a postaviť vlastné orgány – keď v Českej republike často stačilo iba premaľovať tabuľu, zobrať ju a povedať, že toto už nie je československý, ale český úrad –, to bola mimoriadne náročná úloha. Čiže boli aj veľmi pozitívne veci.
Okrem roku 1989 je 17. november významný vďaka roku 1939. V ten deň došlo k uzavretiu vysokých škôl. Dnes každý piaty slovenský vysokoškolák študuje v zahraničí. Ako sa na to pozeráte ako predseda vlády?
To je v poriadku. Keby som mal dnes osemnásť rokov, končil by som strednú školu a vedel by som nejaký jazyk, určite by som sa pokúsil časť vysokej školy študovať v zahraničí. Otázka skôr je, ako dostať týchto ľudí naspäť, aby v zahraničí neostávali. Myslím si, že v poslednom období vidíme lepšie výsledky než v minulosti. Navyše ak porovnáme Slovensko s inými krajinami, pokiaľ ide o návrat študentov, nie sme na tom až tak veľmi zle.
Plus si treba uvedomiť, že sú tu sektory, ako je IT alebo teraz to bude určite vysoká miera inovácií v automobilovom priemysle kvôli elektromobilite, kde budú ponúkať mladým ľuďom veľmi zaujímavé platy.
Keby som mohol, každému by som dnes odporúčal študovať technické smery, pretože s technickými smermi si na Slovensku nájdete mimoriadne dobre platenú prácu. Podporujem študentov, choďte von, učte sa dobre jazyky, uvidíte, ako sa v tej-ktorej krajine žije. Potom, keď to porovnáte s tým, čo vidíte, niekedy pochopíte, že „zlaté Česko“ alebo „zlaté Slovensko“. Ale rovnako považujem za správne, ak sa kladie zodpovednosť na vládu v danej krajine, aké podmienky vytvára pre návrat týchto študentov.
Práve k tomu návratu som našiel štúdiu Slovenskej akadémie vied. Uvádza, že dva roky po skončení štúdia sa na Slovensko vráti 40 percent mladých a počas niekoľkých rokov 50 percent. To nie je veľa.
Problémom slovenského vysokého školstva je, že produkujeme študentov kvôli diplomom a nie kvôli tomu, čo táto krajina potrebuje. Mimoriadne sme kritizovali socializmus za plánovanie. Socialistický režim si presne povedal – potrebujeme toľko právnikov, toľko lekárov, toľko inžinierov – a vysoké školy boli na to nastavené. Navyše platilo, že na vysoké školy chodili iba najlepší študenti zo stredných škôl. Ak ste mali trojky alebo štvorky, na vysokú školu ste sa nedostali. Dnes vysoké školy berú študentov bez prijímačiek. Čiže dnes môžete byť veľmi zlý študent na strednej škole, ale bez prijímačiek sa dostanete na právnickú fakultu.
Čaká nás veľký súboj. Budeme ho viesť s rektormi vysokých škôl. Dostanú tie isté peniaze, ktoré dostávajú – lebo dnes dostávajú peniaze „na hlavu“, teda na každého študenta –, ale budú musieť prispôsobovať ponuku potrebám praxe na Slovensku.
Môžeme sa teda tešiť, že sa v budúcnosti budú vracať?
Áno, ja si myslím, že postupne sa situácia mení. Ale my si musíme hlavne povedať, že na vysokú školu by mali chodiť len študenti zo stredných škôl, ktorí mali najlepšie výsledky. A vysoké školy by mali mať takú štruktúru, že budú ako-tak kopírovať potreby slovenskej praxe. Inak sú to potom vyhodené peniaze do komína.
Máte odkaz pre slovenských študentov v zahraničí?
Nech sa vám dobre darí, slovenskí študenti. Želám vám, aby ste maximálne využili prostredie, v ktorom študujete, v ktorom bývate, kde poznáte veľa ľudí. A ak nájdete atraktívnu ponuku na Slovensku, vráťte sa a využite všetky skúsenosti a znalosti, ktoré ste naberali alebo naberáte počas svojho štúdia. Ale nikdy nebudem vyčítať študentom, že sa rozhodli ísť študovať do zahraničia.